Učenie od tabule, nedostupnosť kvalitného vzdelávania pre všetkých, slabé technické vybavenie, zlé vzťahy. To všetko sú problémy, s ktorými sa vyrovanávajú slovenské školy a pandémia ich len zdôraznila. V čom sú ale poučenia, ktoré si z nej môžeme odniesť? Čo sme sa vďaka nej naučili? Koordinátor programu pre učiteľov Komenského inštitút Rado Plánička a učiteľka Anna Jančová hovoria, že narástla samostatnosť žiakov, prezentačné aj digitálne zručnosti. Vypočujte alebo prečítajte si viac.
Tešíte sa, že je tento školský rok už za vami?
Anka: Užívame si leto. Zároveň premýšľame o rôznych variantoch, čo nás čaká na budúci školský rok. Hlavne si užívame osobnú prítomnosť jeden druhého.
Rado: V Komenského inštitúte ešte neoddychujeme. Doťahujeme veci po aktuálnom školskom roku, a takisto máme rozbehnuté už letné aktivity.
Vypočujte si náš rozhovor ako podcast:
Ako ste ho prežili?
A: Pre mňa bol ťažký aj pracovne aj osobne, keďže môj najbližší človek odišiel kvôli koronavírusu, ktorý nás takto postihol. Zažila som online vyučovanie nielen na jednej škole, ale v rámci školského roku na dvoch školách. Bolo to náročné, bolo to dobrodružné, ale som rada, že som z toho vyšla, dá sa povedať víťazne. Dokázala som si, že ľudsky sa dá učiť aj cez počítač.
R: Pre Komenského inštitút to bol podobný záťah, ako pre učiteľov. Tým, že sa ich snažíme podporovať dlhodobo, tak už v prvých týždňoch, kedy sa systém začal uzatvárať, sme si kládli otázku, čo ideme robiť, ako im môžeme byť teraz nápomocní. Behom pár hodín sme naše plány odložili a do týždňa, vlastne po prvom lockdowne, sme začali organizovať webináre pre pedagógov na Slovensku. Toto sa nieslo vlastne celým rokom. V rámci možností sme sa snažili reagovať, čo najzmysluplnejšie a počúvať, čo daní pedagógovia v danej chvíli potrebujú.
To, že to bol naozaj extrémne náročný rok vyšlo aj v prieskume mienky medzi učiteľmi, ktorý robil Komenského inštitút. Ako veľmi zle to vnímali? Čo bolo najväčším negatívom?
A: Myslím si, že učitelia naozaj išli technicky, ale aj metodicky nepripravení do toho, ako učiť online. Paradoxne, mnoho škôl sa ani po prvej vlne nepoučilo. Leto strávili v nádeji, že veď bude dobre, ale dobre nebolo. Pomoc zo strany štátnych inštitúcii nie vždy bola cielená, jasná, konkrétna či dobre premyslená.
R: Tento prieskum sme robili v spolupráci s Centrom vzdelávacích analýz. Ak sa pozrieme na dáta, ktoré zbierala agentúra Focus na reprezentatívnej vzorke 515 učiteľov druhého stupňa základných škôl, tak to potvrdzujú. Keď sa na to pozrieme globálnejšie, tak asi najväčším spúšťačom neistoty a nepohody bola práve nejasná komunikácia opatrení. Ďalej učiteľov stresoval alebo vyvádzal z komfortu nedostatočný kontakt so žiakmi, a takisto to, ako vnímala rolu učiteľa počas pandémie spoločnosť. Ak by sme sa pozreli na podporu, ktorú dostávali alebo nedostávali, tak z prieskumu vyplýva, že 50 až 51 percent učiteľov a učiteliek si myslí, že nedostali dostatočnú podporu v tom, ako učiť na diaľku. Jednou z otázok prieskumu bolo, akú známku by dali Ministerstvu školstva za celkovú podporu počas pandémie. Štyridsať percent učiteľov a učiteliek sa priklonilo k trojke. Dvadsaťjeden percent dalo štvorku a dvadsať päť percent dvojku. Čiže hýbeme sa niekde okolo slabšieho stredu.
