V OZ MyMamy pomáhajú ukrajinským matkám a deťom. Ukrajinky nerozumeli, prečo im dávame všetko zadarmo, hovoria (reportáž)

---

Tento článok ste mohli čítať aj v Denníku N, s ktorým spolupracujeme

Stojíme pred vysokým múrom a zvoníme na zvonček. Z malého reproduktora sa ozve hlas a vpúšťa nás na dvor. Neskôr zisťujeme, že vysoký múr má svoje opodstatnenie, pretože spolu s kamerovým systémom zaisťuje bezpečnosť pred agresormi. 

Sedíme v miestnosti, ktorá pripomína bežnú zasadačku, no na jej stenách sa nachádzajú detské kresby a okolo okrúhleho stola sú police plné kníh a hračiek. Od sociálnej poradkyne Jany Šimkovičovej sa dozvedáme, že priestor slúži ako spoločenská miestnosť, v ktorej okrem iného prebiehajú aj kurzy slovenského jazyka pre ukrajinské utečenkyne. 

Pomáhajú im, postaviť sa na nohy

Okrem prechodného ubytovania zamestnanci a zamestnankyne občianskeho združenia pomáhajú Ukrajinkám a ich deťom aj v iných oblastiach. Poskytujú im materiálnu pomoc ako napríklad oblečenie, potraviny či hygienické potreby. „Máme dlhodobú spoluprácu s obchodným reťazcom, ktorý nám daruje potraviny,“ vysvetľuje sociálna poradkyňa Jana. Utečenkyne majú tiež k dispozícii aj sociálnu asistenciu a to v prípade hľadania práce, ale aj vybavovania úradných záležitostí. 

Pri pracovných ponukách je podľa Jany často bariérou práve jazyk, preto sa rozhodli zorganizovať kurz slovenského jazyka. „Kurz slovenčiny majú dvakrát do týždňa. Prichádza učiteľka, ktorá učí slovenčinu a ruštinu a ženy, ale aj deti – všetci, ktorí majú záujem, sa zúčastňujú tohto kurzu.“ Ešte pred kurzom zápasili s cudzím jazykom aj zamestnankyne občianskeho združenia. No Jana hovorí, že si postupne zvykajú a vedia sa dorozumieť. V prípade, že niečo nevedia, im pomáha online prekladač.  

V neposlednom rade utečenkyniam pomáhajú aj dve psychologičky zo psychologického a emocionálneho hľadiska. „Zvykajú si na novú životnú etapu, do ktorej vstupujú nedobrovoľne. Prišli do cudzej krajiny, kde sú odkázané na pomoc iných. Jedna z ukrajinských klientok mi povedala, že je pre ňu ťažké byť odrazu odkázaná na iných, keď doteraz žila samostatný a slobodný život. Rozhodovala sama o sebe. Mohla fungovať tak, ako chcela,“ opisuje Jana.  

Deti odmietli online výučbu

Medzi ôsmimi deťmi, ktoré prišli so svojimi matkami na Slovensko, má najmladšie dieťa rok a najstaršie sedemnásť rokov. Školopovinné deti dostali najskôr ponuku na online výučbu v ukrajinčine, no neprijali ju. „Chceli ísť von medzi ľudí, socializovať sa a začleniť sa medzi rovesníkov,“ vysvetľuje Jana. 

Školopovinné deti začali teda chodiť do prešovskej školy, ktorá učí v ukrajinskom jazyku. „Podarilo sa nám vybaviť školu tam, kde to bolo možné. Začali sa venovať futbalovému, ale aj hudobnému krúžku. Začali sa možno viac zaujímať o seba, ale aj o to, v čom by sa mohli realizovať,“ opisuje situáciu ohľadom ukrajinských detí sociálna poradkyňa. 

Po príchode neplakali

Do OZ MyMamy sa Ukrajinky so svojimi deťmi dostali prostredníctvom dobrovoľníkov, pracovníkov a pracovníčok z organizácií a iných inštitúcií, ktorí pomáhali na hranici. Práve oni ich oboznámili s  občianskym združením, kam prišli počas prvých dní od vypuknutia vojny. Už viac ako mesiac si zvykajú na dočasný domov. 

„Keď k nám prišli, neplakali. Navonok som nespozorovala nejaký badateľný emocionálny prejav. Samozrejme, videla som, že sú smutné. Ako prvé som navrhla, aby sme ich nechali trošku vydýchnuť a najmä vyspať. Oboznámili sme ich s tým, kto sme a kde sú,“ opisuje príchod utečenkýň s deťmi jedna zo psychologičiek združenia, Dáša Kožuchová. S Dášou súhlasí aj sociálna poradkyňa, na ktorú utečenkyne po príchode pôsobili tiež uzavreto a smutne. „Neboli až tak veľmi komunikatívne, čo sa postupne menilo. Získavali sme ich dôveru a ony zase našu,“ vysvetľuje Jana. 

Podľa Dáši vykazovali tiež deficit spánku, pretože niektoré cestovali aj päť dní a často spali na zemi. „Zvládam veľa, ale fakt mi bolo doplaču, keď som videla ísť deti hore schodmi do našich izieb,“ spomína Dáša. 

Psychologička má voči ostatným zamestnancom občianskeho združenia výhodu, pretože ovláda ruský jazyk. „Som z generácie, ktorá sa učila povinne ešte po rusky.“ Vďaka ruštine Dáša dokázala Ukrajinkám pomôcť zo psychologického hľadiska už od ich príchodu. 

Podľa Dáši si spočiatku utečenkyne držali odstup. „Mali obavy či nie sme sekta, alebo niečo podobné. Nerozumeli tomu, prečo im dávame všetko zadarmo. Pýtali sme sa ich, či majú peniaze, no ony to zrejme pochopili tak, že my chceme peniaze od nich. Museli sme im to vysvetliť.“ 

Neskôr k nej začali chodiť utečenkyne samé od seba a dokonca aj ich deti. „Bol za mnou jeden chlapec, ktorý mal zlosť na mamu. Nie v zmysle, že odišli preč, ale že sa podľa neho mama zmenila a že mu stále prikazuje, kde má ísť a čo má robiť. Vysvetľovala som mu, že mama sa o neho bojí, pretože je tu s ním sama, v cudzej krajine.“ 

Majú problémy so spánkom a pociťujú paniku

Dáša spozorovala, že v Ukrajinkách sa strieda vďačnosť za to, kde sú s výčitkami, ktoré pramenia z prevládajúceho pocitu viny. Podľa jej slov si utečenkyne vyčítajú to, že odišli a zanechali svojich blízkych doma. Majú pocit, že mali zostať tam aj napriek riziku, že by sa niečo mohlo stať. „Keď som sa o tom s nimi rozprávala, tak som sa ich opýtala, že čo je podľa nich dôležitejšie: to, že zachránili svoje deti, alebo aby ostali tam a vystavili nielen seba, ale aj ich synov a dcéry nebezpečenstvu. Potom sa na to pozreli racionálne a zhodnotili, že ich rozhodnutie bolo správne.“

Z psychologického hľadiska zažívajú tiež problémy so spánkom, bolesti hlavy, panické ataky, pri ktorých sa im premietajú scény z domova. „Jedno z detí, deväťročný chlapec, mi ukazovalo video, ako mu bombardujú dom.“ Dáša postrehla rozdielne prežívanie celej situácie medzi dospelými ženami a ich deťmi, pričom ženy ju znášajú ťažšie. Podľa nej to môže vyplývať aj z toho, že: „Deti majú aspoň mamu, no mamy nemajú mužov či synov. Preto to niekedy vnímajú ešte horšie ako deti.“ 

Dáša predpokladá, že podľa toho, ako sa situácia bude vyvíjať, ďalší dopad na psychiku ešte len príde. „Psycho-trauma, ktorú prežívajú, je pre nich veľmi bolestivá,“ dodáva psychologička.

Chránila obidve deti

Utečenkyne sa so zamestnankyňami združenia podelili aj o svoje negatívne spomienky z úteku. Jedna z nich pochádza z Kyjeva a v čase jeho bombardovania bola na železničnej stanici, kde bolo množstvo ľudí. „Všetci sa rozpŕchli. Uvedomila si, že musí ostať pri budove, pretože keď vlak nezbombardujú, bude mať možnosť sa k nemu dostať. Pri múre budovy chránila obidve deti. Keď bombardovanie prestalo, utekala s nimi do vlaku, pričom nevedela, aký to je vlak, ani kam presne ide,“ hovorí psychologička. Vlak ju nakoniec aj s deťmi doviezol do Rumunska, kam ísť nechcela, tak sa museli rôznymi prevozmi a spánkom na staniciach na zemi, vrátiť naspäť a prejsť na Slovensko.

S inou utečenkyňou, ktorá má sestru v Moskve, Dáša preberala ambivalentný postoj k situácii medzi Ruskom a Ukrajinou. Ďalšia Ukrajinka sa s ňou podelila o vnímanie vojny, ktoré majú na Ukrajine. „Vysvetlila mi, že muži sú vedení od mala k tomu, aby chránili svoju krajinu a ženy zase k tomu, aby chránili svoje deti.“

Dom bez adresy

Okrem Ukrajiniek sa v Bezpečnom ženskom dome nachádzajú aj tri Slovenky a ich šesť detí. Kapacita je takmer plná. K dispozícií je len jedna izba a ďalšia, ktorá slúži ako karanténa. V priestoroch domu sa nachádza aj poradenské centrum, ktoré slúži nielen pre ubytované ženy, ale aj pre tie, ktoré vyhľadávajú pomoc, pričom ubytovanie majú zabezpečené. Sú to takzvané ambulantné klientky a v databáze združenia je ich cez štyristo, spolu s ubytovanými klientkami. Rovnaké poradenské centrum s utajenou adresou prevádzkuje združenie aj v Bardejove. 

Hlavným dôvodom, prečo sa vo všeobecnosti ženy rozhodnú vyhľadať pomoc je podľa Jany násilie zo strany partnera, manžela alebo zo strany členov a členiek rodiny, pričom vo svojom okolí nemajú pomoc, ktorú by potrebovali. Sociálna poradkyňa si tiež myslí, že násilie páchané na ženách stúpa a je ťažko zmapovať všetky jeho obete, pretože množstvo žien nemá k dispozícií telefón alebo prístup na internet. 

Občianske združenie OZ MyMamy pôvodne fungovalo ako krízové centrum a ubytovacie služby poskytovalo len v jednom utajenom prešovskom byte. „Išlo o anonymnú poradňu bez  označenia a adresy pre ženy. Obete násilia nechcú byť videné. Nechcú, aby okolie vedelo, že sú v takejto situácii. Robia to pre svoju bezpečnosť. Obávajú sa, aby sa tieto informácie nedostali k ich násilným partnerom. Aj tento dom sme sa snažili utajiť, ale po protestoch miestnych sme ho naopak zvýraznili farbou a postupne sú aj obyvatelia tejto štvrte ochrancami našich klientok i nás.“

V roku 2015 sa v rámci Prešova OZ MyMamy presťahovali do terajšieho domu. Najskôr čelili nepriazni Prešovčanov, ktorí proti nim spísali petíciu. „Nechceli nás tu, pretože sa báli, že im budú tieto ženy prinášať problémy. Nakoniec sa to dobre skončilo a podarilo sa nám zrekonštruovať tento dom, ktorý bol pôvodne materskou školou,“ hovorí sociálna poradkyňa.  

MyMamy robia osvetu aj prostredníctvom prednášok na stredných a vysokých školách. Tiež organizujú festival Femfest, ktorý je zameraný na ženské práva rodovú rovnosť. Počas pandémie boli ich aktivity obmedzené, no robili online aktivity v rámci 16 dní aktivizmu proti násiliu páchanom na ženách.