Na Novom Zélande prírodu doplnia, nie prerobia. S vkusom a nenásilne, píše o návšteve dedinky Hobiton Marie Stracenská.
Som človek, ktorý roky rokúce miluje Tolkiena. Takmer nekriticky. Svet hobitov, elfov, trpaslíkov, mágov a drakov, zlých obrov, orkov a skirtov – kto to čítal, má svoje predstavy. Milujem ten svet v knihách aj vo filmoch. A tešila som sa, keď som sa dozvedela, že sa jeho časti budem doslova môcť dotknúť. Na mieste nazvanom Hobiton na Novom Zélande, tu filmári vyrobili mestečko, kde sa časť filmov nakrúcala.
Hobiton je maličký. Je to niekoľko „domov“ na stráni a v údolí, rybník, veľká lúka na party zatienená mohutným stromom, ale v podstate sa Hobiton dá prejsť pomalým krokom za hodinu a rýchlym možno aj za desať minút. Domčeky sú len dvierka, za nimi nič nie je. Interiérové scény sa nakrúcali v ateliéroch, ale takýto „navonok“ Hobiton fanúšikom úplne stačí. Chodila som pomaly a ako Alenka v krajine zázrakov, počúvala každé slovo sprievodkyne, predstavovala si scény.
Oblasť Cambridge, kde Hobiton leží, je časť Nového Zélandu, kde sú samé farmy. Zvlnená krajina trochu podobná našej pahorkatine, hustejšie kopčeky naskladalo vulkanické podložie jeden cez druhý, medzi nimi priehlbne, s večne zelenou trávou. Pasú sa tam ovce, kone, kravy. Filmári pred nakrúcaním vedeli, že film sa bude odohrávať niekde tam. Nasadli do vrtuľníka a vyrazili hľadať. Vedeli, že na Hobiton potrebujú okrem členitého terénu najmä dve ďalšie veci – veľký súmerný strom a rieku, hrajú v scénach z miesta dôležitú rolu.
Lietali a našli. Farma patrila rodine pána Alexandra. Bola nedeľa, keď u nich zaklopali. Rodina práve ako vždy v nedeľu pozerala ragby a keď sa ich opýtali, či si môžu prezrieť ich pozemok povedali – nech sa páči len zatvárajte ohrady a nevypustite nám ovce. O pár týždňov sem prišiel aj režisér a bol spokojný. Navštívili rodinu zas. S konkrétnou ponukou, že chcú nakrúcať. Podpísali utajené zmluvy, postavili mestečko stanov pre ľudí, použili sklady na stroje na svoju techniku, vystavali na jednom a štvrť hektári cestičky, záhradky, priedomia s okrúhlymi dverami… a dnes má na svojom pozemku pán Alexander malý zázrak.
Okolo Hobitonu teraz pracuje 150 ľudí, udržiavajú ho krásny a dokonalý. Je to kus krajiny, ktorý sa totálne zmenil. Hrá sa na rozprávkový kus sveta. Už sem asi nikdy nenaženú farmári ovce a kravy. Nenechajú vyrásť trávu, rozpadnúť drevené doplnky. Pestujú tu kvety a zeleninu, ako keby mesto naozaj žilo a za tými dverami naozaj boli bytosti milujúce dobré a čerstvé jedlo. Som fanúšik a totálne autorom túto premenu krajiny odpúšťam. Ale aj keby som nebola, je to jedna zo zmien, ktorá je zaujímavá a podľa mňa aj dobrá. Krajine sa neubližuje, naopak. Starajú sa o ňu, zveľaďujú ju, len inak, než predtým. Do tohto kúska sveta vďaka Hobitonu prichádzajú státisíce turistov ročne. Prinášajú profit. A ctia pravidlá, ktoré krajinu šetria. Je to taká rozprávka na druhú.
Spomenula som si na Slovensko. Často som sa na Novom Zélande pýtala, či by sa aj u nás nedalo toto alebo tamto, či by aj u nás sme vedeli turistom predať túto krajinu tak, aby sa na Slovensko vracali – a nielen pre dobré pivo. Na Novom Zélande to nerobia tak, že postavia uprostred divočiny hotely, aby to lyžiari nemali ďaleko. Ale postarajú sa o to, aby sa z tých hotelov v podhorí pohodlne dostali k zjazdovkám. Nemajú tu ceny nastavené tak, že domáci sa pri atrakciách ani neukážu. Nie je všetko veľkolepé a obrovské a nablýskané. Miesta, kam sa oplatí ísť pozrieť nie sú obkolesené bilbordmi, obrovskými pútačmi, ani reklamami. Informácie s dajú nájsť v malých kanceláriách s fundovanými sprievodcami, všade.
Ono sa to dá. S vkusom a nenásilne. Prírodu doplnia, nie prerobia. Naozaj to ide.