Povolania vyžadujúce mäkké zručnosti budú do roku 2030 predstavovať dve tretiny všetkých pracovných miest. Podľa riaditeľky mimovládnej organizácie CEEV Živica a platformy Hurá von! Ivany Poláčkovej má učenie vonku veľký potenciál aj pri získavaní praktických zručností využiteľných v každodennom živote a v budúcej kariére. Pýtali sme sa jej, čo by sa mali deti učiť, aby boli pripravené na klimatickú budúcnosť, či je práca s nástrojmi bezpečná a dovolená a ako dieťa pri učení vonku dokáže odhaliť svoje talenty a danosti využiteľné v budúcom povolaní.
Sériu Bez lavíc pripravujeme spolu s Hurá von.
Tempom, akým fungujeme na Zemi, čoraz radikálnejšie prispievame ku globálnemu otepľovaniu, ktorého dopady na našu budúcnosť sú podľa klimatológov desivé. Množstvo mladých párov zápasí s dilemou, že či vôbec chce priviesť svojich potomkov na svet, ktorý sa podľa nich pomaly rúti do záhuby. Sú ich starosti a strach oprávnené?
Úplne chápem obavy dnešnej mladej generácie, aj ich prípadné rozhodnutie nepriviesť do neistej budúcnosti potomkov. Je to osobné rozhodnutie, ktoré by malo byť rešpektované. Najmä ak mocní tohto sveta, namiesto riešenia akútnej klimatickej krízy, sústreďujú svoju energiu na vojnové konflikty a dezinformačné kampane mätúce a rozdeľujúce spoločnosť.
Som však optimistka a stále verím, že keď sa ľudstvo naozaj skonsoliduje a spojí sily, čo sa už v minulosti viackrát podarilo, dokáže výrazne eliminovať negatívny dopad svojej činnosti na prírodu a jej zdroje tak, aby ekosystémy dokázali odolávať klimatickej zmene. Zároveň sa už pracuje aj s témou udržateľných povolaní budúcnosti, z ktorých mnohé vznikajú už dnes a výrazne ovplyvňujú dopyt po udržateľnejších prístupoch a technológiách.
Dá sa s týmito obavami vysporiadať?
Verím, že áno. Ak budeme počúvať fundovaných vedcov, napríklad z Medzivládneho panela o zmene klímy (IPPC), ktorí dlhé roky skúmajú mechanizmy fungovania ekosystémov a merajú reálny dopad našich aktivít na planétu – nie samozvaných „odborníkov” bez praxe či príslušného vzdelania –, je tu reálna šanca zvrátiť a spomaliť proces extrémnych výkyvov počasia a prírodných katastrof, ktoré zásadným spôobom menia a budú meniť naše každodenné životy.
Niektoré z opatrení, ktoré vedci dlhodobo navrhujú, nie sú zložité a zároveň sú veľmi efektívne – vyžadujú „len” spoluprácu a odborný prístup pri ochrane a zachovaní biodiverzity už existujúcich lesných, mokradných či morských biotopov, alebo vôľu zmeniť svoje individuálne návyky pri využívaní energie, dopravy či pri každodennom stravovaní.
Niektorí ľudia tvrdia, že tak, ako sa iní narodili napríklad do obdobia druhej svetovej vojny a museli v tomto období vyrastať, sa terajšie deti narodia do klimatickej krízy. Podľa nich by to budúci rodičia mali brať tak, že to bude pre ich deti normál, do ktorého sa narodia. Čo si myslíte?
Je možné, že dnešná generácia detí bude lepšie prispôsobená aktuálnemu nastaveniu klímy, ale nesmieme zabúdať, že to, čo je nebezpečné, je rýchlosť týchto zmien. Podľa odhadov klimatológov z IPPC môže byť v blízkej budúcnosti otepľovanie planéty ešte rýchlejšie ako predpokladali a práve prispôsobivosť rastlín, živočíchov a ľudí na nové podmienky bude kľúčová.
Už teraz môžeme v našich geografických podmienkach sledovať výskyt nových druhov živočíšnych „škodcov” či inváznych rastlín, na ktoré si aktuálna populácia fauny a flóry zatiaľ nevytvorila obranné mechanizmy. To isté sa týka nových chorôb prenášaných napríklad hmyzom, ktoré sa vplyvom otepľovania začnú bežne objavovať aj u nás.
Naším cieľom by preto nemalo byť spoliehanie sa na to, že pri tomto tempe zmien to naši potomkovia nejako dajú, ale snaha o zabezpečenie čo najdôstojnejšieho života na tejto planéte aj pre budúce generácie. A to znamená, že musíme konať rýchlo a rozhodne, nie otáľať a spoliehať sa na to, že to za nás vyriešia moderné technológie.
Dnes narodené deti, budú mať v roku 2050 ešte len tesne pred tridsiatkou a môžu byť občanmi aj 22. storočia. Mali by sme ich pripravovať na budúcnosť už teraz? Ak áno, ako?
Toto je asi otázka skôr pre sociológov a psychológov. V Živici sa však dlhodobo venujeme inovatívnemu vzdelávaniu na rôznych úrovniach a myslím si, že práve kvalitné, moderné a vhodne cielené vzdelávanie podporujúce rozvoj zručností a talentov u detí a mladých ľudí je jedným z kľúčov k vytvoreniu uvedomelej, tolerantnej a najmä spolupracujúcej spoločnosti budúcnosti.
Historik Yuval Noah Harari v jednej zo svojich kníh tvrdí, že väčšina toho, čo sa dnes deti naučia v škole, bude pre nich v roku 2050 zbytočná. Čo by sa dnešné deti mali učiť v školách?
Vývoj napreduje neuveriteľným tempom a množstvo ľudí, ktorí dnes pracujú ako úradníci či úradníčky pokladníci, ale aj ako piloti, tlmočníci alebo šoféri, bude o niekoľko rokov pravdepodobne nahradené modernými technológiami.
Dôraz pri budúcich ľudských povolaniach sa bude klásť hlavne na flexibilitu, kreativitu, schopnosť učiť sa nové veci, a tiež na sociálne zručnosti a tímovú spoluprácu. Práve posilňovanie takzvaných mäkkých zručností (netechnických zručností, ktoré súvisia s tým, ako pracujeme – komunikácia, kritické myslenie či riešenie problémov) je už aj dnes prioritou. Predpokladá sa, že povolania vyžadujúce významné mäkké zručnosti budú do roku 2030 predstavovať dve tretiny všetkých pracovných miest. Rovnako budú potrebné sociálne povolania súvisiace so starostlivosťou o seniorov, pretože starších ľudí bude pribúdať.
Čo by deti mali učiť ich rodičia?
Myslím, že by sa mali zamerať hlavne na vyššie spomínané sociálne zručnosti a na rozvoj empatie a komplexného vnímania sveta napríklad aj tým, že deti pravidelne berú do prírody a objavujú spolu s nimi svet a jeho rozmanitosť vo všetkých podobách. Bez týchto zručností a určitej citlivosti k okoliu bude pre budúcu generáciu náročné riešiť rozmanité globálne výzvy. Všetko ostatné sa dá naučiť a natrénovať, ale „človečinu” im do hláv nik nenaleje, musia si ju sami zažiť a precítiť. A ak ju v sebe prirodzene nemajú ich rodičia alebo starí rodičia, plnia túto ich úlohu výborne aj učitelia.
Harari tiež podotýka, že bifľovanie informácii dávalo zmysel v minulosti, keď boli informácie cenné, no dnes to zmysel nemá. Ako prakticky by mali vyzerať hodiny na školách? Mali by sme hodinu biológie občas nahradiť hodinou, ako prežiť v extrémnych podmienkach?
Hodina prežitia v extrémnych podmienkach by bola skvelá. Mnohé moderné školy či vzdelávacie skupiny túto formu výučby aj realizujú, pretože si uvedomujú, že práve podpora samostatnosti, zodpovednosti a kreativity pri riešení problémov je kľúčová pre moderný rozvoj mládeže. Posielajú deti v malých skupinách na objavné expedície, počas ktorých sa musia samé a s obmedzenými zdrojmi postarať o stravu, ubytovanie a zorientovať sa v teréne. Pre mnohé európske deti, ktoré drvivú väčšinu času trávia zavreté v interiéri, by bol extrémom, žiaľ, aj niekoľkohodinový pobyt v lese.
Úplne ale postačí učenie sa pre prax – ako fungujú veci, ako o nich premýšľať kriticky, ako čerpať inšpirácie z prírody a jej výtvorov. Samozrejme je potrebné učiť sa niektoré informácie aj naspamäť, aby sa následne dali efektívne a rýchlo použiť, ale dôležitejšie je dokázať si poznatky prepájať a aplikovať ich pri hľadaní riešení.
Špeciálne prírodné vedy ponúkajú priame prepojenia s vonkajším svetom. Učiť sa o vlastnostiach pôdy alebo poznávať rastliny bez toho, aby sme ich videli naživo a privoňali k nim, či študovať plán mesta z učebnice namiesto objavovania jeho zákutí priamo v uliciach, je prinajmenšom zvláštne.
Množstvo pedagógov zastáva názor, že školy by mali prejsť na výučbu takzvaných „štyroch K“ – kritické myslenie, komunikácia, kooperácia a kreativita. Školy by podľa týchto hlasov mali obmedziť technické zručnosti a uprednostniť všeobecné životné zručnosti – schopnosť vyrovnávať sa so zmenami, učiť sa nové veci a zachovať si duševnú rovnováhu v neznámych situáciách. Ako by sa tieto zručnosti dali učiť na školách u nás?
Súhlasím, 4K sú súčasťou mäkkých zručností a ich význam v spoločnosti stále rastie. Niektoré technické zručnosti by som však z tohto zoznamu nevylúčila. Rovnako by som nevylúčila manuálne zručnosti, ktoré môžeme využiť pri každodennom fungovaní, ako napríklad narábanie s nožom či inými nástrojmi –sekerou, pílou, rýľom alebo aj ihlou. Nikdy nevieme, kedy sa nám tieto zručnosti zídu a zachránia nás. Na školách by mali byť súčasťou praktickej výučby, ale priamo od učiteľov vieme, že mnohé deti na druhom stupni základnej školy netušia, ako sa drží rýľ či píla. Pri práci najmä s tínedžermi pomáha, ak im zadané praktické úlohy dávajú zmysel, takže projektové vyučovanie v podobe návrhu a realizácie bicyklového prístrešku alebo posedenia na školskom dvore môžu byť spojenie príjemného s užitočným.
O duševnej rovnováhe sa dnes rozpráva veľa a síce nie som psychológ, ale myslím si, že množstvo našich psychických problémov pochádza zo straty kontaktu s prírodou. Vedecké štúdie dokazujú, že už len vizuálny kontakt so zeleňou pozitívne vplýva na našu psychiku a tento fakt sa pretavil aj do aktualneho trendu zazeleňovania kancelárií a verejných priestranstiev. Ľudia boli odjakživa s prírodou prepojení a potvrdzuje to aj termín biofília, ktorý vytvoril psychológ Erich Fromm a popularizoval ho biológ z Harvardu Edward O. Wilson prostredníctvom svojej knihy Biophilia z roku 1984. Wilson je presvedčený, že príťažlivosť ľudí k prírode je geneticky predurčená a je výsledkom evolúcie.
V platforme Hurá von, ktorá sa venuje podpore učenia vonku na školách, sa venujete aj prepájaniu praktických zručností pri učení vonku na rozvoj talentov, ktoré podľa vás môžu formovať neskorší výber povolania dieťaťa. O akých povolaniach budúcnosti sa bavíme?
Ide o povolania, ktoré sú prepojené s udržateľným plánovaním budúcnosti a vyžadujú nielen spomínané mäkké zručnosti, ale aj tie technické a manuálne. Ide napríklad o povolania inštalatér či inštalatérka solárnych panelov, eko-farmár, operátor recyklácie, architekt udržateľného dizajnu, špecialista na integráciu človek-stroj alebo energetický poradca.
Mnohé z týchto povolaní budúcnosti majú predpoklad byť priamo napojené na prácu vonku v teréne – pri ochrane biodiverzity, dizajnovaní moderných sídiel a infraštruktúry, v rámci udržateľnej rastlinnej a živočíšnej výroby, pri údržbe mechanizmov obnoviteľných zdrojov energie (veterné turbíny, fotovoltické panely, geotermálne vrty) alebo pri ochrane pred poveternostnými vplyvmi.
Každé z nich v nejakej forme využíva komplexné vedomosti o prírode a jej zdrojoch a zároveň vyžaduje pozitívny vzťah k samotnej prírode. Bez jeho budovania ostaneme, ako ľudstvo, zaseknutí v koristníckom a necitilovm vzťahu k nej, s čím súvisí aj drvivá väčšina dnešných globálnych environmentálnych problémov.
Preto sa v našich vzdelávacích projektoch a programoch a pri učení vonku snažíme o znovuobjavenie pozitívneho vzťahu k nášmu okoliu, k úcte k prírodným zdrojom a zároveň k podpore životných zručností, ktoré tento citlivý prístup podporujú. Takými sú napríklad orientácia v teréne, kontakt s prírodnými materiálmi ako kamene, šišky či listy rastlín, ale aj mŕtve drevo a siluety stromov, ktoré šetrne využívame ako učebné pomôcky, a tiež pozorovanie a overovanie funkčnosti fyzikálnych a chemických javov v prírode. Viackrát sa nám v Hurá von! stalo, že keď decká zažili úspech a radosť pri objavovaní prírody, napríklad počas mapovania rastlín v projekte, výrazne ich to ovplyvnilo aj pri výbere škôl zameraných na vedecké odbory a prírodné vedy.
Množstvo pracovných príležitostí budúcnosti teda bude podľa vás prepojených s údržbou a ochranou životného prostredia a budú viazané na vonkajšie prostredie a použitie rôznych nástrojov. Ako je to na školách s bezpečnosťou pri práci s ostrými nástrojmi ako sú napríklad nôž, píla či sekera? Sú tieto predmety na školách dovolené?
Vždy je to o konkrétnych pedagógoch. Niektorí sú odvážnejší a dovolia si s deťmi viac experimentovať, samozrejme, v rámci daných bezpečnostných pravidiel. Z mojej osobnej skúsenosti sú to skôr učitelia, teda muži. Problém je, že deti doma často vôbec nepracujú s nástrojmi, preto je potrebné dávať pozor na to, aby si neublížili.
Takýto prehnane ochranársky prístup, hlavne zo strany rodičov, keď dieťa prvýkrát chytí do ruky kladivo či ostrý nôž až v puberte, je kontraproduktívny a ukracuje deti o možnosť rozvíjať ich praktické zručnosti.
Každý z nás predsa rastie vďaka zážitkom a skúsenostiam a niekedy to v praxi znamená aj škrabnutie či modrinu. Je to normálne, posúva nás to ďalej a zoceľuje. Je lepšie naučiť sa bezpečnému použitiu nástrojov pod vedením dospelého už v detskom veku, ako sa neskôr zraniť pri nemotornom zaobchádzaní s nimi.
Aktuálne v téme outdoorového vzdelávania a jeho prepojenia so zeleným kariérovým poradenstvom spolupracujete aj s kolegami z Fínska, Česka a Slovinska. Ako sa líšia prístupy v tomto type vzdelávania v spomínaných krajinách od našej?
Slovinskí kolegovia priniesli do projektu tému manuálnych zručností s nástrojmi každodennej potreby, pretože tieto zručnosti sa aj u nich, podobne ako u nás a v Českej republike, u detí vytrácajú vplyvom digitalizácie a obmedzeného pobytu v prírode. Fíni sú na tom výrazne lepšie, deti vychovávajú od malička k pozitívnemu vzťahu k prírode a aj v nej trávia množstvo voľného času. U nich sa bežne učí vonku v školách aj pri mínus pätnástich stupňoch Celzia. Sú na to zvyknutí a je to pre nich prirodzené.
Rozdiely sú aj v kariérovom poradenstve na školách, ktoré sa venuje podpore žiakov pri hľadaní povolania, vhodnej školy na štúdium alebo pri uplatnení sa na trhu práce. Vo Fínsku existuje samostatná pozícia kariérového poradcu či poradkyne, ktorí sú prítomní na každej škole a pracujú so žiakmi naozaj komplexne.
U nás a v Česku funkciu kariérových poradcov na školách väčšinou zastávajú výchovní poradcovia, ktorým ale často chýbajú kompetencie a metodické vedenie reflektujúce turbulentný vývoj na trhu práce. Vo Fínsku si napríklad už žiaci a žiačky od siedmeho ročníka môžu vyskúšať prax v odbore, o ktorý javia záujem alebo prejavia v tejto oblasti talent, čo im pomáha ľahšie sa rozhodnúť pre ďalšie štúdium a výber povolania.
Čím bol ovplyvnený váš výber aktuálneho povolania a aké povolanie budúcnosti by ste si vybrali, ak by ste, povedzme o desať rokov, nepracovali v oblasti vzdelávania ako teraz?
Môj výber školy aj aktuálne povolanie silno ovplyvnila moja pani učiteľka na prvom stupni základnej školy. Chodila som do veľkej sídliskovej školy, ktorá ale stála v blízkosti lužných lesov a Dunaja, kde sme chodili počas vyučovania veľmi často. Behali sme po lese s palicami, štverali sa na stromy, schovávali sa v kríkoch, „varili” blatové koláčiky…
V blízkom lesíku sa poobede odohrávali aj naše tajné hry, počas ktorých sa spolužiaci „pasovali”, alebo sme súťažili a testovali svoju silu v rukách a rýchlosť v nohách. Spomínaná pani učiteľka nás brala do školy v prírode trikrát ročne a viedla nás k pokore a láske k prírode, ale zároveň k rešpektu k nej. Robila to s láskavou prísnosťou a nikomu ani nenapadlo plakať pre rozbité koleno alebo trochu krvi z nosa pri dobrodružných hrách. Zároveň sme sa priamo v prírode učili a dodnes si živo pamätám mnohé témy z prírodovedy, matematiky a vlastivedy, ktoré sme s ňou preberali.
Pre štúdium som si aj preto vybrala vedný odbor environmentalistiku a pomerne skoro sa mi prepojil aj so vzdelávaním najskôr detí a potom aj dospelých. To je presne to, čomu sa v Živici venujem a čo mi dáva zmysel a naplnenie.
Netuším, čo budem robiť o desať rokov, ale určite sa budem snažiť reflektovať potreby doby a dopyt po zmysluplných vedomostiach. A tie sú pre mňa osobne silno prepojené s prírodou, jej komplexnosťou a jej fascinujúcim fungovaním.
Niektorí učitelia nechcú inovovať zaužívané vzdelávacie spôsoby a niektorí rodičia zase nechcú meniť svoje rodičovské metódy. Čo s tým?
Na takmer každom kurze sa stretávam s účastníkmi, ktorí spočiatku vôbec nie sú z učenia vonku nadšení a majú prirodzené pochybnosti, ako svoj predmet takýmto spôsobom poňať. Vnímam ako osobnú výzvu práve týchto účastníkov a účastníčky zaujať a ukázať im možnosti, s ktorými môžu pri výučbe pracovať.
Po kurze, keď spoločne vyhodnocujeme prvotné očakávania, väčšina z nich uzná benefity takéhoto zážitkového učenia pri vybraných témach a takmer všetci vnímajú pozitívny dopad na svoj osobný rozvoj a blaho pri učení v exteriéri.
Vonkajšie prostredie a už aj minimálny kontakt s prírodou pôsobí na nich veľmi osviežujúco a motivujúco. Podobne ako deti, ktoré takýmto spôsobom učia, sa tešia z objavovania, kreativity a tímovej práce. Toto funguje aj na rodičov – akonáhle si na svojej vlastnej koži vyskúšajú, ako sa ich deti vonku učia, ako ich to baví a aké rôzne vedomosti pri tom musia prepájať, sú otvorenejší nielen pri podpore učiteľov pri takýchto inováciách, ale aj sami sa snažia deti brať viac von do prírody.
Aké najbližšie plány v Hurá von! máte v oblasti vzdelávania pedagógov v praktických zručnostiach, ktoré by mohli odovzdať deťom?
Pripravujeme ročný akreditovaný kurz pre pedagógov, psychológov a kariérových poradcov na školách, ktorý vznikol v medzinárodnej spolupráci na programe Erasmus+ s partnermi z Česka, Fínska a Slovinska a na ktorý sa záujemcovia môžu prihlásiť do konca apríla cez našu facebookovú skupinu Hurá von! alebo na webe Hurá von!.
Tento rok sa v rámci učenia vonku sústredíme na začlenenie témy inklúzie do učenia vonku a v máji a júni realizujeme dva kurzy pre pedagógov a inkluzívne tímy na školách, zamerané práve na túto tému. Koncom septembra budeme organizovať už tretí ročník Festivalu Hurá von! v Zaježovej a pripravujeme tiež nový ročný kurz pre pedagógov zameraný na hĺbkové zážitkové vzdelávanie v exteriéri, o ktorom dáme vedieť už na jeseň.
Rozhovor podporilo Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.
