S pozostalou sedíme u nás v kancelárii a pri čaji plánujeme rozlúčku pre jej zosnulú mamu. Bude sa konať na našom prírodnom cintoríne v Záhrade spomienok vo Zvolene a ona nechce, aby bola „zbytočne“ dlhá. Ani nie tak kvôli zime, páči sa jej, že bude vonku, skôr si myslím, že má z pohrebov všeobecné obavy. Najmä kvôli zlým skúsenostiam z minulosti, o ktorých mi trochu rozpráva a ktoré na ňu pôsobili viac traumatizujúco, než liečivo.
Vravím jej, že u nás bývajú rozlúčky trochu iné a majú svoje vlastné tempo. Navrhujem, aby počas pohrebu prehovoril ten, kto bude chcieť. „To nemusíte, nikto to asi nezvládne,“ reaguje. Obáva sa, aby tam nenastalo trápne ticho. Podarí sa mi ju však presvedčiť, že to predsa len skúsime a uvidíme.
Po mojom príhovore, počas obradu, vytvorím priestor bez očakávaní. Ešte ani nestihnem vyzvať hostí, že môžu zdieľať s ostatnými pár slov, keď z polkruhu pozostalých vystúpi muž, ktorý má reč dokonca pripravenú a napísanú. Ostatným sa prihovorí v mene kolegov z práce. Na záver sa mu zlomí hlas a hrozí, že svoju reč nedočíta. Prizná to, čo mi je sympatické, a spraví krátku pauzu. Po chvíľke naberie dych a reč dokončí. Som dojatá a ani nedúfam, že niekto bude chcieť na neho nadviazať. Hneď na to vstáva zo stoličky aj ďalšia pani so slovami: „Chcela by som niečo dodať, ak môžem.“ Keďže nemá pripravené nič, o to úprimnejší a autentický je príhovor. Spomína na zosnulú a na to, ako spolu trávili chvíle a aký vzácny čas to pre ňu bol. Svoju reč končí tým, aká je vďačná, že jej do telefónu, deň pred smrťou, stihla povedať, ako ju má rada. Pani si ide sadnúť na svoje miesto a plynule ju vystrieda ďalšia dáma, ktorá začne vetou, že jej to nedá neprehovoriť.
Nepamätám si, kedy naposledy sme mali na rozlúčke tri príhovory a v duchu ďakujem, že tí silní a zároveň krehkí ľudia v sebe našli odvahu vystúpiť. Obrad má vždy väčšiu váhu, keď nerečním len ja, ale aj tí, ktorí človeka naozaj poznali. Nikdy to nie je jednoduché, hoci pod stromami v Záhrade to ide vždy o čosi ľahšie ako v obradnej sieni. Pre mňa je vklad blízkych vždy najväčším srdcom obradu. Je to veľkým darom najmä pre najbližšiu rodinu, ktorá má často stiahnuté hrdlo, ale potrebuje cítiť podporu. Ich slová tak prispejú nielen k tomu, aby pozostalí uznali a ocenili život človeka, s ktorým sa lúčia, ale tiež, aby navzájom pocítili blízkosť a necítili sa so svojím smútkom osamelí.
Podľa výskumov je jednou z vecí, ktoré ľudia po pohreboch najviac ľutujú to, že neprehovorili, keď mohli. Myslím si, že sa to týka viacerých životných situácií. Nebojme sa teda hovoriť, keď to tak cítime a máme na to silu. A nielen na pohreboch.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Propagátorka záchrany starých odrôd ovocia, ktorým sa venovala počas štúdií na Fakulte ekológie a environmentalistiky vo Zvolene a súčasná ekofunebráčka. Je absolventkou Sokratovho inštitútu, kam priniesla tému prírodného pohrebníctva, v ktorom vidí zmysel a odvtedy ho pomáha rozvíjať na Slovensku. V Živici pracuje na rôznych projektoch od roku 2017. V súčasnosti sa venuje projektu Funebra a najmä Záhrade spomienok vo Zvolene. Na prírodnom cintoríne pôsobí ako správkyňa a obradníčka. Najviac nažive sa cíti v prírode, s priateľmi, pri dobrej knihe či jedle. Smrť je pre ňu sprievodkyňou životom.