Venus Jahanpour pochádza z Iránu. Na Slovensko sa dostala po úteku z krajiny kvôli bahájskemu vierovyznaniu. Keď sa jej narodili deti, založila tu vlastnú škôlku a viedla ju k ohľaduplnosti ku životnému prostrediu. Dnes má škôlka takmer 20 rokov a jej žiaci a žiačky chodia o eko témach vzdelávať aj firmy svojich rodičov.
Ako ste sa z Iránu dostali na Slovensko?
Utiekla som z Iránu, keď som mala 16 rokov. Keď som mala 11 rokov, prebehla iránska revolúcia. Moja rodina boli baháji, čo je minoritné náboženstvo. V revolúcii sa vláda zmenila zo sekulárnej na náboženskú a jedným z jej cieľov bolo potlačenie akýchkoľvek aktivít našej komunity. Jej úplné zrušenie. Baháji sa stali terčom pre iránsku vládu. Začali ich vraždiť, prenasledovať. Mama ma posielala pozerať do novinových stánkov, aby som zistila, ktorí z jej priateľov boli obesení. Všetkým bahájom zakázali študovať na univerzitách a začali konfiškovať ich majetok. Otcovi vzali prácu a začali ho prenasledovať, takže sa skrýval.
Ako sa to odrážalo na vás, deťoch?
Deti bahájskeho vierovyznania mohli ďalej chodiť do školy, ale boli šikanované. Miera nepríjemností závisela veľakrát od toho, v akom meste žili, od stupňa neznášanlivosti miestneho duchovenstva. My sme žili na okraji Teheránu a situácia v mojej škole bola pre bahájov ťažká. Mne napríklad neustále menili triedy. Raz v jednej nebolo dosť stoličiek, potom v druhej priveľa detí. Nechceli, aby som mala kamarátov, aby som ich náhodou neovplyvňovala. Potom mi jedného dňa povedali, že sa nesmiem s nikým rozprávať. Pamätám si, že som sa opýtala, čo keď moji spolužiaci prídu ku mne a budú sa chcieť so mnou rozprávať. Nie, nemohla som hovoriť.
Toto trvalo tri dni. Samozrejme, že sa spolužiaci snažili so mnou komunikovať, čo oni sledovali. Takže ma vyhodili zo školy. Najprv sa ma však snažili presvedčiť, že som bola rodičmi zavedená na nesprávnu cestu, že mi pomôžu sa napraviť a podobne. Keď zistili, že to nepomôže, poslali ma domov. Rodičia rozhodli, že sa budem učiť doma a spravím skúšky inde. Jedného dňa ale prišli do mojej školy členovia väzenskej stráže a vypýtali si moju zložku a adresu. Našťastie to videla jedna učiteľka a zavolala môjmu spolužiakovi, aby som opustila dom, lebo pre mňa idú.
Pripravovali ste sa nejako na útek alebo Vás táto správa zo školy prekvapila?
Boli sme pripravení na všetko. Mama sa dohodla so susedou, že mi spustia rebrík do ich záhrady, ak by revolučné hliadky prišli zatknúť mojich rodičov. Suseda, moslimka, súhlasila. Rodičia skryli peniaze za komín a pripravili ma na to, ako utiecť. Zaujímavé je, že v tom čase som to vnímala ako bežnú vec. Až neskôr si človek uvedomí, že to nebolo úplne v poriadku.
Takže ste po telefonáte zo školy preskočili plot k susedom a utekali?
Irán je obrovský a Teherán je v podstate uprostred. Tam sa nedá utiecť len tak, potrebovali sme pomoc miestnych ľudí. Musela som sa tváriť ako domáca, obliekať si tradičné oblečenie a podobne. Akonáhle by som prehovorila, spoznali by, že nie som miestna. V Iráne je totiž množstvo rôznych dialektov a podľa prízvuku by aj vo farsí spoznali, že nie som odtiaľ. Prišla sme teda do mestečka, ktoré bolo zhruba 2 hodiny cesty od hraníc.
Tam som videla poslednýkrát mojich rodičov. Rozlúčili sme sa a ďalej som s pašerákom putovala cez hory na hranici s Pakistanom asi 10 dní. Vždy som sa hrala na niekoho dcéru, ktorá, keďže je žena, sa nesmie rozprávať s cudzími mužmi. Aj po prechode hraníc som si v Pakistane musela dávať pozor, lebo ak by ma našli, vrátili by ma do Iránu. Až keď som sa dostala do mesta, zavolala som bahájovi, na ktorého som mala číslo a išla som sa do kancelárie UNHCR zaregistrovať ako utečenec.
Takto ste sa dostali do Švédska?
Áno, išla som do Švédska, lebo som tam už mala brata, ktorý študoval na vysokej škole. Naučila som sa jazyk, dokončila školu, išla na univerzitu. A potom prišla revolúcia v Československu. Na univerzite sme mali bahájsku akademickú spoločnosť. Vo Švédsku sme sa zapájali do rôznych aktivít na podporu ľudských práv, rodovej rovnosti i odstráneniu rasových predsudkov a podobne. Takto som spoznala pár Českosloveniek, ktoré prišli na našu univerzitu v rámci výmenného pobytu. To bolo tesne pred pádom Berlínskeho múru. Pozvali nás na návštevu, tak sme išli do Olomouca a Prahy a videla som Havla rečniť na námestí. Okamžite ma to vtiahlo do revolučného diania. Pozývali nás prednášať o našom živote a bahájskom svetonázore, keďže cudzincov vtedy nebolo v krajine veľa.
Prečo ste sa rozhodli zostať na Slovensku?
Rozmýšľali sme, že by sme mohli podobné veci ako vo Švédsku robiť aj na Slovensku, ktoré sa v tom čase nachádzalo v období transformácie. Chceli sme pomôcť miestnej komunite a prispieť k pozitívnej zmene. Stretla som tu môjho muža, ktorý pochádza z Anglicka, ale rovnako ako ja chcel pomáhať po revolúcii s rôznymi vzdelávacími projektami. Čoskoro som mala vlastnú rodinu. Keď boli moje deti malé, nemohla som nájsť materskú školu, s ktorou by som bola spokojná. A tak sme s manželom založili vlastnú materskú školu a neskôr základnú školu. Musím povedať, že práca v školstve je jedným z najviac fascinujúcich a radostných povolaní, ktorým sa dá venovať. Uvedomila som si, že prostredníctvom vzdelávania detí môžem prispieť k postupnej, aj keď pomalej, zmene tejto krajiny. Naša škôlka už má takmer 20 rokov.
Už od vzniku škôlky ste sa zameriavali na environmentálnu výchovu? Čo všetko v tomto smere robíte?
Je to v podstate náš princíp, na ktorom fungujeme vo všetkých oblastiach. Učíme deti, aby boli pravdovravné, čestné, milé, zodpovedné a všetky ostatné hodnoty. Zároveň je však pre nás dôležité prostredie, v ktorom vyrastajú. Ekologické fungovanie je pre nás normálna vec. Tým, že som vyrastala vo Švédsku, bolo pre mňa bežné recyklovať a správať sa ohľaduplne k životnému prostrediu. V škole sme najprv začali recyklovať a postupne sme pridávali ďalšie kroky. Nie každému na tom spočiatku záležalo, mnohí boli vtedy skeptickí. Nikdy som ich nenútila, ale ak niekto niečo napríklad vyhodil zle, dotriedila som to po ňom. Keď videli, že ja ako riaditeľka to po nich robím, pochopili, že to naozaj myslím vážne.
Ste jednou z najdlhšie pôsobiacich škôl v programe Zelená škola. Ako vás to ovplyvnilo?
O medzinárodnom programe Zelená škola som sa dozvedela od mojej dcéry. Rozhodli sme sa zapojiť a podporiť túto iniciatívu na Slovensku. Vďaka Zelenej škole sme mohli lepšie vysvetliť naše aktivity. Každé dva roky sme v škole robili audit a na základe toho sme vybrali tému, v ktorej sme sa chceli zlepšiť. Konzultanti Zelenej školy nám v tom pomáhali. Verím, že každá škola by mala zahrnúť environmentálne vzdelávanie do svojich učebných osnov.
Akceptujú rodičia tieto postupy, keďže sú v porovnaní s bežnými školami trochu netradičné?
Je očividné, že starostlivosť o životné prostredie je veľmi dôležitá a ako vo väčšine ostatných oblastí je najúčinnejšie, ak sú základy získané už v ranom veku. Je to proces učenia, pri ktorom sa dospelí, či už učitelia alebo rodičia, učia spolu s deťmi, ako sa angažovať pri zlepšovaní našej komunity. Mnohí rodičia nám hovoria o tom, aké zmysluplné rozhovory majú so svojimi deťmi o týchto témach a ako sa od seba navzájom učia. Rodičov oslovili aj zmeny v stravovaní, ktoré sme zmenili na zdravšie a sezónne.
Ako sa vám takáto zmena podarila? Väčšina škôl varí s malým rozpočtom a tvrdí, že nie je možné zohnať iné suroviny za prijateľnú cenu.
Videli sme, ako čoraz viac rodičov rieši alergie spojené aj so stravovaním. Stanovili sme si priority a zriadili sme vlastnú kuchyňu namiesto dovozu stravy od externých dodávateľov. Museli sme sa veľa naučiť a mali sme veľa otázok. Nezamerali sme sa len na zvyky a tradície, ale čítali sme vedecké články a najnovšie výskumy. Pozorovali sme, prečo deti určité jedlo jedia a iné nie, a rozmýšľali sme, ako to zmeniť. Dva roky sme spoločne s učiteľmi rôznych vekových skupín detí analyzovali naše menu a diskutovali o tom s kuchármi. Žiadna chémia, žiadne sladkosti, žiaden pridaný cukor či soľ, pozerali sme hlavne na nutričné hodnoty jedla, jeho čerstvosť a sezónnosť.
Ako deti reagovali na novú stravu? Chceli jedlo jesť? Lebo nie každé dieťa je zvyknuté na zdravú stravu.
Myslím si, že nestačí len variť zdravé jedlo, ale je potrebné aj pracovať s učiteľmi, deťmi a rodičmi. U nás učitelia vytvárajú rodinnú atmosféru, spoločne s deťmi jedia a láskavo sa s nimi rozprávajú. Často deťom pomôže aj jednoduché vysvetlenie, o akú potravinu ide. Deti rady spoznávajú, aký prínos majú pre nás jednotlivé potraviny. Preto máme v jedálni veľa obrázkov rôznych potravín, ovocia a zeleniny. Keď ich deti spoznajú, zjedia ich. Takisto platí, že ak si deti jedlo vypestujú, zjedia ho. A tiež, ak si ho pripravia sami. Raz za čas si teda spoločne pripravujú šalát alebo chlieb, zjedia ho a naučia sa, že je to vlastne fajn. Jedlo je tiež potrebné pekne servírovať.
A samozrejme dobrým príkladom sú učitelia. Deti si hneď všimnú, keď si učiteľ zoberie veľkú misku šalátu. S deťmi a učiteľmi sa veľa rozprávame, je to aj v našich osnovách. Rodičia sú radi, že nám záleží na tom, aby sme varili zdravo a aby deti získali správne návyky už od malička. Keď ráno čítajú deťom menu, často počujeme „mňam“ alebo nám hovoria, ako by si aj oni želali stravovať sa u nás. Občas ich pozveme, aby si to vyskúšali. Jedálny lístok píšeme podrobnejšie, aby sme zložením jedál inšpirovali rodičov. Mnohí rodičia sa dokonca chodia pýtať našich kuchárok, ako to ktoré jedlo varia.
Nie je ale takéto jedlo oveľa drahšie ako v bežnej škole?
Ak ste presvedčení, že zdravou stravou predchádzate mnohým chorobám a dávate deťom základ ich zdravia do budúcna, vždy nájdete spôsob, ako to urobiť. Spravidla to nie je o varení drahého luxusného jedla, ale o jeho zdravom zložení a zdravej príprave. A tiež o tom, že varíte veľmi starostlivo a neplytváte surovinami a jedlom. Ak varíte sezónne, je to ekologické, zdravé, chutné a lacnejšie.
