EDUŽUR: Prváci nemusia ovládať dokonalý pravopis. Nástup do školy má byť o inom, hovoria učiteľky prvého stupňa (+podcast)

---

Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.

Na začiatku dávam svojim hosťom úlohu, v ktorej sa nám trochu predstavia. Pre vás som si pripravila takéto zadanie: Povedzte jedna o druhej tri fakty, ktoré o vás vaši žiaci nevedia. 

S.O.: O Zdenke môžem povedať, že je to milujúca babka štyroch vnúčat, pričom na to vôbec nevyzerá. Ďalej je ohromne šikovná na ručné práce. Krásne šije. Vie šiť aj pačvork. Vie paličkovať a keď niečo potrebujem namaľovať, či už do triedy alebo na tabuľu, idem za ňou a ona mi vždy pomôže. Do tretice viem, že nerada vystupuje na verejnosti. Vždy, keď ma niečo povedať pred väčším davom ľudí alebo takto na mikrofón, prekračuje svoju komfortnú zónu. 

Z.B.: O Stanke poviem, že ako dieťa bola dyslektička a tým, že ju mamka cez prázdniny nútila čítať, keď ona chcela behať vonku s deťmi, odpor k čítaniu ešte viac rástol, ale napriek tomu sa z nej stala vášnivá čitateľka a prečítala už celú horu kníh. Povedala by som, že je vzorom pre deti, ktorým čítanie nejde, že sa to dá zvládnuť. Možno aj na deti, ktorým sa teraz nechce čítať alebo to nevedia, niekde čaká hora kníh, ktorú určite časom zdolajú. 

Nikto o Stanke asi nevie, že mala tanečný súbor Hop Cup, potom ho premenovali na Harleky. Stanka nielenže súbor viedla, ale aj šila kostýmy. V súbore tancovali aj Stankine dcéry, ktoré potom prevzali tanečnícke žezlo. Treťou vecou, ktorá je pre mňa fascinujúca je, že Stanka zbožňuje pozerať preteky formuly. Pozná mená súťažiacich, ich zázemie a je schopná si preteky pustiť aj v noci. Tiež rada sleduje krasokorčuľovanie. 

Zdenka, ty si tento roka triedna učiteľka druhákov. V čom je to tento rok iné ako minulý rok, keď boli tvoji žiaci prvákmi?

Z.B.: Povedala by som, že cítim slobodu. Ľahšie sa nám dýcha, pretože nemáme rúška. Je veľmi fajn stretávať na chodbách školy malé deťúrence, ktoré sú vystrašené, so svojimi najbližšími, ktorých držia za ruku a v ktorých majú oporu a istotu. Moje vlaňajšie deti túto možnosť nemali. Rodičia nemohli prekročiť brány školy. Tiež je fajn, že rodičia sa môžu s učiteľmi stretnúť tvárou v tvár. Minulý rok sme sa rozprávali len cez Zoom či telefonicky.

V čom sú, dnes už druháci, iní?

Z.B.: Museli byť samostatnejší už od začiatku. Oslovili sme deviatakov a každý z nich mal svojho prváka, ktorému pomáhal. Aj keď prváci neskôr už nepotrebovali pomoc, tak po nich pokrikovali: „Toto je môj deviatak/deviatačka.“ Takže takto sme to vyriešili. 

To je krásny nápad. Fungovalo to dobre?

Z.B.: Bolo to fajn, pretože deviataci boli hrdí. Boli to moji žiaci predtým, takže som ich poznala. Mali veľmi pekné vzťahy. 

Stanka, v júni si sa rozlúčila so štvrtákmi a u prvákov teraz začínaš. Aj keď vo svojej dlhodobej kariére máš veľmi špecificky začiatok roka, pretože si doma so zlomenou nohou. Čo sa deje v triede, keď tam nie si? Si v kontakte so svojimi prvákmi?

S.O.: Tieto prázdniny som mala asi nejaké vnuknutie, že dva týždne pred začiatkom školského roka som si bola nachystať triedu. V živote som to neurobila, no tento rok som to spravila. Nachystala som magnetické tabule, nástenky, darčeky pre deti aj všetko ostatné. Ešte týždeň pred začiatkom roka, keď som si myslela, že nohu nemám zlomenú a že pôjdem do školy, posledné úpravy v triede urobila moja dcéra. Takže pani učiteľka, ktorá prišla namiesto mňa, mala už všetko prichystané a bolo to veľkým plus.

Učí za mňa učiteľka Veronika, ktorá je na materskej. V podstate predtým, ako nastúpila, bola u mňa asi dvakrát a riešili sme všetko, čo s rodičmi, ako s deťmi, čo má v triede urobiť, keďže som to už mala premyslené. Prvý deň sa jej vydaril a teraz si každý deň voláme. Telefonáty sú aj hodinové. Keď má čas, príde za mnou domov. Presne viem, kto, ako čo zvláda, komu vypadol zub, kto sa stratil v šatni, kto je ešte hravý, kto chýba… Riešim niektoré veci už aj s rodičmi. Som s nimi v kontakte a mám celkom prehľad. Dúfam, že sa čím skôr k žiakom vrátim. 

Keď sme sa rozprávali o tomto podcaste a o tom, čo by mal obsahovať, obe ste mi zdôraznili, žeby tam malo odznieť niečo o dôležitosti predškolského obdobia. Ako veľmi treba sledovať, že či dieťa je už zrelé ísť do školy? Čo by rodičia nemali zanedbať a ako zistia, či už dieťa zvládne školu?

S.O.: Podľa mňa by deti mali byť samostatné. Vedieť samoobslužné veci ako obliecť sa, aby nečakali na rodiča, že mu pozapína gombíky alebo zašnuruje šnúrky. Vydržať niečo robiť. To znamená, že keď mu rodič niečo káže, tak dieťa by pritom malo chvíľu vydržať, neodbiehať od danej činnosti, lebo potom je to zlé. Malo by sa vedieť sústrediť na to, čo dospelý hovorí a obsedieť aspoň chvíľu. 

Myslím si, že je veľmi dôležité aj to, aby deti mali čistú reč. V prvej triede, keď nevedia vyslovovať niektoré písmenká, sa to veľmi odzrkadlí pri písaní diktátov alebo pri čítaní, keď im nie je dobre rozumieť. Je to trošku taký hendikep, aj keď si to rodičia možno neuvedomujú, lebo si povedia, že kopu hercov nerozpráva čisto, ale je to naozaj problém. 

Dnes to už málokto vie, ale podľa mňa by mali deti vedieť poslúchnuť na prvýkrát bez kriku. Keď musíte v triede niekomu povedať päťkrát, čo má robiť a aj tak nie je zvyknutý reagovať na normálny hlas len na krik, je to strašne ťažké, lebo niektoré deti sú tichulinké a keď učiteľ zvýši hlas, je to pre nich nekomfortné. 

Tiež by mali mať rozvinutú slovnú zásobu. Vedieť si urobiť poriadok okolo seba. Nečakať, že to niekto uprace namiesto nich. Niekto má okolo seba rozložené veci na zemi, v taške, pod lavicou a niekto si to vie pekne uložiť. Keď si rodičia nie sú istí, či sú ich deti zrelé alebo nie, môžu sa dohodnúť v materskej škôlke, že sa porozprávajú s učiteľkami, ktoré tie deti poznajú dokonale. Vedia sa porozprávať aj s učiteľkou na zápise. Väčšinou, keď sa na zápis dostanú deti, ktoré nie sú zrelé do školy, tak sa to rodičom povie a môžu ísť na poradňu. Takže rodičia nemusia tápať, že či ich dieťa je pripravené nastúpiť do školy. 

Zdenka, čo sa zisťuje pri zápise?

Z.B.: Venujeme sa presne tomu, o čom hovorila Stanka. Zisťujeme, akú majú slovnú zásobu, či vedia pesničku, básničku, pričom zistíme, či majú nejakú rečovú vadu. Zisťujeme, ako je dieťa manuálne zručné, ako vie niečo nakresliť, napísať či vystrihnúť. Rozprávame sa s ním o rodinnom prostredí, čím zisťujeme akú mú slovnú zásobu. Väčšinou, keď poradíme rodičom logopéda, tak si dajú poradiť. 

Sú deti, ktoré sa do školy tešia, no sú aj také úzkostlivejšie, možno to majú prirodzene a možno to majú z domu a nástup do školy znášajú ťažšie. Čo robíte s deťmi, ktoré plačú alebo majú iné zvláštne prejavy a čo by ste odporučili rodičom, keď vidia, že deti majú obavy?

Z.B.: Určite by mali dieťa na školu pripraviť. Keď vidia, že je úzkostné, bolo by možno dobré, ak by si priestory školy s nimi prešli ešte pred nástupom, aby im ukázali, kde majú šatňu, kadiaľ pôjdu do triedy, ako vyzerá trieda a zoznámili ich s pani učiteľkou. 

Mala som dvojičky, ktoré boli veľmi šikovné, múdre a zručné, no boli nesmierne naviazané na mamu. Každé ráno plakali pred triedou. Nechala som ich vyplakať a povedala som im, že keď sami usúdia, že sú pripravené vojsť do triedy, tak nech to urobia. Trvalo to len týždeň alebo dva. Maturovali minulý rok a každá išla na inú vysokú školu. 

Stanka, doplnila by si k tomu ešte niečo?

S.O.: Podľa toho, čo počúvam o mojich prvákoch, tak skôr mám pocit, že deti sú opačné, že nie sú úzkostné, ale skôr živé. Mám prváka, o ktorom už teraz viem, že ho poznajú všetky učiteľky na škole a to je tam týždeň. Pre citlivé deti mi ešte napadlo, že prvé týždne im dovolíme sedieť s kamarátom aj keď sa bavia, čo síce nie je dobré, ale zabezpečuje im to komfort v triede. 

Mala som žiačku, ktorá bola úzkostlivá a chodila po ňu mama a bolo veľmi dôležité, aby mama stála na chodbe už po štvrtej hodine. Dieťa bolo rozplakané, vystresované, keď mama nestála pred triedou, aj keď sme ju videli prichádzať z okna. Rodičia by mali dodržať to, čo sľúbia deťom.

Tiež si myslím, že je dôležité aj to, aby deti nestrašili školou. „Veď počkaj, keď pôjdeš do školy, tam ťa to naučia.“ Toto je podľa mňa veľmi zlé a my s tým nič neurobíme, ak dieťa príde so strachom. Niekedy aj samotní rodičia nám urobia nie veľmi dobrú službu. 

Keď povieme prvá trieda, každému zrejme napadnú tri činnosti, ktoré sa deti v triede učia. Prvou dôležitou činnosťou je čítanie. Ako doma trénovať čítanie? Máte často deti, ktoré už vedia čítať?

Z.B.: Občas sa to stane, že dieťa už čítať vie a vtedy ho zamestnávame nejako inak. Napríklad, že je niekomu pomocníkom, alebo keď dokončí prácu, tak si môže ísť čítať do čitateľského kútika. Často sa deje aj to, že mamina povie žiakovi, aby krátky článok v šlabikári prečítal desaťkrát. Dieťa to potom číta spamäti a to nedáva zmysel. Odporúčam určite nečítať dookola ten istý text. 

Zvyknem robiť to, že dieťa číta text po slovách od konca, aby mu text nedával zmysel alebo aby ho skúsil zaspievať, alebo aby to povedal veľmi smutne. Chcem, aby žiaci menili moduláciu, aby ich to bavilo čítať. Rodičia od nich chcú, aby to čítali rýchlo a plynule. Ak to tak nevedia, rodičia, najmä starí rodičia, si myslia, že je to veľmi zlé. Deti potom majú nechuť k čítaniu. 

S.O.:  V prvom ročníku, respektíve na celej škole, mávame každý druhý pondelok stretnutia s rodičmi. Dieťa príde so šlabikárom a rodičovi ukáže techniku, ako číta a ja tam pri tom sedím, takže už od začiatku sa dá zabrániť dvojitému čítaniu.

Čo je dvojité čítanie? 

S.O.: Dvojité čítanie je to, že si žiak najprv povie potichu, a potom to povie nahlas. Niektorí rodičia nevedia, že sa to tak nemá. Poznala som dievčatko z inej školy, ktoré prišlo v januári a už dvojito čítalo, čo sa potom veľmi ťažko odstraňovalo. Preto zvyknem očíslovať vety a poviem: „Prečítaj prvú, tretiu, štvrtú vetu,“ aby nečítali to isté. Aj rodičom to radím.

Na rozvoj čítania dieťaťa sa mi zdá dobré aj to, keď rodičia deťom doma čítajú. Keď má dieťa bohatú slovnú zásobu a napočúvané slová, oveľa ľahšie sa učí čítať. To sú poznatky posledného obdobia, že keď rodičia deťom doma čítajú a deti majú veľmi veľa slov v pamäti, ľahšie sa ich naučia a ľahšie im rozumejú. 

Z.B.: Do desiatich rokov dieťaťa by mu rodičia mali čítať. 

Trénuje sa technika čítania, zvlášť rodičia si na to dávajú dôraz, ale uniká nám to, že keď čítame, tak sa chceme z textu aj niečo dozvedieť. Ako podporiť toto, aby deti chápali, že čítajú preto, aby sa niečo dozvedeli?

Z.B.: To je presne to, čo povedala Stanka, že je dôležité, aby rodičia čítali s dieťatkom od malička. Je strašne veľa úžasných kníh, že keď sa na nich rodičia s deťmi vrhnú, tak ony tie knižky milujú. Potom sa deti tešia, že sa naučia čítať a budú si ich môcť čítať aj samy. Rodičia by mali čítať náročnejšie texty a dieťa by si malo čítať tie jednoduchšie. 

S.O.: Keď sa deti viac rozčítajú, je dôležité, aby im rodičia dali ponuku náročnejších textov, aj keď deti čítajú tie jednoduché, lebo keby si chceli čítať to, čo ich baví, tak to ešte technicky nezvládnu. Keby zase čítali veľmi jednoduché texty, tak tie ich nebudú baviť. Veľmi dôležité je, vyberať deťom knihy, ktoré ich bavia.

Celkom začínajú fungovať aj školské knižnice, takže si deti môžu požičiavať knihy. Požičiavajú si ich aj navzájom medzi sebou. Veľmi dobrú skúsenosť som mala aj so štvrtákmi. Rodičia boli zmierení s tým, že keď som uvidela dobré knihy, tak som ich kúpila. Uvedomili si, že keď kúpim desať kníh, tak dieťa má možnosť požičať si ich a doniesť domov desať kníh, ktoré mu rodič nekúpi. 

Prejdime k písaniu. Kedysi sa veľmi bazírovalo na tom, aby deti písali pekne, aby to bolo rovnomerné a krasopisné. Dnes je to ako? 

S.O.: Dnes prídu do triedy deti, ktoré majú krásne rozcvičenú ruku, že všetko čo robia, robia ľahučko. Potom sú deti, ktoré držia ceruzku zle. Strašne ťažko im to ide. Majú problém s písaním, nevedia dobre vyfarbiť, čiže tým sa treba viacej venovať. Je veľký rozdiel v tom, že či sú deti, ktoré nastúpia do školy, septembrové alebo augustové a tie, ktoré boli júnové spred roka. Medzi nimi je rok rozdiel. To, či ma niekto 35 a 36 rokov je jedno, ale či má dieťa päť alebo šesť, keď nastupuje do školy, je strašne veľký rozdiel. Niektoré deti nemajú dokončenú osifikáciu, takže sa im ťažko píše. Aj by chceli, ale nedarí sa im to.

Mala som žiačku, ktorá išla do školy predčasne. Bola septembrová, veľmi múdra, ale nevedela sa trafiť ani do riadku. S rodičmi som sa dohodla, že do Vianoc jej to ani nebudem opravovať. Nechala som to tak. Postupne, keď jej ruka dozrela, písmo sa upravilo. Takže nebazírovala by som veľmi na tom. Nestojí na tom svet a dnešné deti budú zrejme viac používať počítače ako písaný text. 

Ako to brali deti, keď si tú žiačku hodnotila inak alebo nehodnotila vôbec?

S.O.: Neviem, či to vnímali. Všetkým opravujem zelenou nie červenou farbou. Väčšinou som to hovorila tak, aby deti mali chuť ďalej písať. Keď napísali riadok, tak som im povedala, aby si sami urobili hviezdičku nad písmenkom, ktoré sa im podarilo. Alebo nech si navzájom urobia hviezdičku. Takže hľadali to pekné. Boli zameraní na to, čo sa im podarilo, nie na to, čo sa im nepodarilo. 

Z.B.: Dodala by som, že jemná motorika sa trénuje aj navliekaním korálok, stavaním puzzle či inými aktivitami.  Nemusí sa len písať a kresliť. 

Jedna kamarátka, ktorá má teraz doma druháka, sa ma pýtala, či sú potrebné domáce úlohy. Koľko času nad úlohami by malo dieťa stráviť? Čo sa deje, ak to nezvládne v nejakom rozumnom čase?

Z.B.: O úlohách sa veľmi veľa rozpráva. Minulý rok, keď som mala prvákov, som mala maminku, ktorá nechcela, aby som dávala domáce úlohy, lebo jej dieťa strašne nerado písalo. Keď som sa pýtala ostatných, tak oni chceli úlohy. 

Myslím si, že prvák by mal dostať domácu úlohu už len preto, aby si rozcvičil ruku. Úloha by mala byť pre dieťa, nie pre rodiča. Nemá byť náročná. Má byť taká, aby ju dieťa zvládlo, naučilo sa, že má nejakú povinnosť a aby nad ňou nesedelo dlho. 

S.O.: Tiež si myslím, že prváci by mali mať nejakú úlohu na písanie. Zase je to o tom, že keď má niekto rozcvičenú ruku, tak tú úlohu spraví veľmi rýchlo a nemá s tým problém.  Hlavne pre tých, ktorí nemajú rozcvičenú ruku, je domáca úloha, aby sa v tom posunuli. Úloha by nemala trvať dlho. 

Myslím si, že niekedy je problém aj v tom, že dieťa je najprv v škole, potom v družine, príde domov o štvrtej, potom sa musí najesť a sadne si k úlohe o piatej. Keď je vonku už tma, tak to deti vnímajú, že sú unavené a k úlohe pristupujú s nechuťou. Treba ich nejak motivovať, aby si úlohu napísali čím skôr, alebo po príchode domov sa treba najprv zahrať, a potom písať úlohu.

Rodičia musia zistiť, čo dieťaťu najviac vyhovuje. Nebodaj, keď je niekto chorý a potom má napísať štyri strany, tak nedať mu to napísať naraz. Aj rodičia musia mať zdravý úsudok, aby deti od toho neodradili. Napríklad v stredu nedávame úlohy a dokonca nechávame aj tašky v škole, takže žiaci idú domov bez tašky. To majú rady. 

Ďalšou dôležitou témou sú matematické zručnosti. Obidve učíte Hejného metódou, ktorá má svoje špecifiká. Môžete nám to v krátkosti povedať a ako by mohol rodič prispieť, aby sa deti rozvíjali aj v matematickej oblasti?

S.O.: Hejného metóda je založená na tom, že deti by mali objavovať zákonitosti samy. Nemali by sme im to prezrádzať my ani rodičia. V prvej triede úlohy z matematiky v podstate ani nemusia byť o tom, aby ich robili deti v pracovnom zošite. Rodičia túto metódu môžu podporiť tak, aby s dieťaťom hrali napríklad Človeče nehnevaj sa, aby dieťa hádzalo kockou a aby vedelo napohľad, koľko je tam bodiek. Aj pri hre s kartami je dobré, aby poznalo čísla a hodnoty. Teraz je už strašne veľa všelijakých hier, ktoré môžu deti stavať z kociek podľa obrázkov. 

Pamätám si, keď som bola malá, že vtedy boli cestovné lístky na vlak tvrdé a môj ocino ich nosil za hrsť v saku a keď sme niekde cestovali, tak sme tie lístky počítali. Ako prváčka alebo druháčka som vedela, čo je 3,50 alebo desať korún a vydávať zo sumy. Takto môžu rodičia deti nalákať na počítanie hravou formou. 

Z.B.: V podstate odmalička, keď idú rodičia s deťmi, napríklad do lesa zbierať huby, treba ich potriediť napríklad na malé a veľké a spočítať ich. Na prechádzke porovnať, koľko je nákladných áut a osobných na parkovisku. Keď sa deti motajú v kuchyni, keď mamina varí alebo ocino niečo meria, tak ich do toho začleňovať. Slovo a pohyb je základ aritmetického myslenia, keď to dieťa nemá, má nejaký problém. 

Prvá trieda nie je len o čítaní, písaní a nejakej matematike. Dieťa tam prichádza aj k iným zručnostiam. Čo iné sa učí v prvom ročníku?

Z.B.: Musí sa vedieť zorientovať v škole, takže orientácia. Vedieť sa sústrediť na prácu, fungovať podľa pravidiel, vedieť spolupracovať a naučiť sa pracovať s chybou, argumentovať. 

S.O.: Vychádzať s inými deťmi, počúvať sa navzájom, vydržať pracovať na činnosti určitý čas a spolupracovať navzájom. Aj keď skončí svoju prácu, musí vedieť chvíľu vydržať a neutekať hneď sa učiteľkou alebo vyrušovať. To sú veci, ktoré rodičia ani nevedia, že v triede trénujeme. 

Čo by ste odporučili rodičom, ktorí majú deti, ktorým to nejde tak, ako si mysleli, že pôjde. 

S.O.: Niekedy si chcú rodiča splniť svoje sny a očakávania cez svoje deti. Vkladajú do dieťaťa veľké nároky. Musia sa zmieriť s tým, že každé dieťa je iné. Nemôžeme ich porovnávať so staršími súrodencami. Niekedy aj my, učiteľky to tak máme, že: „Ten starší bol šikovný, mal by byť taký aj jeho mladší súrodenec.“ No ten súrodenec je úplne iný.

V každom dieťati je niečo, čo by sa dalo podporiť a v čom by to dieťa mohlo byť dobré. Našou úlohou a úlohou rodičov je zistiť, čo to je. Podľa mňa by mali deti povzbudzovať, aby neboli sklamané a pochváliť ich aj za malé krôčiky, ktoré ich posúvajú dopredu, aby získali sebavedomie.