Každý piatok spolu zo zvyškov potravín varia ľudia z Ukrajiny, študenti, anonymní alkoholici a seniori. Podľa riaditeľky centra Alžbety Šporerovej mladí nemajú dostatočný kontakt s dôchodcami alebo ľuďmi s ťažkým zdravotným znevýhodnením. V Centre rodiny v Dúbravke sa snažia odstraňovať predsudky a prepájať mladú generáciu so staršou. Boli sme sa pozrieť, ako centrum funguje a aké aktivity ponúka.
Pri vchode nás privíta nápis ,Spájame generácie’. Farby dúhovej brány a malieb na stenách nás dovedú až do chodieb zaplnených fotkami aktivít z Centra rodiny v Dúbravke. Nezáleží na tom, kým ste boli predtým, po vstupe dnu rýchlo zistíte, že to nikoho nezaujíma – nebudú vás súdiť. Spoločnú reč tu nájdu najmenší škôlkari dospelí, dôchodcovia, ľudia s hendikepom aj anonymní alkoholici. Naraz počujete detský hlas, hru na klavíri, spev Zboru Matica či zvuk šijacieho stroja.
Budova kedysi slúžila ako škôlka a škola. Zvnútra pripomína labyrint, ale vďaka sprievodu riaditeľky a zakladateľky komunitného centra Alžbety Šporerovej ako aj jej kolegýň – komunitnej pracovníčky Terezy a externej lektorky Lenky – sme nezablúdili. ,,Najhoršie je, keď sa ľudia rozdeľujú – dôchodcovia sú v domovoch a ľudia s hendikepom alebo mentálnym postihnutím sú izolovaní od spoločnosti,“ vysvetľuje Šporerová.
Dvadsať rokov bola právničkou, ale lákala ju práca s mladými ľuďmi, a tak v roku 2015 založila komunitné centrum – Centrum rodiny. ,,Prvé štyri roky som to rozbiehala sama,“ hovorí a dodáva, že to pre ňu bolo náročné obdobie. Teraz v Centre vrátane nej pracujú tri stále zamestnankyne. V priebehu rokov pribúdali aktivity svoje miesto si tam našiel každý, kto vyhľadával podporu. Denne sa tu vystrieda približne sto ľudí.
Rozhovory bez škatuliek
Mladí podľa riaditeľky nemajú dostatočný kontakt s dôchodcami alebo ľuďmi s ťažkým zdravotným znevýhodnením. ,,Tu si vyskúšajú, aké je to byť na vozíku, keď sa na ňom musia previezť,“ opisuje jednu z aktivít. Hovorí, že študenti až vtedy pochopia, aký problém pre ľudí so znevýhodnením predstavuje každý kopec, schod alebo prah dverí, cez ktorý nedokážu prejsť.
Prácu v Centre dostanú aj nevidiaci, ľudia s autizmom či pohybovými ťažkosťami. ,,V spoločnosti sú rovnako dôležití ako všetci ostatní, ale keď pri nich zamestnávatelia zistia, že prídu do práce neskôr, alebo im niečo trvá dokončiť dlhšie, majú s tým problém,“ hovorí bývalá dlhoročná dobrovoľníčka a komunitná pracovníčka Veronika, ktorá v Centre začala cez DofE – Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu.
Dôchodcov spájajú so študentami
Bývalá komunitná pracovníčka Veronika sa stretáva s tromi skupinami mladých ľudí: takými, ktorí majú veľa krúžkov a málo času, tými, ktorí sú zavretí doma a na sociálnych sieťach a s mladými z vylúčených komunít, ku ktorým je náročné dostať sa, ak človek nie je ich súčasťou. Preto Centrum spolupracuje s miestnymi školami, škôlkami a mladými z projektov Erazmus+ alebo DofE, ktoré k nim posielajú študentov na celodenné a iné aktivity.
Napríklad z Gymnázia Bilíkova v Dúbravke sa do pomoci zapája 900 študentov, pričom dobrovoľničia v komunitnej kuchyni alebo v záhrade, upratujú, triedia darované oblečenie a sú zapojení aj do aktivít so staršou generáciou. Podľa Šporerovej chcú v budúcnosti osloviť viaceré školy z Dúbravky, aby prišli do Centra aspoň raz do roka. Študenti hrajú s dôchodcami spoločenské hry alebo vedú diskusiu s pomocou od psychologičky v rámci Rozhovorov bez škatuliek. ,,V miestnosti spolu sedia starší aj mladší ľudia a vymieňajú si skúsenosti a názory na rôzne témy,“ opisuje Šporerová.
Karin, študentka Základnej školy Nejedlého a dcéra jednej z komunitných pracovníčok Terezy, hovorí, že staršia generácia má mnoho skúseností, ktoré vie posunúť mladým ľuďom, ale tiež podotýka, že: ,,študenti nie sú až tak často v kontakte so staršími ľuďmi, jedine so svojimi starými rodičmi.“
Stretli sme aj dobrovoľníka Michala, študenta Gymnázia Bilíkova, ktorý chodí do Centra každý deň. ,,Som najmä súčasťou aktivít, v ktorých nie je zapojená staršia generácia. Nemám pocit, že mladí ľudia vyhľadávajú kontakt s ňou, ale z nášho gymnázia sem chodia študenti, ktorí dostanú túto možnosť, a potom sú priaznivo prekvapení. Mladí ľudia by mohli mať väčší záujem o dobrovoľníctvo.“
Bojíme sa dotyku
Mnohí mladí už nemajú starých rodičov alebo nikoho blízkeho s hendikepom. Potom podľa Šporerovej nevedia, ako sa s týmito skupinami ľudí rozprávať. ,,Nechápem, prečo sa v spoločnosti rozdeľujeme. Potrebujeme sa stretnúť na jednom mieste, naučiť sa spolu žiť a pomáhať si.“ Ľudia s hendikepom sa podľa nej stretávajú s tým, že po nich spoločnosť zazerá alebo im dáva pocítiť, že sú špeciálni, aj keď to práve nechcú. Hovorí, že sa to môže diať aj preto, lebo sa s nimi bežne nestretávame.
Počas pandémie sme sa podľa nej do seba uzavreli, narástol aj počet ľudí s duševnými problémami. ,,Videli sme to, keď mohli deti a aj starší robiť zrazu aktivity s druhými ľuďmi. Stále však máme problém dotknúť sa jeden druhého,“ opisuje aktivity, pri ktorých mladí tancujú s dôchodcami alebo ľuďmi s mentálnym postihnutím. Dodáva však, že mnohí sa toho boja. Dôchodcovia sú často osamelí a v Centre majú kontakt s ľuďmi. ,,Mnohí sem nevedia prísť kvôli zdravotným problémom, a preto so študentami chodíme aj do zariadení. Ľudia žijúci v nich sú často pripútaní k vozíku alebo posteli a nemajú žiadny kontakt s okolitým svetom.“ Z domova sociálnych služieb ich preto privezú do komunitného centra v Dúbravke.
Veronika nám vysvetľuje aktivitu s maľovaním vajíčok počas Veľkej noci, ktorá spájala seniorov s mladými. ,,Dieťa dobehlo k staršiemu človeku, celé natešené zo svojho výtvoru. Odrazu dobehli ďalšie a na starších ľuďoch sme videli, že vďaka úsmevným zážitkom omladli.“ V tvorivej dielni si mladí aj starší zároveň cvičia jemnú motoriku. Veronika nám ukazuje obraz vytvorený z papierových guľôčok. ,,Nemusíte pri tom myslieť na nič iné, iba vyrábať a lepiť guličky z papiera na obraz,” vraví a dodáva, že v uponáhľanom živote je dôležité spomaliť a že to môžeme robiť aj takto.
Vzdelávajú sa navzájom
Študenti so seniormi chystajú aj kvízy, ktorými si trénujú pamäť. ,,Vytvoria si stanovištia, na každom je jeden študent a dôchodca. Robia jednoduché veci – ovoňajú jedlo a hádajú, čo to je, alebo si púšťajú hudbu a hádajú interpreta,“ hovorí Šporerová. Takto môžu zistiť, aké spoločné záľuby majú rôzne generácie.
Deti zo sociálne slabších rodín sa spájajú s mladými ľuďmi, ktorí ich zadarmo doučujú. Takúto pomoc poskytuje približne desať dobrovoľníkov. V rámci projektu Aj My sme IT! a v spolupráci s portálom Demagog.sk sa mladí aj starší ľudia vzdelávali o online priestore, jeho nástrahách, využití technológií alebo v tom, ako rozoznať, že im prišla podvodná SMS správa.
Ukrajinky vedú šijacie dielne
V roku 2022 u nich vyhľadali pomoc aj Ukrajinci a Ukrajinky, ktorí utekali pred vojnou. Najprv im Centrum posielalo potrebné pomôcky na hranice, neskôr bola neďaleko zriadená ubytovňa, kde pracovníčky Centra odídencom pomáhali so šatstvom, potravinami, ale aj s doučovaním slovenského jazyka. ,,Keď sa mamičky učili slovenský jazyk, zabezpečovali sme aj stráženie detí,“ spomína Šporerová. So strážením chcú pokračovať aj v budúcnosti, Šporerová hovorí, že niektoré matky oň majú záujem aj dnes.
V miestnosti na šitie sú vedľa seba symbolicky dve veľké tabule s tradičnými vecami zo Slovenska aj Ukrajiny. Každý utorok v nej Ukrajinky vedú šiciu dielňu. V čase našej návštevy v miestnosti sedela pani Olena, ktorá šila na stroji tablo pre Karin, dcéru komunitnej pracovníčky Terezy. Na tabuli je mapa Ukrajiny, na ktorej je vidieť odkiaľ odídenci pochádzajú.
Hneď vedľa visia tradičné výšivky, ale aj kukurica, pri ktorej je veta: ,,Je symbolom zdravia detí, vzájomného porozumenia v rodine, súdržnosti a pokračovania rodu.“ Ukrajinky v miestnosti šijú tradičné odevy, ale aj tašky, zástery alebo háčkujú čelenky. Verejnosť si u nich môže dať opraviť oblečenie, alebo sama skúsiť opraviť si ho. Za Olenou v čase našej návštevy prišiel pán, ktorý si u nej dal skrátiť niekoľko nohavíc.
Na tabuli je aj výšivka kaliny – rastliny, ktorá symbolizuje šťastie, plodnosť, ženskú krásu a mladosť. Centrum ju má zasadenú aj v komunitnej záhrade, ktorá sa podľa Šporerovej rozšírila práve vďaka ľuďom z Ukrajiny. ,,Roky som sa snažila na jej úpravu zlákať Slovákov, ale až Ukrajinci tu začali sadiť fazuľu, paradajky alebo cibuľu a zveľaďovať to.“
Ekologické chodníky
Pri bylinkách nájdu deti aj poučné nápisy a celou záhradou ich sprevádzajú ekologické chodníky a kvíz, ktorý môžu vyplniť cez aplikáciu Kahoot. Náučné tabule navrhla značka Sobi.eco, ktorá vyrába z vyhodeného oblečenia obaly na mobily alebo na počítače. Deti na náučnom chodníku zistia, koľko ľudí žije na planéte, učia sa o výhodách zelených striech, kvalite vzduchu a zmeny klímy alebo odlesňovaní.
Návody a ekologické poučky sú v celej budove. Podľa Šporerovej je najdôležitejšie vzdelávať ľudí, aby nechceli vytvárať odpad. ,,Väčšina oblečenia, ktoré nám ľudia darujú – asi 70 percent – je nepoužiteľných,“ hovorí a dodáva, že ľudia tak vlastne vytvárajú ďalší problém, pretože Centrum musí oblečenie triediť, čím u nich vzniká textilný odpad. ,,Na tomto je vidieť, aký majú vzťah k veciam. Niektorí nám ich prinesú čisté a voňavé, pýtajú sa na naše aktivity a na to, komu dáme oblečenie. Pre väčšinu sme však ako odpadkový kôš, do ktorého zahodia aj nevypraté a poškodené kusy.“ A hoci na to roky upozorňujú, nepomáha to.
Učia ich zodpovednosti
,,Aj preto deti učíme šiť, vyšívať, pliesť košíky alebo variť zo zvyškov potravín, aby vedeli praktické veci do života a vážili si to, čo majú.“ Do Centra prichádzajú každý utorok seniori alebo matky, ktorým sa zíde aj potravinová pomoc.
V pondelok do komunity prichádzajú potraviny od Yeme, ktoré pracovníčky Centra následne uložia do komunitnej chladničky a balíčkov. Tie rozdávajú ľuďom zo sociálne slabších skupín. Komunitná chladnička je postavená na jednej z chodieb. Minulé leto ju zabezpečilo občianske združenie Free Food, ktoré sa venuje potravinovému odpadu.
Potraviny Centru trikrát do týždňa dodáva aj Tesco z malých a veľkých predajní, a to cez Potravinovú banku Slovenska. ,,V poslednej dobe vnímame úbytok, kedysi sme dostávali viac potravín,“ vraví Šporerová a vysvetľuje si to tak, že buď sa do aktivity pridali ďalšie organizácie, alebo je menej nepredaného jedla.
,,Chladnička by nemohla byť vonku, kde mala byť pôvodne aj pre verejnosť, ľudia by do nej dávali hocičo,“ podotýka riaditeľka. Keď sa chladnička v pondelok naplní, v utorok si potraviny poberú tí, ktorí ich potrebujú. ,,Niekedy je náročné sa o ňu starať, ľudia nerozumejú pravidlám, že do nej nemôže ísť všetko,“ vysvetľuje Lenka, koordinátorka voľného času a externá lektorka.
Potraviny môže priniesť aj verejnosť, ale je lepšie dopredu zavolať a uistiť sa, či ich v Centre potrebujú a majú kam dať. Priniesť ich môžno každý pondelok v čase od 9:00 do 12:00 hodiny alebo od 14:00 do 17:00 hodiny. Na chodbe je aj komunitná skrinka na hry a knihy, ktoré si ľudia môžu kedykoľvek požičať. ,,Často to však nechápu, na Slovensku ešte stále nie sme zvyknutí požičiavať alebo vymieňať si veci,“ hovorí Šporerová o swapoch oblečenia, ktoré v Centre organizujú.
Varenie zo zvyškov jedla
Každý piatok varia v Centre zo zvyškov jedla, vyrábajú strúhanku z pečiva a cez leto im ľudia nosia ovocie, z ktorého robia džemy. Pomáhajú im aj študenti, ktorí vďaka tomu vidia, aké potraviny dostávajú. ,,Často prídu v plastových balíčkoch. Stačí, že je jeden kus plesnivý, už ho nemôžu predávať. Museli by poškodiť obal, aby ho mohli vybrať,“ vysvetľuje Šporerová. ,,Aj vtedy, keď je len jedno hrozno spomedzi všetkých zlé. My to u nás preberieme, zlé vyhodíme a ostatné sa dá použiť,“ hovorí Tereza, koordinátorka voľného času a mama Karin. Aj na pracovníkoch v obchodoch je však podľa nej vidieť, ako pristupujú k jedlu. ,,Niekedy nám prinesú potraviny tak, že jemné pečivo a iné potraviny sú na spodku pod niečím ťažkým, a tak sa môžu zničiť,“ dopĺňa Tereza
Deti aj dospelí sú vraj často prekvapení, že obchody Centru darujú potraviny, ktoré sú z veľkej časti v poriadku. ,,Darované potraviny ponúkame aj ako občerstvenie a oni nechápu, čo je na nich zlé,“ hovorí Šporerová. Tie, ktoré nespotrebujú, idú aj do kompostu. Okrem toho recyklujú a triedia aj záhradný odpad.
Text vznikol v rámci série Zachráň zvyšky pokračuje, ktorú podporila Nadácia Tesco v rámci projektu Záchranári jedla.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Študuje žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. V organizácii Humánny pokrok pôsobila ako aktivistka a istý čas ako manažérka sociálnych sietí a koordinátorka médií. Pre online portál Zero2Hero sa venovala rozhovorom s mladými ľuďmi a ich inšpiratívnym nápadom. Venuje sa primárne environmentálnym, vzdelávacím a spoločenským témam, v Denníku N pôsobí ako spoluatorka Zeleného newsfiltra a reportérka.
