Pri práci s rómskou komunitou je podľa nej dôležitá prítomnosť. Marie Oláhová založila občianske združenie Rómka Detva, zároveň je umeleckou vedúcou rovnomenného folklórneho súboru, ktorý funguje 37 rokov. Takisto vytvorila Úniu rómskych materských centier, ktorou podporuje rodovú rovnosť rómskych žien a dievčat. Pred rokom získala za svoju dlhoročnú prácu ocenenie Lúč z tmy. Pýtali sme sa jej, ako spomína na vyrastanie v detskom domove, prečo sa rozhodla nájsť svoju rodinu a prečo začala pracovať s rómskou mládežou a ženami.
V akom prostredí ste vyrastali?
Ako malé dieťa som bola aj so súrodencami odobratá rodičom do detského domova, lebo v tom čase, teda za totality, to bolo „moderné” – zvlášť u Rómov. Takže boli sme v detskom domove v Čechách.
V detskom domove ste boli spolu so súrodencami, alebo vás od seba oddelili?
Pôvodne to plánovali, ale vybojovali sme si, že sme ostali spolu v jednom detskom domove.
Keď ste mali pätnásť rokov, rozhodli ste sa hľadať svojich rodičov. Čo vás k tomu viedlo a podarilo sa vám ich nájsť?
Hľadať ako hľadať. Pamätala som si veľmi matne, že som z Hradca Králové a že tam mám rodinu. K jej hľadaniu ma viedla zvedavosť, kde koho mám a kam vlastne patrím.
Vrátila by som sa k vyrastaniu v detskom domove. Spomínate si na nejaké situácie, ktoré vo vás zostali rezonovať dodnes?
Za seba poviem, že som bola šťastné dieťa. Bola som dosť živá, komunikatívna, dobre som spievala a nemala som problém zaradiť sa do kolektívu. Reprezentovala som spevom celú dedinu a aj základnú školu. Myslím, že som bola medzi deťmi obľúbená.
Vždy však spomínam na začiatok, ktorý bol ťažký, pretože sme boli vytrhnutí z úplne iného a slobodného života do detského domova. Detský domov nebol problém, problém bol v diagnostickom ústave, kde sme boli dva mesiace a kde nás skúmali. Zisťovali, do akého detského domova nás môžu zaradiť. V tom čase sa detské domovy delili na skupiny A, B a C. Boli to buď prísnejšie polepšovne, alebo detské domovy, ktoré fungovali viac-menej ako rodina.
Do ktorého z tých troch typov vás so súrodencami zaradili?
Mali sme šťastie, že sme išli do detského domova, ktorý fungoval ako rodina, no bolo tam 24 detí. Okrem rómskych tam boli aj nerómske deti. Zo začiatku to nebolo jednoduché, ale po čase sme prišli na to, že to nie je také zlé.
Keď som bola staršia a začala som sa oboznamovať so situáciou v okolí, do ktorého patrím, a videla som mojich rómskych rovesníkov, začala som sa s nimi porovnávať. Vtedy som bola veľmi rada, že som bola v detskom domove, lebo moje myslenie bolo úplne iné ako ich.
V akom veku ste sa dostali do detského domova?
Bola som najstaršia zo súrodencov, mala som deväť rokov. Na internát som odišla po skončení základnej školy. Z internátu som sa vracala do detského domova na víkendy podobne, ako sa vracali bežné deti domov.
Keď som mala 17-18 rokov a nebola som už tak veľmi kontrolovaná, začala som sa pýtať a zaujímať o to, kam patrím, kto je naša rodina a tak ďalej.
Podarilo sa vám to postupne zistiť?
Podarilo sa mi to. Dokonca som vycestovala na Slovensko do Detvy, pretože otec bol odtiaľ. V Detve som potom aj ostala. Zo začiatku to bolo pre mňa ťažké, lebo som tie vzťahy nevedela uceliť. Boli to fantastickí, múdri a vzdelaní ľudia, ale moje myslenie bolo iné ako ich. Potom sme to dali do poriadku a všetko bolo fajn.
Kedy a ako ste sa dozvedeli, že ste Rómka?
Ťažko mi je na to odpovedať. Určite som vedela, že som Rómka, no v detskom domove a v dedine, kde sme žili, neboli široko-ďaleko žiadni Rómovia. V domove, kde s nami boli aj ďalšie rómske detská, sa neprikladal dôraz na to, že sme Rómovia a že sme iní. Ani okolie nám nedávalo najavo, že sme deti z detského domova alebo, že sme Rómovia či Nerómovia. Takže časom som sa prispôsobovala nerómskemu životu. Začala som tak aj rozmýšľať, keďže som tak bola aj vychovávaná. Nevidela som rozdiel medzi Rómami a Nerómami, pretože nám o tom nikto nikdy nerozprával.
Až neskôr prišiel šok. Pamätám si, keď som videla skupinku Rómov na hlavnej vlakovej stanici v Hradci Králové. Vtedy mi moja vychovávateľka povedala, že patríme k nim. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, lebo boli iní ako ja – spôsobom, ktorým komunikovali a tým, ako pôsobili na ľudí. Strašne som sa bála, že postupne budem vyzerať ako oni.
Keď ste prišli do Detvy, žili ste medzi Rómami?
Do Detvy som najprv prišla na prázdniny. Mala som tam rodinu z otcovej strany. Potom som sa vrátila naspäť na strednú školu. Ale áno, cez prázdniny som komunikovala a bola medzi Rómami. Vtedy som ich začala viac spoznávať a zistila som, že sú to fantastickí ľudia.
Sú Rómovia, ktorí majú rôzne ťažkosti a problémy, kvôli ktorým nejako žijú alebo sa nejako správajú, ale sú aj Rómovia, ktorí sú na vysokej úrovni a sú vzdelaní.
Kedy a prečo ste v Detve začali pracovať s rómskou mládežou?
Ako som spomínala, bola som tam na prázdninách a počas nich som spoznala môjho muža. Po prázdninách som sa vrátila späť do školy do Česka, no ostali sme spolu v kontakte. Keď som dovŕšila osemnásť rokov a bola som už dospelá, takže v detskom domove by sa viac o mňa nikto nestaral, oslovila ma rodina z Detvy, aby som sa k nim vrátila. Keďže som tam mala frajera, samozrejme, že som ponuku prijala.
Neskôr som sa za neho vydala. Máme spolu dve dcéry, ktorým sa už v detstve – tak ako aj mne – veľmi páčila rómska hudba. Vtedy som ešte nevedela, že existuje niečo také ako rómska kultúra. V Detve boli dvaja chlapci (Juraj Berky a Ľubomír Oláh – pozn. red.) vo veku trinásť a štrnásť rokov, ktorí založili rómsky hudobný súbor. Do súboru chceli chodiť aj moje dcéry, ktoré mali vtedy štyri a päť rokov. V tom čase chlapci ohlásili konkurz na nových členov súboru a moje dcéry prijali. Na všetky skúšky som s nimi chodila, keďže boli ešte malé.
Pár dní po Nežnej revolúcii vyhodili súbor z Domu kultúry Andreja Sládkoviča v Detve s odôvodnením, že nie je prínosom. Našli tisíc dôvodov, prečo tam deti nemôžu skúšať. Keďže chlapci boli maloletí a nemali nikoho, kto by ich zastrešil, spýtali sa ma: „Teta Mariša, vy už ste dospelá, neskúsite to?“ Samozrejme, že som do toho išla a výsledkom bolo, že neučila som ja deti, ale deti učili mňa.
Takto neformálne sme pracovali trinásť rokov – na ulici, za školou, nacvičovali sme všade, kde sme našli nejaký pľac. Keď prišli policajti a vyhnali nás, odišli sme, no o chvíľu sme sa vrátili. Keď ma to začalo štvať, začala som si čo-to zisťovať. Vedela som, že sa to musí dať nejako riešiť.
Decká boli fantastické, talentované, vynikajúce. Až neskôr som prišla na to, že vďaka tomu, že sa sústredili na prácu v kolektíve, nemali záujem o neduhy ako fetovanie alebo alkohol. Preto by im spoločnosť mala vychádzať v ústrety.
Mala som šťastie na pár fantastických ľudí. Prvým, ktorý mi pomohol, bol dekan v Detve, ktorý nás začal pozývať na faru, kde sme mali priestor na skúšanie. Nenútil nás do žiadnych modlitieb ani nič podobné. Nechal nás pracovať tak, ako sme chceli.
Neskôr sme mohli skúšať aj na mestskom úrade. Vždy som našla niekoho, ktorý sa nás zastal. No raz sme mali priestor a raz nemali.
Prečo ste podľa vás o ten priestor stále prichádzali?
Zo skúsenosti a z toho, čo som prežila, viem, že keď sa pokope stretlo viac ako päť rómskych detí, prišli policajti. Riešili, čo tam robia a prečo sú tam, aj keď išlo o verejné miesta ako park alebo lavičky.
Ako ste tieto situácie vysvetľovali deťom a vašim dcéram?
Tak ako to rozprávam aj vám. Normálne som im povedala, že nás tu nechcú. Deti vždy povedali, že im nevadí, aj keď budú cvičiť vonku. Žili pre folklór. S odstupom času to bola asi najlepšia skupina za 37 rokov pôsobenia súboru. Bol to ich život, ich miesto, kde spolupracovali, využili svoje nápady, víziu a krásne spievali. Boli ochotní urobiť čokoľvek pre to, aby sme boli spolu. Takže vždy som im povedala, ako to je. Pre deti nebolo dôležité, aby sme mali palác – dom kultúry, ale to, že spievajú, tancujú, vymýšľajú a dávajú dokopy choreografiu a hudobnú časť. Nikdy sa nezaujímali prečo cvičíme tam alebo onam, to bola moja úloha.
V roku 1999 som spoznala ľudí z Kremnice, ktorí ma navigovali a povedali mi, že existujú občianske združenia. Dovtedy sme neboli nič, boli sme obyčajné deti z ulice. Ako občianske združenie sme si vedeli vybaviť veľa vecí, aj mesto s nami začalo komunikovať inak.
Deti v súbore vyrastali a stávali sa dospelými, preto k nám začali pribúdať ďalšie a ďalšie deti. Súbor sa stal postupne obľúbený. Dodnes je pýchou Detvy a nielen pýchov Rómov, ale aj Nerómov.
Ako ste sa dostali z vedenia súboru k sociálnej práci?
Keď deti rástli, narážali na ťažkosti, s ktorými chodili za mnou. Mali napríklad problémy s bývaním či školou. Snažila som sa im pomôcť, aby si školu vedeli dovoliť. Boli to síce maličkosti, no boli zásadné. Napríklad rodičia im nevedeli dať peniaze na cestovné, aby sa mohli dopraviť na vyučovanie.
V tom čase boli Rómovia húfne prepúšťaní z práce a tým pádom strácali bývanie. Nemali totiž vedomosť o tom, že sa môžu evidovať na úrade práce, ktorý by im pomohol, aby mali na nájom. Za tie 3-4 mesiace, počas ktorých boli nezamestnaní, im vznikla podlžnosť a tak sa ocitli v kolese dlžôb, z ktorých sa vymotávali veľmi ťažko.
Opäť som chodila hore-dole, stretávala ľudí a pýtala som sa ich. Naozaj som mala šťastie na dobrých anjelov, ktorí mi vyšli v ústrety a poradili mi. Až neskôr som prišla na to, že to, čo robím je sociálna práca.
Keďže som bola rozbehnutá vo folklóre aj v sociálnej práci, začala som spolupracovať aj s matkami. Takisto som začala zapájať rodičov do fungovania súboru.
