Ako sa nezblázniť z vojny? Dovoľme si cítiť strach, urobiť miesto pre seba a dajme priestor rutine, hovorí psychologička

---

Ako deťom vysvetliť, čo sa deje. Ako s deťmi hovoriť o vojne. Ako v škole vyučovať ruštinu. Návodov „ako“ si poradiť so situáciou, ktorú sme si nevedeli a nechceli predstavovať v najhorších snoch je viac, no zachytila som najmä tie, ktoré sa týkajú detí. Sú to však dospelí, ktorí zle spia a nevedia ako zvládať ťažobu týchto dní. Preto som oslovila psychologičku Evu Hargašovú, ktorá pracuje s deťmi aj dospelými.

Evka, začnime radou – ako všetky informácie o vojne sledovať, ale aj nesledovať. Časť selekcie musíme zachovať, no na druhej strane tu vojna tak blízko nás ešte nebola. Všetci cítime potrebu vedieť, čo sa deje, ale pritom musíme stále chodiť do roboty, variť, starať sa o deti. Ako to celé zorganizovať?

To je ťažká otázka.

Ako si teda poradiť s touto mimoriadnou situáciou? Ako si zorganizovať deň? Svetová vojna sa skončila v roku 1945, a potom sa nás žiadna iná tak blízko nedotkla. Ako si poradiť s tým, že je tak blízko? Doteraz sme si o nej čítali len v knižkách, no zrazu je tu.

Ako psychologička budem hovoriť o tom, ako sa v tomto celom o seba čo najlepšie postarať ako sa postarať o svoje prežívanie a svoju psychiku. Odpoveď na otázku, ako si zorganizovať čas, je veľmi individuálna. Neexistuje na to jednotný recept. Ľudia môžu momentálne prežívať rôzne emócie a na to, aby mali naďalej kontrolu nad sebou a svojím životom, budú potrebovať rôzne veci. Tie im budú pomáhať v momente, keď ich zrazu nejaká emócia ovládne a zaplaví. 

Keď sa niekomu stane, že ho zaplaví strach, úzkosť, či iná emócia, tak je určite fajn, aby si doprial počas dňa okienko, keď všetkým svojim emóciám umožní priechod a nebudú ho/ju zastavovať. Dovolí, aby sa vyplavilo na povrch čokoľvek. Dá tomu voľný priebeh a bude cítiť všetko, čo príde. Pomáha to tomu, aby emócie v nás neostali nahromadené a potlačené pod vplyvom všetkého, čo človek počas dňa robí. A zároveň takéto okienko zabraňuje aj tomu, aby emócie človeka zaplavili hocikedy.

Dá sa to okienko potom zatvoriť? Že si človek povie – dobre, stačilo mi desať minút a teraz budem znovu napríklad poštárkou?

Dá sa to. Ale keby človek vnímal, že s tým má problém, tak existujú techniky, ktoré pri zvládaní emócií pomáhajú, respektíve je dobré vyhľadať odbornú pomoc psychológa, ktorý mu so spracovaním emócií pomôže.

Teraz sa hovorí veľa o tom, že máme sledovať informácie priebežne a overovať si ich. Informácie sú chvíľu tak, chvíľu inak. Ľudia, ktorí si zvykli nevisieť stále na spravodajstve, ale povedzme večer pozrieť Facebook, večerné správy a podobne, dianie teraz sledujú nepretržite. Už v prvej vlne pandémie bol tento trend a teraz sa vracia. Čo s tým? Vravíš, že si máme dať oddych. Ale, ak sa v tom chaose chceme vyznať, ako to zladiť so snahou ísť do tých informačných lavín?

Toto si už určite počula, že je dôležité si jednak vyberať, aké zdroje sledujeme a sledovať len dôveryhodné zdroje informácií a tiež si dopriať naopak okno bez sledovania správ či sociálnych sietí. Vypnúť ten príval informácií. Dovoliť si, že mi niečo ujde. Zvážiť, že mi síce nejaká informácia ušla, ale prežil som to a som v pohode. Dopriať si, že to celé pustím a nechám svet chvíľu plynúť mimo mňa. Je teda lepšie si raz za čas niečo k tomu pozrieť, napríklad v nejakom súhrne správ a niektoré informácie vyfiltrovať. Každý z nás je totiž ten “šéf”, ktorý rozhoduje o tom, kedy sa rozhodnem prijať informácie. Nenechávajme to tak, že informácia na nás môže vyskočiť kedykoľvek a my ju musíme nejako spracovať, musíme sa s ňou vyrovnať. Nech robíme čokoľvek, nemôžu nám do toho skákať informácie a len ony smerovať naše dni. 

Toto je ale momentálne dosť ťažké, lebo kamkoľvek človek ide, tak naňho vyskakujú ďalšie informácie a nedá sa tomu úplne vyhnúť. Je ťažké povedať: “Prepáč, teraz sa chcem sústrediť na niečo iné, nebavme sa o tom.” Hovoria o tom kaderníčky, predavačky, v škole je to téma… Iné sa však spýtam. V sobotu som bola na pochode na Hlavnom námestí a stretli sme sa tam so známymi, s ktorými sme sa chvíľku smiali a ja som sa pritom cítila veľmi nepatrične. Akoby som si nechcela dovoliť byť veselá. Vravela som si: Ako si môžeš dovoliť byť usmiata, keď vedľa zúri vojna a ktohovie, čo tu bude o mesiac?

Podľa mňa je v poriadku, keď sú tie emócie vedľa seba. Veselosť neznamená neúctu, alebo že by tam zároveň nebol súcit, smútok a bolesť. 

Mne to pripadalo, ako keď sa na pohrebe konečne stretne rodina, ktorá sa veľmi dlho nevidela. Je to smutné, ale každý sa zároveň veľmi teší, že sa znovu vidia. Každopádne ďalší z pocitov, ktorý teraz prišiel, je neistota. Sú ľudia, ktorým nevadí žiť v improvizácii celý život a sú ľudia, ktorí potrebujú mať plány. Pandémia nás už naučila, že ročné plány nemajú zmysel, ale teraz každé ráno pozeráme, čo sa deje a nevieme sa zariadiť. Dá sa s neistotou naučiť žiť, príde stav, že nás jedného dňa nebude tak ochromovať, ako sa to deje teraz?

Pocit, ktorý asi všetci zažívame v rôznej intenzite, je bezmocnosť, šok a nepredvídateľnosť. Niečo, čo bolo pre mnohých z nás ešte minulú stredu nepredstaviteľné, sa zrazu stalo a je to obrovské prekvapenie a šok. Spôsobilo to otrasenie dôvery, s čím je spojená veľká neistota a strach. 

Pravda je, že niektoré veci jednoducho nemáme pod kontrolou. Nemáme pod kontrolou to, čo sa rozhodne urobiť alebo neurobiť Putin. Ale máme pod kontrolou iné veci, napríklad to, že môžeme vyjadriť svoj názor, môžeme sa zapojiť,  pomôcť a môžeme ísť na protest. Teda tak, ako sú veci, ktoré ovplyvniť nevieme, je veľa toho, čo urobiť môžeme. Sčasti je všetko to, čo urobiť môžem, liekom na bezmocnosť a dáva nám to nejaký pocit kontroly. Rovnako, ako keď prišiel covid a ľudia vo veľkom začali šiť rúška. To im dávalo pocit kontroly.

Preto teraz tak masívne pomáhame?

Áno, presne tak si myslím, že to je. Nemáme pod kontrolou, či ruskí vojaci napochodujú do Kyjeva alebo nie. Ale máme pod kontrolou to, že vieme ísť pomôcť a vieme u nás ľudí prijať. Je neuveriteľné, ako sa ľudia zmobilizovali a niekam tú svoju energiu, čiže opak  bezmocnosti, nasmerovali. Koľko toho dokázali za pár hodín je absolútne neuveriteľné.

Teraz si mi vysvetlila, prečo nevieme obsedieť na zadku, keď sa tam dejú veci. Preto vzniklo toľko zbierok a iniciatív. Určite v tom máme dobré srdce a chuť pomôcť, ale zároveň aj riešenie svojich vlastných neistôt. Čo ma ale ešte zaujíma je emócia strachu. Je to taký ten strach, že sa normálne a obyčajne sebecky bojíme sami o seba. Ten najmenší strach je, že všetko bude drahšie a kvalita života klesne, ale horšie je, že búchajú bomby dvesto kilometrov od našich hraníc. Prichádzajú sem tisícky cudzích ľudí. Čo s tým? Máme si dovoliť mať strach, alebo sa zahriaknuť a upokojiť sa, nerúhať sa, namiesto toho si povedať – “Ježiš, veď si šťastná, buď rada, že nežiješ v Charkove.” 

Cítiť strach v tejto situácii je úplne normálne a prirodzené. Je v poriadku si ho dovoliť. Hovorila si o pocite viny za to, že mám strach. Ten je ale úplne prirodzenou reakciou na to, čo sa deje. Lebo to, čo sa deje, je nenormálne. Je to proti ľudskosti, zdraviu, pokoju a mieru. Je úplne normálne cítiť emócie, a teda aj strach. 

Ako to ale robiť, aby ma ten strach úplne neovládal? Odporúčam vám, aby ste všetci boli k sebe samým láskaví. Dovolili si cítiť aj strach. Možno aj strach môže byť poslom toho, čo práve potrebujeme. Potrebujeme si uvedomovať, že sme v bezpečí, že sme súčasťou nejakého spojenectva a že vieme súcitiť s utečencami. Súcit s tým, že sem tí ľudia prichádzajú vo veľkej bolesti z miesta, kde bol ohrozený ich život nám umožňuje ich prijať, aj keď sú cudzí. Strach z cudzincov spočíva v tom, že sa bojíme toho, čo je pre nás neznáme. Podobnosť zbližuje a rozdielnosti vo všeobecnosti ľudí vzďaľujú. Preto strach z cudzincov môže pomôcť prekonať práve spomínaný súcit. A aj podobnosť – preto teraz napríklad cudzincov prijímame a pomáhame im, čo v prvej vlne migračnej krízy pred šiestimi rokmi tak nebolo.

Čo ešte pomáha zvládnuť neistotu, sú rituály. Tak, ako to pomáha deťom, pomáha to aj nám dospelým. V rituáloch je predvídateľnosť –  viem, čo bude nasledovať. Je to opak nepredvídateľnosti a strachu z toho, čo bude a či to bude bezpečné. Zostať v rutine, nám pomáha s pocitom bezpečia. Treba teda zachovať rutinu v čo najviac veciach. 

Zaujímavé, že stereotypy robia náš život nudný, ale teraz ich asi potrebujeme.

Áno, lebo je to bezpečné. To je to isté, ako keď malé deti milujú pozerať dookola tú istú rozprávku, aj keď ju už poznajú naspamäť, alebo počúvať dookola tú istú pesničku, aj keď dospelým ide z toho hlava prasknúť. Je to práve o tom, že presne viem, čo bude nasledovať. Všetky moje obranné mechanizmy teda môžu byť vypnuté, lebo viem, že nastane toto a môžem sa na to stopercentne spoľahnúť. Nemusím sa obávať, či tá nasledujúca sekunda bude bezpečná alebo nebezpečná, lebo som ju počula už tisíckrát a presne viem, čo príde. 

Spomínala si, že rozdielnosti nás od seba vzďaľujú. Už počas pandémie sa svet strašne rozdelil. Aj ty určite poznáš ľudí, ktorí sa ti zrazu názorovo vzdialili. V rodinách sú ľudia na opačných koncoch. Každý máme iné zdroje informácií a aj keď sa týmto témam chceme vyhnúť, tak sa to vždy nedá. Teraz sa nám s vojnou otvoril akoby obrovský druhý front, ktorý je ešte horší. Ako zvládať toto? Tých ľudí máme radi, no vzďaľujú sa nám.

Bude to znieť veľmi jednoducho, no paradoxne je to veľmi ťažké urobiť. Všetci túžime po slobode, s čím súvisí aj sloboda, že môžem veriť čomu chcem. Napríklad, aby sa ma nikto nesnažil presvedčiť, že jeho pravda je lepšia ako moja. 

Ak dokážeme druhým ľuďom vysvetliť, že spolu nemusíme súhlasiť a nechávame im slobodu, aby verili tomu, čo si vybrali a čo v tejto chvíli potrebujú, zároveň im ukazujeme, že ich aj tak máme radi a prijímame. To dokáže ľudí držať pokope. Keď tam nie je ten nátlak, že v skutočnosti si o tebe myslím, že si debil a chcem ťa presvedčiť o svojej pravde, tak k tomu pokojnému sedeniu za jedným stolom môže prísť. 

Snažiť sa to teda neotvárať a keď k tomu príde, tak sa nesnažiť druhého presviedčať?

Skôr skúsiť v sebe nájsť miesto, kde sa rozhodnem, či môžem druhému človeku dať dar toho, že ho budem prijímať takého, aký je, aj keď s ním nesúhlasím. Aj keď sa mi rozum zastavuje, ako môže veriť tomu, čomu verí. Či ho môžem prijať s tým, že toto je on a mám nádej, že sa to možno niekedy zmení, ale teraz to má takto a verí tomu. Ak to dokážem, ku konfliktu nepríde.

To sa dá, keď máš toho človeka naozaj rád a máš pocit, že neškodí aj druhým ľuďom. Lenže, keď robí vedome zle iným ľuďom, budeme mu vedieť jedného dňa odpustiť?

To sa vo veľkom deje pri tom, keď počujeme, že ruské vojská prišli na Ukrajinu, robia tam škodu a my sme voči tomu bezmocní. Ako sa vysporiadame s tým, keď odtiaľ raz odídu? Odpustíme im? 

Bezmocnosť je teda aj v tom, keď vidím, že niekto, napríklad môj blízky, pácha škodu nielen sebe, ale aj iným ľuďom. Môžem sa rozhodnúť, ako na to zareagujem. Nemôžem ho zastaviť, ale môžem mu povedať, že s tým nesúhlasím. Môžem vyjadriť svoj názor. Môžem pomáhať zasiahnutým ľuďom. Možnosti tu sú. Možno to bude znieť ako klišé, ale na konci dňa máme každý svoje svedomie, s ktorým sa musíme vysporiadať a každý zodpovedá len za svoje činy.

Vojna nie je jediné, čo je ťažké a s čím sa v živote stretávame. Krízy sa dejú stále na rôznych úrovniach. Aj teraz sa rozvádzame, strácame zamestnanie, trápia nás choroby, umierajú nám blízki. Keď sa to spojí s vojnovým konfliktom, človek môže mať zrazu pocit, že je naňho strašne naložené. Kde nájsť silu to zvládnuť?

Úplne prvé, čo mi pri tejto otázke napadá, je, že to treba vnímať. Byť k sebe láskavý a dopriať si “selfcare” okienko. Čas, kedy si dobijem energiu, postarám sa o seba a spracujem to. Čím viac mám toho naloženého, tým viac musím byť k sebe láskavý a naozaj sa dobre o seba starať. 

Začnem od tých jednoduchých vecí, ktorými je relax, šport, hudba, pobyt v prírode, koníčky, ktoré mi prinášajú radosť a kontakt s ľuďmi, ktorých mám rád. To sú veci, ktoré nemôžeme vynechávať. To sú úplné základy. Aj v rámci starostlivosti o seba si doprajem to, že keď vidím, že je toho na mňa veľa a potrebujem pomoc, delegujem časť vecí, alebo idem ku psychológovi. Budem to mať ako niečo, čo doprajem sám sebe, lebo mi na mne záleží a viem, že sa budem mať lepšie.

Vieš ľuďom poradiť rutinu starostlivosti o seba? Ako fungovať, aby sme to nevynechávali? 

Už sme to podstate všetko spomenuli. Hudba je veľmi liečivá. Tiež tanec či pobyt v prírode na čerstvom vzduchu. Prestriedajme obdobie, keď sme zatvorení v práci a vyjdime von. Naopak, ak sme v práci veľmi presýtení kontaktami, tak si doprajme čas s knihou v tichu napríklad vo vani. Sme sociálne bytosti, takže treba mať vzťah s osobou alebo aj zvieraťom, s kým môžem len tak byť. 

Niekto to má tak, že rád vedie rozhovory dlho do noci. Niekomu stačí si spolu čítať alebo sa jašiť. Takže aj kontakty pomáhajú, aj keď nám pandémia spôsobila silnú izoláciu. Vojna u susedov zase spôsobila, že sme viac spojení a zisťujeme, čo môžeme spoločne urobiť.  Keď je toho naozaj veľa, ale ešte to nie je na psychológa, môžeme začať písať. Už len to, že emócie nedržíme len v hlave, kde nám víria a môžu byť odložené na papieri a môžeme ich uzavrieť, pomáha. Takže odporúčam písať. Nemusí to byť denník, aby to nebola nejaká povinnosť, ale písať skôr vtedy, keď nám je ťažko. Založiť si nie denník, ale akýsi “občasník”. 

Takže pri písaní nám pomôže moment odloženia?

Určite. Jednak, keď už tú myšlienku sformulujem, dostane iný rámec. Lepšie ju uchopím, lebo sa z abstraktného stane niečo, čo má formu a tým je to menej ohrozujúce. To je, ako keď sa niečoho bojím a bojím sa pozrieť sa na to. Keď sa nakoniec odvážim a pozriem sa tam, často zistím, že tá vec vôbec nie je taká veľká ani strašidelná ani nezvládnuteľná. Už samotný akt písania prináša veľmi veľa. Komu nie je po chuti vlastné písanie, tak môže napríklad maľovať. To má tiež terapeutický účinok.