Žila na Slovensku, no vrátila sa do Afganistanu. Chce tam priniesť zmeny

Aké je to byť cudzinkou na Slovensku?

Ja už nie som cudzinkou na Slovensku. (smiech)

Tak aké to bolo, keď si ňou na začiatku bola?

Ja som prišla na Slovensko koncom roku 2001, to znamená že som tu skoro 14 rokov.  Pred štyrmi rokmi som sa vrátila do Afganistanu, kde teraz pracujem. Ale vraciam sa naspäť, a keď sem prídem, mám pocit, že sa vraciam domov. Mám pocit, že v Afganistane pracujem, ale keď mám dovolenku, vraciam sa domov, na Slovensko.

Môj prípad je ale iný ako ostatných cudzincov. Ja som prišla, keď som mala 17 rokov. Bola som veľmi mladá a kódy z mojej kultúry neboli vo mne ešte také hlboké, aby som cítila veľkú nostalgiu.

Prostredie, do ktorého som v roku 2001 prišla, bolo také, že tu nebolo veľa cudzincov. Ale proces mojej integrácie prebehol veľmi rýchlo, lebo som sa dostala rovno do slovenskej spoločnosti. Ale nie takej bežnej, ale do umeleckej – a to je úplne iný svet. Všade na svete je umelecké spoločenstvo iné ako väčšinová spoločnosť. Majú vyššiu mieru tolerancie, prijímajú rozmanitosť a všeobecne sa inak pozerajú na svet. Ja som študovala filmovú réžiu na Vysokej škole múzických umení a tak som bola medzi nimi. A tie pocity, že som cudzinka, zmizli veľmi rýchlo. Témy, ktoré som so sebou do školy priniesla a môj temperament boli zaujímavé a „exotické“ a to bolo pre mňa plus.

Celý rozhovor nájdete v knihe rozhovorov o rozvojovej pomoci s významnými osobnosťami z praxe Hlasy väčšinového sveta, ktorú vydala Živica. Stiahnite si ju TU.

Ale chodila si aj bežne po ulici a stretávala si sa s bežnými ľuďmi…

Nemala som žiadne problémy, lebo pokiaľ nerozprávam, nevidno na mne, že som cudzinka. Dva či tri mesiace som nosila šatku, ale potom som sa rozhodla, že už nechcem, lebo mi to prekážalo. Ja mám totiž taký postoj, že keď idem do inej spoločnosti, tak musím nejaké normy rešpektovať. A pre mňa nosenie či nenosenie šatky nikdy nebolo veľkou dilemou.

Nemala si pocit, že sa vzdávaš svojej kultúry?

Toto je moja vlastnosť – že sa viem veľmi rýchlo prispôsobiť. Bez toho, aby som sa niečoho musela vzdať. Keď prídem do Európy, stanem sa automaticky európskou ženou. Obliekam sa ako iní, chodím do kina, do kaviarní, mám kamarátov a kamarátky Slovákov. A keď idem do Afganistanu, dám si šatku a obliekam sa tak, ako je tam zvykom.  Nosenie či nenosenie šatky nie je tak dôležité, aby som stratila svoje posolstvo. Moje posolstvo v živote ako filmárky a umelkyne je zmeniť postoj voči ženám. Aby ľudia akceptovali vzdelanú, emancipovanú, nezávislú ženu. A ak chcem toto dosiahnuť v Afganistane, tak ich nemôžem provokovať. Moja cesta musí byť svojim spôsobom rafinovaná, aby som im ukázala, že vzdelaná, emancipovaná žena sa nemusí  svojej  ženskosti vzdať, aby sa stala takzvanou „dobrou“ ženou. Môže byť veľmi vzorná aj s vlastnými názormi a myšlienkami. A keď prídem do Európy, alebo inde – lebo veľa cestujem po festivaloch – chcem ukázať, že afganská žena, moslimská žena, môže byť taká… „normálna“. Nemusí byť zahalená a oblečená v niekoľkých metroch látky.

Spomínala si, že tu, na Slovensku, sa nestretávaš s inými Afgancami. Prečo?

Ja som sem prišla byť iným človekom. Nie tým starým človekom. Mňa nejako nezaujímajú. Ja sa nepotrebujem s nimi kontaktovať. Ja poznám svoju kultúru a viem, že afganskí muži na celom svete nemajú odvahu, či toleranciu akceptovať nezávislú afganskú ženu. Cudzinku – to je iné – tú aj zbožňujú. Ale nedokážu akceptovať afganskú ženu, ktorá má vlastné myšlienky, vie vyjadrovať svoje postoje, vie aj zarobiť, robiť chyby aj mať úspech. V našej kultúre je žena v konečnom dôsledku otrokyňou tradícií, patriarchálneho sveta. A ja nie som takým človekom, ktorý si dáva pozor, že keď som v prítomnosti afganského muža nemôžem robiť toto, alebo tamto. Kašlem na nich. V mojom živote nič neznamenajú.

 Chcem byť pre moju krajinu dobrým príkladom ženy, ktorá v živote niečo dosiahne. Zdroj: USAID.

Mám pocit, že mnohí v Európe sa boja práve toho, že mnohí prisťahovalci ostávajú uzavretí vo svojej vlastnej kultúre a dominantná spoločnosť sa tiež uzatvára a nepúšťa nikoho k sebe. Akoby vedľa seba žili dva rôzne svety.

Rôzne svety s takmer žiadnymi informáciami o sebe. A preto je tam vzájomný strach. Nedostatok informácií vždy prinesie nedorozumenie. Napríklad aj niektorí Slováci majú predstavu, že hocikto, kto príde z Ázie, je nevzdelaný, prinesie choroby… ale to nie je pravda. Nemajú šajnu, že títo ľudia tam mali svoj život, mali spoločenskú pozíciu a určite ich niečo prinútilo, aby prišli. Práve minulý rok z Afganistanu emigrovalo množstvo vzdelaných ľudí. A nevedeli, čo urobiť so svojimi dielami – keď boli maliari, umelci. Ja som nechcela, aby to vyhodili, tak som tie obrazy od nich kúpila.  A teraz, keď nejaký cudzinec – môj kamarát či kamarátka – príde do môjho bytu a vidí všetky tie umelecké diela, pýta sa ma: „ To je čo? To kto robil?“ A ja im odpoviem: „To robil Afganec. On emigroval a teraz predáva pizzu v Nórsku, alebo niečo podobné.“

Vnímaš protiemigrantskú atmosféru na Slovensku?

Slovensko je malou krajinou. Nemecko, Francúzsko a iné veľké krajiny mali skúsenosť s miliónmi imigrantov. Slovensko skúsenosť nemá. Preto majú ľudia obavy. Iba 12 rokov mali možnosť bez hraníc sa pohybovať po Európe. Preto netreba hovoriť, že Slováci sú „blbí“, alebo že sú fašistami, iba nemajú dlhoročné skúsenosti. Tí, čo sú proti imigrantom, žijú v dedinách a v malých mestách. A oni nemali možnosť zažiť si rozmanitosť. Médiá neposkytujú vzdelávacie programy, ktoré by rozprávali o imigrantoch. Ľudia nemali možnosť spoznať iné svety, iných ľudí.

Keď si prišla na Slovensko, nikoho si tu nepoznala. Čo ti v tejto situácii najviac pomohlo?

Mala som šťastie, že som sa zoznámila s veľmi dobrými ľuďmi. Nevedela som ani po slovensky, ani po anglicky. A jedno dievča – Karolína, ktorá žila v Petržalke – bola a stále je najväčším dôvodom, prečo som zostala na Slovensku. Bola taká milá, veľmi mi pomohla. Ak by ma nezobrala k sebe domov, tak by som v živote nevedela, čo mám robiť.

Takže najväčšou pomocou boli vzťahy.

Vzťahy. A tie ma stále priťahujú naspäť na Slovensko. Lebo budovy sú všade. Kúpiť alebo prenajať byt si môžete všade. Kúpiť si jablko môžete všade. Ale vzťahy a ľudia – to ma priťahuje. Ja som potom už nikdy nešla žiť na Západ. I keď moja rodina je v Kanade a majú oveľa lepší život ako ja, lebo u nich je systém nastavený lepšie ako u nás na Slovensku. Ale ja som nikdy nemala túžbu ísť tam. A mnohí sa ma pýtali: „Čo robíš tam na Slovensku?“ Ale mne to nevadí, že krajina je malá a nie je ekonomicky tak dospelá ako západné krajiny. Pre mňa je najdôležitejšie, že keď sa prechádzam, stretnem vždy niekoho známeho. Keď počujem, že moji spolužiaci sú úspešní. Keď čítam na Slovensku noviny, viem o čo ide. Teraz sa do parlamentu dostali fašisti či neonacisti, všetci boli nahnevaní a ja som bola tiež s nimi nahnevaná. To je o tom – o ľuďoch.

Keď hovoríme o neonacistoch, čo by si im odkázala ty ako cudzinka na Slovensku?

Povedala by som im, že už žiadny holokaust v Európe nebude. Ľudia sú príliš materiálne založení, aby riskovali, že ich majetky budú zničené. Už ani žiadny Hitler nebude. Keď si človek zažije pohodlie, spoločnosť bez vojny, možnosť sedieť vonku pod slnkom a piť kávu, tak by musel byť príliš „blbý“, aby tú vojnu chcel. Keď si človek zažije slobodu, už sa jej nebude chcieť vzdať. Ani v Afganistane už nebude vojna taká aká bola, hoci máme výbuchy krížom krážom. Ani Taliban sa už nevráti.

Dnes prichádza do Európy oveľa viac migrantov ako za čias, keď si prišla ty. Aj na Slovensku s príchodom migrantov vyvstvávajú rôzne nálady a strachy. Ako ty vnímaš to, ako sa v súčasnosti svet mení?

Ja som za to, aby sa svet stal rozmanitý a multikultúrny, ale nie za každú cenu. Keby každý emigrant ako ja prišiel do novej krajiny – integroval sa, rešpektoval, mal vzdelanie, vytvoril pre seba pozíciu, tak vitajte. Ale bohužiaľ my poznáme svojich ľudí. Máme veľa „blbých“ medzi nimi tak, ako každý národ. A bohužiaľ veľa „blbých“ prichádza do Európy. A tí robia ten zlý obraz. Islamofóbia a všetky tie negatívne postoje sú spôsobené tým, že mnohí migranti zaplatia tisíce dolárov, aby sa sem dostali a potom sedia v novej krajine, porodia 6 – 7 detí a využívajú sociálnu pomoc a pritom nadávajú na novú krajinu. To je neľudské. Teraz nehovorím o utečencoch zo Sýrie, to je úplne niečo iné. Tam je úplná katastrofa, oni utekajú pred vojnou. Emigranti ale musia priniesť svoje dobro so sebou, musia sa snažiť integrovať a stať sa súčasťou tejto spoločnosti a vyrastať s ňou. Bohužiaľ mnohí emigranti sú iba vo svojej komunite. Je dobré, že oslavujú svoje sviatky, netreba zabudnúť na svoju kultúru, ale treba rešpektovať aj iné kultúry.

S migrantami prišli bohužiaľ aj radikáli a to je ťažké spoznať a rozlíšiť na začiatku. A ja sa bojím, že to sú malé potenciálne bomby, ktoré môžu vybuchnúť.

A to potom spôsobuje strach väčšinovej spoločnosti a odpor voči cudzincom.

Áno, tak. Európa je Európou kvôli tomu, že sú tu Európania. Netreba, aby Európa bola arabská. Arabi majú svoju krajinu. Ja sa bojím, aby sa Európa nestala druhou Áziou či novým Blízkym východom. A potom Európa stratí svoje čaro. Európa je Európa, lebo sú tu Európania.

Ako by si riešila túto situáciu?

Ja vôbec neviem. Tie hranice sa otvárali pred zimou veľmi emocionálne, naraz… Z Afganistanu len minulý rok odišlo až sto tisíc ľudí.

Prečo odchádzajú?

V Afganistane je zlá ekonomika a je tam tiež nebezpečne. Hlavne tí, ktorí majú deti nemyslia na seba, ale chcú pre deti lepší život.

Afganistan potrebuje pomoc zvonka, ale nie donekonečna. Zdroj: Bracken/DOD.

Ty si moslimka?

Som moslimka svojím spôsobom.

Slovensko je kresťanskou krajinou. Máš pocit, že dokážu ľudia týchto dvoch náboženstiev vedľa seba žiť?

Ja si myslím, že tie náboženstvá nemajú žiadne problémy, sú to iba náboženstvá. Ale interpretácia či pochopenie toho náboženstva je problémom. Myslím, že môžu vedľa seba žiť, len je to otázka tolerancie. A tolerancia prichádza z poznania toho druhého. Tolerancia nepríde z neba, že: „Nech sa páči, tu je tolerancia.“ Tolerancia príde zo vzdelania, poznania, pochopenia, spolužitia.

Čo by ľudia z Afganistanu mohli dobré priniesť na Slovensko? Čo by sme sa mohli od nich učiť?

Možno ich hrdosť na vlastnú krajinu. Myslím si, že Slováci nie sú hrdí na svoj národ. Majú pocit menejcennosti, pritom tu všetko máte vo vašej krajine. Myslím, že Slováci sú veľmi dobrí, ale stále sa sťažujú, aj keď sa majú dobre… Bezpečnosť, ktorá je na Slovensku, je najväčším darom. Je ťažké žiť v krajine, kde sú samé výbuchy. Ja tak teraz žijem. Keď ide človek von, nevie, ako to bude, keď sa vráti.

Prečo si sa rozhodla tam žiť, keď tam nemáš slobodu a pocit bezpečia?

Myslím, že všetko čo sa stalo v mojom živote, malo zmysel. Verím, že som súčasťou generácie, ktorá prinesie zmenu. Ja viem, že ten čas v ktorom ja a moji rovesníci žijeme, je obdobie mnohých problémov a bojov. Ale my sme tu kvôli tomu, aby budúcnosť bola lepšia. Chcem byť pre moju krajinu dobrým príkladom ženy, ktorá môže dosiahnuť niečo v živote. Ja to robím zo srdca, poznám tú kultúru a som jej súčasťou. Je potrebné, aby boli ženy ako ja, ktoré sú mostom medzi dvoma kultúrami. Niektorí ľudia sa narodia, aby sa stali mostom, cez ktorý prúdia mnohé zmeny. Sú súčasťou procesu, aby ich krajina išla k lepšiemu. Niektorí ľudia sa nenarodia, aby mali pokojný život. Majú veľmi dynamický život, aby boli súčasťou tohto procesu.

Ak sa chcete dozvedieť viac:

2005: Hľadanie ilúzií, 26 min. FAMU

2009: Afganské ženy za volantom, 56 min,  ALEF JO Filmštúdio

2009: Ľahký vánok, 52 min., FTF VŠMU

Sahraa Karimi sa narodila v roku 1984 v Kábule a neskôr vyrastala v Tehráne (Irán). Keď mala 17 rokov, emigrovala na Slovensko, kde žila do svojich 28 rokov. V roku  2012 sa vrátila do Kábulu,  kde v súčasnosti žije a pracuje. Sahraa Karimi získala titul PhD v odbore filmová réžia na filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Je prvou a jedinou afganskou ženou, ktorá má doktorandský titul v tomto odbore. Vo svojej filmografii má približne 30 krátkych filmov, ktoré vytvorila počas svojho štúdia na FAMU a VŠMU v rokoch 2002 – 2012. Taktiež je držiteľkou mnohých významných filmových ocenení ako: Bilbao medzinárodný festival dokumentárnych a krátkych filmov, Festival Jeden svet, filmový festival Sole Luna, Morodas Doc, Slovenská národná filmová cena, filmový festival DIDOR, Tadžigistan a mnoho iných. Jej film „Afganské ženy za volantom” vyhral asi 25 ocenení po celom svete. Momentálne pracuje na svojom debutovom filmovom projekte „Pianistka z Kábulu”. 

---

Publikáciu finančne podporilo  Slovak Aid v ramci projektu „Globálne vzdelávanie pre univerzity 21. storočia“ (SAMRS/2015/RV/1/10) a ZSE a.s., ktorý realizovalo CEEV Živica v spolupráci s Technickou Univerzitou vo Zvolene.