Čo ponúka OZ Rómka Detva deťom z vylúčených komunít?
Dnes už mám rozhľad a viem, kde a na koho sa mám obrátiť. Máme vytvorený pekný kredit nielen v Detve, ale po celom Slovensku. Máme sociálnych terénnych pracovníkov či kurately. Rómovia tieto služby už poznajú, no využívajú ich tak na 40-50 percent. Sú naučení na naše občianske združenie, kde už nepracujeme, ale sme dobrovoľníkmi. Dobrovoľníkmi sú aj deti zo súboru, ktoré sú už dospelými matkami a otcami. Tí vždy poradia ostatným. Komunikáciu so štátnymi orgánmi však zastrešujem stále ja. Som ako taká pingpongová loptička, ktorá sa odrazí od Rómov k Nerómom a naopak.
Štve ma však, že sme mali krásne priestory, do ktorých sme vložili dosť veľa financií. Vybojovali sme si, aby sme ich mohli mať priamo v strede komunity. Pretože ak chcete dobre pracovať s Rómami, musíte im byť nablízku.
Po niekoľkých rokoch mesto usúdilo, že časť mesta, takzvané Skleníky, zbúrajú a že sa tam bude stavať obchodný reťazec. Takže sme o priestory prišli. Získali sme ďalšie, nie veľmi dobré, no boli sme vďační aj za ne. Zastupiteľstvo mesta sa však mení s každými voľbami. Ľudia, ktorí tam boli predtým, boli fantastickí, no neskôr sa do mestského parlamentu dostávali – ako ich nazvať, aby som ich neurazila – viacerí Kotlebovci. Tí nám priestory nechali zbúrať, takže doteraz fungujeme z domu.
A kde nacvičuje folklórny súbor?
Na nácviky súboru priestory máme. Párkrát nám bolo mestom oznámené, aby sme si našli priestor aj pre občianske združenie, ale z môjho pohľadu nemá význam hľadať priestor mimo komunity. Niežeby tam Rómovia nechodili alebo sa tomu vyhýbali, ale niekedy je to pre nich ťažšie, keďže pracujeme aj s malými deťmi od predškolského veku až po seniorov. Jednoducho, keď ste s tými ľuďmi priamo v ich komunite, stanete sa ich súčasťou a vtedy sa vám aj dobre pracuje. Majú pocit, že ste jeden z nich a nie niekto v kostýme v kancelárii z ďaleka.
Čo vám táto dlhoročná práca dáva?
Nesmierne veľa. Naučila som sa o Rómoch fantastické veci a neviem, či sa dajú napodobniť. Ich najvýraznejšou črtou je súdržnosť a „ľudské teplo“. V rodine zo strany môjho muža som získala niečo, čo mi nedal život v detskom domove alebo medzi inými Rómami. Ukázali mi, čo znamená láska k niekomu. Čo je to, keď má človek druhého rád, keď s ním cíti. Napríklad môj muž si nikdy nesadol ani nezačal jesť, kým som neprišla k stolu aj ja. Ak sú aj rodiny medzi sebou pohádané a nerozprávajú sa, v momente keď na nich zaútočí niekto zvonku, sú spolu.
Založili ste tiež Úniu rómskych materských centier, ktorá funguje trinásť rokov a pôsobí v desiatich lokalitách Banskobystrického kraja. Aké služby poskytuje?
Pišli sme na to, že Rómky by tiež mali mať materské centrá, pretože v bežných materských centrách som videla rozdiely medzi rómskou a nerómskou ženou. Nerómske materské centrá okrem iného poskytujú priestor matkám s deťmi, aby sa v klubovni stretávali s inými matkami. Zatiaľ čo sa deti hrajú, matky sa môžu rozprávať a spoločne zorganizovať niečo pre seba alebo pre ratolesti. Pri rómskych ženách je potrebné zmobilizovať ich.
