Klimatická kríza je podľa neho výzvou aj pre učiteľov. Martin Kříž je učiteľ a lektor. Píše metodiky, motivuje pedagógov a študentov pedagogiky k učeniu vonku. V akom rozsahu je téma klimatickej krízy zahrnutá v českom vzdelávacom systéme? Ako sa prejavuje klimatický žiaľ a môže mať učenie o klíme aj terapeutický efekt?
Sériu Bez lavíc pripravujeme spolu s Hurá von.
Martin Kříž odpovedal na otázky písomne. Jeho odpovede boli preložené do slovenského jazyka.
Ako učiteľ na strednej škole ste v pravidelnom kontakte s tínedžermi. Ako vnímajú učenie vonku a ktoré predmety učíte vonku najradšej?
Pri svojej stredoškolskej výučbe kombinujem výučbu vonku s tou vo vnútri. Teraz máme za sebou lesný blok, čo znamená, že sme vyrazili do lesov. Učil som napríklad lesnícku typológiu formou prednášky a kombinoval ju s výučbou na hromade piesku. Študenti zapichovali obrázky jednotlivých druhov stromov do hromady piesku a umiestňovali ich do rôznych nadmorských výšok a prostredí. Na otázku, či im skôr vyhovuje výučba vonku alebo prednáška, odpovedali, že najlepšia je kombinácia, keď môžu nadobudnuté vedomosti aplikovať hravým spôsobom.
Teraz sa im obraz hromady piesku prepája s prednáškou a oni si tie veci skutočne pamätajú. Tento výsledok som nečakal. Skôr som očakával, že niekomu bude vyhovovať učenie vonku a inému prednáška. Na strednej škole učím predmet Eko-Enviro, pri ktorom môžeme byť vonku skutočne často. Témy ako les, krajina, voda alebo poľnohospodárstvo či ekologická výchova si neviem predstaviť učiť len v triede.
Pri učení vonku sa venujete aj téme klimatickej krízy. Prieskum Slovenská klíma 2022, ktorý realizovala Fakulta sociálnych štúdií Masarykovej univerzity a Institut 2050 ukázal, že až 74 percent opýtaných nad 15 rokov považuje dopady zmeny klímy na Slovensku za závažné, ale len 18 percent vie, že Slovensko produkuje v prepočte na jedného obyvateľa viac emisií skleníkových plynov ako Francúzsko, Taliansko, Španielsko či Veľká Británia. Majú mladí ľudia dostatočné povedomie o tom, ako môžu aktívne prispieť k zníženiu uhlíkovej stopy a ako vedia ovplyvniť verejnú diskusiu k tejto téme?
Z mojej skúsenosti ide o otvorené nožnice. Sú deti, ktoré ani netušia, že nejaká klimatická zmena existuje, a potom sú mladí, ktorí sú veľmi informovaní a tvoria väčšiu skupinu. So študentmi sa nerozprávam o tom, či zmena prebieha a kto za ňu môže. Hľadáme riešenia a zisťujeme, aké dopady nás čakajú. Semináre pre učiteľov sú v tomto smere o niečo ťažšie.
Sám nie som priaznivcom veľkého moralizovania a kladenia dôrazu na zodpovednosť jednotlivca. Veľmi dobre viem, že klimatickú zmenu vedia zastaviť tí, čo ju vo veľkom spôsobujú, teda energetika, priemysel, teplárenstvo alebo doprava. Preto študentov pripravujem skôr na novú dobu, v ktorej budú hrať hlavnú úlohu obnoviteľné zdroje. Hovoríme napríklad o adaptáciách krajiny alebo zmierňovaní extrémnych prejavov počasia.
Dôležité je, aby si boli vedomí prichádzajúcich problémov, aby sa nebránili zmenám a podporovali zelené dohody a vedeli sa postaviť za zdravú planétu, prírodu, ale aj zraniteľné skupiny ľudí.
Časť mladých ľudí napriek tomu cíti beznádej. Otvorene komunikujú, že nechcú mať deti, pretože majú obavy z budúcnosti. Psychológovia zaznamenávajú alarmujúci nárast úzkosti mladých ľudí v súvislosti s klimatickou krízou. Tento fenomén má aj svoj vlastný názov – klimatický žiaľ alebo klimatická úzkosť. Stretli ste sa s nejakou jeho formou aj u svojich študentov? Ak áno, ako sa prejavuje?
Pred dvomi rokmi sme robili výskum. Zisťovali sme, aké emócie prináša strata lesa pre deti na Vysočine (kraj v Česku na pomedzí Čiech a Moravy, pozn. red.). V niektorých katastroch sme kvôli lykožrútovej kalamite prišli o väčšinu lesných porastov. Došlo tam k plošnému rozvratu starých smrekových monokultúr, vysadených po podobnej mníškovej kalamite v dvadsiatich rokoch 20. storočia.
