fbpx
Spoločnosť

Na Slovensku máme zásadný problém s pojmami utečenec a migrant, hovorí lingvistka Mária Stanková

Vojna je citlivou témou, ku ktorej by s citom mali pristupovať aj novinári. Tí si však musia zachovať neutrálnosť a objektivitu. Ako nájsť správne slová? Prečo nehovoríme o ukrajinských utečencoch, ale o ľuďoch, ktorí utekajú pred vojnou? Pýtali sme sa spisovateľky a jazykovej korektorky Márie Stankovej, ktorá učí budúcich novinárov štylizovať a interpretovať texty na Katedre žurnalistiky FiF UK v Bratislave.


Majú slová silu?

Nepochybne. V súčasnosti to veľmi dobre vidíme aj na sociálnych sieťach, okrem iného napríklad aj na tom, ako ukrajinský prezident komunikuje a aký efekt majú jeho slová. Aj z hľadiska tradičných médií majú slová neuveriteľnú silu, veď sú ich základným nástrojom.

Vojna je veľmi citlivou témou. Mali by k nej pristupovať citlivo aj novinári?

To je veľmi dobrá otázka. Lepšie by na ňu zrejme odpovedal praktický novinár, ale z pohľadu jazyka určite áno. Ak to spojím s predchádzajúcou otázkou a zamyslíme sa nad „handrkovaním“ o nazývaní toho, čo sa v súčasnosti deje, pravými slovami, a nad tým, ako to niektorí politickí predstavitelia odmietajú nazvať vojnou, dostaneme jasný dôkaz sily slov. Z hľadiska etiky, morálky, vyjadrovania a sprostredkovania informácií treba byť pri voľbe slov a informovaní o vojne určite obozretný.

Mária Stanková. FOTO – Archív MS

Nedávno som si prečítala už starší výrok profesora z Newyorskej univerzity (NYU), že obete vojny sú zabité vlastne dvakrát. Najprv guľkou alebo bombou a potom jazykom, ktorým sa ich smrť opisuje. Čo si o tomto výroku myslíš?

Jednoznačne súhlasím. Opäť smerujeme k tomu, ako citlivo alebo necitlivo sa dá o danej udalosti vyjadriť. Obete sa zdanlivo menia na akési čísla a čím je to číslo vyššie, tým sa predpokladá, že informácia silnejšie zarezonuje v potencionálnom adresátovi.

Ak by sme sa pokúsili predstaviť si, ako takéto správy prijímajú napríklad Ukrajinci alebo tí, ktorí sú súčasťou bojov, musí to byť pre nich niečo úplne iné. Keby tebe alebo mne zomrel blízky človek a v článku by sme videli napísané, že: „Pri útoku, napríklad na centrum mesta, zomrelo 3 500 ľudí,“ a vedeli by sme, že jednou z obetí bol tvoj rodinný príslušník alebo niekto blízky, vnímala by si to úplne inak. Tým pádom daný človek môže byť zabitý aj tretíkrát, a to tým, že si takúto správu o ňom prečíta niekto blízky, ktorý sa musí vyrovnať s tým, že sa z človeka, ktorého stratil, stalo jedno číslo.

V čom sa v jazyku líši to, ako dnes hovoríme o utečencoch z Ukrajiny, ktorých prijímame nevídanou rýchlosťou a s ľahkosťou, a to, ako sme pred pár rokmi hovorili o utečencoch zo Sýrie? Ovplyvňuje náš postoj k nim aj jazyk, aký používame, keď o nich hovoríme? Respektíve, badáš rozdiely v tom, ako hovoríme o Ukrajincoch (ľudia utekajúci pred vojnou, akoby sme sa zdráhali ich vôbec označiť za utečencov) verzus utečenci?

Áno, všímam si to a je to presne tak, ako hovoríš. Na Slovensku máme zrejme problém s pojmom utečenec alebo migrant. Vznikla okolo toho obrovská politika a možno to ide práve od politických špičiek, ktoré prestali používať dané výrazy. Výrazy utečenec a migrant majú na Slovensku negatívne konotácie. Bohužiaľ, naša krajina v roku 2015 reagovala tak, ako reagovala. Doteraz má verejnosť na túto problematiku taký názor, aký má.

Výrazy utečenec a migrant majú na Slovensku negatívne konotácie.

Je to slovíčkarenie. Pri slove utečenec si väčšinou predstavíme človeka z Blízkeho východu, ktorý musí utiecť zvyčajne kvôli vojne, ale už to bude aj kvôli klíme. Najskôr sme si mohli všimnúť používať namiesto slova utečenec označenie migrant, ktoré malo byť neutrálnejšie, objektívnejšie, no dostali sme sa do zvláštnej situácie, pretože toto slovo sa stalo pre istú skupinu používateľov slovenského jazyka symbolom ohrozenia „tradičných kultúrnych hodnôt“.

Negatívne konotácie slov migrant a utečenec sa umocňujú neustálym pôsobením tradičného slovenského protikladu my verzus oni, naši verzus cudzí. A práve v tomto tragickom kontexte sa ukazuje, že kým my sa môže rozšíriť na blízke slovanské národy, blízkovýchodné národnosti sú z tohto hľadiska pre niektorých z nás oni, reprezentujú to cudzie. Predpokladám, že aj toto je dôvod, pre ktorý sa v súčasnosti mnohí vedome či nevedome vyhýbame slovám migrant a utečenec.

FOTO – Freepik.com

Myslím si, že aj z hľadiska pozitívneho pôsobenia na city alebo vzbudzovania súcitu, potreby pomáhať, je to asi iné, pretože v slovnom spojení máme aj slovo vojna. Tiež to môže vyplývať aj z toho, že Ukrajinci žijú kultúru, ktorá je nám bližšia. Kým migranti a utečenci zo Sýrie alebo Afganistanu sú podľa prieskumov verejnej mienky hrozbou, tak utečencov z Ukrajiny vnímame ako bratov. Je to negatívna kategorizácia, aj keď v tomto bode je krásna, pretože sme dlho nevideli, aby sa Slovensko zachovalo takto pozitívne. Vo všeobecnosti si však myslím, že médiá to jazykovým aspektom informovania o vojne nezhoršujú ani nezlepšujú.

Vidno v tom i istú opatrnosť, ide o nepoužívanie slov, ktoré majú na Slovensku istú politickú, ale aj spoločenskú nálepku. Slovné spojenie „človek utekajúci pred vojnou“ vyvolá v čitateľoch, bohužiaľ, úplne iné emócie, ako keď použijeme slová utečenec alebo migrant. Dané slovné spojenie môže zbudiť súcit, empatiu a vôľu pomôcť.

Kým migranti a utečenci zo Sýrie alebo Afganistanu sú podľa prieskumov verejnej mienky hrozbou, tak utečencov z Ukrajiny vnímame ako bratov.

Novinári zvyčajne o obetiach vojny/konfliktov informujú prostredníctvom pasívneho/trpného rodu, v zmysle že: „Vo vojne zahynulo XY ľudí“ alebo „XY ľudí bolo zabitých“ pričom vieme, že ľudia boli zabití „rukou“ niekoho iného. Trpný rod im umožňuje nepomenovať agresora/útočníka/páchateľa. Nemali by ho pomenovať?

V tomto prípade je možné argumentovať za obidve strany. Ak by tam bolo napísané, že ho zabili Rusi alebo ruskí vojaci, tak bola by to pravda, ale tiež to môže viesť k ďalšiemu vyhroteniu situácie.

Na druhej strane je pravda, že trpný rod alebo pasívum umožňuje schovávať aktérov činov za okolnosti. Nejde len o vraždy, ale aj rôzne politické vyjadrenia či iné kroky. Možno sa tento spôsob vyjadrovania používa aj z toho hľadiska, aby sa nerozduchovali vášne tam, kde je to už naozaj veľmi vyhrotené. Zároveň sa pasívum používa aj možno v rámci zachovania neutrality novinárov.

Nevedie objektivita k článkom, ktoré voči obetiam vojny vyznievajú často necitlivo?

Asi áno. Treba však rozlišovať, či ide o spravodajstvo, alebo beletristický žáner. Tu môžu vzniknúť rozdiely. Skúsme sa zamyslieť nad tým, ako by sme to robili my, keby sme museli o takýchto veciach písať. Keby si bola informátorkou z ohniska konfliktu, tak trpný rod by ti mohol pomôcť odosobniť sa, aby si sa mohla vyjadriť čo najobjektívnejšie.

Povedzme, že každý deň vznikajú nejaké správy s počtami obetí, pretože pri vojnách sú tie počty, bohužiaľ, dôležité, a v týchto správach nie je priestor pre vyjadrovanie sústrasti alebo pre vyzývanie k zastaveniu konfliktu. V rámci žánru a v rámci funkcie, ktorú má daný text splniť, je to asi nevyhnutné. Aj keď prílišná jazyková objektivita môže na čitateľa pôsobiť necitlivo.

Slovné spojenie „človek utekajúci pred vojnou“ vyvolá v čitateľoch, bohužiaľ, úplne iné emócie, ako keď použijeme slová utečenec alebo migrant.

Spomínala si spravodajstvo. Pri iných novinárskych žánroch ako napríklad pri rozhovore, môže novinár vyjadriť nejakú emóciu?

Áno, myslím si, že je to bežné. V žánroch, ktoré nie sú výsostne spravodajské, je priestor na to, aby v nich novinár využil svoju moc i kreativitu a poukázal na nezmyselnosť a hrôzostrašnosť vojny, tak ako ju vidí on. Rozhovory s Ukrajinkami, Ukrajincami, Rusmi a Ruskami na Slovensku ponúkla podľa mňa po vypuknutí vojny väčšina slovenských médií.

V spravodajských žánroch je snaha o spravodajskú objektivitu a neutrálnosť, ktorú môže naznačovať napríklad spomínaný pasív či počty a čísla, ktoré majú zabezpečiť čítanosť, prípadne klikanosť článku. Keď si vezmeme rozhovory, reportáže alebo beletristické žánre, napríklad komentáre, tak sú to texty, ktoré existujú na to, aby sa prostredníctvom nich vyjadrilo to najsubjektívnejšie a najosobnejšie z autorov. Z jazykového hľadiska je v nich dovolené takmer všetko.

Na portáli ResearchGate som našla tvoju staršiu štúdiu, v ktorej si skúmala obraz Ruska v slovenských tlačených médiách. Vieš už zhodnotiť, aký obraz o Rusku v našich médiách prevláda?

Skúmala som to ešte v roku 2019. Vtedy bol mediálny obraz rozostrený, no teraz je už veľmi jasný a vykryštalizovaný. Zamerala som sa na rôzne prívlastky ako: ‚agresívny‘; ‚agresor‘; ‚vojna‘ či slovesá ako: ‚vyhráža sa‘; ‚varuje‘ a tak ďalej. Mediálny obraz a výber slov, ktorými sa Rusko a jeho činy opisovali už v roku 2019, boli prevažne negatívne vo väčšine slovenských médií. Neskúmala som však dezinformačné weby. V závislosti od typu média mal Denník N najvýraznejší protiruský postoj, za čo mohlo aj množstvo beletristických a analytických žánrov. Je to však už starý výskum.

Pravdou je, že ak by novinári za vinníka vojny na Ukrajine pomenovali Rusko, tak by to mohlo povzbudiť k dojmu, že všetci Rusi sú agresormi. Dá sa tomu nejako vyhnúť?

Čiastočne to tak vyznieva. Je to veľmi ťažké hodnotiť, pretože v tom žijeme. Keď sa takto vyjadrujeme o Nemecku počas druhej svetovej vojny, tak každý chápe, že radoví občania s tým nemali veľa spoločného. Na druhej strane nie je cestou omieľať dookola tie isté mená, pretože nevieme, nakoľko je za všetkým len jedna osoba. To je to, čomu sa médiá vyhýbajú, čo dokazuje aj spomínaný trpný rod. Je to novinárska skratka, ale v súčasnej polarizovanej dobe tá skratka nie je zlá. Zlé sú reakcie ľudí. Kým väčšina verejnosti môže jasne rozumieť, ako to bolo myslené, môže sa nájsť päť – desať percent čitateľov, ktorí začnú hovoriť o tom, že všetci Rusi sú zlí.

To mi pripomenulo aj jeden titulok, ktorý som nedávno zahliadla na internete. Vyplývalo z neho, že ukrajinský jazyk je nám morfologicky bližší ako ruský. Článok nebol smerovaný k ľuďom, ktorí k nám prídu z Ukrajiny a pre ktorých by teda mohlo byť jednoduchšie dohovoriť sa, ale bolo to myslené úplne iným spôsobom a to tým, že ruština je jazykom „tých zlých“ a my máme k nemu z jazykového hľadiska ďalej než k ukrajinčine.

Okrem slovenského jazyka, štylistiky, kultúry médií a ďalších predmetov učíš aj interpretáciu textu. Zakomponovala si do niektorej z prednášok už aj aktuálny text o vojne na Ukrajine? Dopustili sa slovenskí novinári nejakého etického prešľapu?

Dlho som rozmýšľala, akú tému budem riešiť na predmete štylistika hneď po vypuknutí vojny. Pôvodne sme mali riešiť niečo, čo je v tomto kontexte pomerne nepodstatné. Opýtala som sa študentov, čo chcú preberať a všetci sa zhodli na „nepodstatnej“ téme, pretože sa o vojne nechceli rozprávať. Nehodnotím to, ani pozitívne, ani negatívne. Rozumiem obidvom aspektom.

FOTO – Archív MS

Ale téma vojny sa dostáva aj na naše hodiny, no úplne iným spôsobom. Jeden z mojich ukrajinských študentov si vybral zadanie napísať správu na bizarný titulok: „Muž zjedol banán za 120 tisíc dolárov, ktorý bol súčasťou expozície.“ Vzal si titulok a zakomponoval to do súčasnej situácie. Bolo to vtipné a smutné zároveň. Celá trieda mu tlieskala.

Na čo by sme mali myslieť pri rozprávaní o vojne na Ukrajine, tak aby sme zachovali objektívnosť, a zároveň etickosť? Aké výrazy používať a aké naopak nie, ak chceme veci pomenovať jasne a nedávať priestor na vznik konšpirácií?

Všetko môže byť v nejakom kontexte kontraproduktívne, závisí to od interpretácie. Treba sa vyjadrovať jasne a zároveň eticky. Neviem, či existujú presné alebo správne slová alebo slovné spojenia. Väčšina Slovenska dáva jasne najavo, že ide o vojnu. Odmietajú používať výrazy ako špeciálna operácia a podobne. Myslím si, že vyjadrovať sa korektne v tomto bode zvládajú všetky médiá. Aj keď sa mi ťažko hodnotia televízie, ktoré nesledujem, ale verím, že ani tie si nedovolia nejaké bizarnosti, ktoré by sa týkali informovania o vojne. Chvalabohu, ale aj bohužiaľ, žiadne rady o tom, ako o takýchto udalostiach písať, neexistujú.

Väčšina Slovenska dáva jasne najavo, že ide o vojnu. Odmietajú používať výrazy ako špeciálna operácia a podobne.

To, že slovenské médiá o vojne informujú relatívne dobre, sa prejavilo v našom zomknutí a odhodlaní pomôcť. Aj keď náš národ väčšinou vyzerá, že ho nič nezaujíma, tak teraz sa dokázal spojiť. To je dôkaz toho, že médiá to nerobia zle.

Profil autora:

Vyštudovala som žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola som aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a copywriterkou projektu Jem pre Zem, ktorý sa zameriava na podporu udržateľného stravovania na Slovensku. Pochádzam z malého mesta Sabinov, kde organizujem výmeny oblečenia. Som spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venujem klimatickým témam a ekologickým tipom do domácností.

Názory

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Kým nebude neskoro

Stovky rokov nemáme, potrebujeme zmenu hneď. A veľkú. Práve zníženie emisií metánu by nám k tomu mohlo pomôcť.

Anna Jančová

Mám plán… alebo plán má mňa?

Sníval sa mi strašidelný sen. Chodila som po chodbách neznámej školy. Stretávala som neznámych kolegov. Nikto z nich sa nechcel pristaviť. V ich očiach sa mihali úzkostné záblesky. Neodpovedali na pozdrav, len nervózne zakričali: „Meškáme!”

Andrea Uherková

V ústrety vlnám

Žijeme dobu, ktorá je plná strát. A možno taká bola a je každá doba, nielen táto naša, pandemická. S čím alebo kým ste sa museli v poslednom čase rozlúčiť vy?

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Deti cez palubu

Neviem odpovedať na jeho otázky. Prečo otvoria obchody a školy zatvoria. Prečo lyžovačka áno a za rodinou nie.

Anna Jančová

Ježiškovi

Bolo by krásne, Ježiško, keby bol o učiteľstvo taký záujem, že by sa na pedagogické fakulty robil podobný výber ako na astronautov či pilotov stíhačiek. Bolo by krásne, keby najväčším snom detí bolo stať sa učiteľom.