TÁŇA SEDLÁKOVÁ sa venuje starnutiu. Nie je podľa nej užitočné, keď starších ľudí vnímame len ako dôchodcov, ktorých základná črta je poberanie financií od štátu. Starnutie je prirodzenou súčasťou života každého z nás. Čím sú jedinečné životy tých starších okolo nás? Čo všetko okrem veku nás môže spájať?
Táňa, prečo Ťa to ťahá práve k téme starnutia?
Možno to tak na prvý pohľad nevyzerá, ale starnutie je zaujímavou témou na viacerých úrovniach a mňa veľmi baví objavovať a uchopovať ju práve z rozličných strán. Pýtam sa to, čo ma zaujíma – Aké to pre nás je a bude starnúť v kultúre, ktorá uprednostňuje najmä všetko mladé a nové? Aké sú rozdiely medzi rasizmom, sexizmom a ageizmom v našom myslení a jednaní? Prečo sú tisícky seniorov okolo nás považovaní tak často za pasívny celok konzervatívnych dôchodcov? Akí naozaj sú a prečo? Kedy a ako začína človeka zrádzať vlastná pamäť? Prečo sa pri slove „Alzheimer“ ľudia bez rozdielu na vek tak veľmi preľaknú? Kto a ako sa postará? Asi by som si ale tie otázky nekládla, keby ma starnutie neinšpirovalo ešte niečím iným, a to tým, že je to predsa ten najprirodzenejší a najpodstatnejší proces v každom v nás – bytie v čase.
Nie je staroba téma, na ktorú má každý času dosť?
Je veľmi zaujímavé, že vôbec premýšľame o nejakom vhodnom čase, kedy je správne začať uvažovať o starnutí. Je to vtedy, keď má človek 60, 42 alebo vtedy keď má 73? Kedy je príliš skoro a kedy neskoro? Od ľudí, s ktorými sa často rozprávam viem, že podoba ich staroby nezávisí odo dňa oslavy ich päťdesiatin alebo šesťdesiatin, ani odo dňa odchodu do dôchodku, ale od toho kým boli dlho, dlho predtým. Starnutie je ako tenká silónová niť, okolo ktorej sa postupne nabaľujú príbehy, stretnutia, zážitky, spomienky. Dennodenne sa okolo nej tvorí aj náš životný štýl, preferencie, názory, postoje. Človek teda nestarne odo dňa, kedy mu príde na účet prvý starobný dôchodok, na ktorý sa starnutie a staroba v stredoeurópskom priestore tak často redukuje. Starnutie tu je, možno nenápadne, ale s každým z nás, každý deň.
Venuješ sa starnutiu takpovediac profesionálne. Máš medzi staršími ľuďmi aj priateľov?
Pred rokom som bola na konferencii v Hamburgu. V meste som mala stráviť týždeň sama a z nejakej možno zvedavosti som sa rozhodla couchsurfovať na okraji mesta u staršieho manželského páru. Bola som ich couchsurferka číslo dvesto-niečo a mali sme sa spolu vynikajúco! Myslím, že som spolu s dvoma stovkami ľudí z rôznych kútov sveta zažila zaujímavé stretnutie s neuveriteľne inšpiratívnymi ľuďmi. S „ajtíčkarom“ a učiteľkou hudobnej výchovy, ktorí vychovali štyri deti a potom sa im zrejme nechcelo upratovať zbytočne veľký dom. Chcelo sa im ale cez ľudí z rôznych krajín spoznávať zbytočne neznámy svet. Doma v Piešťanoch sú zas pre mňa priatelia moji starí rodičia. Mala som v tomto ohľade veľké šťastie – boli a sú to výnimoční ľudia. Prababička je napríklad najvtipnejšia žena, akú poznám a svojou obyčajnosťou a skromnosťou pre mňa tiež jedna z najvzácnejších. Jeden z dedkov je zase vinár, druhý môj verný soulmate na čítanie kníh, filozofie a vyrábanie bylinkových čajov.
Prečo je téma starnutia práve dnes na Slovensku a v Českej republike dôležitá? Priemerný vek dožitia sa za posledné roky výrazne zvýšil, dôchodky sú síce nízke, ale predsa výrazne vyššie ako tie, ktoré bude mať generácia súčasných tridsiatnikov. Nežije sa dnes starším ľuďom objektívne výborne?
Či sa starším ľuďom na Slovensku žije výborne? Ak by sme sa ich na to spýtali, neodpovedali by nám jednotne. Ani na otázku, či sa im žije dobre, ani na žiadnu inú otázku. Treba si uvedomiť, že hovoríme o úplne rôznorodej skupine ľudí, ktorých necharakterizuje len vek 60 alebo 65 plus, cez ktorý sa na nich tak často pozeráme. Sú starší ľudia, ktorí by pravdepodobne povedali, že sú spokojní a sú ľudia, ktorí spokojní nie sú. Niektorí z nich na to majú veľmi objektívne príčiny, ako napríklad ťažký zdravotný stav, nedostupnosť potrebných služieb alebo dlhodobý život osamote, bez vzťahov. No a mnohí z nich majú nespokojnosť zakódovanú v každom svojom dni ako genetickú informáciu. Títo sú mediálne zaujímaví, dobre zapadajú do otrepaného scenára o dôchodcovi, ktorý čaká na pol eura od štátu a nezaujíma ho v celom šírom vesmíre nič iné. Nevravím, že nie sú aj takí, ale poďme radšej uvažovať užitočnejšie.
Čísla ale nepustia.
Je to tak, ako hovoríš, priemerný vek dožitia na Slovensku stúpa, my aj naši blízki budeme žiť dlhšie ako naši predkovia a to sú dobré správy. Druhá strana mince je ale kvalita tohto života, o ktorej sa najjednoduchšie uvažuje ako o prežitých rokoch života v zdraví. Toto číslo je na Slovensku (aj v porovnaní s Českou republikou) hotová katastrofa. Pre priemernú ženu sa na Slovensku pohybuje len niečo nad 50 rokov a tu už sa dostávame k tomu, prečo je téma starnutia dnes taká dôležitá. Väčšina krajín západu prechádza v súčasnosti demografickým starnutím a starších ľudí aj medzi slovenskými občanmi pribúda. To, ako senior alebo seniorka prežívajú svoju starobu, závisí predovšetkým od ich postojov k zdraviu, voľnému času, práci, chorobe, rodine, samote a podobne, ktoré si tvorili celý život. O tom sme už hovorili pred chvíľou. No a potom aj od toho, ako trávi čas a v akých vzťahoch starší človek žije v súčasnosti a ďalej od toho, v akom stave sú napríklad inštitúcie sociálnej a zdravotnej starostlivosti. Harmonické a rovnocenné medzigeneračné vzťahy, kvalita a dostupnosť terénnych sociálnych služieb, užitočne nastavená legislatíva týkajúca sa dlhodobej starostlivosti alebo uspokojivý stav geriatrie zameraný na komplexné porozumenie stavu človeka sú témy, ktoré sú dôležité a pre dôstojný a pokojný život starších ľudí aj ich blízkych kľúčové. V týchto oblastiach je objektívne na Slovensku, čo vylepšovať.
Dnes je napríklad cítiť veľký tlak na ženy, aby boli večne mladé. Líši sa starnutie u muža a u ženy?
Líši. Ženy sa na Slovensku dožívajú priemerne vyššieho veku ako muži, ich staroba je ale ovplyvnená napríklad nie veľmi oceňovanou a žiaľ až príliš samozrejmou rolou poskytovateľky starostlivosti, či už sa jedná o starostlivosť o rodičov, partnera alebo tieto v kombinácií so starostlivosťou o vnúčatá. Súčasné generácie starších žien tiež častejšie prežívajú svoju starobu bez partnerov, s čím je napríklad spojené ich výraznejšie ohrozenie chudobou plynúce okrem iného aj z platovej nerovnosti počas predchádzajúceho pracovného života a iných podmienok.
No a potom je tu aj otázka kultúrnych tlakov na to, ako by staršia žena „mala“ vyzerať a ako by sa „mala“ správať preto, aby bola v očiach ostatných „hodnotnou“ a oceňovanou. To je ten tlak, o ktorom hovoríš aj ty – „byť večne mladou“. Všetky tie melodické reklamy na krémy proti vráskam, jemné tinktúry a voňavé masky na boj proti kožným škvrnám, žiarivo farbené alternatívy za nevhodné šediny, ponúkané recepty, predkladané cviky, zdvihy a módne strihy, „v ktorých vyzeráte alebo po ktorých budete vyzerať ako tridsiatka“, môžu prinášať pocity neadekvátnosti, nedostatočnosti či neviditeľnosti. V tomto zmysle nám z môjho pohľadu chýbajú kultúrne vzory, ktoré by nás oslobodili od týchto vyprázdnených plochých požiadaviek a očakávaní okolia a dodali by ženám viac sebadôvery napríklad v to, že byť vyrovnanou, slobodnou, zrelou a skúsenou ženou je popri napríklad silnému naratívu „konzumentky telenoviel v huňatých poľských papučiach“ ďalšia z možností, ako k vlastnému starnutiu pristúpiť. Myslím si, že spôsoby starnutia žien sa menia a budú v najbližšom období ďalej veľmi zaujímavo premieňať.
Spomínala si, že sa na starých ľudí pozeráme len cez optiku veku a dôchodku, ktorý im chodí na účet. Sú teda starší ľudia diskriminovaní či stereotypizovaní? V čom?
Vytváranie zjednodušených schém premýšľania aj o starších ľuďoch je do veľkej miery prirodzené. Obávam sa ale, že sa už niekedy nachádzame za čiarou. Pozrime sa napríklad práve na to, ako často oslovujeme v našom priestore neznámeho staršieho človeka dôchodcom bez toho, aby sme mali akékoľvek informácie o tom kým je. Takýmto oslovovaním predsa redukujeme jeho život výhradne na príjem pravidelnej finančnej podpory od štátu. Je takýto človek definovaný pre nás skutočne iba týmto? Aj keď sa to zdá ako jazyková drobnosť, má to v našej každodennosti nad nami veľkú moc. Je to pritom veľmi jednoduché – myslím si, že ani docentúra z kardiochirurgie nikoho neoprávňuje hovoriť v nemocnici na staršieho človeka „babytalkom“ a oslovovať ho babka alebo dedko. A ani niekoľkoročné skúsenosti personalistiky nemôžu viesť odborníka k tomu, aby staršiu kandidátku na prácu považoval a priori za človeka, ktorý je neflexibilný, netvorivý, prípadne neschopný skrotiť myšou excel, word a internet. Čo sa týka diskriminácie, dobrým príkladom je starší český dokument Šmejdi, ktorý žiaľ nezachytáva žiadnu sci-fi realitu. Áno, starší ľudia sú často stereotypizovaní a niekedy takýto spôsob premýšľania prerastá žiaľ aj do diskriminácie.
Ako proti tomuto škatuľkovaniu bojovať?
Rôzne v rôznych oblastiach, ale predovšetkým smerom od seba. Môžeme toho vo vzťahoch k svojim známym, susedom, kolegom alebo hneď starým rodičom a rodičom ovplyvniť veľa. Vďaka Sokratovmu inštitútu som sa posledný polrok zamerala na to, ako o starších premýšľajú stredoškoláci. Pripravili sme na jednom gymnáziu skúšobný projekt zameraný na vzťahy medzi ľuďmi rôzneho veku. Čo dnešných mladších a starších ľudí rozdeľuje a čo spája? Súčasťou projektu bola výstava diela Moniky Pascoe Mikyškovej „Lásky“, ktorá predstavovala desať príbehoch prvých lások starších ľudí. Pozvali sme na ňu spolu so študentmi a študentkami miestne inštitúcie a združenia pre seniorov. Pripravovali, vystavovali a čítali sme príbehy prvých lások seniorov, pozerali videovizitky inšpiratívnych starších ľudí a rozprávali sme sa o tom, kým pre nás starší ľudia sú a aké vzťahy spolu tvoríme. Potvrdilo sa mi, že mladší ľudia premýšľajú o starších skreslene, sú ale tiež otvorení tieto skreslenia premieňať na skúsenosť. Veľa sme diskutovali a zhodli sme sa na tom, že tráviť čas so starším človekom v rozhovore môže mať podobu cestovania. S tým rozdielom, že človek necestuje a nespoznáva kultúry rôznych geografických miest, ale spoznáva kultúry rôznych historických časov. V období konania výstavy bolo akurát po voľbách a mnohí boli rozčarovaní až zhrození z nečakaného výsledku. Bolo by na škodu, keby dnes v roku 2016 o svete svojich starých rodičov a predkov vedeli mladí ľudia viac podrobností?
Ktorá krajina je k dôchodcom najprívetivejšia? Čím by mohla byť inšpiráciou aj našej spoločnosti a našim dôchodcom?
Ak čítam o príkladoch dobrej praxe, veľmi často sú to reálie zo severských krajín, či už Nórska alebo Fínska. Tie pre nás môžu byť skutočne v mnohom inšpiratívne, a to či sa jedná o podobu prirodzených medzigeneračných vzťahov, využívanie dobrovoľníctva a mentoringu starších alebo kvalitou dostupných služieb. Veľmi sa mi napríklad páči, ako sú u nich organizované komunitné služby pre tých starších, ktorí potrebujú zdravotnú a sociálnu starostlivosť. Ich sociálne-zdravotné služby sú jednak viac prepojené, ale tiež viac lokalizované a čo je veľmi dôležité sú rôznorodejšie. Popri strachu zo smrti a samoty je strach z inštitucionalizácie, teda aj z odchodu do domova pre seniorov alebo inej zdravotnej inštitúcie, v prežívaní ľudí vyššieho veku v Čechách a predpokladám, že tiež na Slovensku, veľmi silne upevnený. Bojíme sa takýchto podmienok pre život.
Sú tu mnohé domovy pre seniorov, ktoré ponúkajú kvalitné služby pre menší počet ľudí, starší človek, ktorého stav si vyžaduje pomoc a podporu druhých si ale väčšinou nenavyberá. Veľmi často rozhoduje v záťažovej situácii rodina, ktorej chýbajú informácie a odborná podpora. Dúfam v časy, kedy budú na Slovensku okrem domovov pre seniorov prirodzené aj co-housingové spôsoby bývania, o časoch, kedy budú prepojené služby sociálnej a zdravotnej starostlivosti a hlavne výraznejšie podporovaná rodina, ktorá sa o staršieho človeka rozhodla postarať doma s využitím terénnych služieb a dostupnej odľahčovacej starostlivosti. Inšpiráciou nám môžu byť aj organizácie, ktoré sú od nás geograficky bližšie ako tie nórske a ktoré mimo ponúkaných služieb pracujú aj s verejným obrazom seniorov. Takouto organizáciou je napríklad česká Elpida a jej veľmi zaujímavý projekt – mezigeneračný ReFestival Old’s Cool. Toto je obzvlášť dôležité aj u nás, rozpoznávať medzi sebou zároveň rôznorodosť a vzájomnosť!
Svet starších ľudí je z možno pre mladého človeka ťažko uchopiteľný. Vieš odporučiť nejaké knižky či filmy, ktoré z Tvojho pohľadu verne sprostredkovávajú vnútorný svet staršieho človeka?
Pre mňa je v tomto ohľade veľmi dôležitý anglický spisovateľ Julian Barnes a jeho romány The Sense of Ending alebo podľa mňa jedna z najkrajších kníh o partnerskej láske a dôsledkoch jej straty Levels of Life. Zaujímavý je tiež Austerov Zimný denník alebo Rothov Everyman. Pre pochopenie veci môže byť dôležitá skvelá Simone de Beavoir a jej The Coming of Age alebo poviedky The Woman Destroyed. No a potom celý Skácel a Bohumila Grögerová. Filmy, ktoré sú dobré a pomohli mi porozumieť tomuto možno trochu ťažšie nahliadnuteľnému svetu sú Hanekeho Amour, Sorrentinova Mladosť alebo starší film od Bergmana – Wild Strawberries. Z dokumentov francúzsky film o celoživotnej vášni človeka, ktorá neopadne Nebe a led alebo poľský dokument z minuloročného Jedného sveta Wszystko jest mozliwe. A ešte divadlo a napríklad Šest miliard Sluncí a fotka a Nixonových Forty Year of The Brown Sisters. Je čo objavovať!
Aká chceš byť Ty na staré kolená?
Veselá a vďačná.
TÁŇA SEDLÁKOVÁ je sociálna psychologička. Pracuje vo výskume individuálneho starnutia človeka a jeho spoločenských významoch na Masarykovej univerzite v Brne. Je študentkou Sokratovho inštitútu a tiež súčasťou pražskej neziskovej organizácie Život90.
Tento rozhovor bol pripravený pri príležitosti TEDx prednášok Ako mladí menia Slovensko v stane Živice powered by ZSE na festivale Pohoda, kde vystúpi aj Táňa Sedláková.
Príďte nás navštíviť na Pohode! TU nájdete program. #idemenapohodu2016
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Viedol Sokratov inštitút, je šachový veľmajster a vyštudovaný evanjelický teológ.