Hodinové rozhovory s deťmi prezradili emócie – naštvanie, smútok, skoro depresiu, zlosť, úzkosť, pocity márnosti a beznádeje. Stredoškoláci sú predovšetkým veľmi vnímaví. Niektorí dospelí, ktorí netrpia rovnakými emóciami, potom mávnu rukou a považujú deti za útlocitné snehové vločky.
Myslím si, že psychickú nepohodu mladých, navyše podporenú covidovými opatreniami, mnohí zľahčujeme. Ale je to tikajúca bomba. Je potrebné o týchto veciach hovoriť, obzvlášť v škole, a hľadať environmentálnu nádej. S mojimi žiakmi sme ju našli v sadení stromov a starostlivosťou o nové lesy.
Viac o lesnom žiali a nádeji sme zhrnuli v dokumente psychologičky Báry Klocovej s názvom Lesný žiaľ. Pozrieť si ho viete na ČT Edu alebo na i-vysielaní Českej televízie.
Podľa organizácie OSN UNESCO má klimatické vzdelávanie pomôcť žiakom pochopiť príčiny, prejavy a dopad zmeny klímy, ale aj pripraviť ich na život ovplyvnený zmenou klímy či posilniť ich schopnosť osvojiť si udržateľný životný štýl. Viete si predstaviť, že učenie a vzdelávanie o klíme môže mať aj terapeutický efekt, ak by prebiehalo vo vonkajšom prírodnom prostredí?
Učenie vonku má pridanú terapeutickú hodnotu. Zvlášť, ak sme v prírode dlhšie a ak vyrazíme do skutočnej divočiny, kde sledujeme, čo sa v prírode deje. Pozeráme sa na zmeny v krajine a hľadáme nielen negatívne, ale aj pozitívne príklady zmien a zaobchádzanie s krajinou.
Je však potrebné zmeniť celý koncept vzdelávania. Ako príklad by som uviedol bežnú hodinu zameranú na obojživelníky zo školy môjho syna. Pani učiteľka mi na mail poslala prezentáciu z hodiny na opakovanie. Sám som si pripomenul, že žaby majú štvordielne srdce a uzavretú cievnu sústavu a tiež, že sú ohrozené. Z prezentácie sa ale nedozviete, prečo to tak je. Žiaci sa neboli pozrieť na miestnu mokraď, kde by sa mohli porozprávať o tom, ako to vyriešiť. Čo robiť, aby sa obojživelníky vracali späť do prírody, ako podporiť život ropuchy, skokana alebo kunky vo voľnej krajine, o tom v prezentácii nebol ani riadok, ani jeden slajd.
Naše školstvo, vrátane prírodopisu, ustrnulo v 19. storočí. Aj keď sa nám podarí zmeniť štátne kurikulum, ťažko toto poňatie odbúrame u väčšiny učiteľov. V tom som skeptik. Deje sa toľko nových vecí a výziev, no školy sa tvária, akoby sa ich to netýkalo.
Zahraničné skúsenosti z Fínska ukazujú, že téma zmeny klímy sa dá rozvíjať v každom predmete – predovšetkým v spoločenských, prírodovedných predmetoch a etike. Schopnosť podieľať sa na ovplyvňovaní a budovaní udržateľnej budúcnosti je jednou z kľúčových kompetencií, ktoré sa rozvíjajú vo fínskom kurikule. Kladie sa v ňom veľký dôraz na takzvané eko-sociálne vedomosti skúmajúce, ako vytvoriť udržateľný vzťah medzi spoločnosťou, hospodárstvom a prírodnými ekosystémami. V akom rozsahu je téma klimatickej krízy zahrnutá v českom vzdelávacom systéme?
Teraz prebieha „veľká“ zmena rámcových vzdelávacích programov. Prírodopis by mal byť z veľkej podstaty ekologický, rovnako ako napríklad chémia. Posúvame sa, ale či si to všimli aj pedagogické fakulty, to netuším a myslím si, že skôr nie. Učím aj budúcich učiteľov a zisťujem, že odborové didaktiky sa za posledných dvadsať rokov výrazne nezmenili. Sú skvelí kantori, ktorí výučbu na vysokých školách posúvajú správnym smerom, ale je ich málo a stále nie sú veľmi progresívni.
Sám neučím podľa učebníc, pretože v nich o klimatickej zmene nič nie je. Učebnica je dnes zastaralá zhruba pol roka predtým, než je vytlačená. Súčasný učiteľ musí hltať novinky, využívať odborné časopisy a moderné technológie. Mal by učiť medzipredmetovo, pretože klimatická zmena je súčasťou fyziky, chémie, biológie, zemepisu, občianskej výchovy, ale aj dejepisu.
Viem, že je to pre mnohých učiteľov ťažké. Ale ťažká je aj klimatická zmena, rovnako ako všetky súvislosti, ktoré sa jej týkajú. Čo je výzva pre politikov, priemyselné podniky, pre ľudí pracujúcich s krajinou, pre sociológov alebo psychológov, to je výzva aj pre učiteľov.
Zmena klímy je veľmi komplexnou témou a zahŕňa napríklad fungovanie klimatického systému, stratu biodiverzity, topenie ľadovcov, sucho, záplavy, zmiernenie alebo adaptáciu pôsobeniu klimatickej zmeny. Učiť o zmene klímy je pre mnohých pedagógov nové a náročné. Komplexných vzdelávacích materiálov na túto tému, zatiaľ, veľa nie je a jej dopad je pravidelne zľahčovaný konšpiračnými teóriami. Ako by podľa vašich skúseností mali učiteľky a učitelia k téme klimatického vzdelávania pristupovať tak, aby to zvládli oni aj deti?
Často sa musia vzdelávať vo viacerých odboroch a využívať overené zdroje. V Česku s tým veľmi pomáhajú kolegovia z organizácie Fakty o klíme. Učitelia by mali hľadať dobré metodiky a príklady dobrej praxe. Pre učiteľov sa snažíme lekcie a metodiky zhromažďovať aj na našom webe.
Zároveň sa treba starať o emócie a nedeprimovať deti nihilistickým pohľadom na klimakrízu. Učitelia musia vedieť čeliť dezinformáciám, čo mnohí nevedia. Takže áno, je to ťažké. Odporúčam preto viac spolupracovať v rámci pedagogického zboru. Napríklad využívať tandemovú (párovú) výučbu, za ktorú berú zodpovednosť dvaja učitelia. Rovnako je dôležité zaraďovať projektové dni a týždne či prepájať predmety.
Máte pre našich čitateľov, aj z radov pedagógov a lektorov, tip na konkrétne vzdelávacie aktivity, ktoré podľa vás dobre spájajú praktické vedomosti o klimatickej zmene s pobytom a učením vonku?
Pre portál Učím o klimatu sme pripravili niekoľko takých lekcií. Napríklad počítame, koľko uhlíka zadrží strom alebo dokazujeme klimatickú funkciu stromov tým, že v korune stromu sušíme utierku. Výborná pre pochopenie, ale aj uchopenie klimatickej výučby vonku je bádateľská výučba zameraná napríklad na modrozelenú infraštruktúru. Všetky ostatné tipy nájdete na spomínanom portáli, kde chystáme sekciu Veda VONKU. Tá bude zameraná predovšetkým na výučbu o klíme.
Prezraďte, ako sa vyrovnávate s vedomím, že naša generácia a tie predchádzajúce významne prispeli k dnešnému neudržateľnému stavu planéty? Zvládneme ako ľudstvo túto výzvu?
Dvadsiate storočie bolo naozaj zlé, dve veľké vojny, chemizácia prostredia, rozvrat hodnôt za komunizmu aj v materialistických deväťdesiatych rokoch. Predchádzajúcim generáciám by som to asi nevyčítal, ale naša generácia už mala výskumy a podklady. Preto mala konať, najmä na úrovni politík a veľkých firiem. Z pozície ekologickej neziskovky si aj dnes pripadám ako súčasť akéhosi moderného undergroundu. Na slovensku sú tie konotácie ešte ostrejšie.
Napriek tomu si však myslím, že krízu nakoniec zvládneme, ale nebude to jednoduché. Naša generácia je odkázaná biť sa s krízou, meniť svoje návyky a bojovať proti dezinformáciám. Riešenie klimatickej zmeny, ale nie je otázka jednej generácie. Na nás však záleží, kam to až necháme zájsť.
V nasledujúcich sto rokoch budeme musieť čistiť Zem od mikroplastov a jedov, zastaviť úbytok biodiverzity, napríklad zväčšovaním priestoru pre divočinu. Sú to samé ťažké úlohy a výzvy. Dúfam, že ich zvládneme, len musíme zrýchliť. Potrebné zmeny by napríklad Českú republiku stáli len tri percentá hrubého domáceho produktu, to predsa nie je veľa.
Martin Kříž je garant odboru ekológia a životné prostredie na Montessori strednej škole v Polnej pri Jihlave. Učí didaktiku environmentelnej výchovy na Masarykovej univerzite v Brne. Dlhodobo spolupracuje s CEEV Živica – najskôr na projekte Záhrada, ktorá učí a aktuálne je lektorom a mentorom učiteľov v téme učenia vonku v rámci platformy Hurá von.
Učenie vonku v rámci Hurá von podporuje spoločnosť IKEA a Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
