fbpx
Vzdelávanie

Draxler: V kritike školstva sa len opakujú frázy. Treba systémovú zmenu

Bývalý minister školstva tvrdí, že zo školstva sa stala rádioaktívna téma. Aj preto nemohol pokračovať na poste ministra, napriek tomu, že chcel predstaviť vlastný návrh reformy, podľa ktorej by viac zarobili učitelia, ktorí by prešli špeciálnymi testami. Dnes podľa neho učia aj takí, ktorí nevedia čítať s porozumením.

Zaježovské deti vás pri návšteve našej komunitnej školy skúšali, aká je plocha Zeme. To sa totiž na bežných školách učia na testy. Už to viete?

Nie, neviem. Nepozeral som sa na to.

Prečo, nie je to podľa vás podstatné?

Vedieť odpoveď na to, aká je plocha Zeme podľa mňa nepatrí k základným schopnostiam, ktoré by mal mať človek, ktorý vyjde zo základnej školy. Samozrejme, pre deti je dôležité, aby sa niektoré veci aj drilovali, pretože pri tom získavajú určité zručnosti. Napríklad v matematike vám schémy myslenia, ktoré získate nadrilovaním postupov, potom pomôžu aj rozmýšľať v trochu hlbších súvislostiach. Na druhej strane, nikdy som sa nehlásil k tomu, aby mali deti plnú hlavu encyklopedických vedomostí. Musia však mať určitú citlivosť napríklad pre miery. Ak by vám niekto diktoval úplne nereálne rozmery plochy Zeme, bolo by to zlé, ale samozrejme, nikto si nemusí pamätať presné číslo. Úprimne povedané, keď som chodil do školy na Slovensku, tak mi toto memorovanie prekážalo a aj preto som počas strednej školy odišiel do zahraničia.

Juraj Draxler na návšteve zaježovskej školy. FOTO - Soňa Sadloňová
Juraj Draxler na návšteve zaježovskej školy. FOTO – Soňa Sadloňová

Tvrdíte, že sa slovenského školstvo až príliš kritizuje. Nie je to ale oprávnená kritika? Pretože memorovanie je podstatnou súčasťou nášho školstva.

Keď je kritika dostatočne adresná, tak ma môže len tešiť. Problém je v tom, keď, a to sa netýka len školstva, namiesto adresnej kritiky iba dookola hovoríme, že je niečo zlé. Pri školstve sa to hovorí už dvadsaťpäť rokov. Je to u nás všeobecný problém, často sa bohužiaľ pokladá za občiansku cnosť to, že viem veľmi hystericky kričať vo verejnom priestore. Podľa mňa treba ľudí vzdelávať aj k tomu, aby vedeli kritizovať adresne a konštruktívne.

Keď ste boli ministrom, ktorého kritika školstva ste teda počúvali?

Vo verejnom priestore toho až tak veľa nebolo. Vnútri rezortu to bolo iné, na veľa vecí ma upozornil Matej Šiškovič, šéf Inštitútu vzdelávacej politiky, prípadne hlavná školská inšpektorka Viera Kalmárová. Ale tí takzvaní guruovia vzdelávania, ktorí vystupujú v tlači, v podstate len dookola opakujú tie isté frázy – že musíme zabezpečiť, aby sa na deti hľadelo individuálne a musíme zlepšiť sociálny status učiteľa. To, že preklopiť tieto klišé do konkrétnych krokov už nie je také jednoduché, sme videli aj teraz, keď ministerstvo predstavilo tézy národného programu reforiem. Skupina práve takýchto ľudí dávala dokument dokopy niekoľko mesiacov. V momente, keď mali povedať aj niečo konkrétne, navrhli predĺžiť povinnú školskú dochádzku. To naozaj nie je spôsob, akým sa majú pripravovať hlboké školské reformy.

Myslíte si, že súčasní poradcovia ministra nedokážu správne pripraviť reformu školstva?

Určite nie. A o reformu ani nejde, je to len PR aktivita. Aby sa otupila kritika ministerstva zvonku, potenciálnych kritikov pozvali zabaviť sa takouto aktivitou. Na to, aby ste mali dobrú reformu, musíte mať ľudí, ktorí dokážu vidieť školstvo v určitej štruktúre. Je síce pekné hovoriť, že nechceme, aby dieťa memorovalo, ale musíte vedieť, čo všetko povedie k tomu, aby ste na konci v triede mali učiteľa, ktorý vie dieťa počúvať a veci mu citlivým spôsobom vysvetliť. Aby ste dospeli do tohto bodu, musíte vedieť vyriešiť napríklad aj financovanie školstva. Jednoducho, školstvo treba ponímať ako systém. Tým, že budete hovoriť pekné frázy o tom, ako musíme prekonať memorovanie, ešte ten systém nijako nenastavujete.

Vedeli by ste na návrhu reformy nájsť aj nejaké pozitíva?

(Smiech a dlhá pauza). Pozitívne, samozrejme, je to, že sa opäť zdôrazňuje úloha dieťaťa. Nedá sa to však robiť tak, že len opakujete tieto frázy a potom od nich zrazu preskočíte k veciam, ktoré sú síce ľahko uchopiteľné, ale nijako nemenia systém, ako je napríklad predĺženie povinnej školskej dochádzky.

Tým, že budete hovoriť pekné frázy o tom, ako musíme prekonať memorovanie, ešte ten systém nijako nenastavujete.

Vy ste teraz na svojom blogu zverejnil dokument, ktorý by sa dal nazvať vaším návrhom reformy školstva.

Áno, ak by som dnes sedel na stoličke ministra, toto by bola cestovná mapa k reforme školstva.

Prečo ste ho ale zverejnili až teraz?

Prečo teraz? Mne by sa zdalo veľmi arogantné, keby som hneď potom, ako som nastúpil do pozície ministra, povedal školskému prostrediu bez toho, aby som si vypočul ich názory, že tu je môj plán, ako školstvo zreformovať. Tak isto som si musel zoradiť politické priority. Prioritou bolo zjednotiť školské prostredie. Usporiadal som dva veľké okrúhle stoly pre školských predstaviteľov, kde som povedal, že teraz počúvame my na ministerstve, aké máte bolesti, problémy a návrhy. Takéto fóra som otváral aj preto, lebo som chcel, aby sa tí ľudia stretávali. Blížili sa voľby a pred nimi bolo potrebné, aby malo školské prostredie jednotu a v kľúčových okamihoch vedelo povedať, aké sú jeho požiadavky a podporiť ich aj hrozbou prípadných protestov. , Tie by neboli iniciatívou nejakej malej skupinky, ale celého školského prostredia. Toto bolo pre mňa prvoradé, veľký program reforiem som si pripravoval až na povolebné obdobie, chcel som s ním vyjsť hneď po marci.

Nie je naivné klásť si ako cieľ zjednotenie školského prostredia? Z môjho pohľadu sa vám to nepodarilo a neviem, či sa to vôbec niekomu môže podariť.

Naozaj je problém, že jednotliví predstavitelia medzi sebou v zákulisí niekedy zbytočne bojujú. Nevedia sa dohodnúť na súbore požiadaviek, na ktorých by sa určite aj o dva mesiace či rok vedeli zhodnúť. Keď sa ale uskutočnili tie okrúhle stoly, mal som pocit, že sa nám ich podarilo zjednotiť. Bola tam ozaj príjemná atmosféra, ľudia boli prekvapení, ako vieme spolu veľmi otvorene komunikovať. Bohužiaľ to ale rozbila skupinka ľudí okolo Vladimíra Crmomana. Akonáhle využili ich iniciatívu médiá na obrovskú hysterickú kampaň, tak to zviklalo aj ľudí, ktorí stáli na čele školských stavovských organizácií. Zrazu nevedeli, čo robiť, či sa postaviť za návrhy ministra, ktorého tlač negatívne vykresľovala, alebo sa z toho nejako snažiť vykľučkovať.

Myslíte, že štrajk učiteľov nebol oprávnený? Že nemali právo vyjsť do ulíc a začať o tom hovoriť, lebo aj vďaka tomu sa v médiách začalo veľmi živo diskutovať v školstve.

Nie, nezačalo, to nie je pravda. Keby ste si pozreli prehľad tlače z jari 2015 a z jari tohto roku, tak by ste uvideli, že počet článkov o školstve prudko klesol a predovšetkým sa stratili konkrétne témy. Kým v roku 2015 sa hovorilo o kvalite odborného vzdelávania, akreditačných procesoch a očistení vysokoškolského prostredia, ale aj o zdravom stravovaní, či telesnej výchove a pohybe detí, v tomto roku sa to všetko stratilo. Nielen novinárske prostredie, ale aj verejnosť sa úplne unavili témou školstva a dnes nie sú ochotní takéto témy otvárať.

Aj vy ste však boli súčasťou vlády, ktorá tento problém dlhodobo ignorovala.

Áno, ale nehovorte, že som ho ignoroval ja. Ja som bol na ministerskej stoličke len niečo vyše roka. Na ministerstvo som prišiel po tom, ako som trinásť rokov žil v zahraničí. Samozrejme, že organizovať protesty je úplne legitímne a ja som dokonca školskému prostrediu viackrát zdôrazňoval, že mi vo vyjednávaní len pomôže, ak budú mať rozumnú mieru protestov.

Čo je to rozumná miera protestov?

Rozumná miera protestov s rozumnými požiadavkami znamená, že nepôjdete do toho, čo oni nazývali štrajk v ťažko citlivom období pred voľbami, ale poviete, že ste zjednotení a potrebujete od vlády garanciu. Ak vám vláda nedá garanciu splnenia požiadaviek v novom programovom vyhlásení, vtedy, a práve vtedy, pôjdete do štrajku. Skutočného.

V novom programovom vyhlásení vlády sa školstvo spomína len veľmi okrajovo.

Došlo presne k tomu, pred čím som varoval. Povedal som učiteľom, že musia byť absolútne jednotní a ja sa k nim pripojím a vystúpim s nimi aj pred kamerami, aby verejnosť aj politickí partneri tú jednotnú silu jasne vnímali. Pretože, a to si povedzme na rovinu, minister školstva sa môže aj na hlavu postaviť, ale sám nikdy neprevalcuje ministra financií a zvyšok vlády. Na to potrebuje podporu, ktorá sa však protestnými aktivitami rozbila.

Vy ste ale pôsobili v jednofarebnej vláde, ktorá sa mohla veľmi ľahko a rýchlo zjednotiť, ak školstvo bolo pre ňu naozaj prioritou.

Dúfam, že prejdeme aj na iné témy a nebudeme sa baviť len o tomto (smiech). Ja sám by som vedel  hovoriť aj o iných oblastiach, kde sa mohli veci robiť lepšie, vďaka tomu, že tu bola jednofarebná vláda. Bohužiaľ, mal som v rukách také karty, aké som dostal rozdané tým, že som sa na pozíciu ministra dostal až ku koncu volebného obdobia.

Minister školstva sa môže aj na hlavu postaviť, ale sám nikdy neprevalcuje ministra financií a zvyšok vlády. Na to potrebuje podporu, ktorá sa však protestnými aktivitami rozbila.

Čo sú podľa vás oprávnené požiadavky učiteľov? Jedna z požiadaviek bola zvýšenie platov. Nebolo to od nich oprávnené?

Táto skupinka chcela vyššie platy, ale ani pri tom neboli s ostatnými predstaviteľmi školstva v zhode. Navrhovali pevné sumy, to by však rozbilo platové tabuľky a mnohí na to poukazovali. Druhá vec je, že oni čisto z pragmatického dôvodu, o ktorom si mysleli, že je veľmi bystrý, prišli s tým šialeným číslom, že chcú 400 miliónov na vybavenie škôl a pomôcky. Zjavne si mysleli, že to dobre zapôsobí na verejnosť, keď nebudú pýtať len na platy, a tak len tak z brucha vystrelili nejaké číslo, toľkoto chceme na pomôcky a vybavenie. V skutočnosti je to úplne nezmyselná cifra, lebo u nás sa na vybavenie škôl dávajú ročne iba desiatky miliónov. Navýšiť to v priebehu jedného roka na 400 miliónov je absurdnosť, aj keby vám to niekto nejakým zázrakom dal, nevedeli by ste sa v tak krátkom čase dohodnúť, na čo to dať, ako nastaviť kritériá na prideľovanie prostriedkov, zorganizovať súťaže a verejné obstarávania.

Ako bývalý minister hovoríte, že ten štrajk nebol šťastný, že to mali robiť inak. Premiér Fico im odkázal, nech štrajkujú v lete…

Nebudem sa vyjadrovať k tomu, čo povedal premiér alebo minister financií. Ale k aktivistom vám poviem takýto príbeh. Na mojom verejnom facebookovom profile mi jeden učiteľ a aktivista nedávno trpko zdôrazňoval, aký má ťažký život. Na škole nemajú ani elektronickú triednu knihu. Zamestnanci musia do tej papierovej písať len modrým perom a škrtať v nej iba určitým spôsobom. Iný učiteľ mu na to namietol, že za výmysly ich riaditeľa hádam nemôže priamo viniť ministra, asi sa to dá riešiť aj inak. Na to ten prvý poznamenal, áno, minule som to už na porade spomenul… Jednoducho, ľudia berú verejné diskusie ako nejaký terapeutický priestor, kde si ventilujú frustrácie zo svojich každodenných životov. Na online fórach alebo v mediálnych rozhovoroch sa navyše môžu stať hrdinami, keď už takými nie sú doma. Obávam sa, že mnohým išlo len o to. Vysvetľoval som, že to, aby vládna strana na požiadavku malej skupiny učiteľov z Bratislavy zrazu uvoľnila pol miliardy eur, je nereálne technicky, ale aj politicky. Nahnevalo by to voličov Smeru a nielen jeho. Nemôžete vyjednávať tak, že protivníka tlačíte do preňho nezmyselného riešenia. Ja som školskému prostrediu povedal jednoznačne – buďte jednotní, to je úplný základ, a spoločne niekoľko dní pred voľbami predstavíme pred kamerami niekoľko racionálnych požiadaviek. V prípade, že sa hneď po voľbách nepretavia do programového vyhlásenia vlády, pôjdete do štrajku. Spoliehal som sa na to, že sme dohodnutí, do toho však prišla tá nešťastná protestná aktivita aj mediálne útoky, tak sa všetci zľakli.

FOTO - Soňa Sadloňová
Navýšiť jednorázovo rozpočet na pomôcky o 400 miliónov je nemožné. FOTO – Soňa Sadloňová

Mal som pocit, že ste chceli ostať ministrom a dotiahnuť to ďalej. Prečo ste neostali? Nebola ponuka?

Bolo by zvláštne, keby som nechcel ostať aj na to obdobie, keď už by bol priestor na hlbšie reformy. Samozrejme, aj mne išlo v prvom rade o ne. Prečo k tomu nakoniec nedošlo? Práve preto, že školstvo sa pred voľbami stalo akousi rádioaktívnou témou. Médiá si zvykli na to, že napádajú ministra a otvárajú tému školstva len cez negatíva, tak by to pokračovalo aj po voľbách. A navyše, ani výsledok Smeru nebol taký dobrý, aby si mohol diktovať a školstvo zďaleka nie je prioritou pre žiadnu politickú stranu, takže sa nechceli o ten rezort pobiť.

Médiá podľa vás spôsobili, že ste nemohli ostať ministrom?

Áno, do značnej miery. Po voľbách som napísal, v čom všetkom médiá klamali a zavádzali. Aj keby som ostal ministrom, mal by som veľmi slabú pozíciu na to, aby som vo vláde a v parlamente niečo pretláčal, lebo mi ju týždne pred voľbami systematicky oslabovali. Pri prvom politickom konflikte, napríklad ak by sa niekomu nepáčilo moje čistenie vysokých škôl alebo niečo podobné, by ma už ľahko odstavili.

To je ale úlohou médií, nie? Byť kritický, otvárať vážne témy.

Dajme ešte maximálne dve otázky k tejto téme a potom sa, prosím, posuňme ďalej. Médiá dokázateľne klamali a na to právo nemajú. To je naozaj všetko, čo sa k tomu zmysluplne dá povedať.

Každého experta sa pýtame, či by zvýšenie platov učiteľom prispelo aj ku zvýšeniu kvality školstva. Koľko by podľa vás bol ideálny plat pre učiteľa?

Koľko by mal zarábať je ťažko exaktne povedať. Dá sa na to pozrieť rôznymi spôsobmi. Napríklad cez tzv. ekvivalent súkromného sektora. Asociácia súkromných škôl a školských zariadení aktivity pána Crmomana v zime verbálne intenzívne podporovala. Očakával by som preto, že by išli príkladom a ukázali, koľko u nás zarábajú učitelia v súkromnom školstve. Videli by sme, aj aká je spoločenská objednávka, teda, koľko sú rodičia ochotní dať na vzdelanie svojho dieťaťa, aj to, koľko sú školy z toho ochotné poskytnúť na platy. Je to len určitý hrubý indikátor, ale dá sa v diskusii použiť.

My sme tiež zriaďovateľom súkromnej školy, ktorú ste navštívili a naša pani riaditeľka má plat sedemsto euro. Je to dosť?

Vy ste ale veľmi malá súkromná škola mimo Bratislavy. Pokojne by sa do nejakej provokatívnej diskusie dalo akceptovať, že by si asociácia zobrala len vzorku z Bratislavy a krajských miest.  Potom je aj možnosť, pozrieť sa napríklad na to, koľko v priemere zarábajú učitelia v zahraničí a koľko by to mohlo byť u nás, napríklad cez ten často spomínaný pomer platu pedagóga k priemeru vysokoškolsky vzdelaného človeka. Aj keď by som sa pozeral skôr na medián ako aritmetický priemer. Môžeme sa pozrieť aj na to, že u nás zarábajú policajti ešte stále výrazne viac ako učitelia. Ak chceme byť spoločnosť, ktorá investuje do budúcnosti svojich ľudí, mali by sme dbať na to, aby tí učitelia zarábali minimálne rovnako. Vrátil by som sa ale k otázke kvality. Keby sme len plošne zvýšili platy učiteľov, tak to urobí pre kvalitu školstva pomerne málo. Človek, ktorý ide učiť, potrebuje mať pred sebou víziu určitej stability. A takto by nemohol vedieť, či by aj o päť rokov bol platy na určitej úrovni. Vidíme aj príklad z Maďarska, kde pred niekoľkými rokmi zvýšili platy učiteľov v priemere o 36 percent. V skutočnosti im ale pobrali príplatky a navýšili hodiny, takže sa postavenie maďarského učiteľa nijak nezlepšilo.

Ako by to teda malo byť nastavené?

Mojím návrhom je, aby sme ich diferencovali tak, že učiteľom, ktorí majú predpoklady na to, aby boli kvalitní, dáme aj viac peňazí a vytvoríme pre nich zvláštny program. Nie je to nič nezvyčajné a robí sa to aj v iných systémoch. U nás potrebujeme takéto sito, lebo sito z pedagogických fakúlt nie je dobre nastavené. To znamená, že učitelia, ktorí by prešli špeciálnymi verbálno-numerickými testami, by dostali pokročilé školenia a potom by sa ich plat mohol posunúť výrazne vyššie ako zvyšku.

Keby sme len plošne zvýšili platy učiteľov, tak to urobí pre kvalitu školstva pomerne málo.

Čo si máme predstaviť pod verbálno-numerickými testami?

Je to úplne bežná vec, ja som žil 13 rokov mimo územia Slovenskej republiky, stretávate sa s nimi na univerzitách či pre testoch pre zamestnanie…

Povedzme, že ja som jednoduchší človek zo Zaježovej a nerozumiem tomu. Čo konkrétne si mám pod tým predstaviť?

Či už idete na vyššie pozície do štátnej správy, do Európskej komisie alebo sa dostávate na nejakú inteligenčne náročnejšiu pozíciu v súkromnom sektore vrátane súkromných škôl, je pomerne bežné, že si robíte test, kde máte určiť, čo v texte je a čo nie je, interpretovať štatistiky, pochopiť argument v štruktúre vety, či rýchlo vyriešiť príklady numerického charakteru, aby ste vedeli pochopiť nejaký základný numerický problém.

Vy teda hovoríte, že dnes sú na Slovensku učitelia, ktorí dajme tomu nevedia pracovať s grafmi a čítať s porozumením?

Do veľkej miery pravdepodobne áno.

Hovoríte na základe svojej osobnej skúsenosti alebo z čoho vychádzate?

Áno, aj z osobnej skúsenosti. Ešte raz ale opakujem, takýto typ testov je v zahraničí úplne bežný a nie je sa čoho báť.

Keď robíme prijímačky na Sokratov inštitút, tak toto všetko používame. Som ale celkom šokovaný, že by sme to mali používať na učiteľov a zisťovať, či dokážu porozumieť textu. Takých ľudí dnes podľa vás do školstva púšťame?

Áno, ale to je úplne bežné aj v akejkoľvek inej profesii. Všade máte lepších aj horších. Ja len zdôrazňujem, že tí, čo sú lepší a dokážu to takýmto testom, by mali mať primerané ohodnotenie a pozornosť zo strany štátu. Tak isto som navrhoval, aby sa odlišovalo podľa aprobácií, čo je opäť niečo, čo je v Európe bežné. Dáva to zmysel, ľahšie zoženiete niekoho na učenie telocviku ako informatika alebo fyzikára a to ani nehovorím o niektorých špecializáciách v odbornom školstve.

Slovenské deti nerady chodia do školy. Má minister možnosť toto ovplyvniť?

Nielen deti, ale aj učitelia nie sú šťastní v systéme často preto, že tam je chaos, nefungujú pravidlá a musia robiť veci, ktorých zmysel im nikto neosvetlí. Školstvo je prostredie plné frustrácie, neplatí to o každej škole, ale na veľa školách je zlá atmosféra, lebo tam sú veľmi zlé kolegiálne vzťahy. Keď som sa pred pár mesiacmi zastavil na jednej zo zahraničných škôl v Bratislave, tak mi jeden zo slovenských zamestnancov povedal, že aj ten plat je síce zaujímavý, ale najmä ho teší, že po 25 rokoch v slovenskom školstve na tejto škole mimo slovenského systému teraz konečne zažíva, že môže fungovať aj v normálnej atmosfére s normálnymi kolegiálnymi vzťahmi. Toto samozrejme môže meniť aj minister. Musíte prostrediu zabezpečovať jasné pravidlá a  transparentnosť a dávať pozor na to, aby boli v školstve kompetentní ľudia, ktorí vytvárajú normálnu, kolegiálnu atmosféru. Všetko potom funguje, ako má.

Čiže spokojní učitelia robia spokojných žiakov?

Do veľkej miery áno.

Školstvo je prostredie plné frustrácie, neplatí to o každej škole, ale na veľa školách je zlá atmosféra, lebo tam sú veľmi zlé kolegiálne vzťahy.

Do ktorej školy by ste dali svoje dieťa?

Citlivá otázka, pretože, ak mám pravdu povedať, veľmi by som to musel zvažovať. Vzhľadom na to, že s veľkou pravdepodobnosťou nebudem pôsobiť na Slovensku, sa aj vyhnem týmto dilemám. Ale ak hovoríme o tom, ktoré školy sú lepšie, ak ste dobre situovaní a žijete v Bratislave, máte trochu na výber. Škola, ktorá ma zo všetkých na Slovensku najviac zaujala bola francúzska základná škola, ktorú podporuje francúzsky štát a riadi sa podľa francúzskeho kurikula. Zaujala ma preto, že tamojší učitelia, medzi nimi viacerí slovenského pôvodu, vyzerali veľmi spokojní, vyrovnaní, veľmi dobre komunikovali a to isté sa dá povedať aj o deťoch. Boli veľmi dobre pripravené, veľmi komunikatívne, ale na druhej strane nestrácali takú… šibalskosť. To mi niekedy prekáža pri súkromných školách, kde sa síce hrdia, že dávajú veľkú pozornosť dieťaťu, ale preháňajú to. Príliš pozornosti alebo prehnane láskavý prístup, to môže aj škodiť. Potom dostávate deti, z ktorých sú malí roboti, alebo pre zmenu príjemné deti bez ambícií.

Je aj nejaká verejná škola, ktorá sa vám veľmi páčila?

V regiónoch nájdete krásne školy, kde vás to až chytí za srdce. Mnohé sú v oblastiach s vysokou nezamestnanosťou, kde ľudia len sedia doma a nezapájajú sa do verejného života. A zrazu tam vojdete do školy, ktorá je krásna, čistučká,  farebná a všetko funguje, ako má. Moja srdcovka je základná škola v Palíne, čo je úplne na východe Slovenska a je odtiaľ veľmi ďaleko do akéhokoľvek veľkého mesta. Riaditeľka je veľmi trpezlivá a pritom aj energická, pracuje s deťmi, s ktorými to nemá ľahké – zhruba tretina detí je tam z rómskeho etnika, majú výborne zorganizované vyučovanie, vrátane pracovného a vôbec dbajú na zručnosti. Po mojej návšteve mi potom na narodeniny poslali výšivky aj obraz vlastnoručne namaľovaný jedným zo žiakov, ten mám vystavený doma. Takýchto príkladov nájdete viac. Keď je dobrý riaditeľ a spolupracuje so zriaďovateľom, vie veľa vydupať, vie učiteľov motivovať a dať im stabilitu. Keď učiteľ vie, že sa nemusí toľko starať o administratívu a v škole  bude dobrá atmosféra, môže sa viac sústrediť na samotné učenie. Ešte jeden príklad –  základná škola Komenského v Revúcej. Keď som tam prišiel, tak som okrem perfektného vybavenia, do ktorého patrilo aj dopravné ihrisko a priestory na športovanie, za schodmi videl veľké krabice. Pýtam sa, čo to je a riaditeľ mi hovorí, že je to minigolf, ktorý práve idú inštalovať.

Ľahšie zoženiete telocvikára ako učiteľa fyziky, hovorí Draxler. FOTO - Soňa Sadloňová
Ľahšie zoženiete telocvikára ako učiteľa fyziky, hovorí Draxler. FOTO – Soňa Sadloňová

Na Slovensku sa často hovorí o tom, že školy by mali lepšie pripravovať deti do zamestnania. Je to podľa vás dobrá cesta? Mali by školy byť továrňou na pracovnú silu?

Nie je dobrý ani jeden extrém. Ani nedbať na to, aby deti mali zručnosti, vďaka ktorým si vedia nájsť dobrú prácu, ale nie je dobré to ani preháňať a tvrdiť, že školy tu máme na to, aby sme mali dobrých zamestnancov do automobilového priemyslu. Navyše je to veľmi zjednodušené, pretože my v skutočnosti musíme dbať na to, aby mali ľudia skupiny zručností a nie úzke špecializácie. To nerobia ani v Nemecku, Rakúsku či Švajčiarsku, kde majú silné odborné školstvo.

Chodili ste na strednú aj vysokú školu v Anglicku a Nemecku. V čom by sme sa od nich mohli inšpirovať?

Ja som tam nechodil len ako žiak, ale aj som tam učil! A, čo je veľmi zaujímavé, za celý čas, čo som bol ministrom, sa ma na to neopýtal ani jeden novinár. A to sa ma pýtali na všeličo od farby trenírok až po obľúbené jedlo.

Tak opravíme otázku, pôsobili ste na školách v Anglicku a Nemecku. V čom sa od nich môžeme inšpirovať?

Jedna z prvých vecí, ktorá ma zaujala, keď som prišiel na strednú školu do Veľkej Británie bola, že známky neboli až tak dôležité a neslúžili na to, aby udržiavali disciplínu v triede pri procese, ktorý by nás aj tak nebavil. Učivo sme brali vo veľkých celkoch a až potom, ako sme ten celok prebrali, sme napríklad písali eseje a k nim nám učitelia dali nejakú spätnú väzbu a aj známku. Tá ale nebola taká dôležitá, aby sme sa triasli, že keď prídeme domov, rodičia sa nás budú pýtať, prečo si dostal B a nie A a podobne. Čo sa vyučovania týka, zistil som, že nikde to nie je jednoduché. V západouerópskom prostredí je strašný pretlak absolventov univerzít, ktorí chcú zúfalo v akademickom prostredí ostať. Aj v Prahe na súkromnej vysokej škole s veľmi medzinárodným pedagogickým zborom sme mali človeka, ktorý bol asistentom na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti a odtiaľ raz týždenne pricestoval u nás odučiť trojhodinový blok. A zase išiel naspäť. Určite na tom značne prerábal, ale potreboval mať v životopise, že aspoň niečo učil. Na druhej strane, čo sa prístupu k vyučovaniu týka, veľa sa dbalo o to, aby študent dostával jasnú spätnú väzbu. Učilo sa len cez semináre, žiadne prednášky, bol tam systém kontroly kvality cez hospitácie. To mi bolo blízke práve preto, že intenzívny individualizovaný prístup s veľkým dôrazom na kvalitu učiteľa sme mali už na spomínanej škole v Británii, kde naozaj dbali na to, že učiteľ má žiakovi pomáhať v jeho rozvoji, nemá z neho vytvárať nejaký nejaký nahrubo opracovaný výrobok.

To pripomína vyjadrenia českého experta Ondřeja Šteffla, ktorý tvrdí, že školy na učenie sa vedomostí už nie sú potrebné, ale dôležitejší je istý koučovský prístup učiteľa. Súhlasíte s tým, potrebujeme ešte vôbec školy?

On to ženie až do extrémov, aj keď sú jeho myšlienky podnetné. Myslím si, že školy potrebujeme. Je to priestor, kde sa deti stretávajú a zároveň deti potrebujú do istej miery štruktúrované vedenie. Na druhej strane je pravda, že dieťa má veľa možností, ako sa rozvíjať aj mimo školy, napríklad jazyky sa často skôr naučí cez počítačové hry či televíziu ako v škole. Som za podporu istých platforiem, kde sa deti budú môcť učiť aj samé, ale inštitucionalizované školstvo ešte dlho ostane základom vzdelávania v ktorejkoľvek krajine.

Známky vo vašej škole síce neboli príliš dôležité, no napriek tomu by nás zaujímalo, ako by ste sa ako minister ohodnotili?

Nemám rád takéto zjednodušené hodnotenia, skôr by som si dal nejaké písomné hodnotenie ako známku (smiech).

Tak skúsme teda slovné hodnotenie, čo sa vám podarilo a čo naopak nie?

Teším sa, že sa mi podarilo v prvom rade inak nastaviť fungovanie ministerstva, čo nebolo až také ťažké, lebo som s príjemným prekvapením zistil, že keď sa niektorých ľudí zbavíte a iných zas dáte do vedúcich pozícií, začne ten útvar veľmi dobre fungovať. Musím inak povedať, že som mal výborných kolegov a veľmi príjemne sa mi tam pracovalo. Podobne ma tešilo robiť projekty, ktoré zlepšovali materiálne zabezpečenie škôl. Bol som rád, keď sme takto  rekonštruovali materské školy, že sa mi na poslednú chvíľu podarilo vydupať prostriedky na rekonštrukciu telocviční, a že sa mi napríklad  podarilo zohnať prostriedky na rekonštrukciu bratislavského Matfyzu. Čo ma neteší, je, že sme už nedostali priestor pokračovať a začať aj s tými hlbšími reformami.

To vyzerá na takú jednotku.

Teraz ste vy ako učiteľ, ktorý chce zúfalo zjednodušiť moje pôsobenie na jedno číslo. Ja som to nevnímal ako test mojich schopností, alebo súťaž. Vedel som, čo chcem robiť, bolo podstatné rozpísať si to do nejakého plánu a dbať na jeho napĺňanie. To, čo sa dalo za jeden rok urobiť sme podľa mňa zvládli dobre, len je škoda, že sme nemohli pokračovať.

Kde sa chystáte teraz pôsobiť?

Ešte stále sa o tom rozhoduje. Na jednej strane dúfam, že sa mi podarí tu na Slovensku vytvoriť napríklad think tank, cez ktorý by som sa mohol naďalej vyjadrovať k veciam verejným. Na druhej strane to vyzerá, že pôjdem do zahraničia, kde by som ale chcel ostať v oblasti verejnej politiky.

Nie je dobrý ani jeden extrém. Ani nedbať na to, aby deti mali zručnosti, vďaka ktorým si vedia nájsť dobrú prácu, ale nie je dobré to ani preháňať a tvrdiť, že školy tu máme na to, aby sme mali dobrých zamestnancov do automobilového priemyslu.

Vydali ste román Petra, ktorý je označený ako politický thriller. Pred časom boli na Slovensku protesty za vyňatie knihy Sekerou a nožom, ktorá mala, podobne ako tá vaša, veľmi šťavnaté pasáže, zo zoznamu povinnej literatúry. Ako ste to vnímali?

Síce chápem aj ľudí, ktorí tú otázku nastolili, ale prvoradé musí byť, či je kniha kvalitná a či dieťaťu niečo dá alebo nie. Vulgarizmy samotné asi nie sú problém. Myslím, že štvrtákov na gymnáziu v tejto oblasti už nie je príliš čo učiť (smiech). Nešťastné to bolo kvôli tomu, že namiesto toho, aby sa rozvinula diskusia, akú literatúru máme mladým ľuďom predstavovať a, čo je ešte dôležitejšie, ako ich učíme pracovať s textom, to opäť ostalo len pri kolečku verejných výkrikov k veľmi úzkej téme.

Maturantom by sme teda vašu knihu mohli odporučiť?

Neviem, či práve maturantom, ale určite môžete moju knihu odporučiť vašim čitateľom. Snažil som sa, aby odrážala spoločenské dianie na Slovensku, ale v žiadnom prípade nie prvoplánovo. Obávam sa, že tu stále vychádzajú, ako to ja nazývam, x-té permutácie Rysavej jalovice. Mali by sme viac reflektovať, čo sa na Slovensku deje. Vrátane hospodárskych zmien, dopadov otvárania krajiny svetu. Snažil som sa, aby to moja kniha robila, a to miestami aj dobrodružným rozprávaním, či šťavnatým jazykom. A hlavne, aby to nebola provinčná, vidiecka literatúra.

Ďalšia kniha teda bude reflektovať vaše skúsenosti v politike?

Táto téma ma zaujíma a nemôžem preto vylúčiť, že moja ďalšia kniha nejakým spôsobom reflektovať buď politiku alebo medzinárodné dianie.

JURAJ DRAXLER bol ako nominant strany SMER-SD predošlým ministrom školstva. Strednú školu absolvoval vo Veľkej Británii, vysokú školu v Nemecku a Veľkej Británii. Pracoval ako novinár v tlačovej agentúre Reuters, výskumník v Centre for European Policy Studies (CEPS) a učiteľ na University of New York v Prahe a Angloamerickej univerzite v Prahe.

b01_zober_divadlo

Kľúčové slová:

rozhovor

Profil autora:

Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Názory

marie-stracenska
Marie Stracenská

Toto nie je len o galérii, musí sa to skončiť

Jedna z prvých kníh, ktoré ma od detstva spájali s babičkou, boli Matějčekove Dejiny umenia. Trávili sme pri nich hodiny. Poznala som ich skoro naspamäť. Vtedy sa začala moja láska k výtvarnému umeniu. Po tom, čo som doštudovala žurnalistiku, prepadol ma smutný pocit, že už nebudem vôbec chodiť do školy. Rozhodla som sa preto skúsiť ešte jednu vysokú školu, ktorá ma bude ukrutne baviť.

Andrea Uherková

Staré odrody jabloní nie sú len slovenské a žiadne iné

Na stole mám celú jeseň misu s ovocím. Dnes si z nej vyberám nenápadné žlté jablko. Po zahryznutí je chrumkavé a šťavnaté, s jemnou chuťou. Je to môj favorit medzi starými odrodami – Batul. Pôvod tejto odrody siaha do Rumunska v 18. storočí.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Esemeska z Česka

„Myslím na teba, posledné týždne, žiaľ, v súvislosti s ohrozením slobody slova, kultúry, vzdelanosti a rastúcim populizmom.“ Zatvorila som esemesku, lebo som naozaj nevedela, čo odpovedať. Nie, že by v Česku, kde kamarát býva, bolo všetko ukážkové. Jeho správa ma zarazila. Iba som mu zaželala k narodeninám a čakala tak maximálne „ďakujem“. Tak takto rozmýšľa o ľuďoch na Slovensku?

Tomáš Kušnír

Nečakané spojenectvá môžu vzniknúť kdekoľvek

Dva roky a dvaja ľudia, ktorí ešte mohli žiť. Juraja a Matúša som nepoznal. Do Teplárne som nechodil a v tom čase som nežil v Bratislave. Napriek tomu som sa vďaka svedectvám ich blízkych dozvedel, ako milovali život a žili v láske. Majú dnes kvír ľudia na Slovensku väčší pocit bezpečia?

ivana-polackova
Ivana Poláčková

Zachráni spojenie vedy a umenia ľudstvo?

Pred pár dňami som v rakúskom Linzi, meste vedy a kultúry, prevzala pre našu mimovládnu organizáciu Živica a jej platformu Hurá von! čestné ocenenie v rámci prestížnej európskej ceny European Union Prize for Citizen Science. Nielen samotné ocenenie, ale celý galavečer ma utvrdil v tom, že prepájať umenie s vedou a umelou inteligenciou (AI) vo vzdelávaní je možno ešte dôležitejšie ako sme si mysleli.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner