Od nového roka majú obce zaviesť triedený zber textilu. Miroslava Futrikaniča, riaditeľa slovenskej recyklačnej spoločnosti SK-Tex, obce už teraz žiadajú, aby ich zbavil vyzbieraného textilu. Okrem nedostatočnej recyklačnej kapacity kritizuje novoročnú povinnosť – len vyzbierať a vytriediť odpad z textilu. Problém sa tým podľa neho nevyrieši. Pýtali sme sa ho, ako postupovať v boji s nadmerným textilným odpadom.
Recyklátor Miroslav Futrikanič, ktorý spracováva textilný odpad, hovorí, že ani obce ešte nevedia, čo budú robiť s pripravovaným povinným zberom vyhodeného textilu. Povinný zber textilu podľa neho zdôrazní chýbajúce recyklačné kapacity v krajine. To však nepovažuje za najväčší problém. Oveľa väčšiu výzvu vníma v nedostatočnom odbyte po konečných produktoch z recyklovaného textilu. „Keď textil zrecyklujeme a vyrobíme z neho výrobky, nevieme, kam s nimi ďalej,“ objasňuje Futrikanič. Firmy podľa neho nemajú o recyklát dostatočný záujem.
Na recyklovanie textilu chýbajú dotácie
Podľa odborníčky na textilný odpad Ľubice Vargovej z organizácie zodpovednosti výrobcov (OZV) Natur-Pack by odbyt textilu vyriešilo jeho využitie, napríklad pri obnovách budov. Podľa nej recyklátori už niekoľko rokov apelujú na ministerstvo, aby túto povinnosť zakomponovalo do stavebného zákona. S tým súhlasí aj Fuktrikanič, ktorý tvrdí, že ak sa nevytvoria trhové podmienky a dotácie pre recyklátorov, obehové hospodárstvo nebude fungovať.
V SK-Tex majú technológie, ktoré dokážu spracovať primárne tkané textílie. Väčšie problémy zaznamenávajú pri úpletoch, vysokoelastických a zmesových veciach (pozostávajúcich z viacerých materiálov – pozn. red.).
Futrikanič sa však domnieva, že všetko, čo sa vyrobí, sa v nejakej forme dá zrecyklovať. Otázkou sú financie a spomínané umiestnenie na trhu. „Spotrebitelia musia pochopiť, že recyklovaný produkt je vyrobený z niečoho, čo tu už raz bolo. Nechcem to nazvať odpadom, ale produktom lineárnej ekonomiky, pričom do toho celého treba zaviesť obehovosť.” Aj Vargová vníma, že Slováci majú stále veľkú nedôveru voči recyklátorom.
Zelené strechy z recyklátu riešia preťažené kanalizácie
Spoločnosť SK-Tex predáva väčšinu zrecyklovaného textilu do automobilového priemyslu. Premieňajú ho aj na rôzne izolácie, ktoré sa dajú použiť, napríklad pri spomínanej obnove domov. Recyklovaný textil sa dá využiť ako prímes do asfaltu na jeho spevnenie alebo na zmäkčenie piesku v jazdiarňach.
Veľkú časť z ich materiálu používajú aj firmy, ktoré pokladajú zelené strechy. Textil podľa Futrikaniča dokáže nasiaknuť vodu a postupne ju uvoľňovať, čo spomaľuje odtoky zo striech. „Keby sme mali všade zelené strechy z našich materiálov, nemali by sme problém s kanalizáciou. Nehovorím, že by to na streche zostalo permanentne, ale odtok by bol natoľko spomalený, aby nedochádzalo k preťaženiu kanalizácie na ulici,“ ozrejmuje.
Väčšina záujemcov o recyklovaný textil zo SK-Tex pôsobí v zahraničí. „Naši odberatelia – výrobcovia majú klientov napríklad v Japonsku, Austrálii či USA, pričom náš materiál tvorí podstatnú časť ich výrobkov. Recyklovaný textil a výrobky z recyklovaného textilu dodávame hlavne do Čiech, Poľska, ale aj Dánska, Holandska a iných krajín.”
Futrikanič si aj napriek tomu myslí, že do budúcna by sa gro ich recyklátu malo využiť na Slovensku najmä z ekonomického hľadiska. „Previezť materiál na miesto vzdialené tisíc kilometrov je nákladné a neekologické, pričom je neekonomické viezť v kamióne len dve tony recyklátu a zároveň to zvyšuje uhlíkovú stopu výrobku. Z tohto pohľadu by to malo byť správne tak, že keď výrobky vzniknú u nás, mali by sa tu aj spotrebovať,” podotýka.
Čo sa deje s oblečením po vyhodení do kontajnera?
Nepotrebné, nepoškodené oblečenie sa má vyhodiť do kontajnera na textil, ktorý sa zvyčajne nachádza pri zvyšných nádobách na triedený odpad. Stále tam však končí aj poškodené oblečenie, preto z kontajnerov následne putuje na triedičku odpadu, kde ho pracovníci a pracovníčky rozdelia na nositeľný a nenositeľný. Ten nositeľný ide podľa slov recyklátora do second handov (obchody s oblečením z druhej ruky – pozn. red.).
Nerecyklovateľný, zašpinený, alebo veľmi zmiešaný textil putuje na skládku, alebo do Zariadenia na energetické využitie odpadu – ZEVO (v minulosti známe aj ako spaľovňa – pozn. red.). Na Slovensku sú to podľa recyklátora skôr skládky odpadu, pretože ZEVO sú len dve – v Bratislave a v Košiciach. Čo je recyklovateľné, skončí v recyklačnej spoločnosti, akou je aj SK-Tex. Tam ho znova pretriedia na jednotlivé kategórie, ktoré spracovávajú ďalej.
„Textil hodíme do stroja, ktorý sa nazýva trhačka a rozvoľníme ho na jednotlivé vlákna. V podstate ho vrátime na základné komponenty, z ktorých bol utkaný, a potom ich spájame opäť dokopy,“ opisuje Futrikanič a vysvetľuje, že týchto procesov je viac.
Pri jednom z nich, ktorý sa nazýva air-lay a termobonding sa zmiešajú rôzne typy vlákien. Následne sa z nich vytvorí textilná vrstva, ktorá ďalej putuje do pece. Pomocou teplého vzduchu z nej formátujú požadovanú hrúbku a váhu textilu.
,,Sú procesy, počas ktorých je možné textil aj chemicky rozdeliť. Keď je napríklad z čistého polyesteru, dá sa rozložiť na základné komponenty, z ktorých dokážeme vytvoriť vlákna na nový textil. Foriem je veľa, ako aj pri recyklácii PET fliaš,” prirovnáva Futrikanič.
Čo sa zmení v novom roku?
Podľa Metodickej príručky pre obce, ktorú pripravilo ministerstvo životného prostredia, majú obce povinnosť zaviesť triedený zber textilu. Obce podľa recyklátora na to nemajú financie. „Každý deň mi prichádzajú maily s prosbami od obcí, či im zoberiem vytriedený textil. V súčasnosti nevieme zachrániť každého. Nemáme ani možnosť, aby sme to niekam vyviezli. Ak by sme aj kúpili novú plochu, kam by som to zvážal? Čo by sme s tým robil ďalej? Obvinia nás z toho, že vytváram čiernu skládku,” zdôrazňuje.
Recyklátor si myslí, že by to namiesto samotných obcí mal riešiť systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov (RZV – povinnosť výrobcu, ktorý uvedie na trh obalové a neobalové výrobky, postarať sa o nich počas všetkých fáz ich životného cyklu – pozn. red.). Na to je však podľa neho potrebné na viacerých úrovniach správne naladiť materiálové toky (organizovaný pohyb materiálu od jeho vstupu až po výstup z podniku – pozn. red.). „Ak to spravíme nedostatočne, teda dáme obciam len povinnosť vyzbierať a vytriediť, problém sa nevyrieši. Vznikne nám síce kopa vyzbieraného a vytriedeného odpadu, ale o veľkej časti z nej nebudeme vedieť, kam pôjde,“ ukončuje.
S presunutím zodpovednosti na RZV v podstate súhlasí aj Vargová. Výrobcovia by platili organizáciám zodpovednosti výrobcov, ako aj pri iných prúdoch odpadov – papier, plast, sklo, kov či nápojové kartóny, ktoré potom hradia triedený odpad v obciach a mestách. „Obce a mestá už finančne neprispievajú na farebné kontajnery,“ dodáva.
„Nie je to len o recyklátoroch, ministerstve a obciach, ale aj o občanoch, ktorí si musia uvedomiť, že pohodlie nás niečo stojí,” vysvetľuje Futrikanič. „Nesmieme byť populisti a hovoriť, že niekto iný zaplatí za recykláciu nášho odpadu. Výrobca to nezaplatí, ale navýši cenu za svoj výrobok, za ktorý zaplatíme my. Tak to je aj pri pneumatikách, elektronike, papieri a ďalších odpadoch. Teraz sa to, kvázi, doplní, ale ide o to, aby sa to doplnilo správne. Ak sa to doplní správne, systém bude fungovať,” ozrejmuje.
Radšej menej a kvalitne
Podľa európskych štatistík pripadne na každého obyvateľa približne desať až pätnásť kilogramov textilného odpadu ročne. ,,Rýchlou módou” sa zase za rovnakú dobu vygeneruje okolo trinásť miliónov odpadov z textílií.
„Neverím výzvam o zastavení rýchlej módy. Prečo? Pretože sme na ňu zvyknutí,” priznáva Futrikanič. ,,Každý je iný a chceme sa rôzne obliekať. Bohužiaľ, často sa riadime krátkodobými módnymi trendami. V jednom období si obliekame úzke nohavice, a potom zase široké. Tie úzke si po nás už nikto neoblečie, lebo medzi tým vyšli z módy. Naozaj musíme začať rozmýšľať nad tým, čo sa stane s textilom, keď si ho vyzlečieme,” dodáva.
Recyklátor textilného odpadu radí, aby ľudia uprednostnili radšej drahšie, no kvalitnejšie kúsky oblečenia, ktoré vydržia dlhšie. Ako príklad uvádza oblečenie, ktoré nie je natoľko ovplyvnené módou. Kvalitu podľa neho určuje tkanina, ktorá sa tak rýchlo neoderie. Nezáleží mu na tom, či oblečenie obsahuje stopercentnú bavlnu alebo bio bavlnu. Jeho podmienkou pri kúpe oblečenia je, aby bolo kvalitne ušité a nebol nútený ho o tri mesiace vyhodiť.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Študuje žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Vo voľnom čase pôsobí v študentskom klimatickom kolektíve Z lavíc do ulíc. Ak nepíše články o zelených témach, venuje sa tvorbe prózy a čítaniu fantastických kníh.
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.
