V dôsledku epidémie dochádza po celom svete ku spomaleniu rastu ekonomík, s čím súvisí množstvo negatívných javov. Je však možné rásť donekonečna na planéte s obmedzenými zdrojmi? Environmentalista Tadeáš Žďárský sa venuje nerastovej ekonomike, kde by pokles rastu bol dobrou správou. Ako by spoločnosť bez rastu mohla fungovať? Aké nástroje by sme museli použiť na to, aby sme takýto stav dosiahli? Vypočujte si v podcaste alebo prečítajte v rozhovore.
Pandémia koronavírusu nám ukázala, že sme fungovali v mnohých ohľadoch neudržateľne. Jedným z nich je pokles rastu našich ekonomík, ktorý lockdown spôsobil. Ako vnímaš túto situáciu ty?
Pandémia ukázala všetky slabiny súčasného ekonomického systému. Pravdupovediac, ony tu boli aj predtým. Mnohí, ktorí premýšľali kriticky o nich vedeli už dlhšie. Myslím si, že pandémia spôsobila práve to, že aj ľudia, ktorí sa o túto tému nezaujímali si zrazu uvedomili, že náš ekonomický systém naozaj nefunguje. To môžeme vidieť na rôznych úrovniach. Prvou z nich boli všetky obrázky, ktoré kolovali po internete o tom, ako sa príroda a kvalita ovzdušia vyčistila napríklad v ázijských mestách ale aj v Európe, čím sa naozaj aj tak laicky dokázalo, že naša ekonomická aktivita reálne škodí životnému prostrediu.
Taktiež sa ukázalo to, na čo ekonomika kladie dôraz bez ohľadu na tú časť ekonomiky, ktorá je dôležitá pre naplnenie našich základných potrieb a fungovanie spoločnosti, ako napríklad zdravotníctvo, školstvo, potraviny, starostlivosť o deti v škôlkach alebo naopak o starých ľudí. To je všetko ekonomika „péče“ keďže v slovenčine má slovo starostlivosť iné konotácie a tá je v kapitalistickej ekonomike v úzadí, keďže negeneruje ďalší zisk. Pritom to práve je časť ekonomiky, na ktorej stojí celá naša spoločnosť. A ak pôjdeme ešte hlbšie, tak si uvedomíme, že stojíme na zdravom životnom prostredí, ktoré súčasný ekonomický systém ničí svojím fungovaním. Myslím si, že koronakríza nám toto pekne ukázala.
Vypočujte si tento rozhovor ako podcast, ktorý pre vás pripravujeme v spolupráci s Rádiom_FM:
Európska únia si to zrejme uvedomuje. Minimálne by chcela, aby sme sa už nevrátili k fungovaniu na úkor nášho životného prostredia. V pláne obnovy európskych ekonomík po pandémii sa snaží zaviazať, aby obnova bola zelená, aby sa uskutočnila prostredníctvom zelených riešení. Chce dosiahnuť ďalší ekonomický rast energetiky, ale bez závislosti na prírodných zdrojoch. Je podľa teba možné dosiahnuť takýto záväzok?
Možné to nie je. Tento predpoklad, že môžeme ekonomicky rásť bez toho, aby to malo dopad na materiál, tak to sa v podstate v globálnom hľadisku nedá spraviť. Európska environmentálna agentúra vydala report, v ktorom cituje výskumy, podľa ktorých úplná dematerializácia nie je možná. Cirkulárna ekonomika je určite súčasťou riešenia, ale nie je všemocná a my nie sme schopní recyklovať všetky materiály stopercentne. Takisto nie sme absolútne schopní recyklovať energiu, pri ktorej vždy vznikajú nejaké straty. Tento predpoklad, že môžeme zelene rásť donekonečna je chybný a veda to vlastne popiera v niekoľkých desiatkach štúdií.
Vieš priblížiť nástroje, ktoré EÚ na dosiahnutie zeleného rastu navrhovala? Spomínal si cirkulárnu ekonomiku a lepšie využitie energií, čím všetkým si mysleli, že by bolo možné zelený rast dosiahnuť?
Ide o veľké investícia do inovácií. Veľkým predpokladom je, že človek je schopný vymyslieť riešenie na čokoľvek, že naša imaginácia je neobmedzená a tým vlastne existujú riešenia na všetko. Takže z veľkej časti je cirkulárna ekonomika rozhodne jedným z nástrojov. Ďalším nástrojom je digitalizácia, o ktorej máme opäť mylný predpoklad, že nemá materiálnu a energetickú spotrebu. Veľmi zaujímavé je, že najnovšie výskumy hovoria o tom, že aj keď sme ekonomiku vo veľkom dematerializovali hlavne na konci 90. rokov, teraz sa materiálna ekonomika zväčšuje. Už to nie je tak, že ekonomika nám síce rasti, ale nové materiály až tak nevyužívame, ale je to práve naopak, čo veľa ľudí prekvapí.
Ďalšou vecou je, že služby môžeme ponúkať len na základe toho, že niečo vyrábame, vďaka čomu zarábame, čiže nebudeme môcť fungovať bez toho, aby sme produkovali hmotné veci, alebo áno?
Myslím si, že to nie je možné. Samozrejme sú služby, ktoré sú viac materiálne náročné a potom sú služby, ktoré sú menej materiálne náročné. Sú časti ekonomík, ktoré majú nízky materiálny základ, ale stále to nemôže byť tá hlavná časť ekonomiky, stále potrebujeme jesť, piť a spotrebovávať materiály a energie.
Takže Green Deal alebo aj zelená obnova Európskej Únie je postavená skôr na predpoklade alebo nádeji, že nájdeme riešenia, ale dnes ich ešte na sto percent nemáme?
Áno, presne tak. Za mňa je to také pseudo riešenie. Myslím si, že zelená obnova je skvelá v tom, že chce poskytnúť veľa financií do transformácie na zelenú ekonomiku, čo potrebujeme. Kľúčovým predpokladom je neobmedzený rast, ktorý je však hlavným problémom, a ten EÚ absolútne neadresuje, naopak, všetky nástroje vníma ako cestu k ďalšiemu zelenému rastu. V tom je základný problém – ak chceme recyklovať stále viac a viac materiálu, to neznamená, že sme zelení, ale že sa ženieme k záhube. Na zelenej obnove je veľa vecí skvelých a je dobré, že tieto zelené sféry ekonomiky sa budú rozširovať, ale pokiaľ nezmeníme základné premýšľanie o ekonomickom raste a nenastavíme ekonomiku tak, aby od toho rastu nebola závislá, tak naozaj nemôžeme nájsť riešenie na klimatickú krízu.
Dnes vieme, že rast globálneho hrubého domáceho produktu o tri percentá ročne znamená, že ekonomika sa za dvadsať rokov zdvojnásobí, takže do roku 2041 by sme tu mali dvojnásobne toľko áut, mobilov, smartfónov, potravín, salónov krásy, skrátka všetkého. To ani nejdem hovoriť o roku 2100, kedy by ekonomika na základe tohto exponenciálneho rastu bola asi desaťkrát väčšia. Predstava toho, že takéto objemy môžeme dematerializovať už na základe sedliackeho rozumu nedáva zmysel. Ak si to človek predstaví na reálnych číslach zistí, že zelená obnova nie je radikálnym riešením, je to vlastne iba upravenie systému, ktorý je ale celý zlý.
Spomínal si, že v budúcnosti sa budeme spoliehať na zvyšovanie efektivity. Často preto dochádza k paradoxu, kedy zvyšovanie efektivity nepriamo spôsobuje, že sa spotrebúva viac. Príkladom môžu byť automobily SUV. Kedysi si nemohol toto auto dovoliť ktokoľvek, pretože jeho vysoká spotreba znamenala, že si potreboval veľa peňazí na tankovanie. Dnes sa spotreba týchto áut znížila, takže sú dostupnejšie pre viacero ľudí a stali sa tak najpredávanejšími autami v EÚ. Pričom kebyže využívame technológiu, ktorú do nich dávame, v obyčajných autách, vieme ušetriť oveľa viac paliva ako pri používaní tohto typu vozidla. Zabúda sa na to, že keď je niečo dostupnejšie, efektívnejšie, tak si to môže dovoliť viac ľudí?
Zdanlivo to vyzerá, že čím viac budeme efektívnejší, tým viac môžeme rásť a nemať žiaden limit. My však limity máme, a tým je napríklad aj limit efektivity alebo produktivity. Ekonómovia na začiatku 20. storočia hovorili, že ak budeme takto v inováciách pokračovať, tak budeme pracovať pätnásť hodín týždenne. Technologického nárast efektivity a produktivity bol pravdepodobne ešte väčší, ako si dokázali predstaviť, no my stále nepracujeme tých 15 hodín týždenne. Vo viacerých európskych krajinách sa doba práce naopak zvyšuje. Jednoducho si nevieme povedať, že keď sme efektívnejší, môžeme pracovať kratšie, napríklad polovicu pracovného času. My si povieme, že budeme robiť rovnako dlho a vyrobíme toho teda ešte viac. To je to, čo naša ekonomika robí, akýkoľvek nadbytok vyprodukuje, premení na ďalší rast a tým smeruje spoločnosť k ďalšej akumulácii materiálnych vecí a k profitu.
Dnes meriame kondíciu ekonomiky cez to, ako sa zvyšuje hrubý domáci produkt, teda koľko toho vyrobíme, koľko toho predáme. Je toto optimálny parameter, cez ktorý môžeme sledovať kondíciu ekonomiky? Nie je to jeden z dôvodov, prečo je naše fungovanie nastavené nesprávne?
V podstate ekonomiku ním môžeme merať ako takú. Problémom je, že HDP sa stalo sa to meradlom cieľov spoločnosti.od pokrokom si predstavujeme zvyšovanie HDP. Aj pri rozvojových krajinách sa pozrieme, aký majú HDP na osobu a podľa toho určíme, či je krajina rozvinutá alebo nie. Bohužiaľ, za tým je predpoklad, že zvyšovanie HDP zvyšuje aj kvalitu života, čo potvrdzujú aj výskumy, ale iba do istého limitu. Akonáhle majú ľudia základné potreby naplnené, kvalita života sa im s peniazmi pravdepodobne veľakrát nezvýši. Dokonca mu zvýšený plat môže ísť ešte aj na úkor kvality života napríklad preto, že má človek veľa zodpovednosti, veľa stresu alebo nemá čas na svoju rodinu.
Takže predpoklad, že zvýšené HDP vedie k šťastnejšiemu životu v bohatých krajinách neplatí. A takisto to nevedie ani k tomu, že máme menšiu chudobu v spoločnosti. Príkladom je aj Slovensko, v ktorom nám síce rastie ekonomika, ale pociťujeme tu stále väčšie nerovnosti. Spomedzi krajín OECD sa tie nožnice medzi chudobnými a bohatými na Slovensku roztvárajú dokonca najrýchlejšie. Z ekonomického rastu teda väčšinou profituje iba hŕstka „ultra bohatých ľudí“, ktorá je navrchu a im to už nezvyšuje kvalitu života, iba politickú alebo ekonomickú moc.
Nepomohlo by politikom alebo aj zodpovedným zmeniť nazeranie na svet keby začali merať úspech krajín cez nejaké iné parametre? Vedel by si uviesť nejaké iné indikátory merania?
Jedným zo zaujímavých indikátorov je hrubé národné šťastie, ktoré existuje v Bhutáne. Tamojší a za panovník sa k moci dostal veľmi mladý, a preto sa vybral do ulíc medzi ľudí, opýtať sa, čo vyžadujú od jeho vlády. Okrem iných vecí sa väčšina zhodla na tom, že chcú žiť spokojný a šťastný život. Rozhodol sa preto vymyslieť indikátor, ktorý to bude merať. Zložil ho z ôsmich častí, pričom iba jedna z nich je materiálna, čo my meriame ako HDP. Medzi ďalšie časti patrí kvalita životného prostredia, pomer medzi odpočinkom a prácou, kultúra a komunitné vzťahy. Je to naozaj celistvejšie vnímanie spoločnosti a toho, či smeruje k niečomu lepšiemu. Napríklad HDP sa môže zvyšovať na úkor toho, že sme všetci prepracovaní alebo klčujeme lesy. Indikátor HDP je problematický v tom, že obsahuje veľa aspektov, ktoré sú pre spoločnosť negatívne, no v ňom sa odzrkadľujú pozitívne.
Okrem hrubého národného šťastia existuje aj index šťastnej planéty, ktorý je z environmentálneho hľadiska veľmi zaujímavý, pretože prepočítava dĺžku a spokojnosť života na materiál, ktorý sa na to použije. Krajiny, ktoré majú dlhý šťastný a spokojný život s malými nerovnosťami v spoločnosti a s malou ekologickou spotrebou sú v ňom na vrchole. Medzi nimi je napríklad Kostarika, ktorá je úplne prvá v tomto rebríčku. Naopak USA, ktoré sa môžu zdať veľmi rozvinuté,sú v tomto rebríčku úplne niekde na konci, pretože nerovnosti sú tam obrovské a hlavne ich ekologická spotreba je obrovská. Aj takéto indikátory nám teda môžu napovedať, čo považujeme v 21. storočí, v období klimatickej krízy, za pokrok.
Venuješ sa ekonomike nerastu, vedel by si nám tento koncept bližšie predstaviť?
Nerastová ekonomika smeruje k zníženiu materiálovej a energetickej spotreby, ale zároveň smeruje k zvyšovaniu kvality života. Veľakrát sa táto transformácia rámcuje v tom zmysle, že sa musíme v niečom obetovať. V niektorých sektoroch je to pravda, napríklad pre sektor fosílnych palív v budúcnosti nie je miesto, ale nerastová ekonomika hovorí, že ak z niektorých častí upustíme, tak môžeme síce spotrebovávať menej materiálu a energie, no kvalita života bude vyššia. Ak by som to mal zhrnúť, tak by som povedal, že je to spoločnosť, v ktorej menej je viac a kebyže idem ešte hlbšie, tak je to spoločnosť, v ktorej sa menej pracuje, menej vyrába a menej spotrebováva a máme viac času na venovanie sa zmysluplným aktivitám ako zdravie a medziľudské vzťahy, na ktoré často v tomto kapitalistickom svete, kde pracujeme osem hodín denne nie je čas.
Mnohí ľudia si ale nemyslia, že pracujú dobrovoľne viac akoby museli, aby pokryli svoje náklady na základné potreby. Ako by sme sa uživili, kebyže prejdeme na nerastovú ekonomiku?
Nerastová ekonomika obsahuje celkom iné opatrenia alebo politiky ako tie, ktoré počúvame dnes. Nie je to iba o implementovaní jednej politiky, napríklad základného bezpodmienečného príjmu, čo je ústrednou časťou nerastovej ekonomiky, pretože to samo o sebe nebude viesť k zníženiu materiálovej spotreby v spoločnosti. Je to o kombinácii viacerých politík, ktoré budú transformovať našu spoločnosť od základu. Ak niektoré časti ekonomiky zaniknú, tak nezaniknú len kvôli ich environmentálnemu dopadu, ale aj kvôli automatizácii. V Česku predpokladajú, že do roku 2050 päťdesiat percent súčasných pracovných pozícii zanikne a nahradia ich stroje. Kde budú ľudia pracovať? Na to odpovedá politika základného nepodmieneného príjmu, ktorú si v praxi môžeme predstaviť tak, že ľudia dostanú istý finančný základ, ktorý by im umožnil pokryť základné potreby.
Nebolo by to na Slovensku 1000 eur ale menší obnos peňazí, za ktorý si je človek schopný kúpiť potraviny, zaplatiť nájom a mať základnú zdravotnú starostlivosť. Medzi ďalšie politiky patrí napríklad skrátenie pracovnej doby, progresívne zdanenie alebo viac kontroverzná politika maximálneho príjmu, ktorá hovorí o neúnosnej rozdielnosti v spoločnosti, ktoré dnes vyhovujú len hŕstke ľudí. Podľa Oxfamu dnes 2153 ľudí vlastní viac majetku ako 60 percent populácie. My potrebujeme majetok prerozdeliť nie tak, aby každý mal rovnako, ale aby priepasti medzi ľuďmi boli menšie. Dnes už to robia niektoré firmy, ktoré si zaviedli príjmové stropy, ktoré hovoria o tom, že ten, kto má najmenej, nemôže mať desaťkrát menej ako ten, kto má najviac. Ďalšími politikmi sú napríklad ekologická daňová reforma, ktorá namiesto daňového zaťaženia práce dala všetku daň na spotrebované materiály a energie, alebo zakázanie reklám vo verejnom priestore, ktoré dnes nútia spotrebiteľov, aby kupovali veci, ktoré nepotrebujú.
V kapitalizme dnes fungujeme vďaka konkurencii v ktorej neustále súťažíme a vďaka tomu napredujeme, zlepšujeme sa. V nerastovej ekonomike by tento element nebol dôležitý?
Samozrejme, že súťaž podporuje inovácie a my ich dnes potrebujeme. Nerast ale nehovorí, že technológie a inovácie sú kľúčom k riešeniu, čo je v protiklade so zelenou dohodou, ktorá vidí technológie ako niečo čo nám vyrieši problémy. Technológie sú fajn, ale my potrebujeme spoločenskú zmenu ekonomického nastavenia. Súťaž bude prebiehať aj v nerastovej ekonomike, ale bude prebiehať v sektoroch, ktoré potrebujeme, ako napríklad v sektore obnoviteľných zdrojov energie. Na druhej strane nepotrebujeme súťaž v sektoroch, ako napríklad sektor fosílnych palív. Tento sektor by mal byť veľmi regulovaný a smerovať k zániku. Takže naozaj chceme, aby sa inovovali sektory, ktoré zvyšujú úroveň života.
Nerastová ekonomika by zrejme vyžadovala aj veľké hodnotové prenastavenie ľudí. Myslíš si, že už aj počas pandémie ľudia začínajú prehodnocovať, čo je pre nich skutočne dôležité?
Myslím si, že určite áno. Táto pauza v rámci ekonomického systému nemá precedens. Od industriálnej revolúcie sme nezazažili, že sa ekonomika zníži na úplné minimum. Veľa ľudí si vďaka tomu uvedomilo, že ich práca nemá zmysel, alebo že sa dá urobiť za polovičný pracovný čas. Hodnoty sa v spoločnosti postupne menia, ale menia sa veľmi pomaly. Dôležitejšie je podľa mňa meniť presvedčenia, ktoré máme o svete a tie sa dajú meniť veľmi rýchlo. Napríklad presvedčenie o tom, že ekonomický rast je dobrý alebo naopak o tom, že keď ľudia budú mať základný nepodmienený príjem, tak nebudú pracovať, pretože majú predstavu o človeku ako o niekom, kto je lenivý a treba ho do práce nútiť. Nerastová ekonomika, ale aj progresívnejšie riadenie firiem vychádzajú z predpokladu, že každý človek chce využiť svoje talenty a chce sa uplatniť.
Ak by dnes povedali politici, že sa chcú prihlásiť k nerastovej ekonomike, asi by im to neprinieslo veľa hlasov vo voľbách. Aké inštitúcie sa k nej už dnes hlásia?
Myslím si, že tu nie sú politické strany, ktoré by sa hlásili k nerastu. Ale máme politické strany aj v Európe, ktoré medzi cieľmi nemajú ekonomický rast, ale majú tam napríklad cieľ zvyšovať kvalitu života. Ďalším príkladom môže byť trojka takzvaných wellbeing economies, kde je Škótsko, Island a Nový Zéland, ktoré HDP indikátor nechávajú za sebou a tvoria si nové indikátory, ktorými nielen merajú pokrok spoločnosti, ale na základe neho aj plánujú, aké budú opatrenia na ďalší rok alebo ďalšie obdobie. Nie je to tak, že by hovorili, že rast už nepotrebujeme, ekonomika bude stále rásť, lebo je takto postavená, ale ako krajiny sa snažia o iné ciele. Ešte však predtým, ak by sa chceli politické strany postaviť za nerastovú ekonomiku je dôležité, aby najskôr presvedčili ľudí o ich hodnotách.
Dnes žijeme v globalizovanom svete. Ak by sme aj prenastavili fungovanie v našej krajine, dopady rozvojových krajín v podobe zmeny klímy a ich rastúcich emisií pociťujeme všetci. Hovorí sa, že najlepšou cestou je pomôcť tie najchudobnejšie krajiny pozdvihnúť . Reaguje na túto výzvu aj nerastová ekonomika?
Určite áno, hovorí aj o nerovnostiach, ktoré medzi krajinami máme. To, o čom často hovoríme ako o „vytiahnutí ľudí z chudoby“ je taký mainstreamový prístup rozvoja a nie je úplne pravdivý. Dnes to nie je tak, že západ rozvíja rozvojové krajiny. Je to naopak. Naše bohatstvo je postavené na vykorisťovaní celého nezápadného sveta. To, že im narastá HDP neznamená, že majú vyššiu kvalitu života, často je to opačne. Nerastová ekonomika má aj veľa modelov priamo z krajín globálneho juhu. Príkladom je hnutie buen vivir z Latinskej Ameriky, rozvojový model, ktorý sa zakladá na ideológii Gándhího v Indii a hovorí o jednoduchom živote alebo ubuntu v Afrike. Sú teda viaceré modely, ktoré odmietajú západný model rozvoja, ktorý hovorí o tom, že čím viac budeme mať, tým nám bude lepšie. Mali by sme smerovať ku väčšej lokalizácií ekonomík a budovať tak odolnosť voči krízam ako napríklad korona. Nemali by sme teda vytvoriť jeden nerastový svet, ale veľa nerastových komunít.
Odoberajte náš podcast na podcastových platformách:
Na to, aby k takejto zmene mohlo dôjsť bude potrebný tlak zdola. S tým súvisí pravdepodobne zmena vo vzdelávaní. Ty si lektor, ktorý školí učiteľov v tom, ako vzdelávať o zmene klímy a nerastovej ekonomike. Ako vnímaš dnešný stav v environmentálnom vzdelávaní?
Problém vidím celkovo v oddelenosti jednotlivých disciplín. My si myslíme, že ak učíme o fyzike, o matematike, o biológii, o dejepise, tak to stačí no to je prístup, ktorý neodpovedá svetu 21. storočia, pretože vedie k zjednodušovaniu. Všetky tieto disciplíny sú prepojené a práve výzva dnešného sveta súvisí s ich prepojením a komplexnom pohľade, napríklad ako ekonomika súvisí s klimatickou zmenou. Myslím si, že dnes environmentálna výchova presne zodpovedá danému sektoru – zaoberáme sa len prírodou bez vnímania komplexnosti alebo vzťahov medzi ďalšími systémami. Dnes je teda skôr ekologickou výchovou, kedy vzdeláva o prírode a nie o vzťahu človeka, prírody a prostredia, v ktorom žije. Prípadne je často v zajatí spotrebiteľského správania, pričom motiváciou je urobiť zo žiaka zodpovedného spotrebiteľa.
Existujú tri typy aktívneho občana v tejto oblasti. Ten prvý je osobne zodpovedný občan, ktorý recykluje, kupuje si eko bio veci, zbiera odpadky. Za týmto je predpoklad, že pokiaľ sa všetci takto zmeníme, zmeníme celý systém. Druhý typ je participujúci občan, ktorý sa okrem samého seba snaží zmeniť aj svet okolo seba. Napríklad teda namiesto zbierania odpadkov zorganizuje podujatie, aby sa k nemu pridali viacerí alebo vytvorí free shop, aby sa použiteľné veci nevyhadzovali. A potom tu je tretí typ občana, ktorý je zameraný na spoločenskú a ekologickú spravodlivosť. Ten ide po koreňoch problému a snaží sa reagovať na ne. Pýta sa, prečo je vo svete hlad, keď máme dostatok jedla, ale vyhadzuje sa? Prečo vyrábame všetky tieto veci? Dnes sa v škole už len málokedy dostávajú ku kritike systému, kde sa bavia o tom, že bez ohľadu na to, koľko stromov vysadíme a free shopov otvoríme, kolapsu nepredídeme, ak nezmeníme systém.
Ako reagujú učitelia, keď s nimi o tejto téme začneš hovoriť? Majú o nej povedomie, vnímajú ju ako dôležitú?
Musím podotknúť, že stretávam sa iba s učiteľmi, ktorých táto téma naozaj zaujíma, keďže prídu na môj seminár. Nestretávam sa s učiteľmi, ktorí sú úplne mimo mojej bubliny a premýšľajú o svete úplne inak.Takí to asi nejak nereflektujú a idú v svojich koľajach. No máme tu učiteľov, ktorí sa snažia zmeniť svoje metódy. Často sa u nich ale stretávam s nízkym sebavedomím, ktoré pramení z nedostatku informácii o danej téme a zaužívanej roly učiteľa, ktorý musí byť ten, kto má odpovede na všetko. Pokiaľ ich nemá, tak sa o tom so žiakmi nebaví. Pravdou je, že v 21. storočí nemá odpoveď nikto. Je to teda o diskusii, kritickom myslení. Nie je to o tom, že niekto žiakom povie, že nerastová ekonomika je to najlepšie, čo tu kedy bolo, zapíšte si to! (smiech) Čo chcem povedať je, že ak sa nejaký žiak opýta ako súvisí aktuálna ekonomika so zmenou klímy, tak nech spolu hľadajú napríklad aj videá a články na internete a diskutujú o tom. Výhodu vidím v tom, že učitelia sa na základe toho veľa naučia a dochádza tu aj k zrovnoprávneniu vzťahu medzi učiteľom a žiakom.
Ochrana životného prostredia, zmena klímy a to nehovorím o alternatívach ku kapitalizmu sú u nás stále vnímaná skôr ako niečo politické, možno aj preto sa niektorí učitelia tejto téme vyhýbajú, aby potom neboli konfrontovaní rodičmi, že ich deti nútia do kampaní. Kde je tá hranica? Mala by byť škola za každú cenu apolitická?
Ja si myslím, že vzdelávanie je vždy politické. Keď si povieme, že sme apolitickí tak to často znamená, že sa nebavíme o kontroverzných témach, čím len udržiavame status quo. Ak sme napríklad v spoločnosti, ktorá je homofóbna, tak sa o tom nerozprávame a tým pádom homofóbiu podporujeme, lebo nemajú možnosť sa dostať k iným informáciám či názorom. Keď sa bavíme o objavení Ameriky, tak to či povieme, že prisťahovalci vyzabíjali pôvodných obyvateľov alebo nie je tiež politické. Nebolo to tak, že Kolumbus objavil prázdnu Ameriku. A to je presne to, čo sa v dejepise nedozvieme a čo nám zmení pohľad na svet. Vo vzdelávaní je dôležité si priznať naše názorové východiská a baviť sa o rôznych náhľadoch na vec. Diskutujme, porovnávajme, buďme kritickí. Nemalo by to byť o tom, že tu je jedna správna odpoveď. Pokiaľ sa s deckami o týchto témach nebude nikto rozprávať, tak sa len budú utvrdzovať vo svojich presvedčeniach, čo nepovedie ku žiadnemu vývoju.
Aj učitelia môžu mať niekedy názory, ktoré nie sú spoločensky prospešné a ich prenosu na deti má asi zabrániť tá apolitickosť. Dôležité teda je nepretláčať z pozície učiteľa svoj názor, ale dať priestor na diskusiu.
Ďalším problémom, s ktorým sa stretávam je, že učitelia ak sa aj chcú nejakej téme venovať do hĺbky nemajú na to čas, pretože je tu opäť tlak na výkon a v škole chceme, aby deti robili viac a viac. Podľa výskumov ale vieme, že to nevedie k tomu, aby viac aj vedeli. Som propagátorom toho, že radšej si vezmime jednu tému a choďme pod jej povrch, aby sa decká naučili myšlienkové vzorce, ktoré môžu použiť pri hocičom inom napríklad politike alebo aj environmentalistike. Takže neísť po kvantite, ale po kvalite. A o tom celkovo je nerastový svet, o kvalite a hĺbke.
V rámci štúdia na Sokratovom inštitúte si pracoval na environmentálnej výchove aj so študentmi. Majú mladí ľudia záujem sa týmto témam venovať?
Myslím si, že „hlad“ po téme tu je, pretože v nej vidia zmysel, ale aj hrozbu pre ich budúcnosť. Zároveň zastávam názor, že celkovo mladá generácia funguje už trochu inak. To, že ich zaujíma nejaká téma neznamená, že mi stačí na hodinu prísť s prezentáciou o klimatickej zmene a tým uspokojím ich potreby. Potrebujú aj aktivity, ktorými situáciu zmenia.
Práve mladá generácia bude niesť naplno dôsledky našich dnešných aktivít a rozhodnutí. Ako vidíš našu budúcnosť? Podarí sa nám zmeniť našu súčasnú trajektóriu?
Bohužiaľ, asi toho viem priveľa na to, aby som videl víziu skvelého sveta. Čo ma ženie dopredu, alebo v čom vidím nádej, je to, že bez ohľadu na to, či klimatický kolaps príde alebo nie, mi ten nerastový svet dáva zmysel. Myslím si, že klimatický kolaps príde, ale chcem vtedy žiť vo svete, ktorý naňho bude vedieť reagovať humánnym spôsobom. V tom zmysle, že nebudeme stavať steny pred ľuďmi, ktorí prídu z krajín, v ktorých sa už nebude dať žiť. Nebudeme budovať vnútorné politické konflikty. Svet nebude ľahký, ale tým, že budeme presadzovať iné hodnoty, budeme schopní žiť v tomto nie až tak ružovom svete spôsobom, ktorý nám bude stále prinášať radosť.
Svet budúcnosti – podcastová séria je podporený z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.
Podcast si môžete vypočuť aj vďaka spolupráci s Rádiom_FM.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
