fbpx
Enviro

Ostáva šesť mesiacov do spustenia triedeného zberu textilu. Nemáme ani len návrh zákona, hovorí Ľubica Vargová

Členské štáty Európskej únie musia najneskôr od prvého januára 2025 zabezpečiť rozšírenie triedeného zberu o zložku textil. Podľa Ľubice Vargovej z organizácie zodpovednosti výrobcov NATUR-PACK sa okrem hodnotiacej štúdie neurobilo nič ďalšie. Ak ministerstvo životného prostredia nestihne zaviesť zber včas, Slovensku budú hroziť postihy.


Tento rozhovor ste mohli čítať aj v Denníku N.

Odborníčka na textilný odpad upozorňuje, že zavedenie zberu textílií zvýrazní potrebu triediaceho centra na Slovensku, ukáže nedostatočnú kapacitu recyklátorov a nezáujem o recyklačné výrobky, čo môže viesť k vývozu vyhodeného textilu do rozvojových krajín.

Koľko textilného odpadu vyprodukujeme na Slovensku za rok?

Presné čísla nemáme, pretože neexistujú štatistiky, ktoré by sa viazali na vyprodukovaný textilný odpad. V katalógu odpadov máme dva prúdy, ktoré by ho mohli kategorizovať ako odpad z domácností, ten sa však čiastočne mieša aj s odpadom z priemyslu. A teda nemáme jednoznačné čísla, koľko toho odpadu je. Keď budeme vychádzať z európskych priemerov, malo by to byť niečo okolo desať až pätnásť kilogramov odpadu na obyvateľa za rok.

Keďže sa tento odpad stále nezbiera individuálne v samostatnom prúde a končí v zmesovom odpade, nemáme možnosť overiť to. Obyvatelia nám nenahlasujú, koľko vyhodili textilného odpadu, a ani zberové spoločnosti nevedú túto evidenciu.

Ďalšou otázkou je, či sa má zarátavať aj textília umiestnená v kontajneroch, ktoré prevádzkujú rôzne združenia na zber textilu s potenciálom opätovného použitia. Tá v podstate spadá pod definíciu o odpade, pretože pre mňa to je odpad, keďže sa ho chcem zbaviť, ale pre nich to je predmet záujmu. Stále sa hráme so slovíčkami. Keď sa začne textil zbierať od januára 2025, prvé mesiace nám presnejšie ukážu, koľko textilu na Slovensku vyhadzujeme.

Čo všetko sa považuje za textilný odpad?

Smernica Európskeho parlamentu a Rady o odpadoch definovala odporúčania, ktorými by sa mohli jednotlivé členské štáty riadiť, a aj to, čo spadá pod textilný odpad. Sú tu napríklad aj odevy či doplnky – ako opasky, klobúky alebo topánky. Kvôli zjednodušeniu by za textil mali byť považované tkané odevy, aby sme sa vedeli jednoduchšie orientovať. Taktiež kožené a koženkové výrobky, ale zároveň aj textílie bytového charakteru, takže prikrývky, uteráky, osušky, utierky, obrusy, závesy či koberčeky. Všetko je to však stále len odporúčanie Európskeho parlamentu a Rady. Bude závisieť od jednotlivých členských štátov, čo budú reálne zbierať.

FOTO – archív Ľ. V.

Jednou z veľkých otázok, ktorej sa venuje viacero štátov, je, či budú zbierať textil len z domácností od obyvateľov, alebo aj z podnikateľských závodov a z priemyslu. Práve textil z priemyslu má pre recyklátorov väčšiu hodnotu, pretože je jednotnejší. Ak majú napríklad veľké fabriky nejaké oblečenie – rovnošatu, tak recyklátor môže získať veľký objem jednotného textilu, s ktorým vie oveľa lepšie narábať a recyklovať ho, ako keď má totálnu zmesku od širokej verejnosti.

Kam by sa malo šatstvo správne vyhodiť?

Teraz patrí do zmesového kontajnera. Ak už nemá potenciál opätovného použitia, že je buď poškodené, vynosené, alebo jednoducho zhodnotíme, že toto oblečenie by si už nikto neobliekol a nenosil ho, vtedy patrí do zmesového kontajnera. Takisto to platí aj pre obuv.

Viaceré textilné aj obuvnícke spoločnosti začali vytvárať možnosť spätného zberu. Možno ste zachytili, že môžete doniesť bežné oblečenie aj spodnú bielizeň naspäť do obchodu, kde majú špeciálny kontajner, bez ohľadu na to, či má potenciál opätovného použitia.

Druhou možnosťou je, že ak má oblečenie potenciál opätovného použitia, môže ísť na charitatívne účely alebo do kontajnerov na to určených, ktoré prevádzkujú rôzne združenia. Musím však povedať, že je to trošku zavádzajúce. Bola som sa pozrieť v charitatívnom centre, kde robili zvoz týchto textílií z kontajnerov. Keď som videla, aké kvantum doviezli zhruba dva- až trikrát do týždňa, bola to neuveriteľne veľká kopa textílií, pri ktorej mi majiteľ charity povedal, že veľké percento z nej aj tak vyhodia. Následne putuje na skládku alebo do spaľovne.

Spomínali ste smernicu Európskeho parlamentu a Rady o odpadoch, v ktorej je stanovené, že členské štáty musia zabezpečiť triedený zber textilu najneskôr do konca roka 2024, čo znamená, že triedený zber musí byť zavedený od 1. januára 2025. V akom štádiu je príprava na Slovensku? 

Pôvodnou ambíciou ministerstva životného prostredia bolo, že povinnosť sa prijme oveľa skôr ako pred rokom 2025. Aj bývalý minister životného prostredia Ján Budaj spomínal rok 2023, potom sa viac držal roka 2024. Neskôr zrejme pochopil, že ani jedno nemá zmysel, pretože sa to nestíha.

Keď som videla, aké kvantum doviezli zhruba dva- až trikrát do týždňa, bola to neuveriteľne veľká kopa textílií, pri ktorej mi majiteľ charity povedal, že veľké percento z nej aj tak vyhodia. Následne putuje na skládku alebo do spaľovne.

Jediné, čo sa stihlo spraviť, bola Štúdia na posúdenie zavedenia systému pre nakladanie s odpadom z textilu. V nej sa posudzovalo aj zavedenie rozšírenej zodpovednosti výrobcov za textil a zber dát o jeho opätovnom použití. Štúdia bola vypracovaná v novembri v roku 2022. Podľa nej malo ministerstvo životného prostredia zhodnotiť, aký bude najlepší systém pre Slovensko. Mali sa nastaviť pravidlá, na základe ktorých by sa spísala novela zákona.

Momentálne máme začiatok júna 2024. Legislatívne procesy schvaľovania zákona trvajú minimálne pol roka a my stále nemáme ani len návrh zákona.

Ministerstvo zvolávalo aj pracovnú skupinu s témou textil, v ktorej sme sa stretávali zhruba tridsiati členovia z rôznych záujmových skupín – výrobcovia, dovozcovia, recyklátori, ľudia z organizácií zodpovednosti výrobcov aj zástupcovia z ministerstva. Snažili sme sa dohodnúť na nejakom ideálnom systéme, vymyslieť alebo zozbierať čo najviac informácií o tom, ako by to mohlo fungovať.

Táto skupina sa po zhruba piatich, možno siedmich stretnutiach prestala schádzať, pričom sa vymenilo aj vedenie na ministerstve. Uvedená štúdia zhrnula súčasný stav a navrhla niekoľko možností riešenia.

FOTO – archív Ľ. V.

Myslíte si, že sa to za šesť mesiacov stíha pripraviť a spustiť?

Osobne si myslím, že sa to nemá šancu stihnúť tak, ako sa pôvodne hovorilo – aby povinnosť prešla na výrobcov cez rozšírenú zodpovednosť výrobcov. Myslím si, že ministerstvo skôr pristúpi k nejakému alternatívnemu kroku, napríklad prenesie povinnosť na obce a dá im príspevok na riešenie.

Aký je rozdiel medzi tým, ak by sa o triedenie textilného odpadu mala postarať obec alebo rozšírená zodpovednosť výrobcov?

Máme rozšírenú zodpovednosť výrobcov napríklad za jednotlivé prúdy odpadov, akým sú papier, plast, sklo, kov či nápojové kartóny – tetrapaky (ľudový názov kartónových obalov – pozn. red.). Tieto odpady sa riešia cez rozšírenú zodpovednosť výrobcov. Takže výrobcovia platia organizáciám zodpovednosti výrobcov a ony hradia triedený zber v obciach a mestách. Tým pádom obce a mestá už finančne neprispievajú na farebné kontajnery.

Druhá cesta je podobná ako pri zbere bioodpadu. Ten má na starosti obec. Obyvateľ platí poplatok za zmesový komunálny odpad, v ktorom je zarátaný aj náklad na bioodpad. Ešte stále nevieme, ktorá cesta sa zvolí pri zbere textilu.

Čo odporúča Európska komisia?

Odporúča ísť modelom rozšírenej zodpovednosti výrobcov. Pretože je veľmi motivačný aj pre samotných výrobcov. Výrobca sa potom vie lepšie nastaviť a rozhodnúť, akého a koľko textilu vyprodukuje a dá do obehu. Na základe množstva a ďalších kritérií platí poplatky. V podstate ide o princíp, že platí znečisťovateľ.

Samozrejme, výrobca si náklady zahrnie do ceny výrobku, ktorý si kupuje konečný spotrebiteľ. Príde mi to však oveľa férovejšie, aby si spotrebiteľ pri kúpe výrobku zaplatil aj za jeho recykláciu, ako by mal za ňu platiť v rámci zmesového odpadu. V tom prípade nie je pre obyvateľa vôbec motivačné, aby viacej triedil.

Odzrkadlí sa to aj na cene oblečenia?

Sú štáty, ktoré majú zavedenú rozšírenú zodpovednosť výrobcov na textil, napríklad Francúzsko. Nie je to nejaká strašná cifra; myslím, že poplatok je dvanásť centov za kus oblečenia. Nemyslím si, že by sa cena oblečenia nejako rapídne zvýšila.

Príde mi to však oveľa férovejšie, aby si spotrebiteľ pri kúpe výrobku zaplatil aj za jeho recykláciu, ako by mal za ňu platiť v rámci zmesového odpadu. V tom prípade nie je pre obyvateľa vôbec motivačné, aby viacej triedil.

Nehrozí Slovensku nejaká sankcia od Európskej únie, ak sa nestihne zaviesť zber textilného odpadu od nového roka?

Samozrejme, hrozí. Tak ako pri každej povinnosti, ktorú máme a nezavedieme, neimplementujeme do nášho zákona, aj pri tejto by boli postihy.

Ako by to malo správne fungovať v mestách alebo v obciach od nového roka? Pribudnú ďalšie kontajnery?

V spomínanej štúdii boli zhodnotené rôzne možnosti, ako by sa v praxi zbieral textil. Vo všeobecnosti sa však autori štúdie priklonili k tomu, aby jednotlivé obce mali individuálne možnosti riešenia. Pretože Slovensko síce nie je veľké, ale má veľmi rôznorodé spôsoby bývania a žitia – inak by sa mohli zbierať textílie v mestách, ktoré sú plné ľudí a inak na lazoch alebo v menších dedinách.

V hre sú v podstate všetky možnosti od spätného zberu v predajniach s textilom tak, ako to poznáme napríklad pri baterkách alebo elektrospotrebičoch, až po možnosť rozšírenia farebných kontajnerov o ďalšiu farbu, kde by sa zbieral textil. Sezónny zber alebo zber na zbernom dvore by mohol byť napríklad v menších mestách.

Možnosťou sú aj kontajnery, ktoré na to slúžia už aj dnes. Treba však myslieť na to, že textil je veľmi špecifický v tom, že je v dvoch akostiach. Prvou je textil s potenciálom na opätovné použitie a druhou je znečistený textil, ktorý sa už použiť nedá. Tieto dve kategórie sa nemôžu miešať. Inak sa môže znehodnotiť celá várka zberu.

To je možno aj jedna z odlišností, v čom sa budú tieto kontajnery líšiť od tých, ktoré už poznáme napríklad od rôznych charít?

Áno. V podstate sa to tak dá povedať. Správne by to malo fungovať tak, že by sme mali dva kontajnery vedľa seba. Na jednom by bolo uvedené, že tam patrí len znečistený textil, a do druhého by patril len čistý textil. V praxi si to neviem veľmi predstaviť, aby sme nechali takéto rozhodovanie na obyvateľoch a na tom, že budú dostatočne zodpovední a nepomiešajú jedno s druhým. Musíme sa aj v tomto nejako naučiť správať a správne triediť.

Preto by som sa priklonila k zberu v obchodoch, formou spätného zberu v predajniach s textilom a obuvou alebo na zberných dvoroch, kde by mohli pracovníci sledovať kvalitu vyhodeného oblečenia.

Pri zberných dvoroch je zase nevýhodou, že nie sú v každej obci, pričom bývajú väčšinou na perifériách v obciach. Dôležité je, aby bola zachovaná aj jednoduchosť a blízkosť pre samotného obyvateľa.

Ďalšou otázkou je, kto a ako bude tento textil vážiť, vykazovať a do akých tabuliek sa to bude zapisovať, aby sme na konci roku 2025 vedeli získať relevantnú štatistiku.

Kam by putoval vyzbieraný textil, či už zo samostatných kontajnerov, alebo z predajní?

Systém z kontajnerov charít a firiem funguje tak, že z textilu, ktorý vyzbierajú, vyberú najlepšie kúsky. Tie idú do second handov alebo na charitu. Ďalšia časť vyzbieraného textilu putuje do triediaceho centra. Na Slovensku nemáme dostatočne veľké triediace centrum, aby pokrylo potreby krajiny, takže textil ide do zahraničia. V budúcnosti by sa veľkokapacitné triediace centrum malo postaviť aj na Slovensku.

Ďalšou otázkou je, kto a ako bude tento textil vážiť, vykazovať a do akých tabuliek sa to bude zapisovať, aby sme na konci roku 2025 vedeli získať relevantnú štatistiku.

Na dotrieďovacej linke sa zhodnotí, čo bude s textilom ďalej. Veľa závisí aj od recyklátorov podľa toho, čo chcú zobrať. Bola som pri našich dvoch recyklátoroch – SK-Tex a PR Krajné.

SK-Tex vytvára izolačné dosky, do ktorých vie rozvlákniť alebo roztrhať jednotlivé textílie a potom ich zhutniť. Týmto vytvára zvukovo-izolačné a tepelnoizolačné dosky. PR Krajné recyklujú aj polyesterové alebo umelé vlákna. Tie im viac vyhovujú, pretože rýchlejšie schnú. V PR Krajnom vytvárajú vodozádržné dosky a z gumených materiálov vedia vyrobiť dlažby, ktoré sú používané na parkoviskách. Aj napriek tomu, že sú stále pod vplyvom poveternostných podmienok a jazdia po nich autá, tlmia zvuk, zadržiavajú vodu, a tým voda neodteká ďalej a nevytvára ryhy, ktoré potom vymieľajú zeminu. Jeden druh tohto materiálu sa dá použiť aj na zelené strechy.

Prečo nie je podobných recyklátorov na Slovensku viac?

Obaja recyklátori sú súkromníci. Fungujú už niekoľko desiatok rokov a veľmi apelujú na ministerstvo, aby zakomponovalo do stavebného zákona povinnosť, podľa ktorej by boli štátne budovy zatepľované práve týmto recyklovaným materiálom, alebo aby bol všeobecne používaný pri obnovách budov. Veľmi sa trápia s odbytom, ktorý je na Slovensku nedostatočný. Slováci majú stále veľkú nedôveru voči recyklátorom.

Na Slovensku nemáme dostatočne veľké triediace centrum, aby pokrylo potreby krajiny, takže textil ide do zahraničia.

Ďalšou vecou je, že od nového roka budeme mať veľké množstvo vytriedeného textilu akejkoľvek akosti – nositeľný, nenositeľný a znečistený. Aj keby sa stalo, že by títo dvaja recyklátori zvýšili svoje kapacity a odpadkový textil premenili na výrobky, čo s nimi ďalej? Výrobky nevedia umiestniť na trhu, takže celý ten proces predtým vlastne nemal zmysel.

 

FOTO – archív Ľ. V.

Zakladateľ Ekocharity Juraj Kunák povedal pre Odpadový podcast, že očakáva 75-tisíc ton textilného odpadu ročne, ktorý sa na Slovensku vyzbiera. Zvládli by to títo dvaja recyklátori?

Kapacity by neboli dostatočné, čo otvorene priznáva aj ministerstvo. Negatívnym javom bude, ak sa začne odpadový textil vyvážať do zahraničia pod zámienkou, že je dostatočne kvalitný na opätovné použitie. Pravdepodobne by fungoval systém posúvania textilu zo západu na východ. Aj do našich second handov sa väčšinou priváža tovar zo západu. Obávam sa, že východné krajiny tak budú mať problém s textilným odpadom.

Aj keby sa stalo, že by títo dvaja recyklátori zvýšili svoje kapacity a odpadkový textil premenili na výrobky, čo s nimi ďalej? Výrobky nevedia umiestniť na trhu, takže celý ten proces predtým vlastne nemal zmysel.

Je veľmi málo členských krajín EÚ, ktoré majú zavedený povinný zber na textil. Keď v januári 2025 všetci zavedú zber textilu, zrazu tu budeme mať enormné množstvo vyzbieraného oblečenia. Bude naozaj veľká skúška, čo s ním ďalej.

V Južnej Amerike v Chile začali riešiť rozšírenú zodpovednosť za textil. Veľmi ma to zaujalo, pretože som si hovorila, že určite majú milióny iných problémov, tak prečo riešia toto. Ide o to, že na púšti Atacama sa začala vytvárať veľká skládka textílií, kde oblečenie dokáže samo vzbĺknuť, následne horí a miestni obyvatelia sa sťažujú na hustý štipľavý dym. Konkrétne ide o mesto Ikike. Nachádza sa medzi Tichým oceánom a púšťou. Zóna voľného obchodu, ktorá tu vznikla, bola politickým projektom. Po postavení prístavu sa z vyprahnutého regiónu stalo mesto, do ktorého prichádzali ľudia za prácou.

Začalo to byť zaujímavé pre investorov, ale aj pre dovozcov vyradeného a nepredaného oblečenia, ktorí profitujú z daňových výnimiek. Ročne sa vyloží v prístave v Atakame 60-tisíc ton textilu z Ázie, Európy a zo Spojených štátov amerických. Zhruba polovica skončí na skládke. Susedné krajiny Čile obmedzujú alebo zakazujú dovoz použitého textilu.

Mám obavu, že práve takéto menej rozvinuté krajiny využijú, že celá Európa sa o chvíľu začne čistiť od textílií. Za nejakú sumu budú odpadu otvorení a Európanom povedia, že im dajú akékoľvek pečiatky, aké len chcú. Budeme sa tváriť, aká je Európa ekologická, ale náš textil vlastne poputuje na iný kontinent, kde bude škodiť nielen životnému prostrediu, ale aj ľuďom.

Môže zavedenie triedenia textilu viesť ľudí ešte k častejším nákupom?

To je moja ďalšia obava. Veľa ľudí sa domnieva, že len čo niečo vytriedia, tak to automaticky bude zrecyklované a že o to bude pekne postarané. Toto platí pri odpadoch ako papier, sklo a kovy. Plast je komplikovanejší. Súčasť odpadu tvorí zhruba päťdesiat rokov a až v posledných rokoch boli vyvinuté efektívne spôsoby recyklácie.

Budeme sa tváriť, aká je Európa ekologická, ale náš textil vlastne poputuje na iný kontinent, kde bude škodiť nielen životnému prostrediu, ale aj ľuďom.

Triedenie textilu môže vytvoriť pocit – upracem si vo svojej skrini a elegantne sa zbavím toho, čo nepotrebujem, a môžem veselo nakupovať ďalej. Bojím sa, že to ľudia začnú takto vnímať a že fast fashion (obchodné reťazce, ktoré vyrábajú oblečenie z nekvalitných a lacných materiálov v krajinách s najlacnejšou pracovnou silou – pozn. red.) sa rozmôže ešte viac. Vezmime si, koľko obchodných domov sa na Slovensku za posledných dvadsať rokov vybudovalo a aké kvantum oblečenia v nich je.

Ďalším desivým faktorom, ktorý chce Európska komisia tiež riešiť, je strašná nadprodukcia oblečenia, ktoré sa vyprodukuje. Obchodníci ho často nechcú predávať pod cenu, už vôbec ho nechcú niekomu darovať, tak ho radšej spália. Takže máme niečo, čo bolo vyrobené, dovezené, vystavené v predajni či ponúkané cez internetový obchod, nepredané alebo vrátené a potom to ide nové rovno do spaľovne alebo na skládku.

Je to hrozná strata materiálov a plytvanie energiami aj ľudskou silou. Malo by sa to nejako obmedziť, no neviem si predstaviť efektívny a férový spôsob. Možno jediným riešením by bolo zdvihnúť ceny výrobkov, aby obyvateľ prestal neuvážene nakupovať. Samozrejme, je tu aj edukácia ľudí o problematike, ale to je na strašne dlho.

Vytriedené oblečenie, ktoré je ešte nositeľné, končí aj v našich slovenských second handoch alebo sa vyváža, ako ste spomínali, do východnejších krajín?

Na toto som sa pýtala riaditeľa jednej z textilných charít. Povedal mi, že má asi 50 odberateľov, pričom nevie odsledovať, kam odevy od neho putujú, pretože väčšinou ide o medzinárodné second handy. Čo som si nikdy neuvedomila, je skutočnosť, že ani second handy nemajú vyložené veci dovtedy, kým ich predajú, ale majú cykly – vyložia oblečenie a o 2-3 týždne všetko vymenia za „nové”. Takže umiestnením oblečenia do second handu sa nič nekončí, keď si ho tam nikto nekúpi. Keď sa nepredá, zrejme putuje inde. Naopak, aj keď si niekto v second hande kúpi oblečenie, predĺži mu o trochu život, no príde deň, keď aj on/ona bude musieť to oblečenie niekam umiestniť.

FOTO – archív Ľ. V.

Akú funkciu v tomto zbere budú mať organizácie zodpovednosti výrobcov?

Ak príde k nastaveniu systému formou rozšírenej zodpovednosti výrobcov, tak organizácie zodpovednosti výrobcov budú kolektívne plniť povinnosti za výrobcov tak, ako je to dnes za iné prúdy odpadov. Naša OZV NATUR-PACK má záujem uchádzať sa o autorizáciu na textil.

Čo teda môžete robiť?

Jediné, čo môžeme spraviť a čo robíme už 2-3 roky, je, že študujeme prístup ostatných členských štátov, ktoré riešia túto tému. Snažíme sa o tom písať, rozprávať, publikovať a najmä ukazovať, ako sa inšpirovať. Nemusíme vymýšľať všetko nové. Mali by sme sa otvorene rozprávať aj s našimi susedmi okolo nás, ako to budú riešiť oni. No nič také sa podľa mojich informácií nedeje.

Čo pozitívne sa deje v oblasti textilného odpadu?

Pozitívum, ktoré by som v tomto celom videla, je, že na európskej úrovni sa hovorí o nastavení miernejších povinností pre malé podniky a malých výrobcov. Tým pádom im to otvára dvere. Napríklad malé krajčírstva, dielničky či rodinné firmy by mohol tento krok posunúť vpred. Zároveň keď budú ľudia dostatočne uvedomelí a edukovaní, že tieto malé dielne vyrábajú oblečenie ekologickejšie a férovejšie, mohli by byť ochotní kúpiť si radšej tričko za tridsať eur, keď budú vedieť, kto im ho ušil, v akých podmienkach a z akého materiálu.

Profil autora:

Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.

Názory

marie-stracenska
Marie Stracenská

Jeden nikdy nevie

Fascinuje ma, že píšeme rok 2024 a médiá seriózne publikujú vyjadrenia človeka, ktorý na vlastné oči videl, že Zem je guľatá. A to na dôkaz toho, že vysoký štátny úradník sa mýli. Mám pocit, že sa mi sníva. To akože potrebujeme, aby nám niekto reálne demonštroval, že elektrina kope na dôkaz existencie prúdu alebo potrebujeme vidieť vybuchnúť dynamit, aby sme uverili, že trhaviny majú explózne účinky?

Vlad Jackovyj

Výnimočný dátum nielen pre Ukrajincov, ale aj pre Slovákov

Začiatkom marca si pripomíname 210. výročie narodenia ukrajinského básnika Tarasa Ševčenka, ktorého spájalo neobyčajné priateľstvo s Pavlom Jozefom Šafárikom.

Kristína Červeňáková

Bála som sa vrátiť do ambulancie, dodnes ma z toho mrazí

Prečítala som si vyjadrenie novinárky Zuzany Kovačič Hanzelovej o jej rozhodnutí stiahnuť sa z nahrávania politických rozhovorov pre neutíchajúce vyhrážky a útoky. Myslím si, že v jej situácii by som učinila rovnako. Útoky na ženy novinárky pribúdajú a sú čoraz vyhrotenejšie, odstrašujúcejšie a ohrozujúcejšie. Aj keď sa politickým témam nevenujem, pred pár mesiacmi som sa ocitla v nepríjemnej situácii, a to v ordinácii lekára.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Skúškou zo základov štátu a práva by mali prejsť všetci

Skúšku zo základov štátu a práva som robila veľmi dávno. Učili sme sa na ňu viacerí, navzájom sa pýtali a odpovedali, no aj tak sme sa potom priamo na mieste báli. Dopadla dobre, na prvý termín, myslím, že skúšajúci bol pomerne benevolentný.

Bianka Mária Bálintová

Na tichom proteste sme sa vraj tvárili, že bojujeme za slobodu médií

Stojíme na Námestí slobody, v rukách držíme transparenty a pred Úradom vlády sa pomaly začína tichý protest. Predchádzalo mu odoslanie otvoreného listu premiérovi Robertovi Ficovi a predsedovi parlamentu Petrovi Pellegrinimu. „Vyjadrujeme nesúhlas s poslednými vyjadreniami premiéra Roberta Fica a iných predstaviteľov vlády na adresu novinárov. Nesúhlasíme s tým, že na úrad vlády nechcú pustiť konkrétne médiá,“ hovorí jedna z organizátoriek protestu. Premiér sa totiž rozhodol, že si bude medzi médiami vyberať podľa toho, ktoré mu vyhovujú. Za konflikt medzi dvoma politikmi zaplatili novinári, ktorým predseda Národnej rady obmedzil možnosti nahrávať či vysielať živé vstupy v parlamente.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner