Pašovali Solženicyna, sledovala ich ŠtB, jej muža väznili: Mladí ľudia sa konečne ozývajú

Žijete teraz s vnučkami v dome, kde ste prežili kus života aj so svojim manželom a kde sa vlastne všetko odohrávalo.

Podľa mojej skúsenosti je najlepšia takáto viacgeneračná rodina. Aj keď to niekedy prináša problémy. Ale predsa len tí starší chtiac-nechtiac odovzdajú všetko, čo je v nich a čo vedia a to je skvelé. Ja si nepamätám, že by v rodine nebýval aj niekto z prechádzajúcej generácie. My dve dcéry sme žili s rodičmi na bohunickej fare a stará mama polroka bývala v Užhorode u dcéry a polroka u syna, teda u nás. A ja si to bez nej neviem predstaviť. Obyčajne aj teta so sesternicou prišli na leto k nám. Takže sme mali vždy plný dom.

Ibaže to dlho netrvalo, lebo mne zomrel otec veľmi mladý, 43-ročný. A keď zomrie farár, jeho žena sa musí do polroka z fary odsťahovať. Tak sme išli k starým rodičom. So sestrou sme ale aj tak už chodili na gymnázium do Bystrice. Už ako desať-ročné deti sme odišli z domu a v Banskej Bystrici sme bývali u tety. Domov sme chodili len na veľké prázdniny.

Takže ste sa veľmi rýchlo osamostatnili.

To áno. Neter našla korešpondenciu, čo sme zo školy písali domov, no to je ohromné! Otec nám bol už vtedy chorý, takže sme sa usilovali písať vo veselom tóne. Keď som ešte bola doma a o dva roky staršia sestra už v Bystrici, na konci každého listu mi píše: „A napíš mi niečo smiešne!“ Aj ona mi opisovala smiešne príhody so spolužiačkami. Aspoň jeden list týždenne sme napísali. Čo sa deje, aj ako vyzerala škola… no tá nevyzerala bohvieako…

Vy ste boli dcéra aj vnučka evanjelického farára. Ako vás brali ako presvedčenú komunistku?

My sme boli veľmi tolerantná rodina. U nás nehrali náboženské rozdiely vôbec úlohu. Moja stará mama bola katolíčka a keď sa vydala za starého otca, prestúpila. Mali sme množstvo židovských priateľov, katolíckych, aj evanjelických.. Boli sme aj národnostne pomiešaná rodina maďarsko-slovenská. Rodičia nás odmalička vychovávali v troch jazykoch – slovenčine, maďarčine aj nemčine. A cez leto u nás bývali zo Spiša nemecké dievčatá, ktoré sa u nás na fare mávali dobre.

A to, že my sme boli komunisti? Vieš, cez ten hnusný Slovenský štát, to bolo odporné žitie. Naraz sa všetko v našom dobrom československom školstve zmenilo. Založili Hlinkovu mládež, tomu sme sa vyhýbali a potom sme mali nepríjemnosti. My sme mali svoj skaut. Hlinková mládež do toho vpadla, vyspevovali gardistické pesničky, bohužiaľ mám takú pamäť, že ich ešte všetky viem. Pochoduje polícia, udatní chlapci… strašné.

Začali českým profesorom vybíjať obloky a kričať: „Češi domov do Prahy!“ Namiesto nich prišla nedoučená várka verných gardisticko-fašistických mladých ľudí.

Vy ste ich aj opravovali počas vyučovania?

Mali sme s nimi spory. Ja som napríklad už chodila na obchodnú akadémiu a tam prišli naozaj strašní profesori. Aj som im oponovala: „Pán profesor, však ale to nebolo tak!“ Nemali nás radi, šikanovali nás. Ani do kina sa nesmelo chodiť, ale pravdaže sme chodili. Bol to vtedy veľmi nepríjemný život.

My sme sa ako normálna mládež museli orientovať inde, lebo nám toto tu bolo odporné. Vojna bola hrozná. Takže pre nás bol ideál Sovietsky zväz, kde sme si predstavovali, že tam je spravodlivosť. Bola to vlastne skôr predstava o romantickom komunizme, čo nemal so skutočnosťou nič. Bola to nádej. Preto som samozrejme po vojne, keď som mala 19 rokov, vstúpila do Komunistickej strany, kam by som inde? Proti čomu sme sa mali obrátiť po vojne, keď fašizmus prenikal aj sem? Ešte tu boli kapitalisti, ale nerovnosť, delenie na bohatých a chudobných, to sa nám nepozdávalo. Aj dnes si myslím, že to nie je dobré, že to je tak.

Trvalo to, kým sa nám začali otvárať oči. Potom sme išli od toho.

Kedy sa vám začali otvárať oči?

Bolo to po 20. komunistickom zjazde, na ktorom mal Chruščov zásadný prejav. Vtedy sme už mali veľké pochybnosti. Môj muž pracoval na Kultprope (pozn.: Oddelenie kultúry a propagácie) a v 50.-tom roku odišiel s tým, že tam niečo nie je v poriadku. Začínali sa procesy, ľudí zatvárali, posielali do baní a vyostroval sa triedny boj. Absolútny krach bol ruský vpád na naše územie. Vtedy sme s mužom hneď po týždni zo strany vystúpili. Bolo to pre mňa hádam najväčšie sklamanie.

Vy ste ale mali možnosť nahliadnuť do Sovietskeho zväzu aj naživo vďaka cestovaniu so Zväzom spisovateľov.

Prvé zájazdy boli až v roku 1956. A to Čedok ukazoval iba to, čo chcel.

My sme mali šťastie, že sme sa zoznámili so skvelými ľuďmi. S ruskými intelektuálmi, ktorí boli už vtedy vo vnútornej opozícii. Každý na koľko mohol. Nemohli hovoriť príliš nahlas. Ich ideál bol dostať sa do Československa. Prísť do Bratislavy, to bolo pre nich ako keby nám povedali, že pozajtra budete na Novom Zélande.

Oni vám teda vedeli porozprávať z prvej ruky, ako to naozaj v Sovietskom zväze vyzeralo.

Na tých konferenciách pre spisovateľov sme mali vždy dopredu danú trasu, ktorú dopredu trikrát prešli, či všetko sedí. Bolo to parádne zorganizované aj s večierkami a programom. Išlo sa z Moskvy až hore na sever k fínskym hraniciam. My sme videli úžasné veci, čo oni tajili, ako je tá zem obrobená, aké sú postínané ovocné stromy, aké hrozné sú cintoríny. Občas sme žiadali, aby zastavili. Oni nechceli. Tak sme povedali, že mi je zle a museli. Keď sme sa potom dali s ľuďmi do reči, tomu tiež nemohli zabrániť. My ako prekladatelia sme sa s nimi vedeli dobre porozprávať. V Rusku sa ale každý bál otvoriť ústa, lebo tam nemilosrdne posielali na Sibír. Hovoriť s cudzincom? Ešte aj v hoteli boli bábušky, ktoré sedeli a zapisovali, kto ide k vám do izby a musel sa legitimovať.

Takže bolo asi pomerne ťažké odhaliť tú pravú tvár napriek tomu, že ste boli priamo tam.

Pravú tvár človek len tušil. Ale videli sme, že sa tam žilo biedne a neslobodne. Bolo dôležité mať tam styky napríklad na Zväze spisovateľov, lebo oni vás mohli doviesť tam, kde ste sa chceli dostať. Ja som bola iba ako prekladateľka, ale môj muž tam chodil ako novinár, pracoval v Kultúrnom živote.

On ako novinár mal asi väčšie možnosti sa tam infiltrovať.

On tam išiel robiť reportáž a to už sa nedalo zastaviť. Ibaže tu boli potom vždy ťažkosti s tlačovým dozorom. Keď napríklad opísali, ako vyzeralo MDŽ alebo aké fronty tam stáli na tovar, tak to bolo ťažké tu uverejniť. Nič nebolo vhodné.

Ako ste sa vlastne s mužom spoznali Vy?

My sme sa zoznámili úplne mladí. Ja som mala vtedy asi 15 rokov, on o 4 viac. A bol mimoriadne rozhľadený chalan. Mimoriadne sčítaný. Taký, s ktorým bolo o čom. My sme boli tiež tak vychovávaní. Takže mňa chalani v mojom veku nebavili. Okrem toho bol aj fešák, ktorý sa páčil všetkým dievčatám, tak som si povedala, že aj mne sa páči. (smiech)

Jasné.

Ja som ho poznala z videnia, lebo sme chodili jednou cestou do školy – ale nič vôbec. A jednému chlapcovi som sa veľmi páčila. Aj bol sympatický, ale hanbil sa, nejako sa ku mne nevedel priblížiť. A Paľo mu povedal: „Však ja ťa zoznámim, to je problém?“ Potom prišli za nami obidvaja na plaváreň. Ale mňa ten druhý vôbec nezaujímal. Tak sme sa začali spolu zhovárať. Pri Hrone, veľká romantika. Potom chalani objavili také zanedbané kurty vo veľkom bystrickom parku. Tam sme chodili hrávať tenis zavčasu ráno pred školou. Doma sme vraveli, že sa ideme učiť.

Chceli ste ísť po obchodnej akadémii aj ďalej študovať?

Mala som ísť na školu do Bratislavy. Vravela som si, že nejdem, ani ma nenapadne, už som mala školy plné zuby po maturitu. Rozhlas vtedy náhodou vypísal konkurz na sekretárku hlavného riaditeľa. Ja som na ten konkurz išla a aj ma hneď zobrali. V rozhlase sme robili naozaj všeličo. Keď bolo napríklad treba niečo zahlásiť v cudzej reči, tak som bez všetkého išla ja

To už ste žili v Bratislave aj s mužom?

Nie, on bol vtedy ešte v Kyjeve skladať účty z partizánskej činnosti. Ako jasný protifašistický typ sa dostal do styku so Sovietmi veľmi zavčasu. Bola to skupina, ktorá nebojovala so zbraňou, ale spravodajsky. A môj muž bol komisár tejto skupiny. Bolo tam veľa inteligentov, španielsky maliar alebo ruský konštruktér. Sovieti by ho boli po vojne radi získali do svojich špionážnych služieb. Tu bolo vtedy veľmi veľa špiónov, ale to neprichádzalo do úvahy, nikdy! Chodilo sem už mnoho novinárov, chodili aj veľmi fajn novinári, ale chodili aj takí, ktorí boli nasadení.

Museli ste veľmi dobre rozlišovať.

To ale nebolo také jednoduché. Niektorí boli aj veľmi sympatickí. No bola to nasadená sovietska rozviedka. Spočiatku sme im aj zadarmo prekladali materiály z moskovskej Pravdy. Tak sme sa dostali aj k prekladaniu.

Prekladaním ste sa dostali až k Solženicynovi osobne. Hoci v tom čase už bol v Rusku zakázaný.

Solženicynovi vyšla v Tatrane Matrionina chalupa a Jeden deň Ivana Denisoviča. Keď Jeden deň Ivana Denisoviča vyšiel v Rusku v Novom mire, rovno vyhodili šéfredaktora, lebo to bolo príliš protisovietske, príliš pravdivo opísané. U nás v Tatrane sa to ešte dalo pretlačiť, lebo predsa len bol Solženicyn sovietsky. Aj od našich ruských kamarátov sme však vedeli, čo sa v Rusku so Solženicynom deje. Bol na nútenom pobyte, v gulagu a keď sa aj dostal domov, musel byť v domácom exile. Nesmelo sa o ňom vôbec hovoriť. Bože chráň, aby sa dostala von nejaká jeho literatúra, lebo to bolo zhubné. Tak sme rozmýšľali, ako sa k nemu dostaneme.

Získali ste tam na neho adresu?

Adresu som mala cez Zväz spisovateľov. Slovenka, do ktorej som vtedy prispievala, oslavovala výročie. Oslovili sme viacerých ruských autorov. Na starom ruskom stroji som nejako napísala aj Solženicynovi a on mi hneď odpovedal. Poslal aj úryvok z Rakoviny. Bol to prvý úryvok, čo sa k nám dostal. Hovorili sme si, že toto nemôžeme dať do Slovenky, ale do veľkých novín. Tak som to preložila a prvýkrát to vyšlo v Pravde na víkend.

Solženicynovi sme potom poslali výtlačok a bol veľmi rád, lebo on tam bol zašitý, rukopisy mal radšej skryté u kamaráta.

Váš muž Pavol Ličko sa k nemu potom dostal aj osobne.

Išiel tam robiť reportáž. Keď povedal v Moskve, kam chce ísť, nedávali mu šancu. Z Moskvy do Riazane bola potrebná výjazdná doložka, to získal a dostal sa k nemu. Vtedy mu dal Solženicyn celý jeden exemplár preklepu Rakoviny so slovami, aby s tým naložil, ako myslí. Paľo mu vysvetľoval, že keď to nevyjde vonku, v Rusku jeho dielo zahynie.

Aký bol Solženicyn? Musel ho váš muž aj prehovárať, aby mu zveril Rakovinu?

Nie, vôbec. Môj muž bol u neho od rána do večera. V byte. Solženicyn mal vraj úžasnú knižnicu. Svetovú aj ruskú klasiku. A bol hrozne príjemný. Žil tam s prvou ženou a svokrou, ktorá mu mimochodom dala recept na pomazánku, lebo bola veľmi dobrá. Robievame ju do dnes.

Z tejto návštevy vznikla veľká reportáž o Solženicynovi.

Volalo sa to Jeden deň u Alexandra Solženicyna a bola to bomba. Tá reportáž išla do sveta. Bola to prvá správa o tom, že so skutočným Solženicynom sa niekto stretol. Na základe tej reportáže sa nám ozval aj Nicholas Bethel. Anglický lord, ktorý študoval ruštinu a poľštinu v Oxforde. Povedali sme mu, že máme celý prvý diel Rakoviny. A Solženicyn predsa povedal, že sa môže vydať. A tak sa rukopis zložitými peripetiami dostal až do Londýna.

Verili tam, že Solženicyn naozaj dal súhlas na vydanie?

On písomný súhlas nikdy nedal. Bál sa, veď by ho bezpečnosť  hneď znovu zbalila – a na Sibír. Bethel potom prišiel aj so svedkami a môj muž miestoprísažne vyhlásil, že to je skutočne rukopis od Alexandra Solženicyna, ktorý súhlasí s vydaním.

Solženicyn sa neskôr pri otázke súhlasu s vydaním postavil proti vám. Vy ste niekedy porozumeli, prečo sa tak zachoval?

Solženicyn po tom ťažkom živote, ktorý mal a ktorý prežil v exile, mal o sebe neskôr iné predstavy. Keď sa stal zo Solženicyna medzinárodný kšeft, mal veľa právnikov a tí ho nahovárali možno napríklad aj na to, že môže poprieť, že dal súhlas na vydanie Rakoviny. Na starosť uveria ľudia všeličomu. Aj podľa posledných rozhovorov v zahraničí som videla, že už nebol v poriadku.

Po vydaní Rakoviny ste boli aj s mužom na návšteve v Londýne. Bolo to tesne pred okupáciou.

Bolo to asi mesiac pred okupáciou. Všetci nám dohovárali: ´Ostaňte tu, nechoďte domov. Stiahnite sem aj deti, veď ste už obkľúčení.´ Tam sme dostali skutočne pravé správy o tom, čo sa tu deje. Veľmi nás presviedčali.

A vy ste tomu stále neverili?

My sme neverili, že budú takí blázni, že by nás skutočne okupovali. Vôbec sme nemienili zostať v Anglicku. Emigrácia pre nás nikdy neprichádzala do úvahy. Doma sme mali celú rodinu a domov sme aj chceli ísť robiť. Takže sme sa vrátili a potom naozaj – okupovali nás. A naozaj sa diali všetky tieto hrôzy.

Oľutovali ste to spätne?

Nikdy sme to neoľutovali.

Aj keď potom zobrali vášho muža do väzenia?

Nikdy. Ani ja a on tiež nie. Čestný človek sa v našej situácii musel zachovať takto a nie inak.

Krátko po vpáde vojsk ste vystúpili z Komunistickej strany.

My sme vedeli, že z toho bude zle. Aj na Zväze spisovateľov nás upozorňovali, aby sme si to rozmysleli, že z toho budú veľké ťažkosti. Nuž tak budú… aj boli. Navyše vedeli, že sa od nás dostala Rakovina do Londýna a že tam vyjde. Takže po mužovi hneď išli.

Čo sa začalo diať?

My sme doma voľakedy nič nezamykali. Bezpečáci preliezli potajomky celú povalu. Tam bolo napríklad tlačiarenské zariadenie, hoci sme ho vôbec nepoužívali. Ploštice mali nasadené všade. Telefón odpočúvaný, korešpondencia kontrolovaná. Nenápadne chodili po ulici páriky. Ale my už sme boli od Rusov vycvičení, že do telefónov sa nikdy tajné veci nerozprávali. Sledovali celý dom. Kto sem prišiel, s kým sme sa stretli v meste. V kaviarňach vedeli geniálne odpočúvať. Všetko sme zistili, až keď môjho muža zavreli.

Ako si spomínate na to, keď ho prišli zobrať do väzenia?

Bolo to prvého septembra 1970. Namašírovali sem traja páni, legitimizovali sa, že majú príkaz na domovú prehliadku. Bolo to ráno a deti išli do školy s kyticami, ja som prišla z mliekarne, bola tu domáca krajčírka. My sme si museli sadnúť a oni začali všetko prehadzovať. Cudzo-jazyčnú korešpondenciu ťažko lúštili.  Všetko  brali. Ruské rukopisy, tie ma dodnes mrzia, nikdy sa nenašli. To sa dialo od rána asi do druhej.

Mám z toho až zimomriavky, že toto všetko sa dialo tu, kde teraz sedíme, je tu pekne a svieti slnko.

To aj bolo strašné, to bolo príšerné. A bolo tak horúco v ten prvý september, že ja som im dala aj napiť.

Na konci niekoľkohodinovej domovej prehliadky povedali vášmu mužovi, že musí ísť s nimi?

Áno. Ešte mu dovolili sa osprchovať. Do kúpeľne som sa za ním ešte vpašovala a pýtala som sa ho, čo to znamená, koľko to bude trvať, kedy sa vráti? Očakával, že to bude na dlho a kázal mi zavolať z mesta z búdky kamarátom, čo sa u nás stalo. My sme vlastne nevedeli ani prečo prišli k nám a domnievali sme sa, že pôjdu aj po ďalších z Kultúrneho života.

Čo sa dialo potom?

Oznámili mi, že bol zadržaný, tak som hneď išla k advokátom do Justičáku. Tam bol vedúci doktor Vajnorský, ktorý bol výborný chlap. On mi vraví: „Duša moja, radšej by som vás rozvádzal, ako toto robil.“ Ujal sa prípadu a to by hocikto ani nezobral, veď to bolo zohrané. Justícia, prokuratúra a bezpečnosť – jedna ruka.

To mi niečo pripomína.

Presne. Neuveriteľné. Kto vie, či tam ešte aj nesedia daktorí. S jedným z tých hlavných prokurátorov som sa stretla nevedomky v jednom súkromnom byte. On robil ďalej prokurátora.

Aj ste si niečo povedali?

Nie, ale on ma poznal určite tiež, lebo ja som chodila na každé pojednávanie a poznala som ho z videnia, aj som vedela, ako sa volá.

Kedy ste sa potom najbližšie uvideli s mužom, keď ho vzali do väzenia?

Prvý raz na Štedrý deň. Ešte ma Vajnorský upozornil: „Moja, nie že sa tam rozplačete, lebo on schudol 20 kíl, takže sa nezľaknite.“ Aj to tak bolo, v tých hrozných teplákoch… O ničom sme sa nemohli zhovárať, lebo tam stáli bezpečáci. Povedala som mu, že všetko je v poriadku, deti, mama, vládzeme sa uživiť. Keby ste boli počúvali tie súdne zasadania, to bolo niečo hrozné. Lietalo tam od vlastizrady až po špionáž za peniaze. Vyčítali mu aj poškodzovanie záujmov republiky v cudzine za to, že verejne hrali Karla Kryla. Ja si pamätám, že texty som ešte na stroji prepisovala a dávala známym. Karel Kryl vôbec ešte nebol zakázaný!

Vyčítali mu aj rozhovor v BBC.

Keď sa môj muž vrátil z Londýna, odovzdal ho bezpečákom na páske, aby vedeli, čo tam hovoril. Povedal tam: „Samozrejme, že je moja krajina okupovaná.“

Čo sa dialo s Vami? Štyri mesiace ste vôbec nevideli svojho muža. Potom ste sa stretli, bol vychudnutý… Doma ste mali rodinu, o ktorú bolo treba sa postarať. To nie sú ľahké veci. Ako ste to prežili?

Dosť ťažko. Ale je to tak, že keď človek musí niečo utiahnuť, tak utiahne, vieš? Tu v byte bývala moja skoro storočná svokra, to bola skvelá žena. Jediná sa vedela s tými bezpečákmi porátať. Tá ich vyhodila, vôbec sa s nimi nebavila. Mňa sa nebáli, ale jej sa báli. Býval tu syn a dcéra, ktorú už našťastie predtým prijali do školy. Navyše hneď v septembri všetky redakcie, s ktorými som spolupracovala, dostali pokyn, aby mi nedali viac zmluvu. Ja som tým pádom nemala robotu. Ale blízki mi pomohli, prekladala som na cudzie mená a veľmi dobre nám to išlo, chvalabohu. Zároveň som musela doma udržiavať normálneho ducha. To bolo ťažké.

Ako ste to v tom čase znášali a prekonávali?

Ja málokedy plačem. Ale niekedy tajne som plakala. Len nikdy pred deťmi alebo mamou, aby nevideli, že je strašne zle, že kto vie, ako sa to celé skončí. Toto sa mi podarilo, udržala som sa. A to aj vďaka kamarátom, ktorých som mala v tých redakciách. Oni ma tiež držali. Aj sestra. Švagor sa vrátil zo Švédska. Bol tam ako lekár a oni boli asi jediní, ktorí sa vrátili aj s deťmi a so ženou. Takže sme sa podržali, ale môžem povedať, že to nebol špás.

Samotný pocit, že niekto sedí tam blízko, vydaný napospas zloduchom, zlým úmyslom, tak to je ťažké znášať.

Odhadovali ste, koľko to tak bude trvať?

To som nevedela. Skákalo to. Raz ho na pojednávanie doviedli v putách, na čo advokát povedal ´Okamžite to dajte dolu!´ Prvý rozsudok bol na dva roky. Aj ten vyniesli po ročnej vyšetrovacej väzbe, keď už museli. Poslali ho do Ilavskej väznice. Sedeli tam vtedy aj katolícki kňazi, s nimi sa dalo debatovať. A vôbec tam vraj bolo veľa zaujímavých ľudí. Sedel tam napríklad aj jeden Róm, ktorý môjho muža volal dedo, lebo tam bol najstarší. Raz sa ho pýtal: „Dedo, čo to čítate?“ Keď mu môj muž podával noviny, povedal, že on nevie čítať. Tak ho tam naučil čítať a ten chalan bol veľmi šťastný.

Tá obžaloba na môjho muža bola po roku 1989 v plnom rozsahu zrušená. Celkovo tam bol rok a pol. Keď ho pustili, ešte bol dva roky v podmienke.

Keď prišiel z väzenia, dokázal sa ešte zaradiť do normálneho života?

On nebol zlomený natoľko, že by sám bol stratil záujem, ale nechcel sa stýkať s ľuďmi, lebo vedel, že z toho budú mať zle. Vtedy chodil do záhrady v Lamači. Iba občas k nám prišiel niekto z kamarátov. Keď išiel napríklad na električku a náhodou sa stretol Paľom Števčekom a zhovárali sa, Paľa Števčeka okamžite vyšetrovali, že o čom. Keď bol u nás Ivan Kupec, čakali ho rovno vonku a pýtali sa, o čom bola reč.

Stále nás ale cez telefón kontrolovali. Volali ešte aj vtedy, keď rok pred nežnou revolúciou zomrel.  Predstavil sa ako nejaký priateľ a pýtal sa na manžela a jeho srdiečko. Povedala som: „Viete čo, zložte, lebo on už zomrel.“ Odvtedy už nevolali.

Kedy ste mohli začať znova prekladať?

Až po osemdesiatom deviatom. Ale ja som urobila aj dovtedy dosť, za tých 20  rokov.

Teraz ešte niekedy prekladáte?

Na jar som prekladala  poslednú knihu od Filipa Mullera, Svedok z Osvienčimu. V knihe sa opisuje, aká hrôza bola v tom, že Židia, ktorých odvliekli do táborov, museli aj asistovať pri peciach. Veľmi som chcela, aby sa to vydalo, chcela som to preložiť. Keďže ja som nočný vták, prekladala som to niekedy aj do pol tretej rána. A vtedy som ochorela. Toto mi ale naozaj ležalo na srdci. Toto som musela, to bola povinnosť. Vyšlo to na jar.

Ešte sa v 93 rokoch chystáte aj na ďalšie preklady?

Ešte by som si zobrala povedzme taký dobrý preklad, občiansky, čiastočne aj slaďák, aj romantiku. Ale už nie židovskú tematiku, preložila som aj Katastrofu slovenských židov, to  by som už dnes nezvládla. Ale to je dobre, že som to urobila. Tam sú verne presné dáta. Ale už nikdy nebudem prekladať. To už viem, aj keby som to zvládla. Myslím, že sa naučím ešte trošku po rómsky, mam takú ambíciu. Vnučka to začala študovať, tak som jej povedala, nech donesie nejaké skriptá.

Všetko, čo ste v minulosti preložili pod cudzími menami, už je dnes uvádzané pod Vašim?

V encyklopédiách koľko mohli, toľko zrekonštruovali. Ale to už ani nebolo treba. Boli to ľudia, ktorí mi z dobrej vôle pomohli a už im to išlo do činnosti. Jediný prípad bol, ktorý mi ponúkol, že môžeme ísť fifty-fifty, ale som povedala – ďakujem pekne, ja nepotrebujem. Ešte povedal, že ten preklad nie je taký dobrý. Nuž keď nie je dobrý, tak ho sprav nový. Ale to bol jediný prípad, s ním som ďalej nekomunikovala. Inak sa mi vtedy prišli aj cudzí ľudia ponúknuť, že mi pomôžu.

Ešte stále sledujete dianie a myslíte, že sa o to dostatočne zaujímajú aj mladí?

Myslím, že sa začínajú. Bolo obdobie ľudí dnes už pomaly starcov, ktorí boli dosť laxní k dianiu okolo. Ale táto nová generácia ide hore. Predsa len, robia sa zhromaždenia a mladí ľudia sa ozývajú aj v novinách konečne. Starci nikdy nemajú vládnuť, lebo starci sa už boja. Aj v Komunistickej strane už len hlásali ´Verte strane súdruhov´ a hotovo. To sme aj my videli, že to je hrozné. A ako sa tu rozmohla  šialená mafia, to až človek nechápe.

Čítate aj veci, ktoré vychádzajú teraz o súčasných politikoch a verejných činiteľoch? Články a nahrávky…

Sledujem všetko, tu máme noviny stále. A rozprávajú na tých nahrávkach ešte aj tak neuveriteľne vulgárne..

Voliť sa chystáte v marci?

Samozrejme, že budem. Prídu sem s urnou. Ja som volila aj prezidentku, aj minulého prezidenta. Pokiaľ som živá, volím.