fbpx
Vzdelávanie

EDUŽUR: Deťom by sme mali vytvoriť priestor, aby sa nebáli povedať, čo si myslia, hovorí lektor Martin Kuruc (+podcast)

Motivácia je dôležitým prvkom v živote žiakov, rodičov, ale aj učiteľov. Čo v prípade, keď ju strácajú? Čo motiváciu oslabuje a čo naopak posilňuje? Vypočujte alebo prečítajte si v rozhovore s odborníkom na motiváciu Martinom Kurucom, ktorý pracuje na pedagogickej fakulte Univerzity Komenského a ktorý je jedným z porotcov ocenenia Učiteľ Slovenska, zo série Edužur s učiteľkou angličtiny a ruštiny a mentorkou z Komenského inštitútu Annou Jančovou.


Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.

Keď som si na googli vyhľadala slovo motivation, objavili sa viac ako dve miliardy výsledkov. Prečo je podľa teba motivácia dôležitá?

Je dôležitá pre našu civilizáciu, pretože stále hľadáme niečo, čo by nás v živote motivovalo. Keď robím workshopy, vždy mi niekto povie ako čakal, že ho to namotivuje. Vždy si pomyslím, aké je to krásne, keď ľudia hľadajú vnútornú motiváciu a očakávajú od vás, že im poviete, ako k nej prídu. Podľa mňa je to práve prázdnota a nespojenie so svojim vnútrom, ktoré vedie k potrebe, vyplniť to. V akomkoľvek kníhkupectve dnes nájdete stojan s motivačnou literatúrou. To dokazuje, že ľudia chcú nájsť zmysel pre to, čo chcú v živote robiť. Ukazujú to aj výskumy. Sme úzkostní, smutní a prázdni, ako keby sme ten zmysel nemali.

Vedel by si motiváciu zadefinovať?

Existuje veľa definícií. Uznávaný český psychológ, pán profesor Nákonečný, napísal o motivácii encyklopedickú hrubú knihu. Dokazuje, že záleží na tom, cez ktorú optiku sa na motiváciu pozeráme. Ja vnímam alebo vysvetľujem motiváciu asi tak, ako si to popísala na začiatku. Motivácia je ako rieka, ktorá je neustále konfrontovaná so svojím fyzickým, psychickým a sociálnym prostredím. Tie formujú koryto a svojím spôsobom obohacujú, alebo bránia toku rieky. Potom už záleží iba na tom, či ho niečo veľmi zahatá, alebo či vyústi do oceánu.

Martin Kuruc, FOTO – uniba.sk

Z odborného hľadiska ju vnímam ako potrebu konať, rásť, učiť sa a rozvíjať sa. Niečo, čo vychádza z našich vnútorných potrieb a núti nás konať. Neviem, či by sme vôbec žili, ak by sme nemali potrebu žiť.

V akomkoľvek kníhkupectve dnes nájdete stojan s motivačnou literatúrou. To dokazuje, že ľudia chcú nájsť zmysel pre to, čo chcú v živote robiť.

Ako si sa k motivácii dostal a čím ťa zaujala?

Bola to náhoda. Na začiatku som hľadal vedúceho diplomovej práce a mal som to šťastie, že ním bol Emil Komárik, vedúci našej katedry. Dnes ho môžem nazývať svojím priateľom, aj keď je odo mňa starší o takmer tridsať rokov. To je pre mňa veľmi vzácne. Vypísal tému na diplomovú prácu s názvom Pedagogicko-psychologický obraz detí s ADHD. Spôsob, akým ma viedol a ako stimuloval diskusiu, bolo pre mňa asi najväčšou školou. Nechcel som ísť robiť do polepšovne, alebo robiť s deťmi, ktoré boli povedzme na kraji.

Neskôr však za mnou prišla jedna kamarátka z folklórneho sveta, ktorá mi ponúkla prácu v tomto odvetví. Nič iné som nemal, tak som to zobral. Paralelne som mal šťastie, že som dostal ponuku nastúpiť na doktorandské štúdium k pánovi profesorovi Zelinovi, ktorý riešil tému autoregulácie a sebaregulácie. To bolo výrazne spojené s prostredím, v ktorom som pracoval.

V kontexte s prostredím polepšovne som sa začal pýtať: „Čo bráni práve deťom, ktoré tam sú a ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako ktorékoľvek iné deti, robiť v živote veci, ktoré sú im na prospech? Čo im bráni v kontrolovaní vlastného správania a učenia sa?” V tých časoch som veľa experimentoval a kládol som si otázku: „Prečo to je tak, ako to je? Možno dve deti z desiatich mali nejaké poškodenie centrálnej mozgovej sústavy, ktoré by bránilo tomu, aby sa vedeli sústrediť. Inak to boli všetko deti nešťastné, nespokojné a nesprávne diagnostikované, ktorým bolo ublížené – dospelými.