Anka, akú známku by si udelila ministerstvu ty?
A: Toto je pre mňa zaujímavá otázka, pretože ja som človek, ktorý má čím ďalej, tým väčší problém so známkovaním. Niežeby som neznámkovala, ale zisťujem, že tento spôsob hodnotenia nie je veľmi dobrý. Ak poviem, žeby som Ministerstvu školstva udelila trojku, tak im to moc nepomôže. Dôležitejšie je odkomunikovať, čo sme cítili, že nebolo dobré a možno očakávať od nich nejakú spätnú väzbu, ktorá neviem či odniekiaľ vôbec zaznela.
R: Zatiaľ sme nič oficiálne nezachytili, pretože aj my sme práve tento prieskum priniesli z tohto dôvodu. Podľa našich komunikácií a informácií dodnes nie sú zozbierané relevantné dáta. Nejaké dáta zbierala Štátna školská inšpekcia, ale z úst ministra školstva v reakcii na náš prieskum zaznelo, že dáta budú k dispozícii niekedy v lete, dokonca až začiatkom školského roka. Myslíme si, že pri tretej vlne by sme mali mať dáta oveľa skôr a chystať sa na tretiu vlnu aj na základe nich, nielen na základe pocitov. Ukazuje sa, že niektoré opatrenia, ktoré sa priniesli, ako doučovania či letné školy nie vždy úplne zasahujú tých, ktorých by mali. Na jednej strane je fajn hovoriť o tom, koľko letných škôl bolo, koľko financií sa na to vyčlenilo, ale keď nesledujeme, či to prináša to, čo chceme, tak asi veľmi ťažko budeme reagovať v tretej vlne tak, aby učitelia nehodnotili alebo nekomunikovali spätnú väzbu takým spôsobom, ako to bolo aj vo výsledkoch nášho prieskumu.
Na aké organizácie sa mohli učitelia obrátiť? Akým spôsobom im pomáhali?
R: No našťastie sme v tom neboli jediní. V prieskume vyšlo v podstate to, čo bolo aj vidieť najviac na sociálnej sieti Facebook. Učitelia mali možnosť zaškrtnúť viacero možností, kto a akým spôsobom im pomáhal. Ak si vezmem vzdelávanie, ktorého sa zúčastnilo zhruba 48 percent opýtaných, tak zvyšok sa nevzdelával počas dištančného vzdelávania vôbec. Ak sa pozrieme na tých, ktorí sa vzdelávali, tak najčastejšie sa zúčastňovali na vzdelávaní, ktoré bolo sprostredkované cez online portál Učíme na diaľku. Ten vznikol počas prvej vlny z iniciatívy viacerých neziskových organizácií. Následne ho zastrešil Štátny pedagogický ústav, ktorý ho prebral a všetky tie veci organizoval. Na tomto online portáli sa vzdelávalo 55 percent učiteľov a učiteliek.
Ďalej sa medzi ostatnými vyskytol aj Štátny pedagogický ústav, pričom tu vznikla duplicita. Okolo 30 percent učiteľov a učiteliek zaškrtlo Metodicko pedagogické centrum. Nás teší, že pri veľkosti neziskového sektora v rámci Slovenska, označilo cez sedem percent učiteľov, že absolvovalo vzdelávanie Komenského inštitútu alebo Živice. Ďalších jedenásť percent učiteľov označilo iné neziskové organizácie na Slovensku. S budgetom a personálnym vybavením, ktoré máme nás tie čísla potešili. Vidieť to aj na štatistike, ktorú sme si robili, že niekoľko desiatok našich webinárov sledovalo v priamom prenose v prvej, ale aj v druhej vlne okolo osemtisíc ľudí. Čo nie je zase úplne málo.
