Jednou z najzraniteľnejších skupín na svete sú podľa nej migrujúce osoby. Americká výskumníčka Jola Ajibade vyrastala v Nigérii, kde boli záplavy bežnou realitou. Často premýšľala, ako by mohla zmierniť chudobu a ťažkosti, ktoré zažívali ľudia v jej okolí. Sociálna a ekonomická nespravodlivosť a ochrana ľudských práv ju priviedli k výskumu, ktorému sa v súčasnosti venuje na Emoryho univerzite v americkom štáte Georgia. Vo svojej práci sa zaoberá klimatickou odolnosťou, spravodlivou transformáciou alebo napríklad programami riadeného presídľovania. Jola Ajibade v rozhovore vysvetľuje, aký vplyv na ňu malo dospievanie v prostredí chudoby a ekonomickej nerovnosti. Opisuje tiež, ako súvisí klimatická kríza s migráciou a ako z pozície odborníčky pristupuje k popieračom zmeny klímy.
Na rozhovore o klimatickej migrácii sme spolupracovali s Ligou za ľudské práva.
Rozhovor je preložený z anglického jazyka.
Na aké oblasti výskumu sa zameriavate v kontexte zmeny klímy a migrácie?
V mladosti ma zaujímali témy týkajúce sa ľudských práv, sociálnej a ekonomickej spravodlivosti. Vyrastala som v Lagose v Nigérii za vojenského režimu. Často som premýšľala, ako by som mohla zmierniť chudobu a ťažkosti, ktorými si prechádzali ľudia vrátane mňa. Spočiatku som sa chcela venovať medzinárodnému právu ľudských práv a zamerať sa na to, ako pomocou právneho nástroja dosiahnuť zmenu. Napokon som však vyštudovala filozofiu, vďaka čomu som získala širšiu perspektívu a zlepšila si tak kritické myslenie. Uvedomila som si, že existujú rozličné spôsoby, ako vyriešiť rôzne problémy. Tento záujem vo mne pretrval, získala som magisterský titul na Kostarike, doktorát v Kanade a nakoniec začala pracovať v USA.
Aktuálne sa zaoberám otázkami klimatickej odolnosti a spravodlivosti, pričom osobitne dávam dôraz na marginalizované osoby. Jednou z najzraniteľnejších skupín na svete sú podľa mňa migrujúce osoby.
V Lagose sme zažili výrazné klimatické vplyvy. Jednou z najväčších výziev, kde som vyrastala, boli povodne. Vždy, keď nastali, zničili všetok náš majetok. Napokon sme sa museli presťahovať z miesta, kde sme žili, pretože záplavy pretrvávali. S ľuďmi v podobných situáciách nielenže sympatizujem, ale im aj rozumiem, keďže som to zažila na vlastnej koži. V tom čase som bola dieťa. Keď sme sa rozhodli presťahovať, najprv sme išli na horné poschodie domu. Pre moju babičku to bolo náročné, zostup dole jej robil problémy. Mám pochopenie pre odpor voči niektorým z týchto výziev, ale myslím si, že je dôležité prichádzať s riešením.
Ako ovplyvnilo dospievanie v Lagose váš prístup k sociálnej nespravodlivosti?
Chudoba a ekonomická nerovnosť boli v Lagose veľkou témou. Vidíte množstvo bohatých ľudí, ale aj veľa chudoby. Nesúvisí to pritom so záplavami, hovorím o politickom a ekonomickom systéme, v ktorom sme fungovali. Boli sme krajinou, ktorá získala mnoho zdrojov z ropy. Tieto zdroje však nie sú spravodlivo distribuované z hľadiska delenia výnosov a investícií do bývania, ciest či infraštruktúry.
Na druhej strane, ak žijete v pásme chudoby alebo tesne nad ním, zápasíte s nedostatkom zdravotnej starostlivosti, sotva máte prístup k potravinám. Záplavy zhoršujú vaše životné podmienky. Mali sme šťastie, že sme prežili. Počas povodní ľudia zomierajú a prichádzajú o podniky. Záplavy zničili spomienky a fotografie mojich rodičov. Preto mám tendenciu byť empatická k ľuďom, ktorí musia opustiť svoje domovy. Rozhodnúť sa presťahovať do inej krajiny je náročné. Nehovorím o ľuďoch, ktorí prichádzajú oficiálnou cestou. Skúsenosť z detstva mi v mnohom pomohla. Netušila som, že sa stanem výskumníčkou alebo profesorkou, ale vedela som, že ako ľudia tu musíme byť jeden pre druhého.
Čo je to riadené presídľovanie (z anglického slovného spojenia: managed retreat – pozn. red.) a aké postupy pri ňom uplatňujete?
Výraz riadené presídľovanie mnohí odmietajú kvôli koloniálnej histórii presídlenia, najmä násilného presídlenia ľudí. Pôvodných obyvateľov v USA násilne presídlili z východu na juh. Voči myšlienke premiestnenia, presídlenia alebo dokonca riadeného presídľovania existuje odpor, avšak v širšom kontexte klimatickej zmeny to jednoducho znamená presídlenie ľudí z oblastí, kde im hrozí nebezpečenstvo. Môže ísť o povodne, požiare, suchá, stúpajúcu hladinu morí, tajfúny alebo napríklad hurikány. Samozrejme, pred klimatickou zmenou neexistuje žiadne bezpečné miesto. Zemský systém je jeden celok, aj v Arktíde vidieť výrazný vplyv klimatickej zmeny. Presídľovanie ľudí neznamená, že na novom mieste nebude žiadne nebezpečenstvo, ale môže byť minimálne.
Aký je priamy vzťah medzi klimatickou krízou a migráciou?
Ľudia sa z historického hľadiska často presúvali. Aj v súčasnosti, napríklad v 80. alebo 50. rokoch 20. storočia, sa ľudia začali presúvať za ekonomickými príležitosťami. Migrácia je typický ľudský fenomén. V kontexte klimatickej zmeny vidíme viac povodní, viac sucha. Mnoho komunít závislých na zdrojoch z jedného odvetvia cíti vážne dôsledky klimatickej zmeny. Dochádza k prepojeniu ekonomického, politického a spoločenského rozmeru spolu s čoraz väčším vplyvom zmeny klímy.
Ľudia sa niekedy presúvajú v rámci hraníc svojich štátov, keď odchádzajú z vidieka do mestských oblastí, aby si našli prácu. Inokedy prekračujú hranice, napríklad z Nigérie odchádzajú do Ghany alebo z Toga do Ameriky. Títo ľudia možno nespomenú iba klimatickú zmenu, uvedú rôzne dôvody a klíma je jednou z nich. Ľudia žijúci v malých ostrovných štátoch, či už ide o Tuvalu, Kiribati alebo Maldivy, čelia výzve, či zostať, alebo odísť. Pre obyvateľstvo je to veľmi aktuálna otázka.
Sú to práve malé ostrovné štáty, ktoré sú najviac postihnuté klimatickou krízou, alebo ide o iné regióny?
Myslím, že je to všade. Ak hovoríme o stúpaní hladiny morí, oblasti pozdĺž pobrežia na celom svete sú výrazne postihnuté. Ak ste na ostrove a hladina mora stúpa, vezmite si, že Tichý oceán, Južný oceán či Atlantický oceán sú jeden oceán. Počula som o oblastiach na Aljaške, kde sa topí ľad a dochádza k presídleniu. Závisí to aj od toho, čím sa zaoberáme. Ak má niektorá vláda viac peňazí, výskumníci danú oblasť študujú vo väčšej miere. Ide aj o spravodlivé rozdelenie zdrojov na výskum vo všetkých častiach sveta a to sa nedeje. Situácia v severnej Afrike, kde sú v podstate púšte, sa zhoršuje. V juhovýchodnej Ázii majú obavy z tajfúnov. V Kalifornii sú veľkým problémom požiare. Záleží teda na tom, ktorú oblasť skúmate.
