fbpx
Vzdelávanie

Šikana ho dostala na invalidný dôchodok. Učitelia o tom buď nevedeli, alebo sa tvárili, že to neexistuje, hovorí

Prezývky podľa telesných nedostatkov, komandovanie či bitky. Šikana sa často deje mimo zraku dospelých a vie dieťaťu spôsobiť doživotné problémy. Rozprávali sme sa s mladým mužom, ktorého šikana dostala na invalidný dôchodok. Čo by podľa neho pomohlo podobným situáciám predísť? Ako to zmeniť?


28-ročný mladý muž, ktorý chcel zostať v anonymite. Volajme ho Martin. Martin pochádza z väčšieho mesta na východnom Slovensku. Od útleho veku bol nadšeným a nadaným žiakom. Jeho nadšenie opadlo v momente, keď pochopil, že pre neho nie je škola miestom, z ktorého srší pochopenie, dôvera, prijatie a bezpečie. Škola mu ublížila. Prestal snívať. Minulosť Martina sprevádza dodnes. Nevie sa zaradiť, čo mu znemožňuje bežné fungovanie, nájsť si prácu a zotrvať. Martin je dnes na invalidnom dôchodku. Zaujíma sa o vzdelávanie a venuje sa psychológii. Veľmi dobre pozná trhliny v systéme a mrzí ho, že sa za roky nič podstatné nezmenilo. Jedného dňa možno sám pomôže žiakom, akým bol i on. 

V rozhovore sme hľadali odpovede aj na otázky:

  •  Prečo je pojem šikana príliš jednoduchý a prázdny?
  • Majú vôbec učitelia šancu vidieť, že v triede je niekto šikanovaný?
  • Ako veľmi môže toxické prostredie, do ktorého nevedomky posielame naše deti, ovplyvniť ich budúcnosť?

Bolo to pre Vás náročné, keď som Vás oslovila s ponukou o rozhovor?

Chcel som o tom hovoriť, pretože sa na Slovensku všeobecne situácia nezlepšuje. Teto rozhovor bol príležitosťou o tom hovoriť, aj keď to nie je jednoduché.

Popíšte v obrysoch ako vyzerala šikana, ktorú ste si zažili. Ako prebiehala, v akom veku začala a ako dlho to trvalo?

Hm… Dialo sa to od začiatku základnej školy. Intenzívne to začalo byť na druhom stupni od 5. po 9. ročník. Niečo sa odohrávalo aj na strednej.

Dialo sa to v školskom prostredí alebo počas mimoškolských aktivít? Nakoľko to priamo súviselo so školským prostredím?

Iba priamo v škole.

Viete identifikovať, s čím to bolo spojené? Čo bolo spúšťačom, prečo sa to celé začalo?

Už keď som chodil do škôlky, mal som predispozíciu pociťovať intenzívnejšie strach. Bál som sa tam iných detí. Asi som mal ísť do škôlky neskôr a nie v tých 3 rokoch ako zvyčajne.

Už v tom období som vnímal, že najmä chlapci sú násilní a bijú sa, a začal som sa viac báť ostatných.

Tešil som sa do školy, pretože som bol nadaný žiak. Snažil som sa učiť a byť vzorový. Škola ma bavila, tešil som sa do nej.

Ale už prvý či druhý deň školy sa stalo, že za mnou prišiel spolužiak. V školách sa vykladajú stoličky na lavice, on prišiel za mnou a prikázal mi, aby som dal dole stoličku, vzápätí mi prikázal aby som ju dal naspäť. Bol som vystrašený, tak som ho počúvol. Takto mi to rozkázal ešte párkrát a ja som pochopil, že si robil zo mňa srandu. To bol asi prvý zážitok, na ktorý si pamätám. Na prvom stupni to však bolo ešte veľmi mierne.

Keď ste prešli na druhý stupeň, pokračovali ste v štúdiu s tými istými spolužiakmi?

Trošku sa zostava triedy zmenila, ale v zásade to boli tí istí ľudia. Vždy som vnímal, že sú v našom triednom kolektíve konflikty. Rôzne vysmievanie sa. Možno aj fyzické strety. Ja som však nebol úplne tým najhorším cieľom. Boli tam aj vhodnejšie ciele, ktorým sa dalo lepšie vysmievať – boli to jednoduchší spolužiaci, takí, ktorí mali horšie výsledky. To bola hlavná cieľovka takéhoto ubližovania. Ale ja som tiež nebol úplne vynechaný. Tiež som sa celkom bál, či sa šikanovanie a vysmievanie ku mne dostane.

Bol to celý systém. Bola tam hierarchia. Traja celkom sebavedomí spolužiaci, ktorí mali moc nad ostatnými a vedeli ako si urobiť z ostatných srandu, a ako ich využívať. FOTO – Unsplash

Bola šikana vo vašej triede bežný jav? Boli obeťami alebo podporovateľmi šikany aj dievčatá alebo len chlapci?

Bol to celý systém. Bola tam hierarchia. Traja celkom sebavedomí spolužiaci, ktorí mali moc nad ostatnými a vedeli, ako si urobiť z ostatných srandu, a ako ich využívať. Nejako sa to vyprofilovalo, že sa v triede vytvorila atmosféra strachu. Bola skupinka dievčat, ktoré sa nebavili s ostatnými, tie to ani nemuseli tak vnímať. Šikana sa prejavovala hlavne u chlapcov.

Niektoré dievčatá boli aj obeťami. Ale niektoré, tak ako ja, zvolili stratégiu tváriť sa, že tam nie sú, nezapájať sa a vyhnúť sa tak vysmievaniu a ponižovaniu.

Hovorili ste, že druhý stupeň bol najnáročnejším obdobím šikany. Ako to prebiehalo? Bolo to o psychickom prenasledovaní, alebo sa to prejavovalo aj na fyzickej úrovni?

Na prvom stupni to bolo viac fyzické a na druhom skôr psychické. Samotný pojem šikanovanie je taký hlúpy. Nik ho vlastne ani nepoužíval a nič konkrétne sa pod tým nedá predstaviť, ani učitelia, myslím, nevedeli čo to znamená. Pomenoval by som to konkrétne. Povyšovanie sa, ubližovanie, vysmievanie sa, využívanie, zneužívanie svojej sily voči slabšiemu. Dostať človeka do takého stavu, aby bol zúfalý, nešťastný a potom sa z toho smiať, že sa rozplače a podobne.

Išlo stále o tú istú skupinu agresorov? Alebo sa to v priebehu tých rokov menilo?

V zásade to boli tí istí ľudia – spolužiaci z lepšie situovaných podnikateľských rodín.

Viete popísať nejakú situáciu z vášho života, aby sme si vedeli predstaviť čo sa skrýva za tým nič nehovoriacim pojmom šikana?

Boli to rôzne veci. Niečo, čo im pripadalo byť vtipné. Obľúbená zábava bola povedať jednému, že druhý mu nadával na matku a naopak, oni im na to skočili a začali sa spolu biť. A to bola akože zábava. Vyvolávanie bitiek a prizeranie sa. Alebo dať v jedálni do taniera niekomu niečo čo tam nepatrí, či vulgárne niekomu nadávať, dávať rôzne prezývky. Napríklad ja som bol „jebák“, lebo som mal vyrážky, tiež som bol „parkinson“ lebo som bol akože roztrasený. Potom tam boli aj sofistikovanejšie žartíky. Napríklad si ma vyhliadli na internetovom čete a viedli so mnou rozhovor v mene akože nejakej dievčiny, a až keď som rozhovor ukončil, som si uvedomil, že to museli byť oni, že to nebola žiadna náhodná baba. Potom som sa hrozne hanbil, že som im na to skočil.

Keby to boli ojedinelé situácie, človek sa pousmeje a ide ďalej. Ale tým, že to trvalo mnoho rokov, ako ste sa s tým vysporiadali? Mali ste nejakú stratégiu okrem tej nenápadnosti?

V podstate som sa uzavrel do seba. Akokoľvek sa človek prejavil, hneď bol terčom. Preto bola moja stratégia čo najmenej interagovať a neprejavovať sa. Napríklad som začal tichšie hovoriť, aby ma nebolo počuť. Trápil som sa s tým vnútorne a sám.

Mali ste nejakých kamarátov ktorí vás podržali, alebo ste sa tak uzavreli, že ste s nikým nekomunikovali?

Mal som nejakých kamarátov, ale iba chvíľkovo. Nikoho tak dôverného, žeby som mu mohol úplne dôverovať.

Učitelia buď o tom nevedeli, alebo sa tvárili, že to neexistuje. 

Neboli ste jediný, kto bol šikanovaný. Učitelia do toho nejak nevstúpili? 

Bol v triede tiež jeden slabší chalan, ktorý mal aj poruchy učenia. Bol fyzicky odo mňa silnejší, lebo športoval. Ten bol tiež terčom posmechu. Súcitil som s ním. Avšak zároveň sa mi celý rok práve on  vysmieval, že som divný.  Ja som ho mal akože za kamaráta, ale on si to asi na mne kompenzoval a za všetko, čo som spravil, sa mi vysmial. Nebol to typický agresor. Ale za čokoľvek, napríklad za poranený prst, alebo za schované ruky, keď mi bola zima, sa mi hneď vysmial, aká som padavka.

Učitelia buď o tom nevedeli, alebo sa tvárili, že to neexistuje.

Mali učitelia šancu vedieť, že sa tam niečo deje? Bolo to evidentné alebo sa to odohrávalo skryte?

Dialo sa to hlavne cez prestávky. V škole sme mali učiteľov, ktorí nemali úplne autoritu, tí sa asi tých spolužiakov aj báli. Napríklad jeden spolužiak vynadal slovenčinárke: „Ty si p..a“. A ona, aj keď práve zažila verbálny útok, tvárila sa, že to nepočuje. Dovoľovali si na slabších učiteľov, ktorí si nevedeli spraviť poriadok. Chceli ukázať, že sú hierarchicky vyššie, a to nielen nad spolužiakmi, ale aj nad učiteľmi.

Potom tam boli takí učitelia, ktorí mali autoritu, no získali ju len tak, že vyvolávali strach v triede. Pôsobili prísne a nebezpečne, ich zbraňou bolo, že dokážu dať aj zlú známku zo správania, či poslať žiaka za riaditeľom.

Dovoľovali si na slabších učiteľov, ktorí si nevedeli spraviť poriadok. Chceli ukázať, že sú hierarchicky vyššie, a to nielen nad spolužiakmi, ale aj nad učiteľmi.

A čo napríklad triedna učiteľka, učiteľ? Triednické hodiny sú miesto, kde by na to mohol byť priestor. Preberali ste vzťahové, osobné veci na týchto hodinách?

Naša triedna nemala žiadnu autoritu. Nik ju nebral vážne. Akonáhle by človek začal niečo hovoriť, tak je žalobaba a bol by terčom cez ďalšiu prestávku, takže by to dopadlo ešte horšie. Ani žiaden učiteľ nebol taký, že by sa mu dalo dôverovať, že by sa vedel zachovať rozumne, priateľsky. Buď to boli tí prísni alebo tí, čo nemali žiadnu autoritu. A tí si potom tú šikanu zažívali aj sami na sebe.

Hovorili ste, že ste boli dobrý žiak, učitelia vás preto mohli mať radi. Naozaj tam nebol nik taký, komu by ste sa mohli zdôveriť a povedať mu, čo sa deje?

Učitelia ma mohli mať radi ako dobrého žiaka s dobrými výsledkami, ale ako človeka, to neviem, či ma mali radi. Ja som s tými učiteľmi nevedel nadviazať nejaký normálny rozhovor, vzťah. Bál som sa ich, nemal som voči nim dôveru. Očakávalo sa od nás a odo mňa ako od jednotkára, že budem vždy ten ideálny, slušný, dobre naučený, ktorého netrápia problémy a strachy. Veľmi som sa hanbil, že v skutočnosti taký ideálny nie som, a mám aj negatívne stránky. Ak sa mi aj omylom podarilo niečo vyviesť, ako bežne normálnemu dieťaťu, tak reakcia učiteľov bola, že sú zo mňa hrozne sklamaní. Preto som mal strach hovoriť za seba a vždy som s nimi hovoril len v tej role „ideálneho“ slušného žiaka.

A čo rodičia? Vedeli, čo sa deje? Mali ste s nimi taký vzťah, aby ste s nimi túto tému zdieľali?

Myslím, že nie. Rodičia boli úzkostliví a žili vo svojej bubline, že svet je v pohode a škola je pre deti dobrá. Keď som videl, ako reagujú, nemal som voči nim v tomto dôveru. Super slušná domácnosť, žiadne nadávky, opak toho, čo sa dialo v škole cez prestávky. A potom, keď všetko zvláda staršia sestra, tak to musím zvládnuť aj ja. Hovoril som, že sa mi v škole nepáči, a chcel by som ísť odtiaľ preč, že tam nechcem chodiť, ale nič konkrétne.

A keď ste prejavili záujem o zmenu školy ako na to reagovali? Reflektovali na to?

Brali to tak, že však žiadne dieťa nechce chodiť do školy. A že tam treba chodiť, že som bežné dieťa.

Myslím, že šikana bola v škola aj preto, lebo to bolo jediné akčné, aj keď negatívne, ale istým spôsobom záživné alebo miestami vtipné – niečo sa tam konečne dialo. Na hodinách bol 90% človek pasívny a sedel.

Vy ste hovorili, že ste boli talentovaný, dobrý žiak. Bola pre vás škola podnetná? Bez ohľadu na to, čo sa dialo cez prestávky?

Naučili nás poučku, že sa učíme pre seba a nie pre známky. Tú som sa naučil, ale nebola to pravda. Záujmy, ktoré som mal, som v škole nemohol nijak rozvíjať. Napríklad počítače. V tom čase nebola žiadna možnosť záujem o počítače nejak rozvíjať. Prispôsobil som sa tomu ideálu a myslel som si, že je to správne. Škola bola stredobodom môjho života. Čo bola chyba. Rodičia to brali tak, že musím nosiť jednotky a to je dôležité. Ja som sa tomu prispôsobil, ale podnetné to nebolo. Myslím si, že aj tá šikana tam bola prítomná, lebo to bolo jediné, aj keď negatívne, ale istým spôsobom záživné alebo miestami vtipné, konečne sa v tej škole niečo dialo. Na hodinách bol človek 90 % času pasívny a sedel. Párkrát boli nejaké aktivity, kde sme sa mohli aj realizovať, ale to by som zrátal na pár prstoch.

Takže šikana bola pre niekoho únik z nudy?

Buď z nudy alebo len tak, že nech sa deje aspoň niečo, keď už je to na tých hodinách také nudné. Aspoň nejaká aktivita. Na škole neprebiehali žiadne spoločné pozitívne aktivity, projekty. To šikanovanie, ubližovanie si bolo jednoduché, dostupné, a asi zábavné. Spraviť nejaký žart, výsmech, nech sa zasmejú aj ostatní, aj keď to bolo častokrát dosť hnusné.

A mali ste v tom čase nejaké iné záujmové krúžky, kde ste sa mohli cítiť tým, kým naozaj ste? Bezpečne a nie nenápadne?

Chodil som na nejaké krúžky, ale necítil som sa tam bezpečne. Už z toho, že som mal problém nadväzovať vzťahy doma, aj v škole. Tým, že sa mi vysmievali ako rozprávam, ako vyzerám, tak s týmto sebaobrazom som nejak nikdy nevedel vytvárať nové, plnohodnotné vzťahy. Chodil som na jazykovku, ale to bolo tiež veľmi zlé. Išiel som tam len preto, že tam chodila jedna spolužiačka, a tá hovorila, že je to super, no pre mňa to super nebolo. Krúžky tiež neboli pre mňa príjemné.

Keby ste s odstupom vyhodnotili, ako vám táto šikana, ubližovanie ovplyvnilo život v súčasnosti, čo vám to dalo, čo vám to vzalo?

Nemal som žiadne blízke vzťahy – ani s rodičmi, či v škole alebo mimo nej. V podstate mi to znemožnilo ďalej fungovať aj na strednej škole. Na základnej škole som posledných päť rokov len čakal konečne na strednú. Myslel som, že tam nájdem rozumný kolektív, že zapadnem. Tak som sa tešil. A prišiel som na strednú a mal som silné úzkosti, pocit nízkej sebahodnoty, strach, tak som tam žiadne vzťahy vôbec nedokázal nadviazať. Bol som tichý. Mal som depresie a nemal som chuť žiť. Nenachádzal som žiadny zmysel.

V podstate sa to so mnou ťahá doteraz. Napríklad som si nevedel nájsť zamestnanie. Buď som tam vydržal pár týždňov alebo mesiacov. A tá úzkosť a vzťahy ma príliš stresovali, až som to nevydržal. Kvôli tomu som dostal aj invalidný dôchodok, že sa neviem zaradiť.

Bolo to také jednoduché, dostupné, a asi zábavné. FOTO – unsplash.com

Po strednej škole ste išli aj na vysokú?

Ja som počas strednej utiekol v polovici štúdia, po skončení druhého ročníka do Bratislavy. Tam to bolo iné, ale nebolo to lepšie. Potom som vyštudoval bakalára z informatiky. Aj keď som mal nejaké schopnosti, vedomosti, zistil som, že mi to vôbec nepomôže v práci. Skúšal som aj počas štúdia brigádovať ako programátor, ale kvôli úzkosti a depresívnym stavom som sa nedokázal sústrediť, keď mi niekto niečo vysvetľoval. Vypínalo mi hlavu a nevedel som dobre počúvať. Tak som zistil, že síce mám schopnosti, vedomosti, ale sú mi na nič, keď ostatné veci vnútorne, psychicky nefungujú. Potom som už nemal ani motiváciu študovať niečo ďalej. Skúsil som zmeniť magisterský odbor, ale tam to tiež nebolo jednoduché, bolo povinné vycestovať na mobilitu do zahraničia a na to som si netrúfal.

Teraz som začal chodiť znova do prváku na psychológiu.

Bol nejaký bod, kedy ste si povedali, že to asi sám nezvládate a chcete vyhľadať odbornú pomoc?

Ja som vedel, že to nezvládam sám už veľmi dávno. Vždy som hovoril aj doma, že nemám kamarátov. Ale prejaviť nejakú slabosť, vyhľadať psychológa, to by bolo na výsmech pre okolie.

Mali ste 17 rokov, kedy ste napriek všetkej hanbe vyhľadali psychológa. Pomohlo to?

Ublížilo mi to ešte viac. Psychológovia a psychiatri, ktorých som zažil boli popri škole ďalšia trauma.

Na základnej škole sme tiež mali psychologičku. Vedeli sme, že tam je, pretože mala výrazné oranžové vlasy, ale to bolo všetko. Neviem o nikom z našej triedy, kto by s ňou prišiel do kontaktu. S nikým nekomunikovala, a dodnes neviem, aká bola vlastne jej funkcia. No a detská psychologička u nás v meste ma nebrala veľmi vážne. Nerozumela mi, nebola v obraze o tom, čo prežívam. Na jednej strane mi hovorila, že som mladý, tak ma nič vážne nemôže trápiť, na druhej strane ma poslala ku psychiatričke, nech mi predpíše lieky, čo ale na moje trápenia nepomáha.

Je niečo čo spätne hodnotíte, že by ste robili ináč, aby to na vás všetko nezanechalo také veľké stopy?

Dieťa nemá žiadne praktické práva, všetko za neho rozhodujú rodičia a škola. Nikdy, ani pri reforme sa nerieši, čo chcú deti, všetko riešia len dospelí. Keby som mal niečo v moci, tak zmením školu a odídem inam. Moc nad životom človek dostáva, až keď skončí strednú, takže kým nemá moc, nič s tým sám urobiť nevie.

Myslím, že pri tej vybudovanej hierarchii nebolo už možné niečo zvrátiť. Myslím, že ten, kto by to začal riešiť, ten by to schytal. Myslím, že na tieto deti nemal nik páku. Nič by sa nezmenilo. 

Myslíte, že nejaký dospelý mal moc zvrátiť tie veci, ktoré sa diali vám aj iným deťom vo vašej škole?

Myslím, že pri tej vybudovanej hierarchii nebolo už možné niečo zvrátiť. Tí, čo si to dovoľovali, boli z lepšie situovaných podnikateľských rodín. Zrejme to videli doma u rodičov, že riadia, komandujú iných.

Myslím, že ten, kto by to začal riešiť, ten by to schytal. Myslím, že na tieto deti nemal nik páku. Nič by sa nezmenilo. Druhý stupeň bol o udržiavaní si nadradeného statusu. Nebola tam funkčná atmosféra zastať sa niekoho. Keď sa to raz dostalo do takéhoto stavu, iné riešenie ako zmenu školy tam nevidím.

Aj v iných triedach to nebolo lepšie. Tam to bolo aj trošku primitívnejšie povyšovanie a ubližovanie. Tých detí som sa bál ešte viac. Mali sme s nimi spoločnú telesnú. Mojim zdrojom strachu bolo, že máme dvakrát do týždňa telesnú, a že sú tam agresívne hry či spoločná šatňa. To ma stále desilo.

Dospelý musí mať dôveru u detí. Dieťa za ním môže prísť so svojim problémom a dospelý by nemal reagovať tým, že “to nič nie je”. Nevysmeje sa mu. Dospelý musí byť súčasťou triedy. Nemôže byť len formálny.

Vyzerá to, akoby to bola na vašej škole akási norma – súčasť identity tej školy. Nik sa to nesnažil riešiť a fungovalo to aj na úrovni žiak-učiteľ, nielen medzi žiakmi. Keby ste si predstavili, že chodíte do pre vás ideálnej školy. Ako by sa tam tieto veci riešili? Aký by mal byť vstup dospelého, aby to nezašlo tak ďaleko ako u vás?

Dospelý musí mať dôveru u detí. Dieťa za ním môže prísť a učiteľ mu nepovie, že “to nič nie je”. Nevysmeje sa mu. Dospelý musí byť súčasťou triedy. Nemôže byť len formálny. Učitelia by mali s kolektívom riešiť aj preventívne veci.

Aby škola nebola len o konkurencii. O tom, že kto je lepší a kto horší. Aby fungovala tímová spolupráca, aby si deti vytvorili spolu vzťahy a mali priestor spolupracovať.

Vy ste si prešli touto náročnou cestou a máte 28 rokov. Celý život pred vami. Aké máte sny?

Nemám sny. Radšej nesnívam.

Viem, že ma strašne hnevá školstvo. A druhá vec, ktorá ma hnevá, je starostlivosť o duševné zdravie, psychologická pomoc, ktorá funguje tiež zle. Veľmi by som bol rád, keby sa to zmenilo, keby som sa mohol nejako o to pričiniť.

Keby som na základnej, strednej škole mal možnosť absolvovať krúžok s neformálnou, nenásilnou debatou, to by bolo super.

Momentálne študujete psychológiu, tak možno máte nejakú víziu, že budete pomáhať ľudom ako ste vy.

Áno, mal by som takú predstavu, ale radšej si predstavy nerobím. Človek je v škole 90 % času pasívny, čo dáva priestor na iné myšlienky a ja som človek, ktorý veľa premýšľa. Zvykol som rozmýšľať hlavne o strachoch a predstavoval si, čo zlé sa môže stať. Ale všimol som si, že hlavne kresťanské organizácie, organizujú neformálne stretnutia skupiny žiakov, ktorí sa zídu po škole a rozprávajú sa. Hovoria o tom, ako sa majú, a riešia sa tam aj vzťahy. Medzi iným samozrejme aj náboženstvo a Boh.

Keby som na základnej alebo strednej škole mal takúto možnosť absolvovať krúžok s neformálnou, nenásilnou debatou, to by bolo super. Keby niečo podobné fungovalo aj pre deti mimo kresťanskú komunitu.

V Komenského inštitúte vydávame metodickú pomôcku, sadu kartičiek v slovenskom preklade. Volá sa to Bully free zone alebo Zóna bez Šikany. Kartičky slúžia na to, aby ich učitelia v triedach používali so svojimi žiakmi, na otváranie témy šikana, aby táto téma nebolo tabu, o ktorom všetci vedia, ale nikto nič nepovie.

Cieľom je vytvoriť priestor dôvery, kde môžu deti tieto témy zdieľať. Chceme, aby sa šikana stala témou, o ktorej sa hovorí.  Veríme, že tým naozaj tému otvoríme, aby si učitelia začali všímať čo sa deje v triedach, aby začali otvárať aj osobné témy, a aby boli tými, ktorým sa deti môžu zveriť. Chceme, aby ich prístup nebol len o formálnych autoritách a vymáhaní si moci tým, že rozdávajú päťky. Aby boli učitelia v škole ľuďmi, a pozerali sa čo sa okolo nich deje. 

Keď hovoríte o tých kartičkách, hneď mi napadá zlý scenár. My sme mali triednu, ktorá síce nemala rešpekt, ale brali sme ju akože v pohode. Ale boli aj triedne, ktoré boli naozaj nedôveryhodné, išli cez  strach, a nik im nič neveril. Viem si predstaviť, že keby ony zobrali tieto kartičky na triednickú hodinu, zanechajú v deťoch ešte horší pocit, ako keby sa nedialo vôbec nič. Teda je to aj o osobe učiteľa, ktorý s tým príde. Ako keď som bol u psychologičky a táto návšteva vo mne zanechala také stopy, že som dva roky nechcel žiadneho psychológa ani vidieť. Myslím tým, že keď sa chce niečo riešiť nasilu, a pritom samotný učiteľ s tými deťmi nemá vybudovaný vzťah, tak to môže vypáliť naozaj zle.

Áno, uvedomujeme, si, že pozitívna klíma v triede a pocit bezpečia a dôvery voči učiteľom je základ. V Komenského inštitúte sa snažíme podporovať pedagógov, ktorí majú snahu o rozvoj odborný, ale aj osobnostný. Učiteľom ponúkame workshopy so psychológmi na témy osobnej moci aj riešenia konfliktov. Je to dlhodobá práca, ktorá sa nedá vynútiť, ale zároveň ak prebehne, dokáže zmeniť veľa. 

Kartičky môžu pomôcť, keď šikana vzniká v priaznivejšom, podnetnom prostredí, individuálne, a nie ako celoškolský systémový problém. Keď to je také, ako to bolo u nás na základnej škole, tam nemá zmysel odstraňovať šikanu, ale naopak, vytvoriť, podnetné, prijateľné prostredie, ktoré podporuje vytváranie zdravých vzťahov.

Radi by ste u Vás na škole otvorili diskusiu na tému šikana, ale neviete ako na to? Vyskúšajte to formou kartičkovej hry „ZÓNA BEZ ŠIKANY“. Metodickú pomôcku ZÓNA BEZ ŠIKANY si môžete kúpiť na eshope www.zalezi.sk

Profil autora:

V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne pôsobí v Komenského inštitúte. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.

Komenského inštitút.

Názory

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Óda na klimatizovanú električku. Or not?

Ak vždy len nájdeme super spôsob, ako sa dopadom našich vlastných činností vyhnúť, ako sa z nich poučíme?

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Kým nebude neskoro

Stovky rokov nemáme, potrebujeme zmenu hneď. A veľkú. Práve zníženie emisií metánu by nám k tomu mohlo pomôcť.

Anna Jančová

Mám plán… alebo plán má mňa?

Sníval sa mi strašidelný sen. Chodila som po chodbách neznámej školy. Stretávala som neznámych kolegov. Nikto z nich sa nechcel pristaviť. V ich očiach sa mihali úzkostné záblesky. Neodpovedali na pozdrav, len nervózne zakričali: „Meškáme!”

Andrea Uherková

V ústrety vlnám

Žijeme dobu, ktorá je plná strát. A možno taká bola a je každá doba, nielen táto naša, pandemická. S čím alebo kým ste sa museli v poslednom čase rozlúčiť vy?

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Deti cez palubu

Neviem odpovedať na jeho otázky. Prečo otvoria obchody a školy zatvoria. Prečo lyžovačka áno a za rodinou nie.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner