Slováci prejavili obrovskú mieru solidarity voči odídencom z vojny. Takáto vlna pomoci na Slovensku ešte nebola. Znamená to, že občianska spoločnosť na Slovensku je už pomerne vyspelá? Prečo ľudia vôbec pomáhajú? Je v tom čisté svedomie alebo to, že sa im ťažko hovorí nie? Pýtali sme sa spoluzakladateľa Nadácie Centra pre filantropiu, Borisa Strečanského.
Ste pomocník a praktik už veľa rokov. Prečo ľudia pomáhajú? Prečo dávajú svoje peniaze, čas a energiu, aby pomohli, keď z toho sami nič nemajú?
Dnes už asi každý človek môže pozorovať vo svojom okolí prejavy nezištnej alebo priateľskej pomoci. Ľudia si pomáhajú. Ktosi múdry raz povedal, že: „Civilizácia vznikla vtedy, keď človek pomohol druhému“. Na to sú archeologické dôkazy. Nie je to možno jediným vysvetlením toho, prečo civilizácia vznikla. Je antitézou tvrdenia homo homini lupus, teda že človek je človeku vlkom, ako postuloval Thomas Hobbes (anglický filozof zo 17. storočia). Človek je ochotný pomôcť druhému človeku, spolupracovať a práve to spôsobilo, že druh homo sapiens sa rozvinul do podoby civilizácie. Vďaka tomu sa človek stal tým čím je, v tom pozitívnom význame slova.
To, že si ľudia pomáhajú je niečo, čo máme niekde hlboko dané. Je to užitočné, a máme z toho aj dobrý pocit. Robí to náš život lepším. A napĺňa to aj vyššiu ľudskú potrebu – hľadať to, čo nás presahuje. Pomoc inému je to, čo človeku ponúka presah v jeho každodennosti.
Stretla som sa s názorom, že ľudia, ktorí si pomáhajú si tým vlastne kupujú čisté svedomie. Čo si myslíte o tom?
To, čo ste povedali je už menej romantizujúca interpretácia pomoci, ako účelového konania. Pri poskytovaní pomoci je totiž spravidla prítomný fenomén reciprocity, ale nemusí mať vždy taký kupecký (účelový) charakter ako ste to spomenuli v otázke. Mnohí ľudia žijú v predstave, že pomoc je pomoc len vtedy, keď je úplne nezištná. Že za darom alebo pomocou, nemôže byť iný záujem. Ale to tak nie je. Reciprocita je súčasťou všetkého, pretože žijeme vo vzťahoch, ktoré sú prepojené a nič nie je úplne jednosmerné a oddelené, hoci sa to tak môže javiť. V morálnom správaní človeka zohráva reciprocita dôležitú úlohu. Reciprocita je aj dobrý pocit, ktorý nám ostane, ak poskytneme pomoc alebo niečo niekomu darujeme. Reciprocita je aj povedomie toho, že ak my pomôžeme dnes, tak niekto iný nám môže pomôcť v budúcnosti, pretože kód pomoci sa takto šíri medzi ľuďmi. Ale to nie je transakčný, kupecký vzťah, ale reciprocita je prítomná.
Spomeňme si na kupovanie odpustkov v stredoveku, o ktorých sme sa učili na dejepise. Z rituálneho aktu sa stala transakčná záležitosť. Niekto si aj dnes možno čistí pocit viny tak, že koná dobro a tým si uspokojuje nejakú výčitku vo svedomí. Nebránil by som tomu ak napomáha spoločnému dobru. Ale z toho sa nedá vyvodiť, že pomáhanie je účelové.
Reciprocita nie je len o tom, že všetko je ploché, plytké a transakčné, ako sa často snažia cynici nahovoriť idealistom. Ľudia, ktorí pomáhajú dlhodobo, by vám porozprávali príbehy pomoci iným, ktoré ich vnútorne nesmierne napĺňajú ale aj príbehy, keď im ostal rozpačitý pocit. Niekto potom môže povedať, že to nerobia kvôli potrebe pomoci iným, ale len kvôli vlastnému dobrému pocitu, a teda je v tom nejaký osobný záujem. Takže áno, je pravda, že sa nevieme úplne zbaviť reciprocity pri pomáhaní. Vo vzťahoch stále niečo dávame, ale aj prijímame. Pomáhanie je vzťah. Nie je jednostranné. Ak je jednostranné, je niekde chyba.
Často pomáhame aj možno preto, že sa nám veľmi ťažko hovorí nie.
To je úplná pravda, ktorá sa dá ľahko použiť, ale aj zneužiť. Samozrejme, že to tak funguje, že priame oslovenie spôsobuje potrebu vyhovieť a ťažko sa odmietne. Je to do veľkej miery impulzívna a emocionálna situácia pre človeka, ktorý sa má v tej chvíli pod emočným tlakom rozhodovať. Na darcovstve nie je najťažšie dať, ale vybrať si na čo dať, respektíve komu pomôcť.
Vo fundraisingu platí poučka, že: „Nemému dieťaťu ani vlastná matka nerozumie.“ Hovorím prenesene, ale kto si nepýta, ten ani nedostane. Ak človek hľadá alebo očakáva pomoc, je nutné sa spýtať. Dôležité je aj akým spôsobom sa to deje a, samozrejme, je aj na strane osloveného, ako na to zareaguje. Myslím si, že veľa ľudí reaguje práve s týmto impulzom a pod emóciou. Nie je problém vo vzbudení emócií, ale problémom je skôr, keď to pýtajúci prepískne a prekročia sa etické normy.
Čo je podľa vás tá hranica, ktorú môžeme považovať už za vydieranie?
Myslím si, že v pomáhajúcej oblasti zbierok, dobročinnosti a charity sa to reflektuje už dlhšie. Jednostranná informovanosť, zneužívanie emocionálnej náchylnosti a ukazovanie drásajúcich obrazov, fotografie obetí chudoby, strádajúcich, chorých, je za hranicou toho, čo je etické, hoci to môže byť efektívne. Preto sa vytvárajú etické kódexy, ktoré sa používajú na komunikáciu týchto požiadaviek. Organizácie, ktoré to berú seriózne, ich dodržiavajú. Nezobrazujú situácie, ktoré sú demoralizujúce a ponižujúce vo vzťahu k tým, ktorí sú zobrazení a použití vo fotografiách veľmi inštrumentálne na to, aby vzbudili nejakú emóciu, pretože sú to ľudia, ktorí majú svoju dôstojnosť a fundraisingový záujem nemôže túto dôstojnosť zneužívať či inštrumentalizovať.
Hrá nejakú rolu poukázanie alebo upozornenie na to, čo sa stane, ak nepomôžeme?
Pomoc sa nedá vynútiť, lebo by to malo byť dobrovoľné rozhodnutie. Ak sa bavíme o darcovstve peňazí, nedá sa povedať paušálne, že ak nepomôžem, stávam sa zodpovedným za nejaký negatívny dôsledok. To naznačuje akúsi manipulatívnu komunikáciu, ktorá je zameraná na vytvorenie pocitu viny a následne toho, že ak chce človek uspokojiť tlak svojho svedomia, mal by poskytnúť nejakú pomoc. Mali by sme byť slobodní pri poskytovaní pomoci. Nemali by sme byť nútení pomáhať manipulatívnymi konštrukciami a komunikáciou.
Prečo niekedy, aby sme boli schopní pomôcť, sa potrebujeme ubezpečiť, že napríklad pomáhame človeku, ktorý sa o tú situáciu, v ktorej je, sám nepričinil?
Vysvetľujem si to tak, že to vyplýva z toho alebo noho druhu etiky, ktorú ľudia preferujú. Morálny názor sa vytvára v človeku ako výslednica životných skúseností, postojov okolia či formovania rodinným prostredím.
Vidím to ako kombináciu dvoch etík. Prvou je utilitaristicko-pragmatická etika, pri ktorej sa na väčšinu vecí pozeráme ako na úžitok, a zároveň som presvedčený, že áno, každý si je strojcom svojho šťastia a ľudia sa musia zaslúžiť o to svoje. Keď sa niekto nesnaží, nemá mať nárok na podporu. V tom je istý kus pravdy a životnej múdrosti. Úsilie je respektíve malo by byť spravidla odmenené. Nie vždy to tak je, ale boli by sme radi, aby to tak bolo. Pomôž si človeče, aj Pán Boh Ti pomôže, zvykne sa vravievať.
Na druhej strane je iný pohľad na svet. Človek, ktorý ho vníma cez prizmu nadčasovosti, niečoho čo presahuje praktickosť – pre neho stránka úsilia zásluhovosti nezohráva až takú významnú rolu. Skôr zdôrazňuje to, že je dobré pomáhať samo osebe. Bez ohľadu na to, či si to niekto zaslúži, alebo nezaslúži. Nemá moc zmysel sa tým zapodievať, niekedy nie je ani čas, inokedy môžu chýbať informácie, aby sa to dalo zhodnotiť a pomoc je potrebná práve v danej chvíli. Myslím si, že každý sa pohybuje v priestore týchto dvoch typov etík a každá odráža kus pravdy. Pravdy, že človek nedokáže byť absolútne pragmatický, utilitárny a inštrumentálny a potrebuje niečo, čo ho presahuje, čo vidíme napríklad v umení, kultúre alebo náboženstve.
Rovnako vidíme, že praktický život vyžaduje isté úsilie a je dobré, keď to úsilie existuje. Nie je to buď alebo, ale sú to dve pravdy, ktoré sa v reálnom živote stretávajú a každý na to odpovedá svojim spôsobom, ale zhruba v priestore týchto dvoch etík.
Do akej miery pri pomáhaní v týchto týždňoch hrá rolu to, že sami sa bojíme a nechceli by sme byť na mieste Ukrajincov?
Videl som štúdiu, ktorá pojednávala o štedrosti a hľadala súvislosť medzi štedrosťou a mierou bohatstva. Výsledok bol, že štedrosť nie je priamo úmerne spojená s bohatstvom. Často sú najštedrejší tí, ktorí sú z nižších príjmových skupín. Vedia sa podeliť najväčším podielom zo svojho majetku v prospech niekoho iného. Ich štedrosť teda miera, ako sa delia s inými je väčšia, ako u tých najbohatších.
Myslím si, že tu platí aj to, čo sa hovorí, že priama skúsenosť sa nedá ničím nahradiť. My sa síce vieme vcítiť do niekoho, kto je v nešťastí, ale je to kvalitatívne iné, keď to človek zažil. Akonáhle by sme mali alebo máme danú skúsenosť, tak vieme sa omnoho ľahšie vcítiť do ľudí, ktorí to zažívajú. Keď sme to nezažili, tak to vcítenie je ťažšie. Historická pamäť je veľmi dôležitá a jej kultivovanie je extrémne podstatné, pretože zachováva skúsenosti spoločenstva. Akonáhle sa neobnovuje, tieto skúsenosti sa strácajú.
Mnohí politici hovoria, že ich prekvapilo, akú obrovskú mieru solidarity občania prejavili voči odídencom z vojny. Ľudia si brali dovolenky, odchádzali na hranice a podobne. Prekvapilo vás to?
Neprekvapilo ma to, pretože sa dlho pohybujem v oblasti neziskových organizácií a občianskych združení, ktoré združujú ľudí, ktorí sú citliví na veci okolo nich. Viem, že je tu veľa ľudí, ktorí sú citliví na to, keď niekto potrebuje pomoc, alebo chcú robiť niečo spoločné v prospech komunity. Priestor občianskej spoločnosti na Slovensku sa rozvíja, napriek tomu, že prostredie stále nie je úplne optimálne. Mnohí sa na to pozerajú cez prsty, neveria tomu, že niekto chce robiť niečo dobrovoľne a podobne. Ale napriek tomu sa pomáhajúce prostredia u nás rozvíja. Keď nastane extrémna situácia, aká teraz je, tak ma neprekvapuje, že sa pomáhajúce iniciatívy objavujú.
Aj počas utečeneckej krízy v rokoch 2015 – 2016, keď bol sentiment voči utečencom z inej kultúry menej intenzívny ako dnes, odchádzali zo Slovenska rôzne tímy dobrovoľníkov na rakúsko-maďarskú hranicu či do Srbska alebo Grécka, takže myslím si, že máme dobrú základňu. Akurát sa o tom veľmi nehovorí a nepíše, pretože to nie je atraktívna téma pre médiá. V médiách sa skôr sa zdôrazňujú veci, ktoré u nás nefungujú.
Samozrejme, máme tu aj veľa nenávistí a ľudí, ktorí sa na všetko pozerajú cez prsty, alebo sa na akýkoľvek typ pomoci pozerajú podozrievavo. No s týmto sme sa stretávali už aj počas 90-tych rokov. Keď niekto hovoril o nezištnej práci, tak to bolo hneď podozrivé. Je to aj skúsenosťou s komunizmom, pretože na jednej strane komunisti tvrdili ľuďom, ako je to všetko v ich prospech, no postupne sa ukazovalo, že to bolo zvrátené a pokrivené.
Keď sa raz sklame dôvera, ťažko sa potom obnovuje. Nedôvera bola u nás zasiata veľmi hlboko, a stále je prítomná, no mám pocit, že napriek niektorým negatívnym prejavom ako netolerancia voči inakosti, uzavretosť, náchylnosť veriť konšpiráciám, sa naša spoločnosť vyvíja správnym smerom, čoho dôkazom je aj reakcia na vojnu na Ukrajine.
Taká obrovská vlna pomoci tu ešte nebola. Veľa ľudí stále pomáha, ale mnohí už necítia urgenciu pomáhať, a utečenci stále prichádzajú. Kde by sme mohli zobrať rezervy na to, aby sme dokázali pomáhať aj ďalej?
Toto, čo sa deje je bezprecedentná situácia, ktorá naozaj od pádu železnej opony svojím rozsahom predtým nenastala. Čelíme niečomu, na čo nemáme pripravený scenár. Je jasné, že vždy keď nastane krízová humanitárna situácia, to vzopätie býva veľké, no časom príde únava, vyčerpanie a možno aj vyhorenie. Nedá sa to udržiavať vo vysokom výkone dlhodobo.
Na druhej strane súkromný pomáhajúci svet je veľmi dôležitý práve v začiatkoch kríz, keď reaguje na potreby, vyhľadáva biele miesta a prichádza s novými zdrojmi a kapacitami, keď ešte štátne a ďalšie časti spoločnosti sa na to postupne pripravujú a mobilizujú. V ďalších obdobiach svet dobrovoľníckej pomoci dopĺňa iné systémy štátu a ďalších aktérov pri riešení následkov humanitárnej katastrofy.
Je tu spoločenská zmluva občanov, ktorou sa vytvára štát a ktorému zverujeme isté funkcie. Bez ohľadu, či sa bavíme o konzervatívnom, liberálnom alebo štáte blahobytu. Každý štát má svoje funkcie, kompetencie a zdroje, preto sa od neho očakáva, že bude tieto funkcie zabezpečovať. Dnes je taká situácia, a nielen v oblasti humanitárnej v súvislosti s Ukrajinou, ale aj v oblasti klimatickej zmeny a v niektorých ďalších, že je žiaduce, aby verejný sektor spolupracoval so súkromným a aby sa podieľali na riešení krízy spoločne.
Čo robiť s lavínou emócií z jednej a druhej strany?
Musíme si dať na to pozor, aby nás to nedemoralizovalo, respektíve demobilizovalo, alebo neutralizovalo až do nejakej apatie. Je nutné dodržiavať štruktúru a psycho-hygienu. Život ide ďalej. Na strane tých, ktorí sú, bohužiaľ, postihnutí tým, že museli odísť zo svojich domovov, od svojich blízkych a pozerajú sa na to, čo sa tam deje. Rovnako aj na strane tých, ktorí pomáhajú.
Nie som psychológ, preto sa neodvážim dávať rady, no súdim podľa skúseností. Každý má, samozrejme, inde prah emočnej stability a lability. Pomáhajúci sú vystavení vyššiemu riziku vyhorenia. Tí ľudia, ktorí sa do pomoci úplne ponoria a majú nižšie nastavené prahy emočnej stability, tak môžu skrz nich ľahšie emočne vyhorieť. Dôležitejšie je, aby si udržiavali reflexiu nad tým, čo robia ako ľudia.
Nie nadarmo je v pomáhajúcich profesiách dôležitý aj iný priestor, ktorý je bezpečný, kde človek môže vyjadriť svoju emóciu, strachy a to samo o sebe nesmierne pomáha. Laicky by som to zhrnul, že je nutné sa rozprávať a mať k dispozícii prostredie, do ktorého sa dá vrátiť. Tak, ako aj vojaci, keď idú na front, tak potom sa vrátia späť na základňu, kde načerpávajú sily. Tak aj pomáhajúci personál musí mať svoje zázemie, v ktorom načerpá fyzické, ale aj mentálne sily a zregeneruje sa. Je to na každom, kto sa v danej situácii ocitne, aby si bol toho vedomý a dbal na to.
Takže je dôležité nastaviť si nejaké hranice a strážiť si svoj energetický potenciál, aby sme nevyhoreli, lebo inak potom to je neudržateľné?
Jednoznačne. Nedá sa to robiť v kuse dvadsať hodín. Človek to nevydrží. Fyzické, ale aj duševné sily odchádzajú. Je úplne prirodzené, že prvá vlna solidarity je veľká a potom postupne klesá. Je dôležité, aby sa to dostalo do udržateľnej roviny a aby aj organizácie, ktoré túto činnosť vykonávajú, mali možnosť čerpať nejakú podporu pre vlastnú regeneráciu a pre vlastnú sebareprodukciu. Na to sa bohužiaľ zabúda a je to systémový problém. Mnoho organizácií v neziskovom sektore má svoje organizačno-inštitucionálne kapacity často poddimenzované. Väčšina zdrojov, ktoré majú k dispozícii, je často orientovaných na priamy výkon. Je to aj vecou donorov – ak sú nimi podporovaní – aby to zohľadnili.
Kto rýchlo dáva, dvakrát dáva. Začnú, pretože potrebujú veľmi rýchlo reagovať…
V tom je čaro občianskej spoločnosti, že ľudia sú schopní dohodnúť sa, skoordinovať, vymeniť si informácie a zosieťovať sa veľmi rýchlo. Dokážu urobiť veľa vecí v krátkom čase. No nedá sa to asi ťahať dlhodobo. Na krátky čas je samoorganizácia a kreativita úžasná funkcia občianskej spoločnosti. Štát, ktorý je ťažkopádny inštitucionálnymi procesmi to takto rýchlo nedokáže. Dôležité preto je, aby štát neskôr prebral štafetu, gro činnosti. Z hľadiska zdrojov aj z hľadiska organizácie.
To, čo sa teraz deje znamená, že občianska spoločnosť na Slovensku je už pomerne vyspelá, keď dokážeme to, čo teraz robíme? Je to dobrá správa o Slovensku?
Myslím si, že je to prejav toho, že sú medzi nami ľudia, ktorí sú citliví na ľudské potreby a na to, keď niekto potrebuje pomoc a zároveň majú aj skúsenosť z pomáhajúcej oblasti. Tí ľudia sú tu preto, pretože sú formovaní. Formovanie sa deje v rodinách, v komunitách, v škole, ale aj v aktivite, ktorú vykonávajú pre ľudí ešte v období pred kritickou situáciou. Je to pozitívny prejav občianskej spoločnosti. Keď to hovorím, zároveň si uvedomujem, že asi by to bolo zložitejšie, keby tu nebola jazykovo-kultúrna príbuznosť s Ukrajincami, tá určite pomáha. Ale zásadné je to základné nastavenie a to zdá sa, že je tu prítomné.
Spomeňme si, že počas utečeneckej krízy v rokoch 2015 – 2016 bol naratív skôr negatívny voči pomoci migrantom z Blízkeho východu. Faktormi boli najmä iné náboženstvo a iná kultúra.
Je tu však ešte jedno „ale“. Ak si spomenieme na obdobie posledných dvadsiatich-tridsiatich rokov, alebo odkedy vznikla Ukrajina ako samostatný štát po rozpade Sovietskeho zväzu, náš postoj ako Slovenska voči Ukrajine bol, ako keby pre nás neexistovala. Nebola vnímaná ako partner, s ktorým by sme mali usilovať vytvárať blízke vzťahy. Naša pozornosť bola orientovaná viac na Západ, čo je do istej miery prirodzené, ale ani po roku 2014, keď tam nastali zmeny ako Euromajdan, anexia Krymu a následná občianska vojna na východnej Ukrajine, sme sa ako spoločnosť k tomu veľmi nechceli vyjadrovať. Boli tu rôzne iniciatívy, no mal som taký pocit, že ako spoločnosť sme Ukrajinu prehliadali.
Keď sa bavíme o občianskej spoločnosti, mám pocit, že slovenská spoločnosť má problém so zahľadenosťou dovnútra. Riešime si naše veci. Až tak veľmi nás nezaujíma, čo sa deje za našimi hranicami. Až na výnimky sa témy ako Ukrajina dostávali do našich médií.
Ak aj teraz hovoríme o tom, aká je tá pomoc fajn. Ale nezabúdajme, že je vykúpená krvou nevinných ľudí, ktorí zomierajú. Až to nás muselo zobudiť, aby sme sa pozreli smerom na východ – na Ukrajinu. Keby nenastala vojna, nemali by sme túto skúsenosť prejavu solidarity občianskej spoločnosti a ani toľko nového poznania o Ukrajine. Rozprávali by sme sa o tom, ako tu rastie polarizácia, nenávistné prejavy, konšpirácie, nenávisť, ako tu narastá nedôvera a Ukrajina ako náš sused by pre nás bola stále nejaká neznáma krajina na Východ od nás a to je tak všetko.
Je veľmi smutné to, čo hovoríte a nie je to optimistické. Zobudilo nás obrovské nešťastie. Myslím si, že táto pomoc je výnimočná. Má síce mnohé rezervy, no napriek tomu mnohí ľudia išli výrazne mimo svoju komfortnú zónu a urobili veci, ktoré by im nikdy ani nenapadli, žeby ich urobili. Myslíte si, že ďakujeme dostatočne všetkým tým, ktorí o tomto ani neuvažovali a takto pomohli a všetkým tým, ktorí robia mimoriadne veci pre jednotlivcov?
Je to slušné a prejav úcty, hoci pre mňa osobne ak niečo urobím, neočakávam poďakovanie. Robím to preto, lebo mi to dáva zmysel. No poďakovanie patrí k slušnej spoločnosti. Dnes je to veľmi jedinečná, unikátna a špecifická situácia, ktorá vyžaduje, aby aj štát a verejní činitelia prekročili svoju komfortnú zónu a reflektovali aj toto, čo sa deje, oceňovali súkromnú iniciatívu vo verejný prospech a hľadali spôsoby ako svet súkromnej pomoci vo verejný prospech a svet verejných inštitúcií prepojiť a ako v ňom fungovať tak, aby sa v ňom každý cítil dôstojne a užitočne.
Je to výzva štátu a verejnému sektoru, aby hľadal spoločné spôsoby reakcie na situáciu v spolupráci so ďalšími dôležitými aktérmi, ktorí sa na pomoci podieľajú. Je to jedno či sú to neziskové organizácie, charity alebo súkromné firmy. Je dôležité vytvárať rámce spolupráce a komunikačné priestory, zohľadňujúce špecifiká jednotlivých aktérov a vytvárajúce pre nich primerané roly a posilňujúce funkčné vzťahy. Samozrejme, netreba napriek problémom v realizácií strácať pozitívne nastavenie, a utápať sa v hľadaní toho, čo nefunguje, ale zachovávať konštruktívny prístup, kritickosť a tiež aj náležite oceniť to, čo sa podarilo.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.
