Skúšku zo základov štátu a práva som robila veľmi dávno. Učili sme sa na ňu viacerí, navzájom sa pýtali a odpovedali, no aj tak sme sa potom priamo na mieste báli. Dopadla dobre, na prvý termín, myslím, že skúšajúci bol pomerne benevolentný.
Ak by sa ma priamo po nej v čase, keď som bola čerstvo „nadupaná“, niekto opýtal, aké lehoty sú medzi prijatím zákona a jeho uverejnením v zbierke zákonov, ako môže zákon posúdiť Ústavný súd, v čom sa líši druhé a tretie čítanie zákona v parlamente alebo aký je rozdiel medzi termínom prijatia a platnosťou, nie som si istá, či by som vedela. Nie preto, že by ma zle učili, ale skrátka – tých faktov a dát, ktorými sa riadi ozubené koliesko krajiny, je naozaj veľa.
Mnohé som sa neskôr naučila za pochodu počas dennej práce v parlamente, pri ktorej som si často pripadala stratená a neznalá – a to si trúfam povedať, že viem viac než priemerný občan.
Dnes sa o všetkých týchto veciach píše a hovorí so samozrejmosťou, bez vysvetliviek, „však viete“. Ja teda viem, lebo si denne čítam. Ale nie som si istá, že vedia všetci. Napriek tomu sa vyjadrujú naozaj mnohí. Hádžu pojmami, termínmi, predpoveďami, odhadmi, tvária sa odborne. Posudzujú, kto čo urobil správne a kto kedy čo nie, kto mal na čo čas, kto ako zdržiaval, kto na to mal nárok a kto to robil v zlom úmysle a pokazil, čo nemusel.
Niekedy mi napadá, že základnou skúškou zo základov štátu a práva by mali prejsť všetci pred tým, než hodia do urny volebný lístok. Je to ilúzia, nikdy to tak nebude. Nemusia vedieť, dôverujú. V poriadku. Tak by som v medzičase teda nesmelo poprosila o zdržanlivosť. A pokoru. Isto nerozumieme všetkému, o čom sa píše a čo berieme za samozrejmé. Tak na to pri súdoch, rozsudkoch, nadávkach a sťažnostiach nezabúdajme. Aj takto vieme pomôcť ak nie múdrosti, tak aspoň slušnosti medzi nami.