„Kedysi som chodila na cintoríny počas Dušičiek rada. Nosili sme na hroby čečinové vence, ktoré sme s maminou ručne vyrábali na chate,“ píše spoluzakladateľka prvého prírodného cintorínu Záhrada spomienok Andrea Uherková.
Už z diaľky cítim vôňu čerstvých pukancov a niekoho, ako vraví, že sú „fakt dobré“. Chlapec, ktorý prejde okolo mňa, si nesie v ruke lízatko a jeho sestra pečené gaštany. Nie, nie som na kolotočoch, ako by sa mohlo zdať, ale pred hlavným vstupom na cintorín, pri ktorom stojí stánok s cukrovinkami. Pýtam sa samej seba, či sa to zdá zvláštne len mne. Áno, Dušičky sú biznis, to vidíme v posledných rokoch všetci, no slovenská kreativita ma aj tak prekvapuje. Asi ju podceňujem.
Ďalšia vec, na ktorú som sa opäť dostatočne mentálne nepripravila, je tá záplava farieb a materiálov, ktorá ma tu ovalí. Zdá sa, že čínski výrobcovia vymysleli opäť nové odtiene farieb, ktoré aplikovali na umelé kvety, vence a ikebany predtým, než ich poslali cez pol sveta na Slovensko. Neviem, čím sa pri ich výrobe inšpirovali, ale prírodou asi nie. Moje ekologicky búšiace srdce je zaťažené nielen ich množstvom, ale aj prevedením. Mnohé kvetinové dekorácie tento rok odolávajú vetru tým, že sú zaliate v akomsi betóne, aby boli ešte ťažšie.
Už ani sviečky nie sú sviečkami
V podvečer Pamiatky zosnulých sme sa vybrali s kamarátkou na jeden bystrický cintorín zapáliť obyčajnú sviečku na hrob nášho kamaráta. Keďže nám nefungoval zapaľovač, hľadali sme sviece naokolo, aby sme si mohli pripáliť tú našu. Bola to však výzva. Keď som otvorila lucernu s blikajúcim svetlom, ukrývala sa tam elektrická LED sviečka. Tak nič. Voskové kahance boli zas tak obrovské, že sme na plameň v nich nedosiahli rukou. Zvláštna doba, v ktorej je takmer nemožné pripáliť si sviečku. Navyše neviem, či ma klame zrak, ale aj tie kahance sa mi zdajú zasa o čosi väčšie, ako pred rokom. Ba priam obrovské.
Kedysi som chodila na cintoríny počas Dušičiek rada. Nosili sme na hroby čečinové vence, ktoré sme s maminou ručne vyrábali na chate. Prechádzala tomu prechádzka lesom alebo strihanie ihličnanov na dvore. Na hroby sme priniesli pár čajových kahancov či sviec a vložili ich do lucerien, ktoré boli pri náhrobnom kameni. To bolo ešte v dobe „predplastovej“. Celkom mi to chýba.
Spomienky nereprezentujú plastové kvety
Som preto nesmierne vďačná, že sme vytvorili miesto, ktoré nezaplavujú každoročne tony odpadu. Pred davmi ľudí s igelitkami plnými ozdôb sa uchyľujem do našej Záhrady spomienok. Prejdem sa medzi urnovými miestami v kvetinových záhonoch a som hrdá na našich pozostalých, ktorí sem nosia len živé kvety bez obalov a bez stúh, aby som ich po čase mohla dať do kompostu. Namiesto kahancov prinesú plávajúce sviečky a zapália ich na vodnej hladine nášho kamenného diela v blízkom lesíku.
Sem – tam samozrejme nájdem aj u nás niečo, čo sem nepatrí a odnesiem to so sebou. No je to skôr výnimka. Áno, máme tu naozaj prísne pravidlá, no bez nich to bohužiaľ nejde. A boli by ste prekvapení, ale ľudia ich akceptujú, pretože aj verejnosť čoraz viac cíti, ako nezmyselne zaťažujeme prírodu a viacerí sú z toho unavení. Vnímajú, že naša viera a spomienky nemusia byť reprezentované tým, čo pokladáme na hroby, ale skôr tým, čo si nosíme v srdci. Cítim za to vďačnosť.
Verím, že je len otázkou času, kedy to pochopia aj ostatné správy cintorínov a budú postupne zavádzať reguláciu toho, čo sa smie na cintoríny prinášať a v akej miere. Potrebné je na to myslieť nielen týždeň pred Dušičkami, ale už pri tvorbe alebo zmene Všeobecne záväzných nariadení týkajúcich sa pohrebísk. Nebude to zrejme populárny krok, no bude veľmi odvážny. A pokiaľ sa nechceme utopiť v mori odpadu, tak časom aj nevyhnutný.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Propagátorka záchrany starých odrôd ovocia, ktorým sa venovala počas štúdií na Fakulte ekológie a environmentalistiky vo Zvolene a súčasná ekofunebráčka. Je absolventkou Sokratovho inštitútu, kam priniesla tému prírodného pohrebníctva, v ktorom vidí zmysel a odvtedy ho pomáha rozvíjať na Slovensku. V Živici pracuje na rôznych projektoch od roku 2017. V súčasnosti sa venuje projektu Funebra a najmä Záhrade spomienok vo Zvolene. Na prírodnom cintoríne pôsobí ako správkyňa a obradníčka. Najviac nažive sa cíti v prírode, s priateľmi, pri dobrej knihe či jedle. Smrť je pre ňu sprievodkyňou životom.