fbpx
Vzdelávanie

Učenie vonku deťom pomáha lepšie pochopiť učivo a znižuje riziko nákazy, hovorí Ivana Poláčková z platformy Hurá von (+podcast)

Deti sa po návrate do škôl bude potrebovať vyblázniť, socializovať a znovu v sebe objaviť nadšenie pre objavovanie a učenie. Na to je ideálne vyučovanie vonku, hovorí Ivana Poláčková z platformy outdoorového vzdelávania Hurá von. Vyučovanie vonku deťom pomáha udržať pozornosť, učenie prostredníctvom zážitku je efektívnejšie a bonusom je prirodzená fyzická aktivita, ktorú deti pre zdravý rozvoj potrebujú. Majú učitelia o učenie vonku záujem? Aké všetky predmety je možné učiť vonku? A čo na to hovoria deti? Čítajte alebo počúvajte v rozhovore.

 

Deti majú za sebou zhruba rok pred obrazovkami, ako to na ne dopadá?

V Hurá von aj všeobecne v Živici sme presvedčení, že teraz je práve ten čas, kedy by deti mali tráviť čo najviac času vonku. Jar sa blíži. Niektorí naši skalní nemajú problém chodiť von aj v zime a ja sa veľmi teším, že mnohé školy sa na naše výzvy chytili a vyučovanie vonku u nich prebieha počas celého roku. Nemôžeme si to ale predstavovať tak, že sa vyložia von lavice a deti sa tam učia šesť hodín vkuse v laviciach. Učenie vonku je úplne o niečom inom. Je to o zmene metodiky a inej spolupráci. Chceme motivovať školy, aby to vyskúšali a sme schopní im v tom poskytnúť podporu. Vydali sme metodiku pre základné školy a snažíme sa posúvať aj ďalej. Určite treba učiť vonku čo najviac, ako sa dá. Aj ja ako rodič chodím s deťmi každý deň von, vyháňam ich na bicykel alebo s kamarátmi, lebo to je to, čo ich vracia do reálneho života.

Je zmerané, o koľko nižšie je riziko prenosu nákazy medzi žiakmi keď sú vonku v porovnaní s tým, keď sú v triede?

Konkrétne dáta žiaľ nemáme, pretože na Slovensku je s týmto dlhodobo problém, ale v rámci debát s hygienikmi aj sledovania najnovších vedeckých poznatkov vieme, že teraz sa už kladie oveľa menší dôraz na dezinfekciu povrchov a kľúčové a najefektívnejšie je časté vetranie. Z toho vyplýva, že akonáhle sa pohybujeme vo vonkajšom prostredí, tak je riziko nákazy nižšie a prospieva to imunitnému systému aj psychickému zdraviu. Prenos aspoň časti vyučovania von určite obmedzí a minimalizuje riziko prenosu vírusu.

Ivana Poláčková a kurz Hurá von. FOTO – Archív Hurá von

Spomínala si psychické zdravie. Ako rok pred obrazovkami vplýval u detí na ich mentálne zdravie, ale možno aj na fyzické zdravie?

Trend nešikovnosti alebo zníženej koncentrácie u detí spolu s rôznymi disfunkciami, ktoré sa prejavujú aj pri učení, je narastajúci. Niektorí odborníci sú presvedčení, že je to práve preto, že deti trávia veľmi veľa času vo vnútornom prostredí a majú málo prirodzených stimulov, ktoré im ponúka príroda. Zeleň sama o sebe vplýva podľa vedeckých poznatkov na psychiku človeka veľmi blahodárne, znižuje stresový hormón kortizol a dokonca podľa štúdií z USA vychádza, že v školách, ktoré majú vo svojom okolí zeleň, majú deti lepšie študijné výsledky.

Okrem toho je tu benefit zvyšovania koncentrácie a má to samozrejme vplyv aj na motoriku dieťaťa. Keď sa dieťa pohybuje v prírodnom teréne, čo nie je čistá rovina, ktorú pozná ako doma, tak musí prekonávať prekážky, môže si veci ohmatať, ovoňať, vníma rôzne zvuky a to všetko vplýva veľmi pozitívne na jeho celistvý rozvoj. To dnešným deťom veľmi chýba a potom sa to odzrkadľuje aj na ich zdraví. My v Hurá von sa snažíme podporovať pobyt vonku, ktorý je spojený aj s prirodzenou fyzickou aktivitou, čo je to, čo dnešné deti potrebujú. Potom sa nebude diať, že keď vylezú na strom, tak z neho spadnú ako hnilé hrušky, lebo nevedia, ako na to.

V Hurá von máte zapojených aj telocvikárov. Aké rady by vedeli dať učiteľom, ale možno aj rodičom, aby svoje deti prirodzene viedli k pohybu?

Fyzická aktivita je pri pobyte vonku veľmi prirodzená. Väčšina detí si prirodzene pohyb vyžaduje a potrebuje svoju energiu vybiť. Keď sa ale bavíme o spojení napríklad s telesnou výchovou, je výborné, keď sa učitelia pri učení vonku spájajú a prepájajú tak predmety. Napríklad taká telesná výchova sa veľmi pekne kombinuje s matematikou, geografiou alebo biológiou. Učiteľ nemusí vedieť učiť oba predmety, ale v spojení s kolegom vedia spraviť dve hodiny tak, aby sa deti hýbali a zároveň pri tom plnili úlohy. Môžu ísť niekde do terénu a spoznávať okolie či históriu mesta. Toto sa dá veľmi pekne robiť nielen na základnej škole, ale aj so staršími žiakmi.

Trend nešikovnosti alebo zníženej koncentrácie u detí spolu s rôznymi disfunkciami, ktoré sa prejavujú aj pri učení, je narastajúci. Niektorí odborníci sú presvedčení, že je to práve preto, že deti trávia veľmi veľa času vo vnútornom prostredí.

Ako môže vyzerať hodina učenia vonku, ktorá spája matematiku s telesnou výchovou? To znie ako takmer nespojiteľná dvojica.

To veľmi závisí od fantázie daného učiteľa. Ako príklad uvediem, že sú aj rôzne mobilné aplikácie, ktoré v tom vedia učiteľom pomôcť. Používame napríklad matematické prechádzky, ktoré spájajú výlet do okolia školy, počas ktorého žiaci riešia matematické úlohy, spoznávajú históriu alebo kultúru mesta a ešte majú aj pohyb. Deti sa na takejto hodine učia veľmi prirodzeným spôsobom. Musím povedať, že takáto hodina je zábavná nielen pre deti, ale aj pre učiteľov, ktorí nemusia deťom diktovať poznámky, potom ich skúšať či trápiť. Takto si deti vedia učivo hravou, zážitkovou formou zažiť, vďaka čomu si ho oveľa lepšie zapamätajú a na ďalšiu hodinu sa budú tešiť.

Rozprávame sa o tom, ako sa dá učiť vonku a bádať napríklad v prírodovedných predmetoch. Čo všetko sa naozaj učiť vonku dá? Je možné vonku plnohodnotne odučiť všetky predmety?

My sme presvedčení, že veľká väčšina predmetov sa vonku učiť dá a je to na fantázii konkrétneho učiteľa. Keď si vezmeme napríklad takú informatiku, čo pôsobí ako čisto interiérová záležitosť, tak máme opäť kopec aplikácií na spoznávanie rastlín, vtáčieho spevu či hmyzu, ktoré sa dajú prepojiť s tým, čo chceme v informatike deti naučiť. Učiť vonku sa dá aj slovenský jazyk, na ktorý sa dajú používať kamienky a konáriky, z ktorých sa dajú písať písmenká abecedy a tvoriť slová či príbehy. Vonkajšie prostredie deťom tiež poskytuje aj inšpiráciu na tvorbu napríklad slohových prác. Príroda je veľmi inšpiratívna a na to, aby sme učiteľom pomohli, sme založili aj facebookovú skupinu Hurá von, kde môžu zdieľať svoje zážitky alebo nápady na aktivity.

Ako pochopiť princíp páky? Cez vlastnú skúsenosť! FOTO – Archív Hurá von

Mnohí učitelia ale pri nápade, ako robiť veci inak povedia, že by to radi robili, ale plán, ktorý musia dodržiavať, im nedáva priestor na to, aby učili takto inovatívne, lebo potom nestihnú so žiakmi prebrať všetko učivo.

