Ekonóm: Peniaze sú zlé, najlepšie je zlato

V čom spočívajú pozitíva lokálnej meny?

Má to marketingovú hodnotu. Informujete tým ľudí o predajcoch, ktorí chcú žiť v komunite a chcú, aby fungovala. Na druhej strane tým môžete aj časť ľudí aktivizovať. Momentálne máme totiž kopu zákonov, ktoré zabraňujú robiť malé ekonomiky. Najviac takéto administratívne prekážky totiž vadia tým najchudobnejším. Oni často nevedia, ako funguje živnosť, nemajú účtovníkov a podobne. To veľkým firmám nevadí, tie majú na administratívu celé oddelenia. Lokálna mena alebo aj iná alternatívna mena ako časová banka alebo barter je teda preto dobrá, lebo rozbíja ten skostnatelý systém, ktorý ľuďom bráni v aktivite. To je veľmi pozitívna stránka.

Napriek tomu ste voči lokálnym menám skeptický.

Peniaze ako také sú o to lepšie, čím menej sú lokálne. Keď ohraničujete použiteľnosť peňazí na určité územie, vždy bude niekto, kto bude na jeho okraji a bude ich musieť zamieňať. Autarkia (sebestačnosť regiónu, pozn. red.) totiž neexistuje, žiadne mesto ani krajina nie je úplne sebestačná a potrebuje obchodovať so svojím okolím. Niekto teda musí vždy meniť. Ja hovorím, že peniaze sú o to lepšie, o čo väčšie je územie, na ktorom fungujú. Bol by som napríklad rád, keby sme mali jedny peniaze, jeden štandard, na celom svete. Kedysi, keď sa platilo zlatom, to tak bolo. Mohli ste zobrať jednu taliansku zlatú mincu a zaplatiť ňou kdekoľvek inde, lebo všetci vedeli, akú má hodnotu. To boli ozajstné celosvetové peniaze a fungovali. To, čo sa snažia dosiahnuť s lokálnou menou, aby ľudia viac obchodovali medzi sebou a napríklad nekúpili plastické paradajky zo Španielska vypestované na vate, ale vaše lokálne paradajky, ktoré tu pestujete, sa dá dosiahnuť aj inak, ako cez peniaze. Stačí, keď si človek uvedomí, kde žije, aký vplyv na životné prostredie má to, že si kúpi tie plastické paradajky. Peniaze sú nástroj ako napríklad motyka a reprezentujú hodnotu, ktorá sa buď v komunite vytvára alebo nie. Ak tú hodnotu, v danej komunite nikto nevytvára, tak to nezachránite tým, že zakážete používať peniaze niekde inde. Peniaze sú zápis o hodnote nejakého produktu. V podstate je jedno, či ho predávate za eurá, či zlatky. Nie je to to najdôležitejšie. Môžete kaziť komunitu cez zlé peniaze, ale obávam sa, že ju neviete úplne postaviť na nohy len tým, že nejako ohraničíte fungovanie tých peňazí.

Známy britský ekonóm J. M. Keynes naopak tvrdil, že pre miestny rozvoj je dôležitý nielen objem peňazí, ktoré do oblasti prichádzajú, ale aj doba, počas ktorej v regióne zotrvávajú. To zabezpečuje aj lokálna mena. Súhlasíte?

Nie. Peniaze prídu a zdržiavajú sa tam, kde ľudia produkciou a obchodovaním vytvárajú veľa hodnoty. Ich prítomnosť vo veľkom množstve a doba, ktorú v regióne zotrvávajú je prejavom jeho produktivity a nie príčinou. Umelým zdržiavaním peňazí v nejakom regióne prosperitu regiónu neprinesieme, rovnako ako nevyvoláme búrku napodobňovaním hrmenia.

Čo by sa stalo, keby napríklad v Bratislave všetci platili lokálnou menou – živcom?

Predovšetkým sa to nedá. Mesto žije a je súčasťou väčších celkov. To isté sme robili s národnými peniazmi, Slovenskou korunou. Fungovalo to, ale vždy na hraniciach sme museli zamieňať. Robilo to svet lepším? Podľa mňa nie, nezmenilo to nič. Navyše musíte pri ohraničenej mene ľuďom niečo zakazovať, čo ja strašne nerád robím. Zakazujete im na danom území používať inú menu. Nech si každý používa, čo chce.

Prečo by bolo lepšie, keby každý používal akékoľvek peniaze chce?

Keby každý mohol používať akú menu chce, ľudia by si našli peniaze, ktoré by viac napĺňali ich potreby. V Bratislave by sa platilo výlučne živcom len vtedy, keď by sme to prikázali. Ľudia ale podľa môjho odhadu chcú menej obmedzené peniaze ako viac.

Bolo to vidno, keď sme na Slovensku prešli na euro?

Jasné, jednoducho nemusím toľko rozmýšľať, keď cestujem. Nemusím zamieňať peniaze a mať doma zásuvku plnú rôznych peňazí.

Je rozdiel mať a používať nejakú menu a byť súčasťou menovej únie.

Samozrejme. Menová únia prináša aj iné záväzky. Debatujeme o tom, že by sme mali mať fiškálnu úniu, spoločné ministerstvo financií a podobne. To je podľa mňa zbytočná nadstavba. Viete používať menu aj bez toho, aby ste boli súčasťou menovej únie. Napríklad Čierna Hora používala pred vznikom eura marku bez toho, aby mala na svojom území oddelenie nemeckého ministerstva financií. My by sme tiež mohli používať euro bez toho, aby sme boli napríklad povinní prispievať Grékom na vyplatenie veriteľov. Toto všetko by sa nás netýkalo. Vrátim sa do histórie – keď platil klasický zlatý štandard, tak mohol človek použiť jednu zlatú mincu vo Viedni aj v Amsterdame, pričom tieto mestá neboli v menovej únii. Problém totiž vzniká, keď štát peniaze používa na dosiahnutie iných cieľov. Keď chce získať peniaze pre svoje fungovanie, čo sa robí infláciou, kedy centrálna banka vydá nové peniaze a za tie sa nakúpi štátny dlh, alebo, keď sa ekonómovia snažia ekonomiku stimulovať či naopak krotiť. Podľa mňa by sme mali peniaze nechať tak a keď chce štát ovplyvňovať ekonomiku, nech to robí nejako inak, napríklad cez dane.

Nedávno vám vyšla kniha Zlé peniaze. Prečo sú peniaze podľa vás zlé?

Po prvé preto, že sú monopolné. Lokálne meny krásne ilustrujú to, v akom chorom systéme žijeme. Živec totiž oficiálne nie je peniazmi, pretože podľa zákona jediný, kto môže vydávať peniaze, je Národná banka Slovenska. Živec je teda cenina. To podľa mňa nie je normálny systém. Človek síce nemá žiaden zlý úmysel, ale nemôže niečo robiť, len preto, že sa niekto rozhodol, že len on má právo vydávať peniaze. Chápem motiváciu štátu, že nechce, aby sa mu rozpadol systém, ale to neznamená, že ten systém nie je chorý. Súhlasím s tým, že banky sú kľúčové pre prežitie ekonomiky, ale to neznamená, že sú to tie konkrétne banky, ktoré dnes máme. To, že dostanem defekt neznamená, že už nebudem mať koleso. Urobím si nové koleso. Keby bol napríklad živec úspešný a zrazu by ním začala platiť celá Bratislava, museli by aj banky pracovať so živcom, ale už by nemali centrálnu banku, ktorá by vytlačila nové živce, aby ich zachránila. A to je pre nich problém, lebo by sa museli naučiť fungovať tak, aby z tých existujúcich živcov prežili.

V Bristole, kde je lokálna mena veľmi rozvinutá, ponúka lokálna mena aj bankový účet v družstevnej banke. Čo hovoríte na takéto spojenie?

Družstevná banka nie je veľká štandardná banka, ale menšia banka, kam sa premiestňujú lokálne úspory. Preto boli zrejme ochotní súhlasiť s takouto spoluprácou. Videli, že môže pomôcť danej komunite. Družstevné banky dávajú dokopy ľudí, ktorí potrebujú pôžičku a niekoho, kto má úspory. Robia teda ozajstné bankové služby. Štandardný bankový systém často robí veci, ktoré s tým príliš spoločného nemajú a skôr špekuluje.

Lokálne meny sú vo svete stále obľúbenejšie. Čím to je?

Lokálne meny mali najväčší úspech vtedy, keď štáty ako správcovia národnej meny zlyhávali. Napríklad v Nemecku po hyperinflácii vzniklo asi tristo lokálnych mien, ktoré si tlačili aj bankovky. Je to prirodzený vývoj. Keď zlyhá monopol, treba zaplniť voľný priestor, lebo ľudia si potrebujú ďalej vymieňať si tovar a služby. Lokálna mena je fajn, ale keď mi ju chcete poslať na druhú stranu sveta, tak máme problém. Bitcoin na druhej strane podľa mňa nikdy nebude akceptovaný ako peniaze, lebo vysvetliť napríklad mojej tete, čo to je a aké to má možnosti je nadľudský výkon. Preto si myslím, že v budúcnosti skôr nahradí súčasnú infraštruktúru, bude z neho transakčná sieť. Na báze bitcoinu sa dá spraviť decentralizovaný akciový trh, register majetku, zmluvy, všetko. Zrazu nepotrebujete nikoho tretieho, žiadny dohliadajúci orgán, čím sa decentralizuje to množstvo vecí, pri ktorých dnes považuje za automatické, že ich poskytuje len jeden.

Popularita lokálnej meny zrejme rastie aj vďaka tomu, že si ľudia začali uvedomovať, že tým zároveň podporujú aj rozvoj domácej podnikateľskej sféry, ktorá sa na rozdiel od zahraničných investorov nepresunie inde, akonáhle skončia daňové úľavy. To by sa tiež podľa vás dalo dosiahnuť aj keby boli na svete jednotné peniaze? Ako?

Jednoducho presne tým, že si potrebu takéhoto zmýšľania začnú uvedomovať. Nakoniec tendencie hľadať lokálnych dodávateľov existujú na Slovensku aj na miestach, kde žiadna lokálna mena neexistuje.

Ktorá alternatívna mena je podľa vás najlepšia a prečo?

Moje najobľúbenejšie je zlato. To má takú značku, že Apple je oproti tomu nič. Má preto pred inými alternatívami veľký náskok. Zlato pozná každý, či prídete do Afriky, či do Ázie. Poznáme ho tisíce rokov. Zaujímavé je aj to, že zlato je mena pre neveriacich, čím trpia mnohé lokálne meny. Nepotrebujete pri ňom nikomu veriť. Aj keby sme sa my dvaja neznášali a ja by som vám za niečo zaplatil zlatom, prijmete to, pretože nemusíte veriť mne alebo niekomu tretiemu, akú má hodnotu. Zlato je zlato. Keď používate štátne peniaze, musíte do určitej miery veriť v stabilitu daných štátov. Keď vám niekto bude chcieť zaplatiť v dolároch, je to v poriadku, keď vo forintoch, budete na pochybách, keď v africkej mene, tak to rovno odmietnete. Pri zlate nie je nikto, kto ho vydáva a kto ho môže zneužiť. Je teda najlepšou alternatívnou menou. Je to síce tiež bublina, nejaký žltý kov, ktorý je však uznávaný tak dlho a existuje v tak obmedzenom množstve, že bude zrejme vždy vnímaný ako niečo cenné.

Mení sa klíma, degraduje sa životné prostredie. Viete si predstaviť, že sa v budúcnosti bude platiť napríklad pitnou vodou?

Viem. Ja teraz ale nehovorím, že zaveďme zlaté peniaze. Hovorím, nechajme ľudí, nech si tvoria vlastné peniaze a zistíme, čo je ideálne. Možno to bude bitcoin. Proces extrakcie zlata, pri ktorej umierajú ľudia a je to veľmi náročné na životné prostredie, je totiž ako zámok na dome. Môžete si byť istá tým, že je vzácne a ťažko sa ťaží. Teda ho nikdy nebude pribúdať príliš veľa a vždy bude mať vysokú hodnotu. To isté bude aj s bitcoinom, ktorého „ťažba“ (mining, pozn. red.) je taktiež veľmi náročný proces na počítačový hardware.

Je nejaká krajina, ktorá má podľa vás ideálne nastavený systém fungovania?

Podľa mňa je prirodzené, že nikde nie je raj a my ho neustále hľadáme. Predstava raja sa navyše neustále mení, čo je fajn, lebo iba dokonalá situácia je skutočne beznádejná. Konkrétne sa mi páči, ako to funguje v Amerike. Je tam veľká miera zodpovednosti. Keď nastane nejaký problém, majú ľudia snahu ho vyriešiť a nie pozerať inam a čakať, či sa to sa to spraví samé. V Európe je to zas Švajčiarsko. Vždy som chcel žiť v Švajčiarsku, ale na to nemám peniaze (smiech). To súvisí s mnohými vecami. Oni nie sú celistvý národ, ale ľudia žijúci v konkrétnych dolinách, ktoré spolupracujú. Tiež je tam veľká miera osobnej zodpovednosti za problémy a obrovská konkurencia v ich riešení. Je to pomerne malá krajina s obrovským množstvom kantónov, z ktorých si každý testuje, ako riešiť problémy po svojom. Z decentralizácie vyplýva, že chyba sa tam nemultiplikuje, ale zaniká. Keď máte centralizovanejší systém, tak síce ušetríte, ak sa podarí problém vyriešiť, lebo nemusíte prevádzkovať tridsať rôznych systémov, ale keď sa to nepodarí, tak systém zabijete celý. A to je presne proti pravidlám evolúcie. No a navyše je vo Švajčiarsku vzťah. Ten, kto tam rieši veci verejné, žije v komunite miestnych ľudí. Keď sa tam napríklad stavia cesta, ľudia vedia, ktorá to je a aká bude drahá. Keď si pritom politik ukradne nejakých tých 20-30 percent, ako sa u nás bežne deje, ľudia sa budú pýtať, prečo bola tá cesta taká drahá. Zodpovedný si teda zničí život, lebo pôjde do väzenia, ale aj preto, lebo ho odsúdi jeho komunita. Čiže čím bližšie sa robia rozhodnutia ku konkrétnym ľuďom, tým lepšie.

Tvrdíte, že najlepšie peniaze sú také, ktoré fungujú na čo najväčšom území. Na druhej strane, za najlepšie fungujúcu krajinu považujete extrémne rozdrobené Švajčiarsko, ktoré funguje vďaka tamojším bariéram medzi dolinami v podobe hôr. Čo je teda lepšie – jednota či spolupráca menších celkov?

Spolupráca samostatných drobných celkov, ktoré si dobrovoľne vyberú peňažný štandard, ktorý chcú používať.

JURAJ KARPIŠ je ekonóm, spoluzakladateľ inštitútu ekonomických a sociálnych analýz INESS. Vyštudoval finančný manažment na Univerzite Komenského v Bratislave, je odborníkom na finančnú krízu, venuje sa aj otázkam verejných financií, sociálneho systému či verejného zdravotníctva. Začiatkom novembra vydal sprievodcu krízou knihu Zlé peniaze: www.zlepeniaze.eu.

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Pošlite na