Čo povedia?

Som učiteľka. Už 26 rokov. Napriek tomu, v akom stave je naše školstvo, učím rada. Možno je to preto, že si dosť často kladiem otázku, pozostávajúcu z dvoch slov – prečo učím? Toto je otázka, ktorá mi pomáha zostať na ceste, núti ma veriť vo svoje schopnosti, pracovať na sebe a cítiť sa ako profesionál.

Snažím sa, aby táto otázka prekryla všetky ostatné, ktoré by mohli ohroziť moju učiteľskú integritu.

Nepohnevať rodičov

Spomínam si na jeden rozhovor s kolegyňou, ktorá opisovala, ako jej žiaci jedného dňa navrhli, že by sa mohli na hodine porozprávať o Gréte. Mali na mysli aktivistku Grétu Thunbergovú. Kolegyňu to potešilo, že sa zaujímajú o dianie vo svete a povedala im, že sa o Gréte určite porozprávajú, keď príde v knihe na rad téma Životné prostredie.

Vyrazilo mi to dych. “Prečo ste to nespravili hneď?” spýtala som sa. “Rodičia by sa mohli nahnevať. Učebnice, čo používame, platili oni asi by sa im nepáčilo, že nepostupujeme zaradom.”

Takéto vysvetlenie som nepočula prvý raz. Jedným z prekliatí nás, učiteľov, je otázka – čo povedia? Čo povedia rodičia, kolegovia, vedenie, inšpekcia, zriaďovateľ, ministerstvo, médiá? Čo ak sa im to, čo robím, nebude páčiť? Uznávam, že často všetkým týmto ľuďom vkladáme do úst až bizarné námietky, ale tieto obavy stoja na reálnych základoch.

Kto tu brzdí?

V rámci programu Komenského inštitútu Učitelia v akcii som jednou z mentorov, ktorá sa stretáva s učiteľmi z rôznych škôl. Takmer na každom tomto stretnutí zaznie v nejakej podobe príbeh o tom, ako učitelia skúšajú nové metódy a stretne sa to s nepochopením žiakov či rodičov. Málokto z týchto učiteľov zažije podporu. Oveľa častejšie sú odmietnutí. A tak veľa učiteľov stiahne chvost a robia veci po starom.

Pýtam sa nedávno jednej takej kolegyne: „Máte na škole kolegu, ktorý pravidelne necháva prepadnúť tretinu triedy?“ Majú. (Skoro na každej škole takého majú, bohužiaľ.) Pýtam sa ďalej: „Sťažovali sa na neho rodičia?“ Jasné, že sťažovali. „Zmenil sa ten človek?“ Nezmenil. Viete, prečo sa nezmenil? Lebo je PRESVEDČENÝ, že on to robí dobre!

Zato tí, ktorí skúšajú nové veci, lebo cítia, že zmena je nevyhnutná, často nedotiahnu to, čo je dobré len preto, lebo to niekto spochybnil. Po malom náznaku neúspechu či nevôle zahodia druhú šancu skúsiť to znova, trochu ináč, určite lepšie.

Nechajme učiteľov pracovať

Britský pedagóg Dylan William prirovnal učiteľa, zavádzajúceho nové postupy, k pilotovi lietadla, ktorý opravuje poruchu za letu. Predstavte si to –  riadite plné lietadlo, popri tom sa snažíte prísť na to, čo v ňom nefunguje a do toho vám kecajú pasažieri. Na zbláznenie.

Bolo by úžasné, keby sme tak, ako vkladáme svoje životy do rúk pilotov (ale aj mnohých iných expertov), nechali aj učiteľov riadiť vzdelávanie. Keby sme dôverovali tomu, že konajú premyslene a v záujme nás všetkých.

Bolo by úžasné, keby sa učitelia správali ako experti. Keby verili tomu, čo robia. Úspešné pristátie v cieli je štatisticky pravdepodobnejšie než katastrofa. Rovnako je to aj vo vzdelávaní. Treba len skúšať nové trasy a hľadať nové destinácie. Nechce to veľa. Len veriť.