Máš pocit, že na základe toho, čo vieš o motivácii dnes, by sa dalo týmto deťom pomôcť?

Často sa diskutuje, či je v tomto prípade dôležitejšia škola alebo rodičia. Veľa robí to, ako v spoločnosti vnímame interakciu ja – dospelý a dieťa. Teda, aká je úloha dospelého v živote dieťaťa, ako k nemu má pristupovať a ako sa ho snažiť vychovať a nevychovávať.

Možno dve deti z desiatich mali nejaké poškodenie centrálnej mozgovej sústavy, ktoré by bránilo tomu, aby sa vedeli sústrediť. Inak to boli všetko deti nešťastné, nespokojné a nesprávne diagnostikované, ktorým bolo ublížené – dospelými.

Existuje však aj druhý pohľad, ktorý som nadobudol v polepšovni. Teda, aký je náš pohľad ako učiteľov, školy, vzdelávacieho systému. Myslím si, že problémy pozornosti a motorického nepokoja produkuje aj systém a jeho nastavenie, minimálne na prvom stupni. Napríklad, keď nerešpektuje prirodzený vývin dieťaťa.

Ak chceme od detí, aby robili veci, na ktoré potrebujú mať vyvinutý neocortex, kde sú všetky rozumové veci, zatiaľ čo sa nachádzajú na úrovni plazieho mozgu, je potrebné, aby dozreli emočne. Vtedy im neúmyselne ubližujeme.

Motivácia môže byť vnútorná a vonkajšia. Často máme pocit, že vnútorná je to lepšie. Ako je to s týmito druhmi motivácie?

Stretávam sa s tým, že mnohí kolegovia, učitelia či rodičia tvoria skupiny, ktoré podporujú vnútornú motiváciu detí, a potom tí, čo sa zastávajú vonkajšej. Ja pracujem s pohľadom autorov Richarda Ryana a Edwarda Deciho z University of Rochester v Amerike. Je to teória sebaurčenia a iného pohľadu na motiváciu. Je o tom, že existuje skôr autonómiu podporujúca motivácia a kontrolná motivácia. Totiž, keď ich rozdelíme na vnútornú a vonkajšiu motiváciu a postavíme ich proti sebe, nie je možné ich niekde preťať.

FOTO – freepik.com

Sú veci, ktoré sa učíme a stretávame sa s nimi, ale nemusia nás baviť. Z nejakého dôvodu je však dobré ich vedieť. Už sme spomenuli, že v prostredí rieky môžu byť veci, ktoré ju obohatia. To je tiež vonkajšia motivácia, ktorá  napomáha rastu dieťaťa. Je to napríklad v tom, ako nazeráme na proces učenia sa. Keď si učiteľ dá za cieľ, že chce deti naučiť, ako sa učiť, môže sa veľmi jednoducho stať, že kvôli jeho prístupu k motivácii, môže dosiahnuť presný opak.

Ak chceme od detí, aby robili veci, na ktoré potrebujú mať vyvinutý neocortex, kde sú všetky rozumové veci, zatiaľ čo sa nachádzajú na úrovni plazieho mozgu, je potrebné, aby dozreli emočne. Vtedy im neúmyselne ubližujeme.

Môže voliť metódy, ktoré začnú deti brzdiť. Napríklad si povie, že to chce trochu zdynamizovať, tak začne robiť súťaže. Pre malé deti sú však súťaže veľmi osobné, dotýkajú sa ich sebaúcty a nedokážu to oddeliť. V podstate to odkladá ich vnímanie zodpovednosti za vlastné učenie sa. Začnú sa učiť pre prasiatka, včeličky či razítka. Učí sa preto, aby sa vyhlo nepríjemnému znaku a získalo výborný. Prestane sa tešiť iba z učenia sa. Môžeme však robiť veci preto, aby dieťa vnímalo učenie ako svoju vlastnú vec a aby mu učenie sa aj vecí, ktoré ho nebavia, dávali zmysel. To je vonkajšia motivácia.

Už sme naznačili, čo motiváciu oslabuje. Čo ju naopak posilňuje?

Je veľmi dobré, keď učiteľ dokáže rozlišovať vnútorné činitele a zdroje. Jedna z dôležitých vecí, ktorá je asi najťažšia, je byť trpezlivý a dávať to najavo, napríklad rešpektovať tempo. Tak isto chcieť a vedieť prijímať spätnú väzbu a vedieť urobiť reflexiu. Tomu sa až tak nevyhýbame vnútorne, ale navonok si chybu častokrát nepripustime.

