Meranie nosov pre veľkosť plynovej masky, hod granátom, navliekanie ochranných odevov v prípade chemickej či jadrovej hrozby. Brannú výchovu si najmä staršie generácie pamätajú ako manévre, na ktoré spomínali skôr s pobavením. Vojna na Ukrajine teraz ukazuje, že nie je na škodu vedieť rýchlo reagovať, keď sa krajina ocitne v ohrození.
Tento článok ste mohli čítať aj v Denníku N, s ktorým spolupracujeme
Branná výchova je ako samostatný predmet na slovenských školách už dávno minulosťou. Sú za ňu náhrady, nemajú jasné pravidlá a žiaci by sa mali na záťažové situácie pripravovať vrámci viacerých predmetov.
V skutočnosti sa veľa v školách nerobí.
Opekačka, zber smetí, občas aj prvá pomoc
„Ak by sa teraz spustila poplašná siréna, napriek situácii v susednej Ukrajine by 80 až 90 percent populácie nereagovalo nijako a pokračovalo by so svojej aktivite,“ vraví Peter Jakubík, inštruktor kurzov prežitia a taktickej medicíny z Respond Academy.
Dodáva však, že sme na tom podobne ako iné krajiny Európy, ktoré žili dlhé roky v mieri a prosperite.
Nástupcom brannej výchovy v školách by podľa štátneho vzdelávacieho programu mala byť prierezová téma Ochrana života a zdravia – školy sa majú tejto téme venovať v rámci viacerých predmetov a každý školský rok majú mať aj párhodinové cvičenia.
Od konkrétnych učiteľov závisí, či to znamená iba výlet do prírody, alebo sa skutočne deti aj učia základy reakcií na krízové situácie.
Napríklad na základnej škole v Pliešovciach mali túto prierezovú tému na starosti triedni učitelia. “Mnohí triedni, keďže sme chvalabohu žili v mieri, išli s deťmi von do lesa, niečo si opiekli a užili si krásne prostredie. Tí, čo to brali vážnejšie a s deťmi aj trénovali rôzne krízové scenáre, boli skôr výnimky,” vraví riaditeľ Slavomír Matejka.
Jeho kolega, učiteľ informatiky a bývalý vojak Miroslav Kseňák spomína aj na nácviky evakuácie, ktoré sa zvykli robiť raz ročne, no väčšinou sa týkali skôr požiaru. “Vlastne ani neviem, kam by som s deťmi šiel, keby sa tu začalo strieľať,” premýšľa nahlas a rovno sa pýta kolegýň, či to ony vedia. “Nikto nevie,” hovorí s jemným rozrušením v hlase.
V škole síce majú dve miesta označené ako úkryt, no podľa riaditeľa Slavomíra Matejku najbezpečnejšie práve nepôsobia. “Sú tam samé okná, tak neviem, či by som sa necítil lepšie doma,” hovorí.
Na vojnu sme ani nepomysleli, ani teraz nechceme deti strašiť
Na gymnáziu v Považskej Bystrici sa doteraz počas účelových cvičení, ktoré sa organizujú dvakrát do roka, venovali skôr ochrane životného prostredia. “Chodili sme zbierať odpadky okolo Váhu a v lokalitách mesta. Popritom sme si opakovali varovné signály civilnej ochrany – aký je chemický či iný poplach a činnosti po vyhlásení daného poplachu,” hovorí riaditeľ Pavel Mikuláš. Žiaci to podľa neho mali skôr ako povinnú jazdu, vypočuli si to, ale či si niečo aj zapamätali, je otázne.
Okrem toho sa v Považskej Bystrici venovali ťažiskovo zdravotníckym témam. “Každoročne sme organizovali pre tretí ročník kurz ochrany života a zdravia. Robili sme ho doma, ale chodili sme aj k moru spolu so zdravotníčkou, ktorá s deťmi cvičila zdravotnícke techniky,” opisuje riaditeľ.
Čo sa nácviku reakcií na krízové situácie týka, vojna pri nich nebola hlavnou témou. “Venovali sme sa skôr potenciálnym rizikám v rámci mesta a riešeniu kritických situácií ohrozujúcich život a zdravie. Vedľa nás je zimný štadión, odkiaľ by mohol uniknúť čpavok či chlór, alebo sme sa venovali požiaru v škole či možnosti pretrhnutia hrádze na Váhu,” opisuje. Každý rok mimo covidu sa v evakuácii školili aj zamestnanci v rámci BOZP. Všetko to podľa riaditeľa brali skôr v teoretickej rovine. “Vypočuli sme si to, ale vojna nebola akútnou hrozbou.”
Pripravovať žiakov na vyššie riziko vojny zatiaľ neplánujú. “Nechceme eskalovať pocity depresie. Snažíme sa napätie skôr utlmiť vzhľadom na to, že ľudia sú veľmi vystresovaní a vystrašení. Už len z covidu vidíme narastajúce počty psychických ochorení u mládeže, musíme si teda dávať pozor na to, aby sme im nespôsobovali ďalšiu traumu.” Mikuláš hovorí, že na to treba ísť koncepčne a očakával by od ministerstva, aby pripravilo podklady pre učiteľov, čo a akou formou by mohli so žiakmi prebrať.
Štátny vzdelávací program dáva školám možnosť časť vyučovacích hodín využiť podľa seba. Tie, ktoré chceli, si mohli vytvoriť aj samostatnú brannú výchovu. Ministerstvo školstva však neeviduje, či také existujú, nakoľko mu to nemusia hlásiť.
V Pliešovciach túto možnosť využili na samostatný predmet dopravná výchova pre piatakov a prvá pomoc pre šiestakov. “Cítili sme potrebu priniesť im niečo praktické do života,” hovorí Matejka s tým, že pokryť tieto oblasti v rámci pár hodín do roka nebolo dostatočné.
Záchranári z gymnázia
Na Gymnáziu Ladislava Novomeského v bratislavskom Ružinove sa rozhodli žiakov posilniť v zdravotnej príprave a ako prví na Slovensku zaviedli predmet Predlekárska zdravotná pomoc.
Učiteľky Miroslava Kalinová a Veronikou Haršányová vysvetľujú, že pôvodne išlo o prevenciu v boji proti civilizačným chorobám v čase uponáhľaného a zároveň sedavého spôsobu života. Časom sa pridala aj predlekárska zdravotná pomoc, aby žiaci boli pripravení pomôcť pri nehodách či úrazoch.
Žiaci sa naučia podávať prvú pomoc, za čo dostanú aj certifikát. Učia sa základné postupy v prípade dusenia či krvácania, vyťahujú zranených ľudí z automobilov, obväzujú zranenia či masírujú zastavené srdcia figurín. Od roku 2010 certifikát za výcvik na gymnáziu dostalo už 1022 študentov.
O predmet je podľa učiteliek taký záujem, že niektorí žiaci si vyberajú Gymnázium Ladislava Novomestského práve preto. „Žiaci sa chcú naučiť poskytnúť prvú pomoc a pomôcť blízkemu. Uvedomujú si, že aj okoloidúci je niekoho rodič, súrodenec a má rovnaké právo na pomoc. Už jedenásťroční žiaci našej školy sa pýtajú, kedy sa budú môcť na hodinách učiť prvú pomoc,“ píšu.
Svoje vedomosti si môžu overiť každý rok v júni za pomoci záchranárov, hasičov a študentov medicíny počas Integrovaného dňa záchrany Ditty Abrhámovej, ktorá predmet na škole založila. Mnohí zároveň dobrovoľníčia v Červenom kríži či pokračujú v štúdiu urgentnej medicíny. „Myslíme si, že tento predmet by mal byť súčasťou každej školy,“ uzatvárajú učiteľky z Gymnázia Ladislava Novomestského.
Keď preverovali deviatakov, veľa toho nevedeli
Slovenskí žiaci by podľa štátneho vzdelávacieho plánu mali vďaka prierezovej téme Ochrana života a zdravia vedieť rozpoznať situácie ohrozujúce život a zdravie, osvojiť si praktické zručnosti v sebaochrane, pochopiť dôležitosť poskytnutia pomoci iným, vedieť poskytnúť predlekársku zdravotnú pomoc, rozvíjať telesnú zdatnosť a odolnosť organizmu na záťaž v náročných situáciách a orientovať sa v pohybe a v prírode. V praxi však tieto zručnosti mnohé školy príliš nepokrývali.
Nedostatočný dôraz na tieto témy sa ukázal aj vo výskume docentky Eleny Bendíkovej z Univerzity Mateja Bela publikovaný v zborníku Šport a rekreácia 2012. „Poznatky z praxe a výskumu poukazujú, že realizácia učiva nezodpovedá jeho zmyslu ani cieľom. V jednotlivých typoch škôl sa preberá len okrajovo, častokrát formálne, nemá patričnú vážnosť a vyučuje sa neodborne,“ píše. Učivo podľa nej nemá na školách gestora, učitelia medzi sebou nekomunikujú a školy nemajú pomôcky.
V rámci výskumu testovali žiakov z náhodne vybraných škôl po celom Slovensku. Deti najlepšie zvládali otázky o zdravotnej príprave, kde úlohy splnilo 83 percent dievčat a 68 percent chlapcov. Najhoršie skóre mali naopak žiaci pri otázkach o výchove k bezpečnému správaniu, ktorý nezvládli ani chlapci ani dievčatá.
„Výsledky overovania vedomostí u žiakov 9. ročníka základnej školy z učiva Ochrana človeka a prírody v jednotlivých školách je potrebné chápať ako nedostatočné a taktiež poukázať na nedostatky vo vzdelávaní žiakov, ktoré sú objektívneho, koncepčného charakteru a súvisia pravdepodobne aj s nedostatočnou kontrolou zodpovedných činiteľov, teda riaditeľov škôl, štátnej inšpekcie či civilnej ochrany,“ uvádza Bendíková.
Ako chcú zmeniť učivo: ochrana pred stresom a informačnou vojnou
Ako teda deti na možné krízy pripraviť? Miroslava Hapalová zo Štátneho pedagogického ústavu, ktorý práve pracuje na novom štátnom vzdelávacom programe, hovorí aj o potrebe posilniť odolnosť detí voči hybridným hrozbám či v kritickom myslení.
„Pripraviť sa na priamu vojenskú inváziu, akú zažíva obyvateľstvo na Ukrajine, sa asi ani celkom nedá. V súčasnej dobe však existujú aj iné rovnako nebezpečné formy vojny, a to sú napríklad rôzne hybridné hrozby a informačná vojna.“
V novom štátnom vzdelávacom programe preto chcú posilniť mediálnu gramotnosť, kritické myslenie a digitálne zručnosti novej generácie tak, aby „žiaci a žiačky dokázali vyhľadávať, analyzovať, vyhodnotiť informácie, tvoriť, a konať s použitím všetkých foriem komunikácie a nestávali sa obeťami manipulátorov.“
Okrem toho chce pedagogický ústav posilniť aj psychickú odolnosť a duševné zdravie u žiakov a žiačok. „V prípade akéhokoľvek ohrozenia je práve schopnosť uchovať si pokoj a rozvahu veľmi dôležitá,“ hovorí ŠPÚ. A cieľom tak isto bude to, aby žiaci namiesto konfliktu hľadali konsenzus. „Aj vojnový konflikt v susednej Ukrajine ukazuje, že práve schopnosť spolupracovať a hľadať riešenia s ľuďmi, s ktorými nemusíme zdieľať rovnaké skúsenosti a presvedčenia, ako to napríklad ukázali lídri európskych krajín, je kľúčová pre dôstojný život jednotlivca aj spoločnosti.“
Ministerstvo obrany v roku 2017 avizovalo spolu s ministerstvom školstva znovuzavedenie predmetu branná výchova. Vtedajší minister školstva Peter Plavčan to odôvodňoval snahou o prevenciu extrémizmu na školách, zrejme v reakcii na aktivity polovojenských amatérskych oddielov, ktoré si niektoré školy pozývali ako lektorov kurzov obrany. Spolu s odchodom SNS z vlády išla do úzadia aj otázka obnovenia tohto predmetu.
Na ministerstve obrany namiesto toho pripravili koncepciu Prípravy obyvateľstva na obranu štátu (PONOŠ). Tu však nejde o vzdelávanie v školách, ľudí chcú na obranu štátu pripravovať cez informovanosť a vzdelávanie, detaily nepoznáme.
Zaviesť samostatnú brannú výchovu by nemuselo byť automaticky nápomocné ani podľa inštruktora Petra Jakubíka. Prekážkou by podľa neho mohli byť aj rodičia, ktorí sa o svoje deti často prehnane boja. „Viete si predstaviť, koľkí by pustili svoje deti napríklad na dvojdňový pobyt v lese, kde by deti prespali pod vlastnoručne postavenými prístreškami? Možno jeden z desiatich. Ďalších deväť by bolo schopných zažalovať školu, pretože ich dieťa utrpelo citovú ujmu, lebo večer nemalo kakauko a perinu,“ hovorí s úsmevom (prečítajte si celý rozhovor tu).
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
