Nezáleží na tom, aby muž otváral žene dvere, rešpekt je o inom, hovoria Gabika a Nina z Kundy Crew, ktoré sa venuje radikálnemu vyšívaniu. Prostredníctvom výšiviek sa vyjadrujú k rôznym spoločenským témam a srdnato komentujú dianie predovšetkým v oblasti práv žien a rovnosti medzi ľuďmi. Ako vnímajú feminizmus? A ako by sa k nim mal správať muž, aby boli spokoné? Prečítajte si v rozhovore.
Sedeli pri stolíku s kávou. Dve krásne mladé ženy. Dlhonohé, upravené, krásne sa na nich pozeralo. Píšem to tak naschvál, pretože tento popis je presne to, čo ich hnevá alebo to minimálne nepovažujú za kľúčové. Roky hovoria o rovnosti mužov a žien. Roky na nerovnosť upozorňujú veľmi tvorivým, ale často provokatívnym spôsobom.
Nevyhýbajú sa ani vulgárnym slovám, narábajú s nimi ako s korením. Dajú ich tam, kam fakt patria. Kundy Crew sú štyri mladé ženy, stretla som sa s dvomi z nich. Nina a Gabika hovorili o rovnosti, o tom, kde vzniká spravodlivosť a ako ich radikálne výšivky pomáhajú s frustráciou. Vážili každé slovo. Lebo vedia, že sú na ťažkej ceste. Ale idú po nej so stále väčším zástupom žien, ktoré to vidia podobne.
Prečo je v posledných rokoch „gender“ téma, o ktorej sa hovorí stále viac?
Nina: Asi je to globálny trend, hoci v rôznej miere a v rôznych regiónoch sa vyvíja inak. Ženy si konečne uvedomili svoju rovnosť – možno viac ako pred 30 rokmi, určite viac ako pred 50 rokmi. Na pretrase je téma rovnosti mužov a žien podľa mňa preto, lebo dochádza k novému usporiadaniu nielen medzi mužmi a ženami, ale aj medzi iným pohlavím. Na naše potešenie začína mať silnejší hlas otvorená spoločnosť. Všetci začíname požadovať istú rovnosť. Kedysi bolo nóvum volebné právo pre všetkých, teraz sme zas vo vývoji v mužsko – ženskej téme. Tých levelov rovnosti je viac. Hľadáme sa, zisťujeme, čo je tolerancia, čo je korektné a čo nie.
Gabika: Ženy majú aj vďaka internetu lepšie možnosti na sebarealizáciu. Pred mnohými rokmi začala ženská emancipácia na Slovensku tak, že si mohli samy privyrábať výšivkami. Dovtedy žili len z toho, čo domov priniesol muž. Starali sa o deti a nemali žiadny prístup k vlastným peniazom. Teraz sa opakuje podobný motív a trend – majú lepší prístup k informáciám. A hoci je u nás stále väčšinové povedomie, že žena sa stará o deti a muž nosí domov peniaze, ženy sú viac konfrontované s trendmi zo západnej Európy, kde je spoločnosť oveľa otvorenejšia a tolerantnejšia. To sa týka úlohy žien, či už v rodine alebo v ekonomickom vývoji štátu. Rozhovory o rovnosti si navzájom prinášajú kamarátky, zaznievajú v rodinách.
Je na nás, aby sme ten náš svet menili postupne. Stále je u nás zvyk, že žena robí kávu, akonáhle do kancelárie vojde návšteva – napriek tomu, že tam je aj niekoľko chlapov. No a konečne sú ženy častejšie konfrontované s tým, že môžu ostať sedieť. Nie sú automaticky kuchárky a upratovačky. Nie sú jediné v starostlivosti o deti. Nemusia si nechať páčiť, že majú nižší plat. A nie je úplne OK, ak ich šéf chytá za boky.
Nina: Tému posúva aj vzdelanie. Ešte pred 40 rokmi nebolo v každej rodine automatické, že všetky deti majú rovnaký prístup k vzdelaniu. Keď bolo menej peňazí, prvý išiel na štúdiá vždy muž. A pred vyše storočím to bolo ešte zložitejšie. Napríklad taký Štefánik sa dostal na štúdiá aj preto, že bol muž. Ženy v jeho rodine nemali tie isté šance. Pritom to bola pokroková rodina. Skrátka bol vtedy taký trend. Teraz je dopyt po tom, aby sa možnosti vybalansovali.
Viackrát si spomenula slovo „rovnosť“. V čom ty sama najviac cítiš „nerovnosť“?
Nina: Osobne som poberateľkou nižšej mzdy na rovnakej pozícii ako muž. Samozrejme, všetko závisí aj od temperamentu, ale asi žiadna žena nemôže povedať, že sa nestretla s manipuláciou alebo predsudkami, keď ju niekto chcel stavať na inú koľaj preto, že je žena.
Niektoré ženy nechcú, aby ich okolie vnímalo ako ženy, ale cez ich profesiu. Na jednej strane voláme po rovnosti, na druhej strane nechceme, aby nás vnímali primárne ako „slabé ženy“.
Gabika: Ja chcem, aby ma ľudia videli ako ženu. Lenže rovnosť na Slovensku je vnímaná tak, že chcem dvíhať ťažké veci. A potom som feministka. Ale tak to nie je. Myslím si, že akákoľvek profesia je zlúčiteľná so ženskosťou, nevylučuje sa to. Muži, najmä keď sa uvoľnia, si zo svojho postavenia často dovolia viac. Obhajujú to, že ženy znevažujú len tým, že sami boli vyvedení z miery a tak to oplatili. Je to ich chyba. My v Kundy Crew sme ženy a zo ženskej pozície reagujeme na rôzne problémy.
Nina: Považujem za správne ohradiť sa, ak niekomu nesedí upozorňovanie na ženskosť. Najmä, ak muži ženy znevažujú. Napríklad novinárky zažívajú často poukazovanie na to, že sú najmä ženy a je dobré, že sa proti tomu ozývajú. Muži tiež často poukazujú na obliekanie žien. A dokonca aj vtedy, ak ženy dodržiavajú hranice. Prečo? O čo je nevhodnejšia pekná sukňa ako ich pekné nohavice? Prečo na to treba poukazovať?
Aby sa však nepovedalo, verím, že dodržiavanie istých hraníc má byť obojstranné. Ak šéf upozorní kolegu, že robí niečo nevhodné, je to v poriadku. A takisto má mať zamestnanec právo upozorniť zamestnávateľa na to, ak robí niečo nekorektne. Bez ohľadu na to, aké má kto pohlavie, nemala by z toho vyplývať nadradenosť na žiadnej strane. V ideálnom svete. Vo svete skutočnom však ženy zažívajú rôzne formy manipulácie. Niektoré ženy to tolerujú, iné nie. Ak sa mi niečo nepáči a ozvem sa, je to v poriadku. Aby to bolo celkom fér, nemalo by dochádzať ani k pozitívnej diskriminácii. Rovnosť je o tom, že sa na nič nehráme a neťažíme zo svojho postavenia, nech je akékoľvek. Vzájomná tolerancia je potrebná. Jedna vec je naše súkromie a voľný čas. Ale k práci patria isté štandardy, ktoré je potrebné dodržiavať.
Aj mnohé ženy majú potrebu sa vyrovnať mužom vo všetkom. Čo je to teda ten feminizmus? A má pozitívne alebo negatívne znamienko?
Gabika: Feminizmus v globále je právo na šťastný život a rovnaké možnosti pre obe pohlavia, bez ohľadu na to, akej sexuálnej orientácie ste. Pre mňa osobne je feminizmus aj to, že homosexuálne páry môžu žiť plnohodnotný šťastný život v manželstve. Chcem, aby otcovia mali pri rozvode v sporných prípadoch rovnaké práva na výchovu detí ako mamy. Chcem, aby ženy, ktoré strávia na materskej istý čas svojho života sa v dôsledku menej odrobených rokov v dôchodku neocitali na hranici chudoby. Feminizmus je aj o tom, že muž napomenie svojho kamaráta, že nie je dobré pokrikovať po žene na ulici alebo naznačiť tľapnutie po jej zadku. Mne by stačilo, aby takéto veci nevyvolali smiech, ale aby sme nad nimi rozmýšľali. Nevhodné správanie voči ženám netreba zľahčovať a bagatelizovať. A nech už by bola definícia feminizmu akákoľvek, nie je v poriadku povedať, že feministky sú tie ženy s chlpatými nohami, ktoré sú škaredé a nič nedosiahli.
Nina: V Kundy Crew sme štyri a niekedy máme na veci rôzny pohľad. Celé tie roky sa hľadáme, tvarujeme svoju vlastnú formu feminizmu. To, ako chceme povedzme vidieť svoju dcéru, oproti sebe alebo svojej matke. V asi najširšom kruhu sa zhodneme na tom, že takáto žena má mať autonómiu rozhodovať o sebe a svojom živote. Je ľudskou slobodou rozhodovať o svojom tele aj duchu. Niekedy sa pýtam, dokedy ešte bude treba riešiť feminizmus a prečo je to pre niekoho v 21. storočí vôbec problém.
Na druhej strane, kopa našich kamošov sú feministi, muži, ktorí uznávajú a zastávajú práva žien. Majú relevantné dôvody a potrebu ženské práva deklarovať a zasadiť sa o ne. Zrejme tu teda v spoločnosti stále máme čosi nevyriešené.
Vybrali ste sa cestou provokovania. Tvorivým a zaujímavým spôsobom niektoré témy vyhrocujete. Darovali ste politikovi vyšitú vložku, používate vulgarizmy. Prečo idete cestou „plesk medzi oči“?
Gabika: Hocičo sme vyšili, je pravda. Máme jednu výšivku, kde je napísané „Narodil sa Kristus Pán a mal dvoch otcov“. Veď mal. Narážame teda na to, že hoci je to, čo vyšijeme pravda, nehovorí sa o tom, nepatrí sa to.
Nina: Možno sú naše výšivky teraz šokantné, ale o desať rokov ten kontext stratí platnosť. V ideálnom stave to, čo opisujeme, nebude ani téma. Narúšame staré rámce a koľaje, tam kde podľa nás nastáva spoločenská potreba pohnúť sa ďalej. Hráme sa s estetikou na jednej strane – je to všetko dokonale vyšité a úhľadne zarámované – a zároveň sa snažíme akcentovať znepokojujúce detaily, drobné odtiene v slovách, situáciách, lebo vedia spraviť veľký rozdiel. Inšpiráciu máme priamo pod nosom, v bežných životoch, ktorými sa prebíja každý, ako vie.
Napríklad výšivka „Už nado mnou nemáš moc, ty čurák“ k takým patrí…
Gabika: Ani meno Kundy Crew nevedeli niektoré naše kamarátky na začiatku vysloviť. Tričko „Ľuďom jebe“ bolo sporné tiež. Situácia si vypýtala iný variant – „Ľuďom viete čo“.
Zhodou okolností „Už nado mnou nemáš moc, ty čurák“ vyšila žena, ktorá bola štyri roky v strašne toxickom vzťahu, bola vydieraná. Ako inak dať rozlúčkovú bodku, než napísať takýto odkaz. Ak to niekomu príde šokujúce, mrzí ma to. My sme si nevybrali túto cestu šoku, ale cesta šoku si vybrala nás.
Nina: Dlho nám vyčítali vulgarizmy. Tie sú pritom tiež súčasťou folklóru. Moja starká si ma občas zavolala – „poď, teraz ti poviem frk“. Zrazu sme boli v sivej zóne, na tajňáša mi pošuškala niečo, čo som zakonzervované v nárečí, niekedy ani nevedela dekódovať. A boli tam aj nadávky. Tak my ich povieme nahlas. Lebo je rok 2020. A vulgárne slová sú naďalej prítomné v našom jazyku a bežnej komunikácii, netvárme sa, že sme z krepového papiera.
Používate výšivky práve v paralele na minulosť? Preto, že ako hovoríte, cez nich sa po prvý raz ženy na Slovensku začali osamostatňovať?
Nina: Zakladateľky Kundy Crew Iva a Eva, ktoré sú dnes v Prahe a Brne, sa inšpirovali v zahraničí, austrálskou skupinou Radical Cross Stitch. Vtedy na Slovensku ešte nebola taká silná vlna folklórneho povedomia, ako teraz. Ale zrejme už niečo bolo vo vzduchu. Od začiatku šlo o kontrast posolstva, ktoré bolo na hrane – napríklad „Rezať a soliť“ – teda pomenovať veci tak, aby vyjadrovali pravdu a dať im vtedy nie obvyklú formu.
Gabika: Urobiť výšivku trvá dlho. Musíte si to rozkresliť, naplánovať vzory. A potom to niekoľko hodín vyšívať. A preto je každá výšivka aj terapia. Svoj výkrik dáte do panamy.
Kedysi sa vďaka vyšívaniu ženy po prvý raz dostali k peniazom. Cez zimu vyšívali a na jar išli samé, bez mužov, ďaleko, často do iného sveta predávať. Odtiaľ si priniesli vlastné peniaze, ktoré nemuseli celé odovzdať manželovi. To boli začiatky ich slobody.
Nina: Okrem ekonomickej slobody tam bol aj spoločenský presah – po prvý raz išli za hranice svojej dediny. Na výstavu výšiviek, na trh do veľkého mesta. Ženské spolky ich potom viedli k emancipácii.
Gabika: Výšivka je slovenská tradícia. Každý región sa dá podľa nej určiť. Je to tradičné, pekné. Každý mal nad sporákom vyvesenú dečku, ktorá pekne a rýmovane vysvetľovala, že žena sa má starať a potom bude muž vysmiaty. Ale naša tradícia je aj alkoholizmus, násilie v rodinách, zaslepené nasledovanie bigotných predstáv. A my výšivkou aj na tieto skrývané pravdy upozorňujeme. Vždy tu boli, ale skrývali sme ich, boli tabu. Určite existovali aj šťastné rodiny, to zas nehovorme. No neklamme si, že tu bol len ideál a každá domácnosť, ktorá mala pri peci výšivku s anjelikmi, bola šťastná.
Naša radikálna výšivka je pekná, hoci nesie možno šokujúce posolstvo, na ktorom však nie je zamak nepravdy.
Vaše výšivky sú rôzne. Niektoré milé, iné fakt radikálne, strohé. Ako vznikajú?
Nina: Mnoho nápadov prichádza na workshopoch, iné napadnú jednej z nás. Niekedy brainstormujeme pri víne, inokedy si každá vyšije to, čo ju trápi. Kundy Crew má v sebe aktivizmus, ktorý cez jednoduchú techniku prenášame aj na ostatných. Nepotrpíme si na copyright. Na workshopoch nám ide o zazdieľanie rukodielnej stránky. Naučiť ľudí vyšívať to, čo chcú oni. Prekážalo by nám, keby niekto prebral náš vizuál do komerčnej roviny, ale inak sme rady, keď si ľudia motív vezmú za svoj. Podporujeme rôzne organizácie a iniciatívy v treťom sektore, pre nás zmysluplné témy humanizmu.
Aké máte reakcie? Zrejme tak, ako sú rozdielne kritické nápisy, sú aj odpovede. Máte viac priaznivcov alebo hejterov?
Gabika: Keď sme poslancovi Hrnkovi vyšili vložku, hovorili nám – toto ste prehnali. Ako keby to bol nejaký bájny predmet. Čo sme prehnali? Používame vložky každý mesiac.
Reakcie na to, čo robíme, sú väčšinou fajn. V začiatkoch nás ľudia občas nahnevaní varovali, aby sme sa ani nepokúšali o workshop v ich meste. Teraz nám len napíšu svoj pocit. Na sociálnych sieťach majú viac odvahy a už si kritiku veľmi neberieme. Diskutovať je nám príjemné najmä osobne na workshopoch. Čeliť však výčitke na internete, že niečo sa niekomu nepáči, a pritom to vyjadruje môj pocit, je zbytočné. To je ako keby som sa ostrihala a niekto mi povedal, že je to hrozné. Ok, no a?
Máme teraz jednu z nových výšiviek „Vám s tým potratom už naozaj jebe“. Je výsledkom frustrácie. Dokedy tu budeme riešiť interupcie? V našej krajine urobíme tri kroky v ústrety civilizácii a potom takýmito snahami šesť krokov späť. V ultimátnych tvrdeniach, že potrat je vražda nevidíme zmysel.
Nina: Rozhodovanie o tom kedy a či vôbec sa stať matkou, by malo ostať právom každej ženy. A ak sú v tejto téme hejteri, mohli by si konečne uvedomiť, že sú len produktom zneužívania tejto témy na politické účely.
Hovoríte aj o hejterkách, ženách. Je pravda, že žena žene vie riadne naložiť, ublížiť?
Nina: Nie je to až taký extrém, ale občas to zamrzí. Hľadáme sa a dochádza k novému usporiadaniu. Aj preto možno ženy všetkých generácií viac pozerajú po sebe navzájom, zisťujú, s čím sa dokážu stotožniť. Ostatne, preto asi každý scrolluje Instagram. Ale verím, že aj tu rastie tolerancia.
Ako by sa mal správať chlap, aby sa vám to páčilo, aby ste s tým boli spokojné?
Gabika: S rešpektom. Rešpekt je sexi. Autokorekcia vlastného správania, aby sa nikomu neubližovalo. Často športujem v skupine žien a stretávam sa s pokrikmi a znevažujúcimi komentármi od mužov. A pýtam sa, čo tým chcú chlapi docieliť. Nevedia byť ticho? Musia to robiť? On by chcel byť rešpektovaný, nech sa tak potom správa k ostatným. Ak jeden rešpektuje druhého, môžu byť v debate partnermi. Základ je rešpektovať každého túžbu po šťastí, bez obmedzovania práv alebo šťastia iného, to je potom veľmi sexi.
Nina: Mám pocit, že teraz dochádza k novej validácii pocitov a presvedčení. Je veľa ľudí, ktorí hovoria – „nie som rasista, ale“. A podobne to je to aj u mužov a žien. Mnohí tvrdia – vážim si ženy a mám ich rád. Ale vtedy, keď sa obliekajú tak a tak, a keď sú nežné a neviem aké. A to už sú naše osobné súdy, ktoré nás od zmyslu tolerancie vzďaľujú. Dôkazom rešpektu je, keď si muž váži aj svoju matku, babku, hoc aj susedku, ktorá nemusí vyzerať podľa jeho osobných preferencií a záujmu. Buď si ženy váži alebo používa úctu k žene selektívne ako prostriedok sebaprezentácie. Keď je niekde rešpekt, je to naozaj veľmi fajn. Nezáleží na tom, aby mi muž otváral žene dvere, oveľa dôležitejšie sú momenty, keď nebagatelizuje situáciu alebo podnet, pretože prišiel od ženy, o to viac, keď sa žene ubližuje.
Gabika: Rešpekt vnímam ako vzájomné uvedomovanie si hraníc. Chodievam behať ráno sama. A stretávam aj mužov. Pokrikujú po mne, že mám super riť. A možno by stačilo, keby sa ten muž len zamyslel – ak jej to poviem, bude to dobré? Keď príde na to, že áno, nech to povie, ale ono je to často spontánne, bez rozmyslu – a bez rešpektu. Ostávam vtedy v nemom úžase. Čo si myslí? Že za ním prídem, lebo sa to vo mne zlomí a ja mu zrazu poviem: „Wow, ty si skvelý, chcem mať rodinu s takým človekom, ktorý po mne popiskuje? To úplne vyzerá, že sa vieš postarať o deti, mohli by sme mať spoločné umelecké záujmy, paráda!“ Stalo sa mi v obchode, že ku mne prišiel chlap a opýtal sa ma pri pohľade do košíka, či mi treba toľko zmrzliny, že budem tučná. Mala som sto chutí mu povedať, že hej, lebo sa musím vysporiadať so spoločnosťou ako je táto. Zjem všetku tú zmrzlinu a potom musím ísť behať. Nie som si istá, či by sa dotyčný opýtal muža, načo mu je toľko piva.
Hovoríme o tom, čo by spoločnosť, najmä muži, mali zmeniť pri akceptácii žien. Čo by však mali zmeniť ženy? Aby proces akceptovania, rešpektovania, prijatia, uľahčili, urýchlili, správne nasmerovali?
Nina: Všetci by mali veľa čítať a oboznamovať sa s inými svetmi a skúsenosťou, ako je ich vlastná. Len tak možno niekoho iného pochopiť. Iné perspektívy než naše vlastné nás dokážu ľudsky obohatiť. Vďaka cudzím príbehom vieme rozšíriť svoju empatiu. Koľko situácií si vieme predstaviť, takí vieme byť znášanliví a uvedomovať si, že tu nie sme sami, ale sme súčasťou mesta, ľudského spoločenstva, a v ňom musíme byť ústretoví a tolerantní. To nás, dúfam, ako spoločnosť posunie dopredu.
Gabika: Na Slovensku máme super vydavateľstvo Aspekt. Venuje sa feministickej literatúre. To neznamená, že tie knihy píšu o tom, ako strieľať šípom mužov, ktorí od žien chcú večeru. Nastoľujú nový spoločenský diskurz pre ženy aj mužov. Čítala som pred časom knihu Muži mi to vysvetlia. Je tam napríklad opísaná situácia z predajne nábytku – nakupuješ a nejaký dobrý muž ťa požehná nevyžiadanou radou. No ale páni, verte, my už niekoľko storočí zvládneme stavať nábytok samy.
Vrátim sa k otázke – čo by mali urobiť ženy? Neprestať sa vzdelávať. Nebyť len za pekné. V tom je totiž problém. Často počúvame, že ženy by mali byť tie milé a pekné a viac sa usmievať. Takéto dobre myslené rady idú zovšadiaľ. A do 21. storočia nepatria.
Myslím si, že aj materstvo je veľmi adorované. Sú ženy, ktoré nemôžu alebo nechcú mať deti. A je to vec každej jednej, nikoho iného. Rovnako boľavé, ako upozorňovanie na to, že niekto nemá deti, môže byť generalizovanie tých, ktoré deti majú – akoby to bolo to jediné, čo dokázali.
Som presvedčená, že žena má podporiť ženu. V pekle je určite miesto pre ženy, ktoré podlo potopia inú ženu. Aj my samy si musíme všímať príkoria, nebyť ľahostajné a nebáť sa navzájom láskavo napomenúť.
Nina: Každý má právo na akýkoľvek názor, dokonca aj ten, že Zem je plochá. A každý vehementne ten svoj názor chce mať. Niekedy je možno fér povedať aj, že na niečo názor zatiaľ nemám, lebo si to neviem predstaviť, nepoznám situáciu, nemám dosť informácií, neviem sa vcítiť.
Veľmi podstatné na záver – aj pre mužov aj ženy – je uvedomiť si, že „nie“ znamená naozaj „nie“. Malé dieťa má tendenciu pri zákaze skúšať limity a vzpierať sa im. V puberte sa s odmietaním zvykneme pohrávať. V dospelosti však jasné „nie“ musí byť aj povedané aj vypočuté ako „nie“ a nijak inak.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.