Medzinárodné právo neuznáva termín klimatický utečenec. Ako by sa mala zmeniť legislatíva, aby reagovala na potreby ľudí vysídlených v dôsledku klimatickej krízy?
Nedávno som sa zúčastnila workshopu o klimatickej mobilite, kde sme hovorili aj o tejto téme. Ľudia z malých ostrovných štátov nemajú radi, keď ich nazývajú utečencami. Štatút utečenca má v rámci medzinárodného práva špecifický význam. Existujú rôzne úrovne toho, kto sa kvalifikuje ako utečenec, skôr než vôbec môže získať medzinárodnú ochranu. Dohovor o právnom postavení utečencov bol navrhnutý ako ochrana ľudí na celom svete, čo otvára dvere do novej krajiny, kde je možné nájsť bezpečie. Aj tí, ktorí sa snažia uplatňovať tento dohovor, mali odmietavý postoj, aby doň zahrnuli aj klimatických utečencov. Nie je dostatok zdrojov na ochranu „bežných“ utečencov, nieto aby sme k tomu pridali ešte klimatickú časť.
Ďalším aspektom je, že ľudia, ktorých označujeme za klimatických utečencov, tak nechcú byť nazývaní. Počula som, že klimatické dôsledky a súvisiace problémy sú veľmi špecifické. Potrebujeme iný dohovor alebo medzinárodnú dohodu, ktorá umožní ochranu ľudí, ktorí sú nútení opustiť svoje domovy kvôli klimatickým zmenám. Neviem, ako by sme ich označovali, či environmentálni, alebo klimatickí migranti, ale viem, že utečenec je veľmi komplikované slovo.
Keď hovoríme o klimatickej mobilite a klimatických utečencoch, často nám nenapadne, že to budeme aj my. Podľa toho, ako sa vyvíja zmena klímy, to však môže byť ktokoľvek. Keď sa v 40. a 50. rokoch 21. storočia začnú silnejšie prejavovať dôsledky klimatickej zmeny, mnohí z nás sa môžu ocitnúť v tejto situácii. Čím skôr začneme vytvárať zákony a systém na národnej a medzinárodnej úrovni na ochranu ľudí, tým lepšie pre všetkých.
Rok 2050 sa často uvádza ako kľúčový míľnik v mnohých strategických plánoch, napríklad v Európskej zelenej dohode. Aký vývoj v oblasti klimatickej migrácie môžeme na základe vedeckých poznatkov očakávať v nasledujúcich desaťročiach?
V tejto oblasti je veľa nejasností, ale existujú štúdie, ktoré naznačujú, že do roku 2050 môže byť celosvetovo až 630 miliónov ľudí nútených utiecť. Iné odhady hovoria o takmer miliarde ľudí. Keď vidím tieto štatistiky, uvažujem, či berú do úvahy akékoľvek klimatické nebezpečenstvo. Ak zarátate ľudí, ktorí budú zasiahnutí suchom, hurikánmi, požiarmi, tajfúnmi, počet sa môže prudko zvýšiť.
V budúcnosti môžeme očakávať viac vojen a tie sa odohrávajú v širšom kontexte klimatickej zmeny, aj keď nesúvisia s klímou. Vidíme prepojenie medzi chudobou, problémami klimatickej zmeny a konfliktmi. Je dôležité zvážiť všetky tieto aspekty, pretože klimatická zmena na vás bude mať vplyv, aj keď vás vojna vysídli do oblasti, kde je púšť. Na druhej strane, kvôli klimatickej kríze sa môžete ocitnúť na mieste, kde sa odohráva vojna alebo konflikt, a potom čelíte jej dôsledkom ešte viac.
Ako pristupujete k popieračom klimatických zmien z pozície výskumníčky, ktorá sa zaoberá komplexnými otázkami klimatickej migrácie?
Na to, aby ste boli popieračom, musíte mať privilegované postavenie. Máte ochranu, ste ekonomicky zabezpečení, a preto môžete z tohto miesta povedať, že nejde o klimatickú zmenu. Či už žijete napríklad v Burkine Faso, alebo v Keni, vidíte, že pôda vysychá. Vrátim sa k vašej otázke, ako pristupujem k popieračom. Nijako, robím si svoju prácu. Rozprávam o klimatickej zmene, riešeniach a potrebnej ochrane.
Nepokúšam sa niekoho presviedčať o niečom, čo je zrejmé. Ale chápem, z čoho niektorí popierači vychádzajú. Riešenie klimatickej zmeny zahŕňa prechod z ekonomiky založenej na fosílnych palivách na ekonomiku, ktorá je ekologickejšia. Živobytie mnohých ľudí závisí od fosílnych palív alebo uhoľného priemyslu. Nechcú, aby sa niečo zmenilo. Ak prijmú, že toto je realita, potom musia niečo zmeniť. Táto kognitívna disonancia je pre ľudí problémom. Ako prijať niečo, o čom viete, že k tomu prispievate, a nechcete zmeniť svoje návyky? Najjednoduchší spôsob je vyhýbať sa tomu a popierať existenciu klimatickej krízy.
K vašej práci vás priviedla sociálna nespravodlivosť. Aké je spravodlivé riešenie pre najzraniteľnejšie štáty postihnuté prírodnými katastrofami?
Jednou z kľúčových vecí adaptácie a odolnosti voči klimatickým zmenám je, ako môžeme posilniť najzraniteľnejšie skupiny. Štáty, ktoré najviac trpia dôsledkami klimatickej zmeny, sú zároveň tie, ktoré najmenej prispeli k skleníkovým plynom a majú obmedzené zdroje, aby sa dokázali prispôsobiť klimatickej zmene. Globálne hovoríme o stratách a škodách, financiách pre adaptáciu na klimatické zmeny, ktoré by smerovali do rozvojových krajín. Bohatšie krajiny svoje finančné sľuby nedodržiavali. Kto bude prispievať do fondu strát a škôd? Ako rozdeliť peniaze tak, aby ich dostali tí, ktorí boli výrazne zasiahnutí, a peniaze nezostali len u vlád týchto krajín?
Tí, ktorí boli výrazne zasiahnutí alebo budú, väčšinou rozvojové krajiny, potrebujú viac peňazí. Tieto peniaze by mali prichádzať z krajín, ktoré v podstate spôsobujú klimatickú zmenu, čo sú krajiny Západu. Rozvojové krajiny sú veľkou skupinou národov, však? Čínu stále nazývame rozvojovou, ale Čína je v mnohých ohľadoch rozvinutou krajinou. Je jedným z najbohatších národov na svete. Aj India sa rýchlo rozvíja.
Je potrebné myslieť na presun technológií a energetickú transformáciu. Musíme uvažovať nad solárnymi panelmi pre ľudí s obmedzeným prístupom k elektrine. Potrebujeme politiky, ktoré umožnia účinne presúvať finančné prostriedky v rámci fondu strát a škôd, ale aj v rámci adaptačného fondu na klimatické zmeny. Je potrebné zabezpečiť, aby bolo počuť hlas ľudí, ktorí sú výrazne zasiahnutí.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Pracuje v Lige za ľudské práva ako manažér komunikácie. Vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Počas štúdia pôsobil ako editor na spravodajskom webe TASR, neskôr prešiel do online redakcie denníka SME. Bol súčasťou americko-slovenského projektu zameraného na boj s dezinformáciami, v rámci ktorého vycestoval na Marylandskú univerzitu v USA.