Kritériom v našich materských centrách od začiatku bolo, že nebudeme robiť žiadnu sociálnu prácu, ani sa starať po politiku alebo o iných, ale že ženy sa budú prvýkrát starať samé o seba. Najskôr to bolo pár šikovných žien, ktoré začali s tým, že chcú zmeniť svoj stereotyp života. Chceli byť mobilné a napríklad si dokončiť strednú školu.
Toto bolo pre nás podstatné. Vychádzali sme z toho, že ak matka rodiny rastie, budú s ňou rásť aj deti, muž a tým celá rodina.
Takže pomáhate ženám vyňať sa z ich životných stereotypov?
Presne tak. Stále tvrdím, že je mýtus, čo sa hovorí v rómskych ale aj nerómskych komunitách, a síce že chlap je hlavou rodiny. Vždy to bola žena, len sa to nesmelo rozprávať nahlas. Podporu osobnostného rastu žien sme začali nadväzovať aj na iné témy, ako násilie páchané na ženách či diskriminácia nielen rómskej ženy.
Pomáhate aj priamo ženám, na ktorých je páchané fyzické násilie?
Áno. Ak si nás žena nájde, pomáhame jej. Stále nemáme kompetencie, aby sme s tým mohli reálne niečo robiť, ale sme informovaní a absolvovali sme rôzne workshopy a školenia, ako môžeme takej žene pomôcť. Vieme jej poradiť, kde vyhľadať informácie a s kým sa spojiť.
Čo sa týka násilia, rómske ženy – týkalo sa to aj mňa – nechápali, čo je to násilie. Mysleli sme si, že násilie nastáva vtedy, keď chlap bije ženu, keď ju fyzicky týra. Až neskôr sme zistili, že násilie je aj to, keď muž zarobí peniaze, ale svojej žene žiadne nedá. Vtedy si to ženy začali medzi sebou zdieľať a rozoberať, čo všetko sa im doma stáva.
Dokonca si začali uvedomovať a pýtať sa, prečo by mali byť stále doma a čakať na muža. Postupne sa to začína uvoľňovať a ženy sa k nám postupne pripájajú.
Ako to podľa vás vnímajú mladé ženy?
Myslím si, že mladí ľudia to vnímajú ináč. Je aj jednoduchšie s nimi pracovať. Vnímajú, čo je to násilie, diskriminácia a právo. Koniec-koncov začalo sa to konečne trochu preberať aj v školách. Je však stále potrebné komunikovať s mladými a takpovediac ich udržiavať, aby nespadli do stereotypov, čo sa môže udiať veľmi ľahko.
Ocenenie Lúč z tmy vám bolo udelené za „obetavú prácu, ktorou ste významne prispela k podpore etno-emancipačného procesu rómskej menšiny”. Spomeniete si na príbehy konkrétnych ľudí, ktorým ste zmenila život?
Neviem, či som im zmenila život. No určite som im ukázala cestu možností – voľby, z ktorých si môžu vybrať. A keď si vybrali, vždy som stála po ich boku, či už to bola dobrá alebo zlá voľba. Jednoducho som stála pri nich.
Marie Oláhová je štatutárnou zástupkyňou občianskeho združenia Rómka Detva. Zároveň je umeleckou vedúcou rovnomenného folklórneho súboru, ktorý v roku 1987 založili Juraj Berky a Ľubomír Oláh. Oláhová vedie súbor v duchu zachovania autenticity rómskeho folklóru. Je tiež autorkou a organizátorkou podujatia rómskych spievaniek s názvom Jiloskero Hangóro, ktoré sa v Detve koná každoročne už tri dekády. Marie Oláhová patrí medzi priekopníčky v občianskom aktivizme, ktorý sa zameriava na rodovú rovnosť rómskych žien a dievčat. Založila tiež Úniu rómskych materských centier, ktorá funguje 13 rokov a pôsobí v desiatich lokalitách Banskobystrického kraja. Ocenenie Lúč z tmy jej bolo udelené za dlhoročnú prácu, ktorou významne prispela k podpore etno-emancipačného procesu rómskej menšiny.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.