Je iné a formatívne, keď spätnú väzbu dostávame od detí. Tiež by sme k tomu mali deti viezť. Otvoriť sa na hodine mentorovi, možno nahrať si niektorú z hodín a byť otvorený spätnej väzbe a reflexii. Keď chystám aktivity na hodinu, keď ich nastavujem, vyberám úlohy a pracovné listy, vždy musím mať na pamäti, kto tam sedí.

Jedna z prvých úloh nie je deti motivovať, ale vytvoriť pre nich priestor, aby sa mohli prejaviť a nebáli sa so mnou hovoriť o tom, čo si myslia, aby som ich spoznal. Učiteľ musí najprv spoznať triedu. Potom, môže nastavovať vyučovanie, aby vedel, že nejaké zadanie môže mať potenciál motivovať. Detí sa musíme pýtať, čo ich baví a nebaví na úlohách, ktoré robia. Veľmi dôležitá je aj aktuálnosť vecí, ktoré riešime na hodinách. Realita triedy nemôže byť odtrhnutá od bežného života.

Každý človek má v zásade tri základné potreby: kompetencia, autonómia a vzťahovosť. Vedel by si objasniť, ako to súvisí s motiváciou?

Motivácia je s potrebami úzko previazaná. Keď pocítime hlad, dostaví sa potreba najesť sa a to nás donúti postaviť sa a zobrať si jedlo. Pozoruhodné je, že sa trochu odkláňa od Maslowovej pyramídy, konkrétne v niektorých prístupoch. Americký psychológ Abraham Maslow hovoril, že je potrebné, aby boli najprv uspokojené nižšie potreby, po ktorých môžu byť uspokojené vyššie – viac psychické.

Jedna z prvých úloh nie je deti motivovať, ale vytvoriť pre nich priestor, aby sa mohli prejaviť a nebáli sa so mnou hovoriť o tom, čo si myslia, aby som ich spoznal.

Mnoho detí dokáže nevnímať svoje fyzické potreby a napriek tomu sa hlboko učiť. Práve spomínaní Deci a Ryan popísali to, že motivácia je silno prepojená s tromi kľúčovými potrebami. Prvou je, cítiť sa ako súčasť tímu, čo je vlastne potreba byť vo vzťahoch. Niektorí učitelia a rodičia si to vysvetľujú tak, že svojim deťom musia dať najavo, že dokážu všetko a neustále ich chvália. Potreba vzťahovosti nie je o tom, že dávame niečo deťom, je o vzájomnosti. Niekedy sa prekladá aj ako prináležania, teda uvedomovanie si, že niekam patrím a som plnohodnotným členom nejakej skupiny.

FOTO – freepik.com

Druhá silná potreba je autonómia. Je to pocit, kedy si dieťa uvedomuje, že sa môže rozhodovať. Najsilnejšie to cítime vtedy, keď dieťa začne ovládať reč a dáva najavo, čo chce a potrebuje. Nazývame to ako obdobie vzdoru. Vtedy sa rozvíja aj potreba pomáhať. Potreba autonómie je však silno prepojená s potrebou vzťahovosti. Deti nám teda nechcú robiť napriek, chcú pomáhať. Akurát to nerobia tak, ako to očakávame. Niekedy nám nerozumejú a neurobia to. Tretia je kompetentnosť, kedy dieťa vie, že dokáže splniť zadanie. Je motivujúce, keď sa dieťa dostane k trošku náročnejšiemu zadaniu a zvládne ho.

Niekedy sa stane, že učiteľ dá deťom na výber, teda viac autonómie, berú to ako slabosť. Čo s tým?

Je dôležité, spýtať sa, kto v danej chvíli chce, aby bol autonómny. Deti sa samé rozhodnú, kedy chcú byť autonómne. Je to spojené s pojmom slobody a slobodnej voľby. Keď dá učiteľ deťom na výber medzi tromi vecami, aby sa rozhodli, otázka je, či je to v danej chvíli ponúkanie autonómie.

Je iné, keď dieťa príde a povie: „Pani učiteľka, my by sme sa dnes chceli baviť o Gréte.” Teda o dievčati, ktoré dobíja svet témou globálneho otepľovania. Učiteľ môže povedať, že má v ten deň pripravené niečo iné. Môže však aj s deťmi vyjednávať a dať im najavo, že oceňuje záujem.

Autonómia je aj vtedy, keď deti majú pocit, že môžu vplývať na rozhodnutie a obsah. Učitelia to niekedy pochopia tak, že by mali vo všetkom vyhovieť deťom. To vôbec nie. Snažím sa povedať práve to, že nie každá vonkajšia motivácia je zlá. Môžeme robiť dohody. Naučiť sa robiť dohody je kľúčová skúsenosť do života. Najprv však musíme vnímať problémy ako výzvy a neobchádzať ich.

Snažím sa povedať práve to, že nie každá vonkajšia motivácia je zlá. Môžeme robiť dohody. Naučiť sa robiť dohody je kľúčová skúsenosť do života.

Vo svojej habilitačnej práci si sa venoval motivácii učiť sa u študentov predprimárnej aj primárnej pedagogiky. Ako to vyzerá s motiváciou budúcich učiteľov a učiteliek v škôlkach a základných školách na prvom stupni?

Sledovali sme motiváciu k učeniu sa matematiky, prírodovedy a technického vzdelávania. Najnižšia vnútorná motivácia bola pri matematike. Kolegyňa profesorka Žilková skúma už niekoľko rokov mieru úzkosti u študentov a tá je tiež veľmi vysoká. V mojej práci píšem o tom, že je alarmujúce, keď budúce učiteľky na prvom stupni alebo v škôlke majú silnú obavu z matematiky.

Prečo to tak je?

Je to o tom, ako sa matematika učí. Mali by sme intenzívne premýšľať nad tým, že ak chceme učiť tak, ako učíme, tak či si nevybrať o niečo inú cestu. Tlak na písanie, čítanie a počítanie tlačíme smerom dole. Príprava predškolákov je v poslednom roku, aby sa pripravili na školu. Od sedemdesiatych rokov mnohé štúdie potvrdzujú, že ak chceme učiť cez kognitívne zručnosti, musíme počkať, kým deti dozrejú. Ideálny vek je okolo ôsmeho a deviateho roku života. Dovtedy je dôležité, dať im priestor, aby motoricky a neurologicky dozreli. Skôr sa potom budú hrať s písmenami a číslami.

Ak chceme učiť cez kognitívne zručnosti, musíme počkať, kým deti dozrejú.

Druhá cesta je prekopať didaktiku a pozrieť sa na to, prečo sa na niektorých školách deti vedia naučiť čítať a písať vo veku štyroch rokov. Väčšinou je to preto, lebo sa na týchto školách rešpektuje emocionálny vývin detí. Neupravuje sa tvar písmen a využívajú sa kartičky so šmirglovým papierom. Deti si tak celou rukou prechádzajú veľké písmená. Netlačí sa na správne držanie pera, neposilňuje sa kŕč v ruke, pretože písmo sa začína od ramena. Skôr sa zaoberajú veľkými prepojenými témami, nejdú po celkoch.

Často sa hovorí aj o tom, že nie len žiaci, ale aj učitelia strácajú motiváciu. Niektorí učitelia sa preto zapoja do rôznych projektov, aby ju našli. Čím sa takíto učitelia líšia od ostatných učiteľov?

Cez Komenského inštitút stretávam najmä tých, ktorí chcú niečo vyskúšať. Prijali fakt, že by mali vstúpiť do niečoho, čo môže byť pre nich neisté. Je jedno, ako to nakoniec dopadne, ale niečo sa deje. Vnímam u nich neskôr väčšiu otvorenosť voči veciam, schopnosť odmietnuť v zmysle – možno neskôr, teraz tomu nerozumiem. Ľudia sú tu otvorení a sú pripravení sa meniť. To je zásadné. S inými ľuďmi musím ísť pomalšie, dávam viac priestoru na zdieľanie a viac ich povzbudzujem.

FOTO – iStock/Getty images

V zásade je to to isté, čo s deťmi v triede, nie?

Áno. Myslím si, že kľúčová je opačná strana autonómie. Deti sú šokované, keď zistia, že ich zrazu nekontrolujeme. Nejde ani tak o možnosť voľby, ale o to, že im zrazu dávame priestor a nenastavujeme kontrolu a dohľad. Keď im dáme možnosť rozhodnúť sa, čakajú, čo príde ďalej.

Kontrolu však niekedy rodičia nahradia bezbrehou slobodou. Ako nájsť tú zlatú strednú cestu?

Keby som mal odpovedať z pohľadu rodiča, neviem či robím všetko správne. Som však rád, keď mi niekto povie, že mám zlaté deti. Tiež ocením, keď mi niekto povie, že sa s deťmi v škole niečo deje. Nemôžeme všetko vidieť.

Niekde som čítal, že naši rodičia chodili v topánkach, ktoré im ušili ich rodičia. My tiež chodíme v topánkach, ktoré nám ušili zase naši rodičia. Keď sa rodičia rozhodnú, že ich tie topánky tlačia, tak ich vyzujú a stoja bosí. To nie je ľahká situácia. Je rozdiel dostať dobré topánky a šiť si ich priamo na nohách.

Keď pracujem s rodičmi, riešime ich úmysel. Vždy zdôrazňujem, že nie je dobré, brať vedomosti iba z kníh. Dá sa pracovať aj s koučom alebo mentorom či terapeutom. Ten ich vie previesť zmenou, kedy si rodičia popíšu motívy, prečo chcú niečo robiť inak. Aby sa nestalo to, že svojim deťom nanútia niečo, čo nikdy nemohli mať. Týchto rodičov však nie je až tak veľa. Mám pocit, že skôr je viac rodičov, ktorí majú problém balansovať svoj pracovný a súkromný život.

Ako sa darí tebe využívať svoje teoretické poznatky v rodičovstve, ale aj aby si sa ty sám posunul ďalej?

Snažím sa. S manželkou sme typ rodičov, ktorí sa rozhodli, vyzuť si topánky. Na začiatku sme si povedali, aké je to super, ale niekedy to fakt bolí. Keď niečo riešim s deťmi a stane sa mi, že som za niečo napálený, tak si poviem: „Martin, predstav si, že sa na teba z boku pozerá nejaký študent/študentka.”

Je podľa mňa veľmi neefektívne, ak si rodič myslí, že si niečo prečíta a naučí sa z toho byť lepším rodičom. Každý sa na všetko pozeráme svojou optikou. Pýtala si sa, prečo si učitelia a rodičia niečo volia. Všetci niečo preferujeme, podľa toho si vyberáme, čo čítame a čomu veríme. Je extrémne dôležité, pýtať si spätnú väzbu doma aj v práci. Najlepšiu dávajú malé deti. Tie totiž krásne zrkadlia naše správanie. Je to komické a oslobodzujúce, keď vidíš, ako dieťa v nejakej situácii napodobňuje tvoje správanie. Chcieť a pýtať si spätnú väzbu je kľúčové.

Profil autora:

Stredoškolská učiteľka, ktorá rada hľadá odpovede na otázky, súvisiace so vzdelávaním. Baví ju uvažovať s skúmať, čo pri učení (ne)funguje a prečo. Svoje úvahy a nápady overuje v praxi a ak sú použiteľné, rada ich posunie ďalej. Je absolventkou a mentorkou Komenského inštitútu a okrem pedagogiky sú jej vášňou knihy, amatérske divadlo a kráčanie.

Názory

Andrea Uherková

Prírodný cintorín nie je len alternatíva

Keď sme v roku 2017 ako Živica zakladali s mestom Zvolen prvý prírodný cintorín na Slovensku, prezentovali sme ho ako alternatívu voči tomu konvenčnému. Ako voľbu pre ľudí, ktorí hľadajú inú cestu. Takú, ktorá ide ruka v ruke s rešpektom voči prírode i ľuďom. Mysleli sme si, že vo Zvolene pôjde skôr o nadčasovú a okrajovú záležitosť, ktorá si bude nachádzať cestu k verejnosti pomaly. Zrejme sme však neodhadli pripravenosť spoločnosti na túto možnosť.

Kristína Červeňáková

Pochádzajú živočíšne potraviny od šťastných zvierat?

Veselé kravičky na obaloch mliečnych čokolád či syrov, teliatko túliace sa k matke na krabici od mlieka, šťastné pobehujúce ovečky, kuriatka či prasiatka na lúkach… 

Andrea Uherková

Sila kvetov

Záhradnícke nožnice nosím v kabelke tak, ako iné ženy rúž. Len sú o čosi väčšie a ťažšie. Aj v to skoré ráno s nimi kráčam po boku. Vytiahnem ich len čo zahnem z poslednej ulice sídliska na strmý blatistý kopček, ktorý ma vedie poza ploty záhradkárskej kolónie.

Kristína Červeňáková

Majú vlastné lietadlo, na emisie pozerajú zvrchu

Pamätám si, ako som sa na základnej škole hanbila za to, že som nikdy neletela lietadlom. V našej triede bolo prestížou, keď niekto na letnú dovolenku letel. Samozrejme, nikto z nás vtedy ani len netušil, aký dopad má letecká doprava na našu planétu. 

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Óda na klimatizovanú električku. Or not?

Ak vždy len nájdeme super spôsob, ako sa dopadom našich vlastných činností vyhnúť, ako sa z nich poučíme?

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner