Dennodenne som na autobusových zastávkach stretával známych, ktorí čakali na spoj polhodinu až hodinu. Namiesto toho, aby si čítali knihu, alebo počúvali hudbu, len čakali.
ôsmy diel zo série blogov o východnom Slovensku
Na ten magický rituál si pamätám dodnes, hoci odvtedy prešlo už viac než desať rokov – išiel som na samý koniec dedkovej záhrady (hoci väčšinu jej plochy zaberalo zemiakové pole, aj tak to volal záhradou) a desať až pätnásť minút som upieral zrak na gigantické pole za naším plotom, ktoré dedko volal „výskum“.
Ak by bol život filmom a skladal by sa zo scén a záberov, tento obraz by predstavoval jeho vizuálny vrchol.
Za celé tie roky, ktoré som s dedkom strávil, som nikdy presne nepochopil, čo presne sa na „výskume“ skúma a ako to prebieha. Hoci sa charakter a skladba rastlín na tomto poli pravidelne menili, nedokázal som si to spojiť so žiadnou aktivitou, lebo som tam nikdy žiadnu nevidel. Alebo, lepšie povedané, ani pri najúpornejšej snahe si žiadnu nedokážem spätne vybaviť.
Po čase som nadobudol presvedčenie, že o „výskum“ sa niekto musí starať uprostred noci, alebo zásadne vtedy, keď nie som doma. Jedinú osobu, ktorú viem s tým miestom stotožniť, predstavoval istý Milan, ktorý dedkovi sem-tam doniesol krmivo pre ošípané. Milan býval na ulici, ktorá s „výskumom“ susedila tak, že pozemky okolo domov a nízkych bytoviek sa voľne vlievali do obrovskej poľnohospodárskej plochy.
S vedrom na výskum
Milana som vždy videl pohybovať sa len na tomto „sútoku“ jeho záhrady a veľkého poľa, nikdy nie za touto hranicou. Viem len o dvoch ľuďoch, ktorí ju pravidelne prekračovali – môj dedko a ja.
V jeden horúci letný podvečer, ktorý vďaka nekonečnej zemplínskej nížine, na ktorej slnko nie a nie zapadnúť, trval nekonečne dlho, môj tradičný rituál prerušilo taktiež už tradičné, kradmé štuchnutie. Dedko sa na mňa sprisahanecky pozrel a zavelil: „Sluchaj, ber vedro, idzeme na vyskum.“
Krátko nato už moje a aj jeho vlastné vedro napĺňal cudzou mrkvou, čo odôvodnil tým, že mu to vraj dovolil Milan. Keď sa ma ale zohnutý nad zelenou vňaťou už tretíkrát pýtal, či náhodou niekto nejde, bolo mi jasné, že sa práve dopúšťame obyčajnej krádeže.
Tento anekdotický príbeh ale neuvádzam samoúčelne. Išlo totiž presne o jednu z tých drobných dennodenných činností, ktoré v bezprostrednom kontexte dospievania nedávajú žiaden zmysel. Krádež mrkvy z cudzieho, nedozerného poľa, totiž pre mňa ako mladého človeka nepredstavovala nič, čo by som v živote nejako dokázal zúročiť – teda, aspoň som si to vtedy myslel. Prišlo mi to smiešne, nezmyselné, nemohol som to uviesť v žiadnom životopise, nikomu sa tým pochváliť a považoval som to za absolútnu stratu času.
Môj omyl ani nemohol byť väčší – s odstupom času som si uvedomil, že to, čo nedávalo zmysel mne, dávalo zmysel takmer všetkým okolo mňa. Bolo to vykonávanie navonok zbytočných, nikam nevedúcich činností, ktorých jemne márny charakter si človek po čase obľúbil a ktoré boli podvedomou reakciou na jednak prázdnu krajinu navôkol, no taktiež na vyprázdnený región v zmysle pracovných, rekreačných a kultúrnych možností.
Vyplniť čas
Naozaj – v čase, keď som v Michalovciach chodil na strednú školu, boli pracovné príležitosti v regióne mizerné, turistický ruch zaseknutý v minulom storočí (a možnosti na slušnú rekreáciu veľmi obmedzené) a kultúrny život zúfalo predvídateľný a komerčný. Neexistoval žiaden alternatívny klub, scéna, či centrum nezávislej kultúry.
Napriek tomu si tamojší obyvatelia vyvinuli už vyššie spomenutú stratégiu prežitia. Môj dedko nepotreboval kradnúť mrkvu, ani dvestokilové balíky slamy (znie to neuveriteľne, ale dvaja ľudia ich kotúľaním dokázali premiestniť) z vedľajšieho poľa – on si takto len vypĺňal deň, ktorý nebolo možné vyplniť zmysluplnejším spôsobom.
Dennodenne som na autobusových zastávkach stretával známych, ktorí čakali na spoj polhodinu až hodinu – MHD jednoducho nejazdila dostatočne často. Namiesto toho, aby si čítali knihu, počúvali hudbu, alebo vykonávali akúkoľvek činnosť, kým autobus dorazí, len čakali. Pri vzájomných rozhovoroch som ale nikdy z tohto čakania nemal pocit zatrpknutosti, či rezignácie, ale akejsi mystickej, povznášajúcej lásky. Lásky k danému momentu.
Podobne na mňa pôsobili moji rovesníci, ktorí sa dokázali opakovane spíjať do nemoty, hoci už mali dávno dosť; niektorí susedia z mojej ulice, ktorí okrem chodenia do školy nerobili absolútne nič; muži na ulici, kde som býval, ktorí nečinne stáli opretí o bránu a kamsi sa pozerali, no okrem prechádzajúcich áut veľmi nebolo na čo; ženy, ktorých jedinou mimopracovnou realizáciou bolo nekonečné motanie sa v záhradách a dvoroch okolo ich domov.
Napokon, podobný pocit som mal aj zo seba – veď čím iným, ako vypĺňaním daného momentu láskou a tajomným zmyslom, bolo nezmyselné zízanie na nekonečné pole za našou záhradou?
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