Tiež vlastná príprava jedál môže byť lacnejšia ako objednávanie si už hotových jedál. Naše deti si pestujú klíčky a zeleninu. Keď zmiešate čerstvé ovocie s jogurtom od lokálneho farmára namiesto kupovaných ovocných jogurtov zo supermarketu, produkujete menej odpadu a je to chutnejšie. Občas nás to skutočne stojí viac, lebo napríklad namiesto cukru používame med od miestneho včelára. Som však presvedčená, že škola musí robiť správnu vec a mala by vzdelávať aj v tomto smere! Takže vysvetlíme rodičom, prečo to stojí viac a zároveň s tou surovinou pracujeme šetrnejšie.
Vaši žiaci začali učiť svojich rodičov, ako žiť ohľaduplnejšie k životnému prostrediu a prezentujú svoje environmentálne projekty na ich pracoviskách. Ako to vzniklo?
Uvedomila som si, že robiť zmeny len v našej škole nestačí. Je dôležité myslieť na to, ako mať dopad na celú spoločnosť a zapojiť do zmien čo najviac ľudí. Snažíme sa povzbudiť rodičov, aby doma zaviedli podobné veci ako my tu v škole. Deti samé od seba upozorňujú rodičov, aby správne triedili odpad alebo nekupovali produkty, ktoré nie sú ekologické. Chceme rodičov podporiť, aby aj oni mohli robiť viac pre ochranu životného prostredia a zasiahnuť ešte väčšiu skupinu. Ak rodičia prinášajú zmenu na svoje pracoviská, tak sa kruh opäť výrazne zväčšuje. Začali sme teda navštevovať firmy rodičov našich detí.
Ako dokážu malé deti zmeniť firmu?
Keď rodič počuje svoje dieťa, dotýka sa ho to. Keď mu päťročný chlapec povie, čo treba robiť, páči sa mu, že dieťaťu na tom záleží. Rodičia sa väčšinou tešia, že sa niečo naučia od svojich detí. Keď ideme na návštevu do firmy, tak im deti odprezentujú, čo robíme my v škole, firma nám ukáže, čo robia oni, a spoločne so zamestnancami o tom diskutujeme. Väčšinou si uvedomia, že ešte môžu urobiť mnoho ľahko vykonateľných zmien, len im to dovtedy nenapadlo. Firmy vždy na konci návštevy požiadame, aby nám povedali, čo zmenia vo svojom fungovaní. Občas sa smejú, že sme na nich prísni, ale my chceme vidieť reálne zmeny, ktoré potom môžeme sledovať.
Kto všetko robí tieto eko aktivity na vašej škole?
Zriadili sme eko komisiu, ktorá sa stretáva raz za dva týždne. Na stretnutia pozývame čo najviac ľudí. Chodia rodičia, žiaci, upratovači, kuchári a učitelia. Všetci sa tu navzájom učíme a inšpirujeme. No a každý týždeň majú všetky triedy hodinu ekológie. Urobili sme ju plošne, lebo inak to nebolo dostatočne systematické. Takto sa ekológia stala súčasťou našej rutiny (je to už takmer 10 rokov). Pomáha nám to udržať si v pamäti aj témy Zelenej školy, ktorým sme sa venovali v predchádzajúcich rokoch.
Takže veríte v to, že deti by mohli zmeniť našu spoločnosť? Myslíte, že veci, ktoré robíte vo vašej škole, by bolo možné spraviť aj v iných slovenských školách, ktoré možno nemajú toľko zdrojov?
Verím, že vzdelávanie je základným nástrojom na dosiahnutie dlhotrvajúcej prosperity. Zmena musí prísť zo všetkých strán. Určite verím, že škola dokáže zmeniť aj rodinu aj spoločnosť. Keď sa dieťa niečo učí a nadchne ho to, je prirodzené, že o tom rozpráva doma a učí to svojich blízkych. A takto sa myšlienky a zmeny šíria ďalej.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
