Známky sa podľa nej stávajú často jedinou motiváciou, čo z detí robí ich zberačov bez záujmu osvojiť si obsah. Anna Jančová je učiteľkou na Gymnáziu v Považskej Bystrici. Okrem toho je mentorkou Komenského inštitútu, lektorkou a autorkou kníh Pomaličky a Muži a cesty. Pýtali sme sa jej na výhody formatívneho hodnotenia na školách, rozdiel medzi ním a spätnou väzbou a takisto jeho vplyv na vývoj žiakov. Vypočujte alebo prečítajte si rozhovor zo série Edužur s učiteľkou a mentorkou z Komenského inštitútu Evou Radičovou.
Ak by si mala Edužur symbolicky odovzdať ako štafetu, čo by si mu priala?
Edužur má novú a zapálenú moderátorku, to mu už nemusím priať. Evi, tebe by som priala, aby si nachádzala témy a ľudí, ktorí ti budú mať čo povedať. Myslím si, že na Slovensku je ich stále dosť. Aby mal podcast veľa poslucháčov a aby sa šíril medzi ľudí. Myslím si, že keď podcast o školstve robia učiteľky, dávajú tomu trochu iný podtón, ako keď ho robí novinár alebo človek, ktorý školstvo až tak veľmi nepozná. Preto si takýto podcast, robený zo srdca, zaslúži veľa zapálených poslucháčov a čitateľov. Tretím želaním je, aby sa podcastu a tebe vyhýbali všetky technické a organizačné problémy, ktoré sa môžu vyskytnúť v pozadí tvorby.
Rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast:
Ďakujem. Čo ti dala skúsenosť moderátorky? Na čo rada spomínaš?
Bol to veľmi dobrý nápad, ktorý sme v spolupráci s ľuďmi z Komenského inštitútu zosnovali. A na čo rada spomínam? V podstate na každého hosťa. Neviem odpovedať, kto z nich bol najzaujímavejší, lebo všetci boli. Niekedy som k počítaču doletela s vyplazeným jazykom a hovorila si, ako z toho vytvorím nejakú príjemnú vec, ale hostia boli úžasní. Vždy po nahrávaní podcastu som žila ešte dlho z toho, čo mi rozprávali. Samu ma to veľmi naštartovalo a obohatilo. Dúfam, že sa to prenieslo aspoň na niektorých poslucháčov.
Dlhodobo sa venuješ formatívnemu hodnoteniu, ktoré stále vyvoláva množstvo otázok v spoločnosti. Mnohé školy ho už zaviedli, niektoré ho zavádzajú aj v súvislosti s prebiehajúcou kurikulárnou reformou. Ako ho vnímaš?
Odrazila by som sa od toho, čo zisťujem na workshopoch, keď školím učiteľov. Po úlohe, ktorú zadám, im obyčajne poviem, aby sa ohodnotili. Nič viac k tomu nepoviem. Veľmi málo z nich sa ohodnotí známkou. Väčšina začne rozprávať o tom, čo sa im v rámci aktivity podarilo, nepodarilo a čo by zmenili nabudúce. Formatívne hodnotenie je veľmi prirodzené, pretože všetci máme tendenciu hodnotiť sa slovne. Nemusí sa to však kryť. Kým známka hodnotí, čo žiak doteraz dokázal a urobil, formatívne hodnotenie mu dáva nápovedu, inšpiráciu a radu, čo môže zmeniť, aké kroky má podniknúť a čo by mal robiť, aby sa rozvíjal. To je veľkým plusom. Vždy hovorím, že známka sa týka minulosti a formatívne hodnotenie budúcnosti.
Je to asi niečo, čo je žiakom prirodzené už od detstva, že si dávajú slovnú spätnú väzbu alebo im ju dávajú rodičia. Potom prídu do školy a učitelia, ale aj niektorí rodičia, ich chcú nejakým spôsobom nálepkovať. Prečo je to tak?
Je to nedorozumenie a zvyk. Známka je dlhodobá tradícia. Máme pocit, že jej všetci rozumejú, že je to rýchle a spravodlivé hodnotenie, s čím veľmi nesúhlasím. Rozumiem tomu, keď niekomu poviem, že je žiak slabý dvojkár z angličtiny, vieme si ľahšie predstaviť, aký je. Známky majú aj veľa úskalí a zvádzajú nás k tomu, že porovnávame deti medzi sebou. To by sme veľmi nemali. Známka sa často stáva jedinou motiváciou pre deti, ale aj pre rodičov. Z detí sa potom stávajú malí filatelisti – zberači známok.
Keď som robila mentoring so Janette Horváthovou, ktorá je učiteľkou a farárkou, povedala mi, že keď chodí k chorým ľuďom ležiacim na smrteľnej posteli, nikdy jej nikto nepovedal, že by túžil po lepšej známke. Toto je tiež dobrý pohľad na to. Budú známky v našom živote dôležité aj o dvadsať rokov? Asi veľmi nie.
Pracujem na základnej, ty na strednej škole. Sama aplikujem formatívne hodnotenie – nemám známky, ale hodnotím slovne. Keď sa obzriem spätne na svojich žiakov, vidím pridanú hodnotu v tom, čo im to prinieslo. Vnímaš benefity formatívneho hodnotenia aj u svojich žiakov?
Stačí mi len to, že keď k písomným prácam dávam spätnú väzbu, často sa nájdu žiaci, ktorí sa mi za to písomne poďakujú. Ešte sa mi nestalo, aby sa mi niekto poďakoval za jednotku. Viac žiakov mi napísalo, že im to pomohlo, čo bolo pre nich dôležité a že vedia, čo majú robiť ďalej. Bohužiaľ, musím aj známkovať, lebo na strednej škole známky sú a sú žiadané kvôli prijímačkám. Snažím sa však hodnotiť čo najviac formatívne.
Akú rolu zohráva poskytovanie spätnej väzby a ako to robiť v praxi, aby to malo zmysel? Máš aj nejaké finty, ktoré používaš?
Neviem, či mám finty, ale s čím sa stretávam na vzdelávaniach je, že veľmi často si zamieňame spätnú väzbu s kritikou. To nie je úplne dobré. Myslím si, že nás čaká ešte dlhá cesta, aby sme sa naučili spätnú väzbu formulovať tak, aby sme nehovorili o tom, čo žiak spravil zle, ale čo potrebuje zmeniť do budúcnosti. Aby sme hovorili jeho jazykom a dávkovali mu to v malých krokoch. Aby sme si spoločne stanovili cieľ, ktorý chceme docieliť.
Ako učitelia, ktorí to vidia komplexne, nájdeme pri hodnotení niekoľko priestorov na rozvoj, zámerne to nenazývam chybami. Musíme dávať pozor, aby nimi žiak nezostal zahltený. Vždy dokáže, alebo väčšina z nich dokáže zmeniť, opraviť, zlepšiť len nejakú jednu alebo dve veci. Toto by sme my mali mať na pamäti.
Trochu zabŕdnem. Poslednú dobu vnímam, že deti, ktoré k nám prichádzajú na základnú školu, majú tendenciu sa trochu nadhodnocovať a že im nie je dostatočne poskytovaná spätná väzba aj v tom, čo napríklad robia zle. Nehovorím o kritike, ale o reálnom sebaobraze dieťaťa. Aký máš na to názor?
Mám opačnú skúsenosť s deťmi v tínedžerskom veku. Tí sa možno strategicky a preventívne podhodnocujú. Hovoria skôr o tom, čo nezvládli. Je chybou, že si myslíme, že pozitívna spätná väzba je chválenie. Chválenie vždy a za každú cenu nie je to, čo dieťa potrebuje počuť. Nepotrebuje počuť, že je výborné, ale potrebuje počuť, čo konkrétne urobilo dobre. Čiže také tie všeobecné nálepkovania, že je dieťa šikovné, úžasné, talentované, tie ho nikam neposúvajú. Ale keď mu povieme, že toto urobil dobre, pri tom sa potrebuje ešte rozvíjať, aké kroky má zapracovať, to je lepšie. Dokonca niekedy stačí, keď len skonštatujeme, že to urobil fajn. Nemusíme to vynášať do nebies.
Ako to tlmočiť rodičom, ktorí chcú známky a možno neúplne správne si ich interpretujú?
Myslím si, že na rodičovskej pôde nás čaká ešte viac práce ako s deťmi. Zvlášť učitelia na prvom stupni máte priestor vytvoriť si pravidlá, spôsob práce a vysvetliť im, prečo je to dôležité. S rodičmi je to náročnejšie, ale opäť je to asi len o dlhodobej komunikácii a vysvetľovaní. Možno to stojí učiteľku viacej komunikácie smerom k rodičom, v zmysle posielania správ, fotografií rodičom, o tom, čo sa v triede deje.
V tomto smere sa mi páči myšlienka Ľubky Noščákovej, ktorá rodičom na začiatku roka povie, že „majú spolu dieťa“. A tým ich uistí, že aj ona má rovnaký záujem byť dieťaťu nápomocná. Ako učiteľky a učitelia mali by sme rodičom ukázať: „Vy ste odborníci na vaše dieťa a toho, čo potrebuje a ja som odborníčkou na obsah, ktorý mám učiť a metódy, ktorými budem vyučovať. Poďme hľadať spolu nejaké prieniky.“ Možno v tomto smere to mám jednoduchšie, že rodičia stredoškolákov to až tak intenzívne neriešia.
Čo robíš v tomto smere?
Pre mňa je dôležitá dôvera medzi mnou a rodičmi. Náš vzťah sa posilňuje pomocou konzultácií, ale niekedy vnímam, že sa vyvíja veľmi postupne. Rodičia prichádzajú s rôznym nastavením, čo je úplne prirodzené. Majú svoje vlastné skúsenosti so školou – zo svojho detstva alebo od starších detí. Prichádzajú s prirodzeným blokom a niektorí aj s nedôverou. Je veľmi ťažké odbúravať, aby mali pocit, že je ich dieťa v bezpečí. Najväčším merítkom je, keď dieťa príde zo školy domov a povie, že je v škole šťastné a spokojné. Vtedy sa rodič postupne otvára komunikácii.
Čo môžu urobiť rodičia, aby podporili snahu učiteľov, ktorí formatívne hodnotia a čomu by sa mali naopak doma vyvarovať?
Je veľmi ťažké pre nás, aj pre rodičov, vybudovať k dieťaťu zlatú strednú cestu. Nevychvaľovať ho do neba, ale nebyť ani veľmi náročný a nepredhadzovať dieťaťu len to, čo sa mu nepodarilo. V tomto verím behaviorálnej psychológii. „Zamerajme sa na to, čo ti vyšlo a choď týmto smerom. Toto bol dobrý krok. Nedarí sa ti? Poďme spolu hľadať nejaký ďalší krok.“ Nerobiť veľké výčitky, neprirovnávať deti k iným deťom, čo sa deje často. Takisto nespochybňovať to, čo povie učiteľ.
Niekedy sa nám môže zdať, že nerozumieme a nedáva nám zmysel, čo robí učiteľ. Obráťme sa s tým radšej na neho, nekomentujme to pred dieťaťom negatívnym spôsobom. Myslím si, že dnes je naozaj veľká väčšina učiteľov otvorená a bude rada za to, keď rodičia prídu a budú sa konštruktívne rozprávať alebo budú zvedaví na to, ako veci fungujú. Bolo by ideálne, keby sme na začiatku roka zasvätili rodičov, akú máme filozofiu.
Mnohé školy s tým už začali a otvárajú komunitu. Robia rôzne konferencie, na ktoré pozývajú rodičov. Je to cesta?
Áno, je to cesta. Otázka je, či to zasiahne aj deti zo sociálne vyučených komunít. Ale myslím si, že osvety nie je nikdy dosť. Preto robíme aj tento podcast. Takže pokojne, milí kolegovia, ak sa vám niečo páči a máte pocit, že by mal čo povedať aj rodičom vašich žiakov, pošlite im link na EDUŽUR.
Súčasťou formatívneho hodnotenia je aj sebahodnotenie. Aký je tvoj pohľad na sebahodnotenie žiakov a aký veľký priestor počas hodiny dokážeš na to vyčleniť?
Tieto veci sú zradné v tom, keď povieme, že na to nemáme čas. Zo začiatku všetko nové trvá oveľa dlhšie, než sa to zabehne. Priznám sa, že nie vždy si na to nájdem čas, ale myslím si, že treba začínať malými krokmi. Zo začiatku sa možno žiaka pýtať, čo sa mu dnes podarilo, čo sa dnes naučil, čo by spravil inak, keby táto hodina bola zajtra. Skúšajte so žiakmi, aby si nastavili nejaký cieľ na začiatku hodiny a na jej konci si ho skúsili vyhodnotiť. Sebahodnotenie nám pomáha prenášať zodpovednosť na deti, lebo žiaci majú ešte stále pocit, že učiteľ je ten, čo im to má naliať do hlavy.
Keď som chodila na základnú školu, bola som zberateľka známok. Chcela som potešiť učiteľku a rodičov, ale niekde v tom celom som sa strácala. Vyústilo to k tomu, že som netušila, kto som a kam chcem ísť na strednú školu. Dokonca sa mi to dialo aj počas strednej školy. Máš pocit, že táto generácia je v tomto trochu inde?
Ak sa formatívne hodnotenie robí správne a plošne. Pokiaľ to robí len jeden učiteľ, nezmení, aby deti neboli zberateľmi známok. Táto generácia má síce veľa iných problémov, než mali generácie predtým, ale v tomto sa výrazne nelíši. Sú deti, ktoré prídu na strednú školu a vedia od malička, kto sú. Potom sú mnohí, ktorí nie sú vyprofilovaní ani v maturitnom ročníku. Myslím si, že formatívne hodnotenie je nástroj, ktorý by im to mohol ukázať.
Máš pocit, že ako učitelia potrebujeme ísť, čo sa týka formatívneho vzdelávania, úplne od toho najspodnejšieho stupienka alebo sme už niekde inde?
Často musíme ísť od toho najspodnejšieho stupienka. Pre mňa je dôležité, aby učitelia pochopili, že som im neprišla absolútne prevrátiť a zrušiť známkovanie, ale snažím sa im ukázať, že známka je len jedna tretina hodnotenia.
Existujú aj iné typy hodnotenia. Mali by sme hodnotiť tak, aby žiak dostal informácie, ktoré mu pomôžu v ďalšom učení sa, teda rady a návody, ako sa zlepšovať. Tomu hovoríme „hodnotenie pre učenie sa“. Žiaci sa môžu niečo naučiť aj počas hodnotenia. Vtedy hovoríme o „hodnotení ako učení sa“. Keď na záver hodiny prebieha zhodnotenie toho, čo sme robili formou priepustiek, čím sa zároveň učia. Tým si upevňujú učivo. Čiže to hodnotenie nemusí byť len o tom, že zhodnotím, čo sa žiak naučil, ale môžem ho hodnotiť aj preto, aby som mu pomohla učiť sa lepšie.
Čo sú to tie priepustky?
Priepustky sú drobné aktivity, niekedy môžu zaberať aj viacej času, ktorými si učiteľ na konci hodiny nejakým spôsobom overí, čo sa žiaci na hodine naučili. Jemu to pomôže naplánovať si ďalšiu hodinu a deti si uvedomia, čo sa naučili. Takisto pomáhajú upevniť učivo.
Máš ešte nejaké rady pre učiteľov, ktoré dávaš na workshope?
Často sa bavíme aj o testovaní a o tom, že by stálo za to zisťovať u žiakov nie to, čo nevedia, ale skúšať zisťovať, čo vedia. Môžu sa ich aj konkrétne opýtať, čo vedia z toho, čo im nejde. Kedysi som dávala do testov pre veľmi slabých žiakov, aby mi napísali, čo si zapamätali zo slovnej zásoby, ktoré slovíčka sa im páčili a ktoré z nich vedia využiť v praxi. Čiže nerobiť z testovania strašiaka. Test je výborným nástrojom na učenie. Určitá dávka stresu, ktorú pri testovaní zažívajú, je zdravá.
Aký je rozdiel medzi motiváciou, ktorú žiaci získajú cez tradičné hodnotenie – známky a tou, ktorú môžu zažiť pri formatívnom hodnotení?
Nepoviem to veľmi odborne. Keď ma budú počuť nejakí odborníci, nebude sa im to až tak pozdávať. Ale motivácia známkou je jednoducho motivácia získať dobrú známku a nezaujíma ma za čo. Neriešim obsah, neosvojujem si ho, nestáva sa mojím majetkom. Proste chcem získať dobrú známku. Ale akonáhle sa ma niekto snaží hodnotiť formatívne a povie mi, že toto mi išlo, na tomto musím popracovať, dáva mi nástroje, ktoré budem môcť využiť aj pri ďalšej téme. Zároveň mi ukazuje, čo sú moje silné a slabé stránky. Môžem sa rozhodnúť, či idem pracovať na silných, alebo idem posilňovať tie slabé. Toto mi známka jednoducho nedá.
Ak by si mala dať učiteľom nejaké odporúčania a tipy, kde všade sa môžu dočítať o formatívnom hodnotení.
Ministerstvo školstva sprístupnilo metodický portál Učíme, kde nájdete aj odkazy na materiály, ktoré sa týkajú hodnotenia.
Využívaš aj umelú inteligenciu. Pomáha ti aj v tomto?
Práve v tomto vidím jej veľké pozitíva a potenciál. My, učitelia často nevieme nastavovať kritéria hodnotenia. Možno toto je priestor, kde by nám umelá inteligencia vedela pomôcť, aby nám sformulovala jasné kritéria hodnotenia. Kritéria sú ako nejaký rebrík, po ktorom dieťa ide, no nemôže preskočiť žiadny schodík, lebo by nevystúpilo. Keď sú kritéria dobre nastavené a dieťa sa aj podľa nich pripravuje nie len hodnotí, tak to veľmi dobre funguje.
Čo by mali robiť učitelia, aby sa v tom celom nestratili a možno aj sebaošetrovali. Aký máš návod?
Myslím si, že celkovo v čomkoľvek platí metóda malých krokov. Pracujte na sebe, ale nebuďte na seba príliš nároční a choďte na to pomaly.
Poďme ešte na rodičov, lebo aj oni sú súčasťou vzdelávania a sú veľmi dôležití.
Počúvajte svoje deti, komunikujte s ich učiteľmi a objavujte v deťoch ich silné stránky a tie podporujte.
Prezradíš nám, kam smerujú tvoje ďalšie kroky?
To je práve dôvod, prečo som sa rozhodla, že už nebudem nahrávať podcast. Rada by som pripravila knihu pre učiteľov a možno do určitej miery aj pre rodičov, ktorá by poskytovala praktické rady a bola zbierkou múdrosti slovenských učiteľov. Na mentoringoch často vidím, že mladí učitelia zápasia s vecami, ktoré učitelia s dlhoročnou praxou majú dávno vyriešené. Hovorím si, načo sa ten človek má takto trápiť? Poďme to nejako pozbierať.
Ako ošetruješ seba?
Snažím sa venovať svojmu fyzičnu. Nie vždy to ide tak, ako by som chcela. Najnovšie robím to, že každé ráno spomínam a hľadám „trblietky“ z predchádzajúceho dňa, čo som príjemné zažila alebo koho príjemného som stretla. To mi pomáha, aj v týchto nie úplne príjemných časoch, vyštverať sa z postele a vkročiť do nového dňa optimisticky naladená.
Podcast Edužur pripravujeme vďaka podpore od Nadačného fondu Telekom.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Od roku 2005 pôsobí ako učiteľka pre 1. stupeň na Základnej škole Márie Rázusovej-Martákovej v Liptovskom Mikuláši. Je absolventkou 6. ročníka Komenského inštitútu, ročného koučingového výcviku pre pedagógov a spolupracuje s Karpatskou nadáciou pri hodnotení grantového programu Školy budúcnosti. Je víťazkou Ceny verejnosti a Ceny Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku za rok 2023 v rámci ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska. Má rada fitness, leto a cestovanie.