A: Samozrejme sledovali sme aj webináre Komenského inštitútu, no fakt chcem oceniť Učíme na diaľku, kde sa snažili aj o metodickú pomoc s najnovšími informáciami. Možno to nevychádzalo vždy, ale myslím si, že snaha bola veľká. Čo mne osobne a myslím si, že aj okruhu učiteľov okolo mňa najviac pomohlo bolo to, že sme v podstate zosieťovaní v rámci celého Slovenska. Tým pádom sme sa necítili osamelo, pretože sa za tie roky Komenskému inštitútu podarilo vytvoriť neformálnu sieť aktívnych učiteľov. Prostredníctvom nej sme si radili, dávali tipy, podporovali sa a debatovali o veciach, takže aj takáto neformálna podpora bola fajn.
Čo v prípade neaktívnych učiteľov? Preniesli si bežné vyučovanie za počítač?
R: To sme samozrejme nevedeli do hĺbky sledovať. Dôvody, ktoré uvádzali boli, že buď si nenašli vhodné vzdelávanie, alebo že im to nebolo umožnené. Je veľmi ťažké povedať, prečo sa nevzdelávali. Keď sa potom pozrieme, čo na iných školách fungovalo, tak v tých lepších kolektívoch alebo školách fungovala samopodpora. To vyskočilo aj pri otázke, že akú podporu potrebovali. Vo veľkej miere sa ukázalo, že učitelia si dokážu pomôcť sami. Len je ich potrebné organizačne podporiť. Je dosť možné, že fungovali kolektívne „vzdelávačky“ a tie naozaj fungovali aj mimo siete Komenského inštitútu. Na druhej strane je to aj obraz nášho školstva, že časť učiteľov sa naozaj vzdelávala naposledy na vysokej škole. To nemám z vlastnej hlavy, ale počúvam to pri stretnutiach s učiteľmi.
A: Veľkú úlohu zohrávalo vedenie škôl. Boli vedenia škôl, ktoré si to hneď zobrali do rúk a naozaj sa to snažili zorganizovať tak, aby to vyhovovalo žiakom aj učiteľom. Bohužiaľ, boli aj také vedenia škôl, ktoré to spravili na mŕtveho chrobáka a v podstate učitelia od nich okrem preposielania nejakých mailov zo štátnych inštitúcií nedostali informácie, pokyny či podporu. Bola by som rada, ak by sa na tieto veci nezabúdalo. Myslím si, že sa tu naozaj ukázali manažérske schopnosti ľudí. Keď sa budú robiť výberové konania, tak by bolo fajn, keby rady škôl prizerali na to, ako vedenia škôl zvládali pandémiu.
R: Tam to bolo veľmi jednoduché vnímať už len pri elementárnych veciach, ako technické vybavenie. Mnoho škôl ani nevedelo, že má možnosť mať bezplatne od Microsoftu softvér alebo, že ho dokonca už majú aktivovaný. Čiže manažment zo strany niektorých škôl bol naozaj veľmi slabý, a potom si to odniesli učitelia a v konečnom prípade žiaci a ich rodičia, pretože tí sa stali učiteľmi.
Online výučba mohla prebiehať iba prostredníctvom technológií, s ktorými sme sa v mnohých prípadoch museli naučiť pracovať. Môžeme to považovať za pozitívum tohto obdobia?
A: Ak to zobrali do rúk učitelia, ktorých to ťahá k inovatívnym metódam, tak u nich sa to naozaj ukázalo. Mne to veľa prinieslo v tom, že ja som technologické veci, softvéry, hračičky odkladala a hovorila si, že ich niekedy vyskúšam. Nevidela som dôvod používať to v živom vyučovaní. Teraz ten čas prišiel, mohla som si to vyskúšať. Niečo fungovalo viac, niečo menej, no žiaci to kvitovali. Výuka za počítačom je naozaj monotónna, ale závisí to od toho, ako je človek nastavený, povzbudzovaný vedením a okolím.
R: Ak by som sa pozrel na konkrétne čísla, tak my sme sa pýtali aj čo pozitívne prinieslo to ťažké obdobie, pretože každé obdobie v živote má nejaké svoje pozitíva, len ich potrebujeme vidieť. Napríklad 60 percent z učiteľov a učiteliek označilo, že si zlepšilo digitálne zručnosti. Či už vďaka nejakej podpore, alebo že sa zo dňa na deň k tomu dostali. Čiže učenie hrou alebo učenie v praxi je najefektívnejšie, a zároveň v nás zanecháva najhlbšie stopy.V tomto to bolo naozaj pozitívne. Keď sa ale pozrieme na tie milióny eur, ktoré sa dali do digitalizácie aj školstva a na výsledky, ako boli učitelia pripravení, tak je efektivita naozaj veľmi nízka. Štyridsať percent učiteľov označilo, že si zlepšilo prezentačné schopnosti.
A čo nás naozaj teší je, že až 38 percent označilo, že si zlepšilo zručnosti inovovať výučbu. To znamená, že aj učitelia, ktorí učili frontálne zistili, že môžu známkovať, trestať, môžu dávať testy, ale to nie je funkčné. Čiže naozaj buď potrebujú zmeniť prístup, začať si budovať so žiakmi vzťah, alebo učiť tak, aby to deti bavilo a aby im to dávalo zmysel. Keď sa pozrieme na žiakov, tak 53 percent učiteľov u nich označilo zlepšenie digitálnych zručností, ale máme tu nárast aj mäkkých zručností, ako samostatnosť žiakov, ktorú označilo 43 percent učiteľov. Žiaci často museli riešiť situácie sami alebo možno s pomocou rodičov. Dokonca 39 percent učiteľov označilo, že si žiaci zlepšili zručnosť samostatne vyhľadávať informácie a hľadať riešenia. A mohol by som pokračovať. Sú tam napríklad komunikačné zručnosti, prezentačné zručnosti, čitateľská gramotnosť a tak ďalej. Pri každej takejto zručnosti učitelia zaznamenali posun.
Vypočujte si prvý diel našej série, v ktorom sme sa na Clubhouse rozprávali o poučeniach z korony so žiakmi:
Spomínali sme, že množstvo učiteľov si muselo sadnúť za počítač a zmeniť spôsob výučby. Známkovanie zrušila necelá tretina opýtaných učiteľov. Väčšina zastávala názor, že by to malo negatívny dopad na učenie žiakov. Avšak z tých, ktorí známkovanie zrušili, uviedli, že im to veľmi alebo skôr pomohlo. So známkovaním úzko súvisí aj memorovanie učiva. Je zrušenie známok dobrým alebo horším krokom? Ako prebiehala Anka tvoja online výučba? Hodnotila alebo nehodnotila si?
A: Hodnotenie je veľmi dôležitá časť práce, pretože práve hodnotenie môže posunúť žiakov dopredu. Ukazuje im, kam majú ísť. Ale nemyslím si, žeby bolo rozumné vyslovene zrušiť známkovanie počas tohto obdobia. Je to vec, ktorá musí prebehnúť postupne. Musia sa na ňu naladiť učitelia, rodičia aj žiaci. Preto som k tomu pristupovala tak, že som známkovala, ale známky boli vlastne už len takým doplnením niečoho, čomu hovoríme formatívne hodnotenie. Čiže som využívala rôzne spôsoby hodnotenia, kde sme si navzájom so žiakmi ukazovali, že áno, toto sa ti podarilo a na tomto ešte popracuj týmito spôsobmi.
Spôsobov, ako hodnotiť je veľmi veľa. To by bolo na samostatnú debatu. Videla som, že to vyhovuje aj žiakom. Dať žiakovi dvojku a napísať, že prišiel o dvanásť bodov nie je preňho smerodajné. Nikam ho to neposúva. Je z toho zmätený, ešte keď aj nevidí, kde tie body stratil. Snažila som sa, aby to hodnotenie bolo veľmi konkrétne, ale zároveň také, aby ma nestálo veľa síl a času.
Mohli by sme asi prihliadať aj na to, že nie každému žiakovi ide to isté. Každý sa nájde v inom predmete. Aj na to by sme možno mohli brať do budúcna väčší ohľad.
A: To je práve bolesť slovenského školstva, že radi porovnávame žiakov. Správne hodnotenie by to nemalo robiť. Máme zisťovať, kam sa žiak posunul sám o sebe, kde bol v septembri a kam došiel teraz. Nemáme zisťovať či je na tej istej úrovni, ako jeho spolužiaci. To nevedie k dobrým výsledkom.
R: V našom prieskume sa potvrdilo to, že nemalým problém učiteľov a žiakov je motivácia. Motiváciu už v úvode vzdelávania začíname trošku deformovať práve tým, čím tých žiakov motivujeme. Nemotivujeme ich tým, že im to dáva zmysel. Nemotivujeme ich tým, že to vzdelávanie je zaujímavé. Motivujeme ich tým, že dostanú známku. Vidíme to od mladších detí k tým starším. Oni majú chuť sa učiť, ale často už druháci alebo tretiaci tú chuť stratia a prejdú do vonkajšej motivácie, ktorá ich poznačí v celom živote.
Ak učitelia signalizovali v čom im treba najviac pomôcť, tak najviac práve s motiváciou žiakov. Keď sme sa ich spýtali, prečo nehodnotili slovne, alebo prečo nevypustili testovanie, tak odpovedali, že mali obavy, že by sa zhoršilo vzdelávanie žiakov, alebo že by to malo na nich negatívny dopad. Dokonca 56 percent učiteľov, ktorí nevyužívali slovné hodnotenie označili, že to nepovažovali za potrebné. Povedal by som, že je to až smutné. Samozrejme známku nemôžeme zrušiť zo dňa na deň, pretože systém, ale aj rodičia nerozumejú slovnému hodnoteniu. No ostať pri známkovaní trvalo nie je úplne správne. Minimálne by to malo byť kombinovanie. Pandémia veľmi zviditeľnila tieto problémy v školstve. Zároveň sme radi, že veľmi zrýchlila hľadanie ich riešení. Opatrenia, ako redukcia učiva či slovné hodnotenie, zvoľnenie učiva, s ktorými prišiel Štátny pedagogický ústav, tak to sa nedialo dlhé roky predtým. Je veľmi dôležité, ako aj pri iných životných krízach, aj túto krízu vnímať celistvo.
Dôležitým prvkom boli rodičia, ktorí najmä pri mladších deťoch museli učiteľom veľmi pomáhať. Ako to vnímali?
A: Keďže som stredoškolská učiteľka, tak tam to už deti zvládajú samostatne. Opäť to záviselo od toho, ako bol nastavený učiteľ na prvom stupni. O tom, ako si nastavil pravidlá a fungovanie. Komunikácia rodič-učiteľ je veľmi dôležitá. Čo ma mrzí je, že aj rodičia sa ako keby báli a nevedeli tieto veci vykomunikovať. Hovoríme o tom poza chrbát učiteľa, ale nejdeme za ním s konkrétnou otázkou. Možno by sa mnoho vecí vysvetlilo. Učiteľ by si zvykol na to, že na prvom stupni musí veci vysvetliť nielen žiakom, ale aj rodičom.
R: Môžem len súhlasiť. Zažil som dva roky v prvej línií v málotriednej škole. Vzťah učiteľ-žiak-rodič je kľúčový. Akonáhle z neho vypustíme jednu časť, tak veľmi ovplyvňujeme vzdelávacie výsledky. To, že nie sme schopní diskutovať, riešiť konflikty, nevieme sa postaviť za nejaký názor voči autorite z toho, že máme obavu, že sa niečo bude diať, len kopíruje model, ktorý my odovzdávame deťom.
A: Mnoho učiteľov si prostredníctvom technológií organizovalo aj rodičovské združenia. To tiež ukázalo, že z hľadiska dnešnej hektickej doby je to výborná a flexibilná vec, kedy si učiteľ s rodičom môže problém vydebatovať z pohodlia obývačiek, v ktorých sa cítime komfortne.
Mnohí radi hovorili, aké je povolanie učiteľa pohodové, že vlastne pol dňa po škole nič nerobí a celé leto oddychuje. Nedošlo u nich teraz vďaka zážitku na vlastnej koži k uvedomeniu, aké náročné toto povolanie je? Ako reagovali rodičia?
A: Je možno časť rodičov, ktorá názor zmenila. Ale z vlastných radov viem, že je veľa učiteľov, ktorí nám nespravili dobrú mienku. Tým, že celá ich práca spočívala v tom, že vypracuj si cvičenia na tej a tej strane a pošli mi odfotené odpovede. Bohužiaľ, v týchto prípadoch nastalo aj to, že mnohí rodičia sa na učiteľov hnevali za to, že im ako keby suplovali ich prácu.
R: Keď rodič vidí, ako jeho dieťaťu niekto diktuje poznámky cez internet, tak neviem či by som sa aj ja zdržal nejakej reakcie. Časť učiteľov to naozaj zabalila po tých dvoch hodinách diktovania poznámok. Kto by sa nehneval na ľudí, ktorí berú plat za ničnerobenie. Na druhej strane tu máme kopu učiteľov nielen v Komenského inštitúte, ktorých vzdelávanie nesmierne vyčerpalo, pretože aj cez počítač sa snažili odovzdať kvalitu a zážitok zo vzdelávania. To sa nedá robiť tak, že človek si vezme zošit a diktuje, ale musí si vyučovacie hodiny pripravovať a stráviť pri tom množstvo času. To sú veci, ktoré rodičia alebo starí rodičia aj pri bežnej forme vyučovania často nevidia. Vidia len vrcholce z pyramídy. Nejaké prázdniny a to že sú učitelia už poobede doma. No nezovšeobecňoval by som to, pretože to sa deje aj pri akomkoľvek inom povolaní. Sú ľudia, ktorí si ho robia zodpovedne a sú ľudia, ktorí len chodia do práce. Verím, že rodičia, ktorí si teraz zažili, čo je to byť učiteľom a aké je to náročné, sa na to budú pozerať inak. Tlak na zmenu pôjde možno aj z ich strany.
Myslíte si, že komunikácia medzi učiteľom a rodičom sa bude zlepšovať?
A: Dúfame v to, ale zase to závisí od toho, aby sme na to boli všetci pripravení. Na to treba vzdelávať najmä učiteľov. Začať by sme mali už na pedagogických fakultách, ale aj u učiteľov, ktorí sú už v praxi.
R: Bavíme sa o veľkom kolose. Časť jednotlivcov má prirodzenú potrebu sa rozvíjať, ale časť učiteľov potrebuje byť vedených a tu je dôležité práve vedenie, vízia a podpora. V prieskume sme sa pýtali učiteľov, že akú podporu by uvítali, tak sú to napríklad aktivity na posilnenie učiteľského tímu v škole. Oni vnímajú potrebu vzťahov a žiaľ, často sú vzťahy v učiteľských kolektívoch, nechcem povedať slovo katastrofálne, ale z toho, čo počúvam také naozaj niekde sú. Na jednej strane chceme učiť deti, aby mali dobré vzťahy, no na druhej strane samotní učitelia hrajú zákopové vojny v zborovniach. Čo potom naučíme tie deti? Medzi ďalšími formami potreby by učitelia uvítali osobný mentoring, coaching alebo konzultácie so školským psychológom. Toto sú naozaj vymoženosti tých dobre manažovaných škôl.
Keď sa pozrieme na dopady posledného roka na učiteľov, tak až 46 percent učiteľov zaznamenalo zhoršenie pracovnej pohody. Zhoršenie duševného zdravia zaznamenalo 41 percent učiteľov a tretina zaznamenala zhoršenie v oblasti fyzického zdravia. Pandémia vyčerpala 77, 5 percent opýtaných učiteľov. Približne pätinu po týchto skúsenostiach učenie nebaví a dokonca 18 percent zvažuje odchod z profesie učiteľa.
Paradoxom je, že práve na aktívnejších učiteľov, tí menej aktívni pozerajú zle. Ako by sme mohli motivovať učiteľov, ktorí sa nechcú rozvíjať?
A: Povedala by som, že to musí vychádzať z celej spoločnosti, aby aj ona požadovala zmeny. Čo je zrejme dlhodobý proces. Tým pádom to musí začať pri odborníkoch, ako je Ministerstvo školstva, Metodicko-pedagogické centrum, Štátny pedagogický ústav. Ako sme hovorili, už sa to začína do istej miery diať. Samozrejme aj vedenie škôl je v tomto veľmi dôležité. Pretože len vedenie nastaví víziu tak, že sa nejdeme baviť o tom, či sme vymenili okná a opravili záchody, ale ideme sa baviť na pedagogických poradách aj o pedagogických veciach. To je práve paradox, že sa často stáva, že na pedagogických poradách nepadne ani slovo o pedagogike. Je dôležité, aby si to práve riaditeľ školy nastavil tak, že pedagogika je pre neho prioritou. V tomto prípade si myslím, že na jeho stranu by sa pridala väčšina učiteľov. Pre osamelých jazdcov je naozaj dôležité, aby to nevzdali, nevyhoreli a sieťovali sa niekde mimo v prípade, že to takto vedenie školy nemá nastavené.
R: Nájsť to negatívne v našej spoločnosti, to nám ide. Práve preto sa v Komenského inštitúte snažíme prinášať pozitívne príklady či už je to cez ocenenie Učiteľ Slovenska, kde sa snažíme vyzdvihnúť učiteľov, ktorí svoju prácu naozaj robia zo srdca a kvalitne a cítia to aj na spätnej väzbe od žiakov a rodičov, alebo cez množstvo aktivít a podpory ako sú webináre a podobne. Je dôležité, aby v každodennom školstve boli ľudia, ktorí sú autoritami nie titulom, ale ľudskosťou. Čo by určite pomohlo by bolo, keby niekto nastavil štandard. Ten nastoľujeme tak, že ukazujeme pozitívne príklady, no dá sa nastoliť aj z vrchu. Ciele zadefinované sú, ale v praxi ich veľmi nevidíme. Vzdelávanie stále nie je prioritou vlády.
Slovensko má dlhodobo problém so vzdelávaním detí zo sociálne slabšieho prostredia. Čo s tým spravila korona?
R: Z toho, čo komunikuje či už Inštitút vzdelávacej politiky alebo Centrum vzdelávacích analýz, sa dá konštatovať, že tomu nepomohla. Ak sme chceli niečo nasvietiť, tak tento problém korona nasvietila veľmi intenzívne. Vidíme desaťtisíce žiakov, ktorí nie že mali nekvalitné vzdelávanie, ale oni nemali žiadne vzdelávanie. Často vidíme deti z marginalizovaných skupín, alebo zo sociálne vylúčeného prostredia, kde ten systém zlyháva a je to opäť len na jednotlivcoch. Príkladom je Monika Podolínska alebo Janka Karľová zo Sniny. To sú učiteľky, ktoré to zvládli aj počas korony. Takých učiteľov je po celom Slovensku veľa, ale nie dostatočne.
J: Radko spomenul konkrétne príbehy učiteliek, ktoré nám ukázali, že to takto ide. No ony sú, bohužiaľ, len výnimky, z ktorých si musíme zobrať to, čo by sa dalo zovšeobecniť. Nespoliehať sa na to, že učitelia to so svojím zapálením a entuziazmom dotiahnu, pretože je logické, že nie každý má na to energiu, podmienky a nastavenie. Jednoducho potrebujeme podporu.
Žiaci, s ktorými sme sa o tomto roku rozprávali v predošlom diele podcastu, si pochvaľovali slobodu, ktorú získali, keď učitelia vzdelávanie na diaľku správne uchopili a nepreniesli tam len frontálnu výuku akoby spred tabule. Vedia podľa vás slovenskí žiaci so slobodou pracovať? Bola by správna cesta im dať väčšiu možnosť si vyberať, čomu sa kedy chcú venovať?
J: Slovenskí žiaci sa nelíšia od ostatných žiakov na svete. Keď zameriame našu víziu na to, že ideme v žiakoch budovať samostatnosť, tak to nastane. Samozrejme, nie je to proces, ako si predstavujú niektorí noví učitelia, ktorí prídu do praxe, že teraz dám žiakom úplnú slobodu alebo, že ja budem učiteľ liberál. Deti majú taktiež svoje predstavy o škole, že takáto by škola mala byť, takáto by nemala byť. Takže aj slobodu treba zadávať postupne a baviť sa o nej veľa. Reflektovať naspäť, že prečo to robíme takým spôsobom, čo nám to prináša. Jednoducho nielen deti niekam voľne vypustiť, ale aj o tom komunikovať, prečo je to dobré a dôležité.
R: Úplne súhlasím. Keď robíme dobré jedlo, často nie je z jednej ingrediencie, ale ak odtiaľ vyberieme len tú jednu, tak nám to jedlo môže dokonca znechutiť. A to je samozrejme nebezpečné aj pri slobode, ak s ňou začneme pracovať vo forme, že žiaci dostanú absolútnu slobodu. Už tam nie je rešpekt a zodpovednosť.
Čo by sa malo učiteľkám, učiteľom, ale aj žiačkam a žiakom zabezpečiť v prípade opätovného dištančného vzdelávania?
J: Z môjho pohľadu pešiaka tam dole treba zabezpečiť naozaj bezpečné prostredie, v ktorom budem vedieť, kde nájdem informácie. Budem mať podporu od vedenia školy a podporu a pochopenie od rodičov, že aj pre mňa je tá situácia nie vždy fajn a samozrejme, že budem mať ochotu na tom pracovať, participovať a snažiť sa byť lepšou a lepšou.
R: Žiaľ, ešte stále musíme diskutovať o elementárnej technickej podpore, ktorá je v dištančnom vzdelávaní naozaj potrebná. Aby učitelia mali vôbec notebooky, a aby sa aj žiaci mali na čom učiť. Pretože ak toto nefunguje, tak všetky ďalšie veci nefungujú tiež. Veľmi dôležitá je spomínaná metodická, psychologická, ale aj finančná podpora pre učiteľov. Toto je nevyhnutné. Takisto je potrebná aj mäkšia úroveň, teda vzťahy, no na tých sa musí podieľať už každý z nás, pretože ony sa nedajú budovať zariadením alebo projektom.
Príspevky o vzdelávaní na portáli čierna labuť podporuje Nadačný fond Telekom.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a tiež redaktorkou online magazínu Romano fórum. Spravuje sociálne siete mimovládnej organizácii Živica. Pochádza z malého mesta, kde organizuje výmeny oblečenia. Je spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venuje klimatickým a zvieracoprávnym témam. Knihomoľka, ktorá má záľubu v cestnej cyklistike.
