Vyspelosť krajiny sa odzrkadľuje v každodenných maličkostiach. A v tom sme stále pozadu.
Bicyklujem jedného dňa z práce po vynovenej bratislavskej promenáde, ktorú narýchlo a potajme zrekonštruoval investor po tom, ako dostal od mesta lukratívny Park kultúry a oddychu za jedno euro, keď opäť zbadám tie autá.
Dunajská promenáda je v tom úseku nielen jasne označenou cestičkou pre cyklistov a chodcov. Od rekonštrukcie je aj prehradená tými typickými slovenskými betónovými kvetináčmi, ktoré majú každému, kto nepozná dopravné značky, dať jasne najavo, že autá tam nepatria.
Lenže ani to na nás neplatí. Po tom, čo pred pár rokmi na tomto mieste niekto vypílil stĺpiky brániace vjazdu, obchádzajú dnes autá betónové kvetináče zrejme cez kúsok trávnika. Len, aby si ich šoféri mohli svoj zadok odviesť o desať metrov bližšie ku cieľu, ktorým je, len tak mimochodom, šport. Či už na samotnej promenáde alebo na ihriskách Fakulty telovýchovy a športu, pred ktorou autá zvyknú stáť.
A nie, žeby v lokalite nebolo kde parkovať. Ani nie sto metrov odtiaľ prechádzali šoféri týchto drahých áut popri obrovskom záchytnom parkovisku pod mostom Lafranconi. Takže nie, nie je to o tom, že by nebolo miesto.
Je to o našej povahe. Je to o tom, že akonáhle nájdeme čo i len najmenšiu dierku, kadiaľ sa dajú pravidlá obísť, tak to spravíme. Obídeme kvetináče po trávniku, dúfajúc, že si pri tom neoškrieme lak na aute.
Vyspelú krajinu si predstavujem inak. Tam sú ľudia ochotní pravidlá dodržiavať, lebo platia pre všetkých a majú svoje opodstatnenie. Tam sú ľudia ochotní sa vzdať svojho pohodlia na úkor ostatných. Tam, nie tu.
Hovorí sa, že začať treba postupne. Možno by sme sa pre začiatok mohli naučiť neparkovať ako v banánovej republike…
