Podľa psychológa sa veľká časť z najmladšej generácie nevzdá hodnôt, ktoré chce žiť, ale vzdá sa Slovenska. O globálnych udalostiach a ich lokálnych dôsledkoch diskutovali školská psychologička, spoluzakladateľka iniciatívy Psycho za klímu a spoluautorka učebnice Ako učiť o klimatickej zmene Patrícia Gajdošociová so šéfom DEKK Inštitútu a výskumníkom na Ústave etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied Pavlom Kosnáčom a psychológom Dušanom Ondruškom z organizácie PDCS.
Diskusia sa uskutočnila 21. novembra 2024 na lodi Pink Whale v Bratislave. Moderoval ju Daniel Kaba z platformy rozvojových organizácií Ambrela.
Svet okolo nás sa mení dlho. Niekto to začal vnímať pandémiou COVID-19, niekto vojnou na Ukrajine a ruskou agresiou. Odborníci hovoria, že je to začiatok novej éry a prídu väčšie zmeny. Čo si myslíte?
D.O: Súhlasím. Väčšinu z nich si ani nevieme predstaviť. Najzávažnejšia a s najväčšími dôsledkami sa mi zdá klimatická zmena. Obrysy diania budúcnosti nevnímame a myslíme si, že environmentálna záležitosť sa nás nemusí dotknúť, ale v realite to bude výraznejšia zmena ako pandémia a prebiehajúce vojny. Budúcnosť môže priniesť všetky javy vo väčšom, silnejšom rámci.
P.G.: Klimatická zmena má právo byť čierna, pretože nás čaká ťažká budúcnosť. Všetky tieto veci zasiahli ľudí na rôznych úrovniach. Zasiahli rôzne oblasti, čiže všetky sú závažné a aktivovali strachy na viacerých úrovniach.
Čo zo zahraničných javov vás zasiahlo na osobnej úrovni?
P.K.: Prehliadame, čo sa deje, ale zároveň to pozorujeme na sociologickej, politologickej úrovni z makropohľadu. Sú to masívne hodnotové posuny v spoločnosti. Dejú sa od kolektívnejšieho života, pretože v minulosti sa nedalo prežiť, keď ste boli osamelý človek, do extrémne individualizovaného životného štýlu, ktorý predtým nebol reálny. Nikto nemal v minulosti problémy ako my teraz, možno deti aristokratov, no na úrovni celej spoločnosti sme prvý raz v dobe, keď nepotrebujete iných ľudí na fyzické prežitie. Na to, aby ste prežili zdravo, to asi neplatí.
Prvý raz v histórii viete byť zavretý doma desiatky rokov, pracovať z domu a nerozprávať sa s nikým. Všetko, čo potrebujete, vám vedia doviesť domov. Existuje extrémny príklad z Japonska, kde je fenomén „hikikomori“ – „domových pustovníkov“. Štát zistí, že je človek mŕtvy až po niekoľkých rokoch, pretože mal úspory a nadstavené online platby dopredu. Nevieme, čo všetko tieto nové spoločenské zmeny spravia. Má to výhody aj nevýhody. Výhodou je veľká osobná sloboda. Pravdepodobnosť, že vás niekto bude utláčať – systém, komunita, rodičia, cirkev, štát, je pomerne malá.
Keď započítame umelú inteligenciu, ktorá bude vedieť hodnoverne simulovať ľudskú komunikáciu, možno sa dožijeme obdobia, kedy sa ľudia budú vedieť úplne prepnúť do virtuálneho sveta. Čo to spraví so spoločnosťou, nikto netuší. Nechcem, aby to bolo iba čierne, pretože bude to mať výhody a benefity, ale predstavujú aj veľké riziká.
Na osobnej úrovni ma za posledné roky najviac ovplyvnila vojna na Ukrajine. V minulosti som tam pôsobil výskumne, poznal som prostredie. Žil som nejaký čas v Rusku aj na Ukrajine. Mal som tam kamarátov a známych. Vnímam v tom aj napojenie na moje detstvo. Keď mi rodičia rozprávali, ako to bolo za komunizmu počas diktátu z Moskvy, museli robiť rôzne absurdné záležitosti. Vyrastal som v rodine, ktorá bola pomerne katolícka, čo znamenalo, že bola režimom perzekuovaná, aj kvôli tomu, že moja babka bola učiteľka. Učiteľské povolania boli kontrolované kvôli tomu, že mali vplyv na deti. Nebola vysporiadaná s náboženskou otázkou, režim ju dusil, mala minimálny plat a podobne.
Rodinné príbehy, ktoré medzi nami kolujú, sú nastavené negatívne voči obdobiu, keď sme boli pod sovietskym vplyvom. Ruská federácia sa netají záujmom o obnovenie starých teritórií a imperiálnej slávy. Otvorene tvrdí, že je nástupníckym štátom Sovietskeho zväzu a chce naspäť svoju sféru vplyvu, do ktorej zasahujú západné krajiny, ako sú Spojené štáty americké. Z ruskej perspektívy im Ukrajinu, Slovensko, Česko ukradli Američania. Tvrdia, že sú to ich teritória a všetci im patríme. Snaha obnoviť teritórium, aby sme boli všetci naspäť v tejto sfére ruského vplyvu, je zaujímavá, pre mňa nie je prijateľná.
Keď začala vojna, zastavila sa mi každodenná práca – výskumy, prieskumy verejnej mienky a tak ďalej. Pridal som sa k Slovenskej katolíckej charite, ktorá mala rozbehnuté veľké projekty na Ukrajine. Hľadala do konvoja ľudí, ktorí by boli schopní priniesť potraviny a lieky do Kyjeva. Hrozilo mu obkľúčenie obrovskou kolónou, ktorá išla z Ruska. Tri týždne po začatí invázie na Ukrajinu som sa ocitol v Kyjeve. Vedeli sme, že máme týždeň až dva, kým to kolóna obkľúči, nakoniec k tomu nedošlo, ale vtedy to nevedel nikto.
Hľadali sme cestu, ako sa tam dostať, aby za nami mohli ísť ďalšie kamióny. Naša práca spočívala v tom, že bolo potrebné spraviť hĺbkové odborné rozhovory s predstaviteľmi kyjevských nemocníc a urobiť dlhý zoznam toho, čo potrebujú. Odovzdať to Európskemu úradu pre zahraničnú službu a medzinárodnej charite, aby tie veci poslali na Ukrajinu. Vtedy som si uvedomil, že veľké dejiny vstupujú do môjho malého spokojného života.
Dušan a Patrícia, čo vo vás za posledné mesiace zarezonovalo?
D.O.: Najsilnejším momentom posledných dní pre mňa bolo, keď som videl zábery z demonštrácií k tisícdňovému výročiu vojny. Na kyjevskom Námestí nezávislosti ľudia niesli dlhú osemmetrovú žlto-modrú ukrajinskú vlajku s háčkovanými anjelikmi. Vysvetlili, že majú symbolizovať detské obete vojny, ktorých je zatiaľ 669. Ich rodiny to budú vnímať ešte dlho, ani po piatich rokoch sa na to nezabudne, ale zachytí to viacero generácií.
Posudzujem to z bosenského konfliktu (môže zahŕňať nielen vojnu v Bosne a Hercegovine v rokoch 1992 až 1995, ale aj súvisiace udalosti, ako je vojna v Chorvátsku alebo medzinárodné zásahy v regióne – pozn. red.), ktorý som vtedy veľmi sledoval. Tesne po vojne, keď nastal Daytonský dohovor, sme robili tréningy, ktoré sme opakovali o rok aj o dva. Vzťahy boli vyostrené. Rok po uzavretí Daytonského mieru Bosniaci, Srbi a Chorváti neboli schopní sa spolu rozprávať na tréningoch. Odmietali komunikáciu. Mysleli sme si, že sa to za dve generácie upokojí. Zatiaľ prešli tri generácie a mládež až teraz začína vidieť a rozumieť tomu, čo sa dialo. Uvedomujú si, že to nespôsobili oni. Boli bežnými občanmi, ktorí nechceli vojnu.
Keď sa toto bude diať medzi Rusmi a Ukrajincami, bude to trvať dlhšie, pričom viac generácií to bude niesť ako svoju životne najdôležitejšiu skúsenosť. Veľa ľudí prišlo o príbuzných, nedá sa na to len tak zabudnúť. Asi dvadsaťtisíc ukrajinských detí bolo unesených do Ruska. Bude trvať šialene dlho, než sa to vyrieši. Nevieme, koľko žien bolo znásilnených, ani medzinárodné inštitúcie nevedia robiť dobré odhady, pretože sa to ťažko dokazuje. Zástavu so 669 anjelikmi vnímam ako silnú metaforu.
P.G.: Keď mám pokračovať vojnou na Ukrajine, chcem dodať, že vojna sa netýka len Ukrajincov a Ukrajiniek. Pochádzam z okolia ukrajinských hraníc, kde si ľudia nesú vlastnú traumu. Niektoré dediny sú rozdelené na polovicu – jedna je na ukrajinskej strane, druhá na slovenskej. Veľa ľudí z nášho okolia má príbuzných na Ukrajine, môj dedko tam chodil na strednú školu. Z niektorých dedín sa dá prejsť pešo do Užhorodu. Títo ľudia utrpeli na príbuzenských a kamarátskych vzťahoch. V rámci Slovenska a Ukrajiny zostali ľudia rozdelení.
Ako vnímate druhú stranu – spoločnosť a jednotlivcov? Ako by ste zadefinovali cez príklad alebo obraz, čo je duša spoločnosti?
P.G: Vnímam to ako podstatu ľudí, ktorí žijú na Slovensku. Systémové hodnoty viery, ale aj charakter každého človeka.
P.K.: Psychológ vie mať bližšie k duši, ale je pravda, že to je teologický termín. Ak si to zoberiem ako poetické vyjadrenie národných charakteristík alebo čŕt spoločného menovateľa, ktorý spája celú komunitu – Slovensko alebo iné krajiny, sú o tom rozsiahle spory v spoločenských vedách. Sú debaty o tom, či je možné zjednodušiť črty spoločnosti, ktorá zahŕňa milióny jednotlivcov, a či to nerobí väčšiu škodu ako úžitok a neprináša škodlivé stereotypy ako o lakomých Škótoch a podobne.
Nič nenasvedčuje tomu, že by Angličania alebo Rakúšania boli lakomejší ako Škóti. V tomto zmysle to nie je užitočné, ale môžeme s limitom hovoriť o spoločných charakteristikách. Jednoducho preto, že skupiny obyvateľstva zdieľajú spoločné skúsenosti, ktoré ich formujú. Žijeme v nejakom podobnom prírodnom, klimatickom prostredí, máme spoločné kultúrne skúsenosti, používame rovnaký jazyk a tak ďalej. Niektorí historici idú tak ďaleko, že sa pozerajú na vplyvy, ktoré sa začínajú viazať do epigenetiky. Jednou zaujímavou knihou sú Dejiny písané vodkou. Historik sa v nej pozeral na to, ako veľmi ruskú populáciu – Ruský štát ovplyvnilo to, že používala vodku ako jeden z významných zdrojov príjmu, čo niekedy tvorilo štvrtinu rozpočtu. To sú obrovské čísla.
Rôzne krajiny majú rôzne špecifiká. Strávil som pol roka v Nemecku, kde som si uvedomil, že súčasťou nemeckej národnej povahy je veľmi silný pocit zodpovednosti za druhú svetovú vojnu, ktorý vie mať praktické dopady. Zahŕňa to veľmi veľkú citlivosť na rasizmus a militarizmus. Keď sa pozrieme na súvislosť s vojnou na Ukrajine, Nemci patria medzi jedných z posledných, ktorí boli ochotní poslať vojenskú pomoc. V spoločnosti je to extrémne citlivá záležitosť.
Na Švajčiarov vplýva tradičná neutralita, ktorú si udržiavajú a je súčasťou národnej povahy. Jedna z fascinujúcich národných čŕt mi príde nórska zodpovednosť za budúcnosť. Nórsko je veľmi špecifická krajina v tom, že bola schopná dohodnúť sa, že nebude míňať zisky z ropy, čo je pre každého politika obrovské pokúšanie. Zhodli sa, že ich nebudú míňať a založia fond, ktorý odložia pre budúce generácie. Predstavte si mieru sebakontroly, ktorú potrebujete, aby vznikol národný konsenzus o takej veci. Začne to vplývať na to, ako sa pozeráte na svet.
Dušan, ako by ste opísali slovenskú náturu, dušu alebo spoločnosť?
D.O.: Keď som bol na post-doktorandskom pobyte v USA, chcel som porozumieť Američanom. Po niekoľkých mesiacoch som mal pocit, že im začínam rozumieť. Potom som stretol niekoho, kto bol úplne iný ako tí, voči ktorým som si začal vytvárať predsudok. Ľudí som začal hodnotiť opatrnejšie, pretože som zistil, že najlepšie je vnímať ich ako špecifické a jedinečné prípady. Keď som prestal hľadať to zjednocujúce, odrazu som sa vedel dorozumieť takmer s každým. Neverím na konštrukty, ktoré hovoria o štandardných veľkých javoch. Verím v to, že ľudia sú v zásade dobrí aj zlí a veľmi podobní v tom, že sú rôznorodí. Neskôr som často našiel rôznorodé prejavy vo veľkých spoločnostiach a nevedel som povedať, aké sú.
Pavol, ako sa na to pozeráte z pohľadu sociológa?
P.K.: Na tomto príklade bolo vidieť rozdiel z pohľadu psychológa, ktorý sa pozerá na jednotlivca, a sociológa, ktorý sa pozerá na skupiny ľudí a hľadá, čo by mohli mať spoločné. V každej skupine nájdete pravý opak toho, čo tvrdíte. Keď sa spoločenská veda pozerá na makro, robí dobrú prácu vtedy, keď je spoločná črta dostatočne významná, aby začala byť analyticky užitočná. Ani verejné politiky neviete nastaviť tak, aby slúžili každému, presne ako potrebuje. Niekedy je preto užitočné pozerať sa na väčšinové prejavy, aby mohli slúžiť čo najlepšie a čo najväčšej skupine ľudí. Žiaľ, nevieme nastaviť spoločenský systém tak, aby každému slúžil ideálne. Možno sa to zlepší so zrýchľujúcou sa digitalizáciou.
K slovenskej národnej povahe bolo napísané už všeličo. Obávam sa, že súčasťou mojej výskumnej práce je aj výskum kohézie, ktorá sa pozerá na to, čo spája rôzne skupiny. Narazil som na pomerne veľké problémy, keď som hľadal prvky v Nemecku a Nórsku, ktoré by sme hľadali aj na Slovensku. Vzťah k nenásiliu je jednou z teórií, ktorá o tom hovorí. Nikdy sme si nevládli sami, preto nie sme zvyknutí na preberanie zodpovednosti. Zároveň máme inštinktívnu nedôveru k inštitúciám, ale je náročné odmerať to. Neviem odpovedať na otázku, čo je duša slovenskej spoločnosti.
Čo sa deje za hranicami, síce nepocítime na vlastnej koži, ale má to na nás vplyv. Patrícia, venujete sa téme klimatickej zmeny. Aký to má na nás dopad, napríklad aj v súvislosti s klimatickou úzkosťou?
P.G.: Je to nový fenomén. Na Slovensku sme ho pomenovali len nedávno, aj keď ju prežívame už dlhšie. Na pomenovaní klimatickej úzkosti majú zásluhu najmä médiá. Je to chronický, stály strach z environmentálnej skazy. Týka sa témy smrti, preto je ťažké o nej hovoriť a reflektovať ju. Ľudia majú existenciálne obavy, boja sa zániku planéty, životného štýlu, ekosystémov, druhov či konca ľudskej civilizácie. Podľa výskumov trápi viac mladých ľudí. Je to sedemdesiat až osemdesiat percent mladých ľudí na Slovensku. Číslo sa zhoduje v rámci celej Európy a niektorých krajín USA.
Keď hovoríte o mladých ľuďoch, o akej vekovej skupine rozprávate?
P.G.: Do tejto skupiny patria aj škôlkari. U nich sú náznaky prvých obáv nie z klimatickej krízy, ale napríklad z vyhynutia zvierat, pretože im to rodičia začínajú adresovať. Forma obáv sa môže objaviť od škôlky až do tridsaťpäť rokov.
Prečo sa tak cítia na Slovensku, ktoré z istých ohľadov môžeme vnímať ako výrazne bezpečnejšiu krajinu v porovnaní s africkým Sahelom alebo Somálskom?
P.G.: Je to nereflektovaním obáv mladých ľudí. Od dospelých a autorít nedostanú podporu a na politickej scéne nie sú braní vážne. Klimatická úzkosť vzniká aj tak, že mladým ľuďom stačí, ak si pozrú negatívne dôsledky klimatickej zmeny v správach. Keď sa všetko spojí, máme, síce nie diagnózu, ale klimatickú úzkosť.
Jeden by povedal, že keď obmedzíme sledovanie televízie, čítanie novín a najmä tých negatívnych správ, mohlo by sa to zlepšiť, ale asi to nebude také jednoduché. Dušan, prečo to tak je?
D.O.: Pred jedným až dvomi rokmi som sa výraznejšie venoval generačným posunom a medzigeneračnému dialógu, pričom som na tú tému robil výskumy. Ukazuje sa, že generácia Z, ktorá má teraz od dvanásť do 27 rokov, je výrazne iná, ako všetky pred ňou v tomto storočí. Niečo sa deje, pretože ak rozprávame o boomeroch, generácii X a Y, teda mileniáloch, vždy sa to trochu posunulo, ale v mnohých veciach si boli podobní. Pri generácii Z začali výskumníci šalieť, pretože zažíva väčšiu depresiu a samovražednosť. Obávajú sa mať deti, pretože si myslia, že ich privedú do situácie zhoršovania podmienok pre kvalitné životy. Je to zložité. Nie je úplne jasné, v čom je táto generácia iná.
Keď prišla pandémia, všetci odborníci naznačovali, že to bude mať hrozné dôsledky na seniorov, ktorí budú najviac zomierať a prežívať to najťažšie. Nič z tých predpovedí sa nesplnilo, teda že bude vyššia rozvodovosť, alebo že starí ľudia budú trpieť viac. Najviac trpeli mladí ľudia vo veku trinásť až pätnásť rokov. Keď boli zavretí doma, nielen že stratili vedomosti a neboli v škole, ale trpeli aj kvôli tomu, že sa potrebovali stretávať so svojimi rovesníkmi. Všetci sa zhodujú, že sa to bude doháňať dvadsať rokov. Ženy s deťmi v školskom veku sa museli naraz starať o rodinu, snažili sa robiť naďalej svoju prácu z domu a tiež nahrádzať školu, robiť s deťmi domáce úlohy a podobne. Zároveň nechceli stratiť fungovanie vo svojej práci, najmä keď pracovali z domu. Niektoré úplne vyhoreli a po dvoch rokoch sa na nich prejavujú dôsledky preťaženia.
Dúfali sme, že každá kríza má byť tréningom na tú ďalšiu, aby sme nerobili rovnaké chyby, ale nedeje sa to. Jedna časť prežívania nerovnomerne dopadá na spoločnosť a pandémia odhalila, že niektoré časti spoločnosti vnímajú veci úplne inak.
Chudobní ľudia ju prežívali inak, napríklad vo vylúčených komunitách. Päťdesiat – až šesťdesiattisíc ľudí nemalo prístup k bežným veciam, pričom ostatní to až tak nepociťovali. Keď sa pandémia začala, snažili sme sa navštevovať školy a pomáhať. Niektoré elitné gymnáziá prešli na nový režim za týždeň alebo dva, začali fungovať online bez veľkých problémov. Zmenili sa rozvrhy aj školské poriadky. Deti, ktoré doma nemali notebook ani mobil, boli úplne izolované a nemali žiadny kontakt. Mali iniciatívnu učiteľku, ktorá ich navštevovala doma a rozdávala im pracovné zošity. Ale je to úplne iné ako to, čo zažívali deti z elitných rodín a škôl, ktoré na tom boli oveľa lepšie. Naučili sme sa, že na Slovensku sú oveľa väčšie deliace čiary, ktoré sme prestali vnímať. Oni však zotrvávajú a v krízových situáciách sa prejavujú silnejšie.
Keď ste hovorili o ženách, mali ste na mysli matky, ktoré vychovávajú dieťa samé?
D.O.: Aj ženy v rodinách. Mužov to tak nezasiahlo, neboli naraz preťažení tromi alebo štyrmi klobúkmi, ktoré museli zaobstarať. V niektorých rodinách sa na tom podieľali rovnomerne, dokonca sa nepotvrdila vyššia rozvodovosť z dôvodu slabšej komunikácie. Niektoré rodiny hrozne utrpeli a niektoré sa upevnili. Keď sa nedalo chodiť na väčšiu diaľku, niektoré rodiny si osvojili zvyk, že si každý večer urobili prechádzku. Zobrali jedno alebo dve deti a do jedného kilometra sa mohli prejsť aj v čase lockdownu. Odrazu sa rozprávali viac ako predtým a boli na tom lepšie. Rodiny sa začali viac odlišovať. Ak mali dvor alebo možnosť pohybu, deti to zvládali dobre. V panelákoch, malých bytoch, boli deti divoké, mali nevhodné správanie, s ktorým sa nedalo pracovať a preťažovali tým viac matky ako otcov.
Pavol, ako vnímate silné bariéry alebo medzigeneračnú inakosť?
P.K.: Hľadanie spoločných čŕt má svoje limity. Ak je spoločnosť viac individualizovaná, limity sú väčšie. Mnohé spoločné znaky nie sú o tom, že by ich niekto chcel, ale sú o spoločnej skúsenosti. Generačné rozdiely sú krásny príklad. V minulosti sme robili výskum, v ktorom sme sa pozerali na antisystémové myslenie, nostalgiu za socializmom a vyšla nám pomerne veľká skupina mladých ľudí, ktorá má nostalgiu, ale nezažila ju. Pýtali sme sa, ako je to možné. Rozumiem tomu, že sa niečo dá odovzdať v rodinách, ale bolo to aj u mladých ľudí, ktorým to nebolo odovzdávané v rodine.
Až kolegyňa psychologička nám vysvetlila, že spoločnosť sa mení aj keď klesá kúpna sila. Znie to ako nudná ekonomická záležitosť, ale presahuje do praktických dôsledkov pre mladých ľudí. Rodičia našich rodičov, v päťdesiatych alebo šesťdesiatych rokoch, si boli schopní kúpiť byt z jedného platu. To je dnes nepredstaviteľná záležitosť, keď máte tridsať rokov. U nás byty štát dotoval, ale v zahraničí, v západnej Európe a Spojených štátoch, to bolo možné aj trhovo.
Dnes si bežný mladý Slovák nedokáže kúpiť byt z platu v tridsiatke. Veľké životné rozhodnutia, ktoré ľudí čakali v dvadsiatich alebo tridsiatich rokoch, ako je osamostatnenie sa od rodičov, preberanie zodpovednosti, založenie si rodiny, sa u mladších generácií, teda generácii Z alebo mladších mileniálov, posúva. Všetci si z nich robia srandu, že je to generácia s latéčkami v mama hoteli, ktorá pracuje na niečom, čo mení svet. Ale čo im zostáva, keď sa nemôžu osamostatniť a nemajú na to peniaze. Alebo si môžu zobrať byt s ďalšími štyrmi kamarátmi. Ako chcete zakladať rodinu v takých podmienkach?
Veľké životné rozhodnutia sú pre mnohých mladých v takejto situácii odložené na neskôr, alebo priamo uzavreté. Pri generácii Z vidíme, že posun začína byť väčší. Kedysi platilo, že zvieratá sú nové deti. Dnes sú kvetiny nové zvieratá, pretože deti sa stávajú veľmi drahé. Keď máte prvé dieťa, ste mladá rodina s priemerným platom na Slovensku, dieťa vás stojí tridsať percent rodinného rozpočtu. Nájom v meste je niečo viac ako päťdesiat percent. Ak chcete niečo jesť, viete si dovoliť ledva jedno dieťa. Deti začínajú byť záležitosťou bohatých, ak im chcete dať štandard, na ktorý ste zvyknutí. Toto sú veci, ktoré robia veľký rozdiel medzi generáciami. Nie preto, že to generácie chcú, ale dopadli tak a prispôsobujú sa týmto podmienkam, ako vedia.
Dušan, čo si o tom myslíte?
D.O.: Veľká časť z tejto najmladšej generácie Z a alfa sa nevzdá hodnôt, ktoré chce žiť, ale vzdá sa Slovenska. Keď pochopia, že tu nedosiahnu, čo chcú, začnú sa sťahovať do Česka, Nemecka a ďalších krajín. To je pre Slovensko zničujúce. Zatiaľ nevidíme, že by politici s mocou v rukách mali víziu, s ktorou by sa k tomu vedeli postaviť zodpovednejšie. Občas počujeme výkriky, aby mladí neodchádzali, ale nevidíme kroky, ktoré by im dali perspektívu. Mladým to nezazlievam, keby som bol v ich veku, uvažoval by som rovnako. Teda či je lepšie žiť na Slovensku a nevidieť perspektívu najbližších desať až pätnásť rokov, alebo na nejaký čas či celoživotne odísť do krajiny, kde je lepšie. Nezodpovedný prístup v tom, že im nedávame perspektívu normálneho zdravého života, ničí krajinu.
Zvyšok diskusie si môžete pozrieť aj v podobe videozáznamu:
Rozhovor vznikol vďaka prostriedkom z Oficiálnej rozvojovej pomoci Slovenskej republiky.
