Keď dieťa vidí zlé finančné návyky doma, prevezme ich, hovorí lektor finančnej gramotnosti

---

Ste lektorom finančnej gramotnosti, čo znamená finančná gramotnosť pre vás? 

Moje vnímanie sa veľmi nelíši oproti tomu, ako je finančná gramotnosť zadefinovaná v Národnom štandarde finančnej gramotnosti – mať schopnosti a zručnosti narábať s finančnými zdrojmi efektívne, aby človek vedel uspokojiť svoje potreby a potreby svojej domácnosti. Možno by som to rozšíril aj o to, že nejde len o aktuálne uspokojenie potrieb, ale aj o uspokojenie potrieb v budúcnosti. 

Ovládajú dospelí Slováci finančnú gramotnosť? 

Máme rôzne prieskumy, ktoré sa snažia, často marketingovo, poukázať na to, že finančná gramotnosť je nejaká, ale nenašiel som nič reprezentatívne, čo by potvrdilo, že Slováci sú alebo nie sú finančne gramotní. Skôr by som sa pozrel na to, ako vyzerajú merateľné čísla, ktoré nám nepriamo ukazujú úroveň finančnej gramotnosti, a to vo viacerých oblastiach. 

Jedným z čísel je, koľko percent ľudí je chudobných? Pandemické roky nám ukázali, že počet chudobných ľudí vzrástol. Dokonca v roku 2021 vzrástol tento počet o 45 tisíc ľudí, čo nie je úplne zanedbateľné číslo. Obzvlášť nie v situácii, ktorá tu je a ktorá nás čaká. Máme vysokú infláciu, rast cien energií, potravín a tak ďalej. Toto je ukazovateľ, ktorý naznačuje, že nie sme asi úplne finančne gramotní, pretože manažovať finančné zdroje efektívne, znamená ich nejakým spôsobom aj získavať. 

Máme teda rezervy v oblasti finančnej gramotnosti?

Keď si porovnáme v rámci krajiny základné ukazovatele, ako sú na tom ľudia v pomere zadlženia a úspor, zistíme, že áno. Keď sa pozrieme na čisté finančné aktíva na hlavu, to sú peniaze mínus záväzky – úvery, tak sme na tom reálne horšie ako naši susedia – Poľsko, Maďarsko a Česko. Sme na tom horšie aj ako Bulharsko, Grécko či Čile. Za nami  je v rámci krajín EÚ už len Rumunsko. 

Zadlženosť ľudí rastie. Zároveň pomer toho, koľko máme majetku a koľko máme napožičiavaných peňazí, nie je úplne optimálny. V čase, keď sme mali na hypotékach historicky najnižšie úrokové sadzby, to nepredstavovalo až taký problém, ale sadzby začali tento rok rásť, preto si myslím, že tohtoročné štatistiky budú ešte horšie. 

Ako sú na tom úspory a záujem o investovanie?

Keď sa pozrieme na úspory, zistíme, že Slováci držia peniaze v bankách. To znamená, že ešte aj tí, ktorí majú niečo usporené (priemerná suma po odrátaní úveru je plus-mínus 7500 eur na hlavu), málo investujú. Minulý rok bolo na bežných účtoch nejakých 26 miliárd eur (celkovo bolo 42,5 miliárd eur), čiže až 62 percent vkladov obyvateľstva je na bežných účtoch, kde je úročenie nulové. 

Čo sa týka toho, ako Slováci investujú oproti západu, aj v tom máme rezervy. Vidíme to aj na bežných veciach, akým je napríklad druhý pilier. Dve tretiny úspor sú zainvestované úplne konzervatívne. Namiesto reálneho zhodnotenia tak majú sporitelia nulové zhodnotenie. 

Prihláste sa na prednášku o finančnej gramotnosti s Ladislavom Smoroňom, ktorú organizuje Komenského inštitút vďaka podpore od 365 bank. Prednáška odštartuje mesačný vzdelávací blok online projektu Učitelia v akcii. Viac informácií o prednáške nájdete tu.

Prečo je to podľa vás tak, že Slováci nemajú potrebu investovať? Nemajú o to záujem, alebo sa v tom nevyznajú?

Myslím si, že je to kombinácia dôvodov. Máme historicky zlé skúsenosti s investovaním ako napríklad kupónová privatizácia, BMG Invest a podobne. Prvé kontakty pri prechode na trhovú ekonomiku a investovanie neboli pre mnohých príliš šťastné. 

Druhou vecou je aj to, že ani mladí ľudia nemajú dostatočný záujem o svoje peniaze. Absentuje finančné plánovanie. Bežne sa stáva, že sa roky nezaujímajú, ako sú investované ich peniaze v druhom pilieri. Nemôžeme sa tváriť, že dobehneme Američanov alebo Západnú Európu z hľadiska investovania, keď začali investovať niekoľko desiatok rokov skôr ako my. Pre západ je úplne bežné investovať alebo sporiť si na dôchodok cez kapitálové trhy a na akciových trhoch. Pre nás to bolo dlho len o tom, že sme mali jednu banku, jednu poisťovňu a šetrili sme iba v banke. 

Pisa testovanie na slovenských školách ukázalo, že vo finančnej gramotnosti sa slovenské deti nachádzajú pod priemerom krajín Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) a naviac má Slovensko v rámci krajín OECD najvýraznejšie rozdiely medzi žiakmi z lepšie situovaných rodín a tými s horším socioekonomickým zázemím. Prečo je to tak a čo s tým môžeme urobiť?

Áno, stav je dosť biedny. Minulý rok sme to radšej nemerali, asi lebo naši žiaci dopadli tak zle. Finančná gramotnosť slovenských žiakov stagnuje osem rokov, pričom sa nachádzame pod priemerom nielen krajín Európskej Únie, ale krajín OECD.

Nad tým som sa dlhšie zamýšľal. Myslím si, že ľudia majú často takú predstavu, že keď majú nízky príjem, nevedia ušetriť a keď nevedia ušetriť, nevedia investovať. No štatistika ukazuje, že sklony k úsporám či k investovaniu nie sú o tom, či máte príjem 800 eur alebo 2000 eur. Skôr je to o záujme a finančnej gramotnosti. Pomerovo aj človek s nízkym príjmom vie ušetriť percentuálne nejakú časť peňazí. 

Finančná gramotnosť v školách je ďalšia vec. V škole môžeme mať wonderwoman alebo supermana, ktorý bude perfektne učiť finančnú gramotnosť, ale pokiaľ mladý človek vidí v rodine, čo sa s tými peniazmi robí, ako sa s nimi hospodári, tak vo finále ani učiteľ – superman nepomôže. 

S akými všeobecnými finančnými znalosťami by mali skončiť žiaci základnú, strednú a vysokú školu bez ohľadu na ich zameranie?

Toto je presne vec, ktorú definuje Národný štandard finančnej gramotnosti. Naše školstvo je vo všeobecnosti zamerané na memorovanie. Vo finále je o tom istom aj učenie finančnej gramotnosti. To znamená, že síce máme zadefinované, čo sa žiak má naučiť, ale skôr by sme sa mali baviť o tom, či Národný štandard finančnej gramotnosti nie je príliš široký a či toho nie je veľa. Podľa mňa by to nemalo byť o tom, čo má žiak vedieť,  teda, že napríklad deviatak má vedieť čo je hypotéka, stredoškolák čo je kryptomena, ale skôr by to malo byť o princípoch, s ktorými by mal žiak začať už na základnej škole a nabaľovať na to ďalšie veci. 

Nerobiť to o memorovaní nejakého finančného produktu, lebo trh sa dynamicky vyvíja. Kým žiak príde na trh práce, daný produkt môže byť históriou. Predsa nedáva zmysel, aby žiak základnej školy vedel rozdiel medzi bežným účtom a vkladnou knižkou, lebo keď príde ako dospelý do banky, vkladná knižka môže byť v tej dobe historickým produktom. Skôr by mal ovládať princípy. Aby vedel, že niekde musí peniaze získať, zarobiť, časť peňazí minúť, ale musí si nejakú časť aj usporiť. Či si bude sporiť v nejakej aplikácii, vkladnej  knižke, či v ponožke, to je jedno. 

Takže finančná gramotnosť na školách by nemala byť o memorovaní pojmov, ale o praktických zručnostiach a princípoch?

Presne tak. Podotkol by som ešte jednu vec, že samotná téma ako aj učenie o peniazoch je dosť ťažké. Môžete hodiny vysvetľovať, kde vzniká hodnota peňazí, akú hodnotu má 100 eur, ale človek potrebuje s peniazmi aj niečo prežiť. Niekedy stačí, že žiak pôjde na brigádu, kde bude dostávať za hodinu dajme tomu 5 eur. Za tú hodinu získa výrazne lepšiu predstavu, akú hodnotu majú peniaze, ako keď to desať hodín počúva na vyučovaní. Treba to kombinovať, pretože aj keby sme urobili všetko správne pri vzdelávaní, niektoré veci si mladý človek potrebuje zažiť. 

V prieskume 365 banky, ktorý realizovalo 2muse, sa ukázalo, že deti o peniazoch najčastejšie získavajú informácie od rodičov, kamarátov, alebo z internetu. Sú to dostatočné zdroje na získanie finančnej gramotnosti?

Asi nie. Potrebujeme akceptovať, že takto to je – keď dieťa vidí zlé finančné návyky doma, prevezme si ich. Pokiaľ váš kamarát nie je nejaký komplexný finančný analytik, že jeho náplňou práce je venovať sa finančnej gramotnosti, tak asi to nie je ideálny zdroj. V rámci finančnej gramotnosti potrebujeme robiť aj s finančnou gramotnosťou rodičov a dospelých. Nemôžeme ju robiť izolovane len so žiakmi. Uvediem jednoduchý príklad. Človek je zvyknutý robiť obálkovú metódu, kedy príde výplata a peniaze si rozdelí do obálok podľa kategórií výdavkov. Napriek tomu, že dnes máte aplikácie, internet banking, tak sú ľudia, ktorí to takto robia, lebo sa to tak naučili v mladosti a zmeniť ich návyky je ťažké.  

Rodina a škola sa prelínajú v jednej veci. Faktom je, že s tým potrebujeme robiť a uvedomiť si, že máme medzigeneračné rozdiely. Máme ľudí, ktorí považujú úver za „diablov nástroj“ a potom máme mladých ľudí, ktorí si kúpia nový iPhone na splátky a príde im to úplne normálne, zatiaľ čo ich majú učiť finančnú gramotnosť ľudia, ktorí si nepožičajú ani euro. 

Nemá to byť o tom, že učiteľov a rodičov máme teraz viesť k tomu, že úvery sú bomba vec, ale máme ich učiť princípom, že úver môže byť niekedy dobrou vecou a niekedy nie. Napríklad kúpiť si iPhone na splátky verzus zobrať si hypotéku na bývanie. Tiež by sme sa mali učiť princípom, že keď si peniaze požičiavame, mali by sme mať dostatočnú rezervu. 

Samozrejme, máme aj takých žiakov, ktorí už na základnej škole rozoberajú to, aká kryptomena je zaujímavá a stáva sa, že učitelia s nimi nedokážu držať krok. Rozumiem, že vyznať sa napríklad v kryptomenách nie je ich náplň práce. No potom je debata ťažká a takýto učiteľ, ale aj rodič nedokáže byť v konečnom dôsledku pre žiaka autoritou. 

Čo by ste odporučili učiteľom, ktorí sami nie sú zruční v tejto oblasti?

Nemá to byť o tom, že teraz každý deň budeme sledovať, ako sa vyvíjajú akciové trhy. Musíme si uvedomiť, že v každej dobe bude nejaká „kryptomena“. Stále bude niečo, čo bude sľubovať geniálne zárobky, žiadne riziko a stabilitu, či to je nejaká kryptomena, investičné zlato, kupónová privatizácia a tak ďalej. 

Nemyslím si, že je nevyhnutné byť v obraze tak, aby ste vedeli, akú hodnotu má index S&P 500 a podobne, no minimálne potrebujete ovládať základné princípy. Keď za vami príde žiak s kryptomenou alebo niečím, čo dnes ešte nepoznáme, potrebujete sa s ním baviť minimálne o tom, aký účel mu takáto investícia splní ako investorovi. Neriešte, či je to zlé alebo dobré, ale skôr sa koučovacím spôsobom porozprávajte o tom, či investícia do kryptomeny spĺňa jeho očakávania napríklad z hľadiska tvorby rezervy a podobne. 

Finančná gramotnosť je na školách prierezovou témou, stačí to? 

Bol som pri tvorbe prvej verzie Národného štandardu finančnej gramotnosti a bol som za to, aby sa finančná gramotnosť učila ako samostatný predmet. Prapôvodná predstava bola o tom, že školy majú aplikovať Národný štandard finančnej gramotnosti v rámci školských vzdelávacích programov a na škole vznikne koordinátor finančnej gramotnosti, ktorý sa postará o to, aby všetky veci zo štandardu boli implementované. Jeho úloha mala byť určiť, čo zo štandardu sa bude učiť, na akých predmetoch a akým spôsobom. Prax ukazuje, že vyučovanie finančnej gramotnosti je síce formálne vykázané, ale v jeho samotnom prevedení majú školy často rezervy. 

Dá sa to učiť prierezovo, no otázkou je, či tých medzipredmetových vecí, ktoré majú učitelia aplikovať na predmetoch, nie je už veľa. Podľa môjho názoru, na to, aby bola finančná gramotnosť úspešne implementovaná, potrebujeme mať v školách aspoň jedného človeka, ktorý si to vezme na starosť, jasnú motiváciu všetkých a nástroje, ktoré by samotné  vyučovanie učiteľom uľahčovali. 

Vieme ju ako prierezovú tému prepojiť s rôznymi predmetmi na školách? Dá sa finančná gramotnosť vyučovať aj na dejepise či biológii? 

Ľudia to vnímajú tak, že na matematike sa to dá ľahšie implementovať, lebo vypočítate nejaký úrok, splátku úveru a tak ďalej. Je však mnoho iných predmetov, kde sa to dá ešte možno lepšie vysvetliť. Napríklad slovenská literatúra je celá o chudobe. Vieme sa o tom tiež rozprávať aj na dejepise, napríklad čo spôsobilo, že fašisti prišli k moci. Dá sa to, no možno jednoduchšie by pre školy bolo, keby bola finančná gramotnosť samostatným predmetom. Samozrejme, nastala by debata na úkor akého iného predmetu by to bolo. 

V prieskume Komenského inštitútu mladí ľudia komunikovali, že by sa na školách potrebovali učiť viac praktických vecí do života a finančná gramotnosť v ich potrebách dominovala. Ako by sa mala finančná gramotnosť vyučovať tak, aby žiakov zaujímala a najmä, aby si z nej odniesli najviac praktických zručností, ktoré budú vedieť v živote aktívne používať? 

Nechcem, aby to znelo tvrdo, ale treba si položiť kontrolnú otázku: „Som dostatočne finančne gramotný na to, aby som vedel učiť finančnú gramotnosť?“ To by som odporučil každému učiteľovi. 

Učitelia môžu hovoriť žiakom, že treba sporiť, investovať a nebrať si úvery, no na druhej strane, keď žiaci budú vidieť, že učiteľ nesporí, berie úvery a neinvestuje, neuverí mu to. Tiež by som im odporučil, nech sa zamerajú na princípy a bavia sa so žiakmi skôr o  finančnom plánovaní ako o finančných produktoch. 

Ešte by som dodal, že záleží aj na forme výučby. Nie je to problém vyučovania iba finančnej gramotnosti. V čase, keď máme instagramové deti, ktorých pozornosť je 15 sekúnd, nebude úplne fungovať, teraz to preženiem, metóda z čias Márie Terézie, ale skôr si treba možno pomôcť videami, aplikáciami alebo inými metódami a zaimplementovať ich. 

Keby som mal teraz hneď učiť deti o investovaní, tak to urobím veľmi jednoducho bez nejakého obťažného vysvetľovania. Dám im nainštalovať demo verziu nejakej aplikácie a nech si zhodnocujú virtuálnych 1000 eur. Dá sa to, samozrejme, urobiť aj bez aplikácie aj keď máte v triede jeden počítač. Žiak to oveľa lepšie pochopí cez zážitok, ako keď mu nadiktujete nejakú definíciu investovania. 

Žiaci základných, ale aj stredných škôl získavajú informácie prevažne od rodičov, kamarátov alebo z internetu. Ktorý zdroj je podľa vás najlepší?

Rodinu určite nemôžeme preskočiť. Tam by to malo začínať. Rodičia by mali s deťmi komunikovať o peniazoch a baviť sa s nimi o ich hodnote. Tak ako som spomínal, nemôžete mať na jednej strane super finančnú gramotnosť v rodine, a potom prísť do školy, kde to nefunguje veľmi dobre, ale podľa mňa to nefunguje ani opačne. Musíme začať v rodine, a potom by to malo pokračovať v škole. 

V dnešnej dobe je tiež dôležité, aby sme žiakov naučili kriticky myslieť. Napríklad, keď nám príde nejaký e-mail o tom, že sme zdedili neviem koľko peňazí a žiadajú od nás číslo účtu a tak ďalej. Toto má byť tiež vecou, ktorá patrí k finančnej gramotnosti. Má to byť o schopnosti, vyhodnotiť danú situáciu. Sociálne siete sú veľkým zdrojom informácií pre mladých ľudí a aj tam číhajú nástrahy. Jednou z nástrah je napríklad aj social trading. To je vtedy, keď mladí ľudia kopírujú investície svojho influencera. (pozn. verejne známa osoba na sociálnej sieti) 

Takže medzi mediálnou gramotnosťou a tou finančnou vnímate prierez? 

Áno, aj informatiku by sme mali učiť prostredníctvom situácií, ktoré sa žiakov týkajú. Myslím si, že jeden z parametrov úspechu je, keď si žiak vie predstaviť, na čo mu daná informácia bude. Vtedy to bude vnímať inak.  

Čo je pri financiách tým najdôležitejším krokom, ktorý by mali svojim deťom vštepovať aj rodičia? Aké odporúčanie máte pre rodičov? 

Možno tých pravidiel je viacero. Nechcem byť všeobecný, ale veľmi dlho sme mali dobrú dobu v rámci ekonomiky. Platy rástli, úvery a úroky išli dole, takže ľudia sa mali veľmi dlho dobre. Pandémia nedopadla až tak hrozne, ako mnohí očakávali. Teraz máme energetickú krízu, vysokú infláciu a vojnu na Ukrajine, takže prichádza nie veľmi dobré obdobie. 

Keď je ekonomická situácia dobrá, vo finále nemusíte robiť až také dobré finančné rozhodnutia a darí sa vám. Práve v horších časoch sa prejaví, či tam nejaká informačná gramotnosť je. Alfou omegou je rezerva. Rozumiem, že je ťažké vychovávať deti v čase prebytku, ale mohli by sme začať tým, že ich naučíme odkladať si peniaze. Vysvetlíme im, aby si nový iPhone nekupovali hneď na splátky, ale aby si radšej vytvorili nejakú rezervu a kúpili si ho o pol roka. 

Ak dieťa nenaučíme rezerve, potom aj v budúcnosti urobí rozhodnutia typu, že nedá výpoveď z práce, ktorú neznáša kvôli tomu, že spláca hypotéku a nemôže si to dovoliť. Pozornosť od produktov a finančných inštitúcií by som zameral na finančné plánovanie. Znie to možno zle a nie úplne atraktívne, no práve to pomôže mladým ľuďom si financie učesať. 

Sú aj rodičia, ktorí o financiách s deťmi nehovoria, pretože si myslia, že sú na to malé. Kedy s finančnou gramotnosťou začať a ako viesť deti k finančnej gramotnosti?

Som junior rodič, takže neviem to vyhodnotiť z praxe, ale primeranej forme začať čo najskôr. Poviem to zjednodušene, ale ak ideme s dieťaťom na zmrzlinu, využijem priestor, že zmrzlinárovi dám peniaze tak, aby to vnímalo aj dieťa. 

Pokiaľ je dieťa schopné, robiť domáce práce, dal by som mu nejakú malú nadprácu v zmysle, že za každú vyloženú umývačku dostane napríklad 50 centov, aby dieťa vnímalo hodnotu peňazí. Možno potom, keď rodičia začnú dávať deťom vreckové, mali by ich motivovať, aby si časť peňazí odložili. Tiež odporúčam, poslať deti na brigádu napríklad aj k babke, aby jej pomohli napríklad pozbierať jablká na záhrade, aby zažili, že keď niečo urobia, dostanú za to peniaze. Aby si postupne uvedomovali, že bankomat nie je magická mašinka, do ktorej keď vložím kartu, tak mi dá neobmedzenú výšku peňazí. 

Sú deti, ktoré keď dostanú peniaze od rodiny, tak ich hneď minú a potom sú také, ktoré si peniaze odložia. Je jeden alebo druhý prístup k financiám lepší?

Ľudia majú vo všeobecnosti problém vytvárať rezervu. Je preto vhodné vaše dieťa k sporeniu motivovať, a to napríklad aj tak, že keď si odloží nejakú sumu zo sumy, ktorú dostal napríklad od starého rodiča, tak mu takú istú sumu pridáte. Samozrejme, v rámci svojich možností. Fungovalo by to podobne ako aj pri doplnkovom dôchodkovom sporení. Nech sa rozhoduje dieťa. Dieťa bude vidieť, že má slobodu voľby.