My našťastie spolupracujeme s mnohými učiteľmi, ktorí tvrdia úplný opak. Pomáha spájanie hodín, ktoré som už spomínala, lebo zrýchľuje a zefektívňuje proces výučby. Je to vítaná zmena aj pre samotné deti, lebo sa učia inak a môžu si svoje poznatky rovno overiť v praxi. V rámci projektu Školy v oute máme 40 nadšených učiteľov, ktorí chcú učenie vonku preniesť do svojich škôl. Snažíme sa teda z nich vytvárať učiteľské tímy, ktoré si učenie vonku spoločne vyskúšajú a potom motivujú svojich kolegov.

Veľmi dôležitá je aj komunikácia s rodičmi, najmä pri menších deťoch. Treba im vysvetliť, že by na učenie vonku mali deti pripraviť – dať im vhodné oblečenie, prípadne niečo náhradné na seba, aby to vonku zvládli v pohode. Tým, že deti sú pre učenie vonku nadšené a naozaj sa tam aj niečo naučia a nie je to len taká hra, ako si veľa rodičov myslí, tak sú aj rodičia spokojní a radi ich v tom podporujú. Komunikácia je teda základ.

Musím povedať, že takáto hodina je zábavná nielen pre deti, ale aj pre učiteľov, ktorí nemusia deťom diktovať poznámky, potom ich skúšať či trápiť.

Spomínala si, že niektorí rodičia si myslia, že učenie vonku je len nejaké hranie sa. Nie teda učitelia, ale rodičia sú teda niekedy prekážkou v tom, aby sa učilo inak?

Z toho, čo počúvame zo škôl, to tak často je. Mnoho učiteľov je nadšených pre učenie vonku, ale naráža na to, že rodičia sa boja, aby ich dieťa nechytilo kliešťa alebo sa mu nestalo niečo iné, čo sa mu môže stať aj na prechádzke alebo hocikde inde. Niektorí rodičia sú na svoje deti veľmi precitlivení a neuvedomujú si, že ich takto ukracujú o skúsenosť, nedávajú im priestor na to, aby si budovali odolnosť, samostatnosť a zodpovenosť, ktoré im môžu pomôcť v ďalšom živote. Ja som ako dieťa o jednej hodila doma tašku, išla von a prišla až o šiestej na večeru. Bola som samostatná, vedeli sme sa o seba postarať. To dnešné deti zažívajú veľmi málo. Zo školy mieria často rovno na nejaký krúžok, rodičia ich potom odvezú zas niekam inde, ich dni sú striktne naplánované a nemajú tak priestor na voľnú hru, interakciu s kamarátmi a možno aj trochu nudy, aby to v nich vyvolalo potrebu vymyslieť, čo budú robiť.

Dnešné deti majú na všetko premyslené hračky a pomôcky. Pomáha im prechod do prostredia bez rôznych premyslených výdobytkov rozvíjať predstavivosť?

Určite áno. Toto často zistia pri učení vonku aj učitelia. Zo spätných väzieb vieme, že vonku sa často prejavia deti, ktoré v bežnej triede možno nevynikajú a nie sú také výrazné. Vonku akoby ožijú a ak majú napríklad manuálne zručnosti alebo majú záhradu, tak môžu zahviezdiť tým, že poznajú napríklad rastliny, ktoré iné deti nemusia poznať. Učiteľ teda má priestor objaviť v nich úplne iný potenciál a keďže v Živici sa snažíme o to, aby sme v každom dieťati našli to, čo v ňom je, toto tomu výborne pomáha. To isté sa týka aj rodičov, s ktorými tiež pracujeme. Motivujeme ich, aby deti brali na výlety a keď sú väčšie, nechali im priestor na to, aby sa v prírodnom prostredí mohli hrať tak, ako si to vymyslia sami. Inak budú menej samostatné a viac závislé na rodičoch.

Pomôcky sú všade okolo nás. FOTO – Archív Hurá von

Vplýva učenie vonku aj na samotný proces učenia? Ako sa to odrazí napríklad na sústredení? Udržiavať pozornosť celý deň z jedného miesta, jednej stoličky na abstraktné informácie musí byť veľmi náročné. Pomáha teda prechod do vonkajšieho prostredia aj so sústredením?

Určite áno, aj keď musím povedať, že my nepresadzujeme, aby sa úplne všetko presunulo von, ale aby sa to dopĺňalo. Čo sa týka sústredenia sú naše skúsenosti také, že keď v triede začnú s výučbou vonku, prvé hodinu sú deti naozaj besné. To sa dá aj očakávať, keď teraz boli rok pred obrazovkami. Potrebujú sa vyblázniť, vybiť. Preto učitelia, s ktorými spolupracujeme, nechávajú vždy prvých desať minút hodiny na aktivitu, počas ktorej deti môžu behať, blázniť sa. Potom sa upokoja a príde čas na to, aby sa prebrala téma, ktorej sa chcú venovať. Ak teda deti ešte nie sú zvyknuté chodiť von pravidelne, tak to môže byť náročnejšie.

Po nejakom čase, keď sa z toho u detí stane zvyk a už vedia, čo sa od nich očakáva, sa ich koncentrácia sa zvýši. Zvýši sa dokonca natoľko, že je oveľa vyššia ako v triede. Nepochybujem, že aj v triede sa dajú aktivity striedať tak, aby deťom pozornosť neutekala, ale vonkajšie prostredie tomu napomáha a pravidelnosť to pomáha rozvíjať. Úzko spojená s tým je aj ľahkosť učenia vo vonkajšom prostredí. Keď sme sa napríklad s deťmi učili, ako funguje páka, tak sme si dali latu cez peň stromu a deti ako na hojdačke zisťovali, či zodvihnú ťažšieho súrodenca, kde musia stáť na tej late a ako sa to mení. Cez tento úplne jednoduchý pokus to pochopili za desať minúť, pričom je to téma na 45-minútovú hodinu. Vedomosť teda vstrebali za oveľa kratší čas, ako keby to robili len v triede, kde by to mohli len opísať a nejak memorovať.

Po nejakom čase, keď sa z toho u detí stane zvyk a už vedia, čo sa od nich očakáva, sa ich koncentrácia sa zvýši. Zvýši sa dokonca natoľko, že je oveľa vyššia ako v triede.

Predstavujem si, ako by vyzeralo vysvetľovanie princípu páky v triede. Učiteľ by zrejme niečo kreslil na tabuľu a deti sa pokúšali si to predstaviť, čo musí byť skutočne ťažšie, ako keď si to človek môže vyskúšať.

Presne tak. Mnohé princípy vieme pochopiť na nástrojoch, ktoré bežne používame, ale neuvedomujeme si to. Zážitok spôsobuje, že sa k tomu už nemusíme vracať, lebo to nie je ako keď sa niečo učíme na skúšku a za dva týždne z toho nevieme už nič. Hĺbka získaných vedomostí je iná aj vďaka tomu, že málokedy sa vonku učí len jeden predmet, ale vieme tam prepojiť viacero predmetov a celé vyučovanie je tak oveľa komplexnejšie.

To je zrejme debata aj o filozofii a cieľoch vzdelávania – či chceme, aby deti vedeli sypať z rukáva fakty alebo rozumeli svetu okolo seba a vedeli svoje vedomosti použiť v praxi.

Mňa napríklad v detstve veľmi ovplyvnila jedna pani učiteľka na prvom stupni, ktorá nás brávala do školy v prírode, chodili sme s ňou veľa von a dávala nám aj také úlohy, že sme ležali na tráve, pozerali na oblaky a mali sme jej povedať, čo nám pripomínajú. Zvyšovanie senzitivity k prírodnému prostrediu je veľmi dôležitou súčasťou učenia vonku a ja verím, že keď sú deti od malička vedené k tomu, aby pochopili, ako prírodné prostredie funguje a pochopili komplexnosť toho, ako na seba veci nadväzujú, tak budú v budúcnosti lepšie chápať aj problémy, ktoré tu máme dnes, ako je napríklad klimatická zmena. To nie je dôsledok len jednej našej činnosti, ale je to komplex vecí, ktoré na seba úzko nadväzujú a ktoré nevieme vyriešiť jedným univerzálnym riešením, ale musíme sa na to pozerať komplexne. Toto je podľa mňa cesta, ako meniť veci v blízkej budúcnosti. Vychovávať deti k tomu, aby neboli egocentrické, ale chápali veci v širších súvislostiach.

Vďaka učeniu vonku teda deti získajú aj lepšie pochopenie toho, že aj ony samé sú súčasťou prírody. Dnes mnohé deti sedia zatvorené v interiéri pred obrazovkami a prípadne ich rodičia prevezú autom pred dvere iného interiéru a takýto zážitok teda len tak ľahko nezískajú.

Presne tak. Myslím si, že deti sa v prírode dajú veľmi pekne od malička viesť k empatii. Vidia, ako sa napríklad rodia mláďatká, ako zomierajú, ako vedia ublížiť napríklad nejakému hmyzu, keď ho rozšľapnú. Moje deti napríklad už boli až na takej úrovni, že keď stupili na mravca, tak sa rozplakali a robili sme mu pohreb. To je podľa mňa ale dôležité, lebo keď majú deti empatiu k takýmto malým živočíchom, budú ju mať potom aj k ľuďom a neskôr v dospelosti sa to odrazí aj na fungovaní spoločnosti. Bytie v prírode nám to zosilňuje.

Zvyšovanie senzitivity k prírodnému prostrediu je veľmi dôležitou súčasťou učenia vonku a ja verím, že keď sú deti od malička vedené k tomu, aby pochopili, ako prírodné prostredie funguje a pochopili komplexnosť toho, ako na seba veci nadväzujú, tak budú v budúcnosti lepšie chápať aj problémy, ktoré tu máme dnes, ako je napríklad klimatická zmena.

Čo však, keď žijeme napríklad uprostred veľkého mesta a po ruke nie je nejaká divoká príroda?

Na učenie vonku nepotrebujeme prírodnú rezerváciu. Úplne stačí vonkajšie prostredie ako také, aj zeleň na sídlisku. Môžeme merať rýchlosť vetra, počítať počet áut, merať vzdialenosti. To všetko sa dá aj bez toho, aby sme boli na nejakej dokonalej rozkvitnutej lúke. Stačí, že sme vonku, využívame pohyb a veci si vysvetľujeme na konkrétnych predmetoch. Osobne som za to, aby sa využívalo minimum vopred pripravených pomôcok, väčšinu vecí nájdeme priamo tam, kde sme.

Minulé leto som napríklad robila školenie pre jednu školu na strednom Slovensku, ktorej dvor bola len asfaltová plocha a malé trávnaté ihrisko, ale napriek tomu sme tam našli dostatok pomôcok na to, aby sme si pripravili aktivity na vyučovanie. Boli tam kvety, paličky, kamienky, štrk, kopa hliny. Z toho sme dokázali vyskladať skvelé aktivity. Chcem preto povzbudiť učiteľov, že nech majú akékoľvek prostredie, dá sa to, len treba hľadať.

Mnohí majú presne predstavu, že na učenie vonku bude treba špeciálne vodeodolné pomôcky, podložky na sedenie a kreslenie. To je ale opäť asi len snaha preniesť klasickú triedu von než skutočne učiť vonku?

Aj tu môžu byť samozrejme rôzne pohľady na vec, niektoré školy si to nevedia predstaviť napríklad bez altánku, ale niekomu stačí len podsedák, dobré oblečenie a všetko ostatné nájde na mieste. Je to veľmi individuálne, nech si to každý nastaví podľa chuti. Pomôcky napríklad môžu pomôcť pripraviť aj deti v školskom klube, budú potom k tomu mať lepší vzťah. Prispôsobiť okolie školy na učenie vonku sa tiež dá, my to školy učíme v projektoch Záhrada, ktorá učí alebo Sadovo, ale dá sa to robiť aj úplne bez prípravy, kdekoľvek na sídlisku.

Učenie vonku vie byť zábavné aj pre učiteľov. FOTO – Archív Hurá von

Majú učitelia záujem učiť vonku?

Pred rokom sme chceli vedieť, čo by naši slovenskí učitelia chceli učiť vonku, tak sme medzi nimi urobili prieskum, do ktorého sa zapojilo 700 učiteľov. Vyšlo nám, že najväčší záujem je o predmety matematika, slovenský jazyk, prírodoveda, telesná a výtvarná výchova. Na ne sme učiteľom vytvorili aj metodiky, s ktorými môžu pracovať. Záujem o učenie vonku teda je veľký, z čoho sa veľmi tešíme a snažíme sa prinášať čo najviac inšpirácií a pomáhať tiež k tomu, aby si ich učitelia zdieľali navzájom a postupne vytvárame medzi nimi komunitu.

Spomínaš, že ste vytvorili metodiky na učenie vonku. To znamená, že doteraz na učenie vonku na Slovensku neboli? Alebo sa s učením vonku pracuje už aj v príprave budúcich pedagógov?

Podľa mojich informácií to na Slovensku suplujú hlavne mimovládne organizácie vďaka rôznym projektom. Outdoorová výučba je tu stále akoby novinkou a neviem o tom, že by to štát nejak podporoval. Tak isto neviem o tom, že by sa s tým pracovalo v príprave budúcich učiteľov, ale spolupracujeme s Univerzitou Matej Bela v Banskej Bystrici na tom, aby sa to prenieslo aj do univerzitného štúdia.

Vo svete to pritom nie je až taká novinka, najmä napríklad škandinávske krajiny majú využívanie exteriéru vo vyučovaní ako zažitú vec.

Áno, tam to majú akoby v krvi. U nás sa aj v minulosti učilo vonku, ale teraz tu prebieha taká obroda. Hlavne počas korony, keď boli deti veľa vnútri, sa ukázalo, že nie všetky metódy, ktoré sa používajú v školstve, sú efektívne, a tak sa hľadajú cesty, ako to zmeniť a zlepšiť. Preto si myslím, že teraz je ideálny čas na to, aby sme experimentovali, napríklad aj s výučbou vonku.

Teraz je ideálny čas na to, aby sme experimentovali, napríklad aj s výučbou vonku.

A čo deti? Baví ich učiť sa vonku? Alebo je to vždy len nejaká živšia časť triedy, ktorá sa teší, keď sa môžu učiť vonku?

Veľká pravdepodobnosť je, že sa to nemusí páčiť 100 % detí. Rovnako, ako je to v triede, že niekto si rád píše poznámky, hlási sa a odpovedá, tak vonku zas môžu mať motoricky menej rozvinuté deti spočiatku problém. Je to ale o prístupe učiteľa. V rámci učenia vonku je veľmi dôležitá vnútorná motivácia detí, ktorá sa podľa našich výsledkov pri učení vonku zvyšuje. Prvé, čo by sme teraz po návrate detí do škôl chceli dosiahnuť, je obnoviť ich nadšenie pre objavovanie a učenie sa. Čiže nemôžeme ich po návrate do škôl zasypať úlohami z pracovných listov, ktoré bude potrebné dohnať.

Teraz bude kľúčové socializovať sa, nabehnúť znova na tímovú spoluprácu a obnoviť si vzťah s učiteľom, na čo je výučba vonku super. Navyše jar tomu veľmi nahráva, všetko sa prebúdza a je čo pozorovať. Som zástankyňa toho, aby sme nešli len po výsledkoch a testovaniach, ale aby deti zistili, čo im škola prináša a na čo je dobrá, to isté sa týka aj učiteľov. Brala by som to teda veľmi zvoľna a sústredila sa hlavne na to, aby sme sa pomaly vracali do normálu a venovali sa len tomu, čo je skutočne dôležité a deti to pre svoj ďalší vývin naozaj potrebujú. Nevracala by som sa k nejakým veciam len preto, že sú v učebnom pláne.

Moja spomienka na školu je taká, že v každej boli deti, ktoré nemali vôbec nadšenie pre objavovanie, nechcelo sa im hýbať, ospravedlňovali sa z telesnej a ani prstom nepohli navyše. Úloha znovu v nich to nadšenie pre objavovanie nájsť, ktorá teraz pred učiteľmi stojí, je teda veľmi veľká a náročná.

Vnútorná motivácia sa týka všeobecne toho, ako máme nastavené učenie v školách, ako hodnotíme a vedieme deti. Myslím si, že dnes sa to ale posúva míľovými krokmi. Vidíme, že učitelia majú záujem o to, ako individuálne pristupovať k deťom, ako učiť inak. Veľkú úlohu tu však zohrávajú aj rodičia. Pokiaľ oni deti nevedú k objavovaniu a zvedavosti v rámci bezpečných hraníc, v škole sa to prejaví. Niekedy učitelia môžu robiť, čo vedia, ale pokiaľ tam chýba podpora z rodiny, je to náročné. Pri správnej metodike učenia vonku ale vedia učitelia tento proces v dieťati naštartovať aj bez podpory rodičov a nemusí na to byť neskoro ani na strednej škole.

To je dobrá správa, lebo som si predstavila takých odutých pubertiakov, ktorí si pri oznámení, že hodina sa bude učiť vonku pomyslia, že by si radšej potajme pod lavicou scrollovali novinky na Facebooku, než išli bádať do prírody.

Možno, ale keď učiteľ hodinu urobí zaujímavú, tak sa chytia aj takéto deti. Ja si napríklad pamätám, keď nás ako pubertiačky pani učiteľka vzala von do parku a tam sme riešili sexuálnu výchovu. Boli sme z toho úplne nadšené, pretože v tej prírode to bolo také nejaké prirodzené a dodnes si to pamätám. Pubertiaci sú veľmi citliví, ale ak ich učiteľ dokáže zaujať, tak tam žiaden problém nebude.


Rozvoj učenia vonku cez platformu Hurá von podporuje IKEA.

Profil autora:

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Názory

marie-stracenska
Marie Stracenská

Toto nie je len o galérii, musí sa to skončiť

Jedna z prvých kníh, ktoré ma od detstva spájali s babičkou, boli Matějčekove Dejiny umenia. Trávili sme pri nich hodiny. Poznala som ich skoro naspamäť. Vtedy sa začala moja láska k výtvarnému umeniu. Po tom, čo som doštudovala žurnalistiku, prepadol ma smutný pocit, že už nebudem vôbec chodiť do školy. Rozhodla som sa preto skúsiť ešte jednu vysokú školu, ktorá ma bude ukrutne baviť.

Andrea Uherková

Staré odrody jabloní nie sú len slovenské a žiadne iné

Na stole mám celú jeseň misu s ovocím. Dnes si z nej vyberám nenápadné žlté jablko. Po zahryznutí je chrumkavé a šťavnaté, s jemnou chuťou. Je to môj favorit medzi starými odrodami – Batul. Pôvod tejto odrody siaha do Rumunska v 18. storočí.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Esemeska z Česka

„Myslím na teba, posledné týždne, žiaľ, v súvislosti s ohrozením slobody slova, kultúry, vzdelanosti a rastúcim populizmom.“ Zatvorila som esemesku, lebo som naozaj nevedela, čo odpovedať. Nie, že by v Česku, kde kamarát býva, bolo všetko ukážkové. Jeho správa ma zarazila. Iba som mu zaželala k narodeninám a čakala tak maximálne „ďakujem“. Tak takto rozmýšľa o ľuďoch na Slovensku?

Tomáš Kušnír

Nečakané spojenectvá môžu vzniknúť kdekoľvek

Dva roky a dvaja ľudia, ktorí ešte mohli žiť. Juraja a Matúša som nepoznal. Do Teplárne som nechodil a v tom čase som nežil v Bratislave. Napriek tomu som sa vďaka svedectvám ich blízkych dozvedel, ako milovali život a žili v láske. Majú dnes kvír ľudia na Slovensku väčší pocit bezpečia?

ivana-polackova
Ivana Poláčková

Zachráni spojenie vedy a umenia ľudstvo?

Pred pár dňami som v rakúskom Linzi, meste vedy a kultúry, prevzala pre našu mimovládnu organizáciu Živica a jej platformu Hurá von! čestné ocenenie v rámci prestížnej európskej ceny European Union Prize for Citizen Science. Nielen samotné ocenenie, ale celý galavečer ma utvrdil v tom, že prepájať umenie s vedou a umelou inteligenciou (AI) vo vzdelávaní je možno ešte dôležitejšie ako sme si mysleli.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner