Náš život sa preklopil do online priestoru a mnohí máme nariadený home office. Žiaci všetkých stupňov škôl sa vzdelávajú dištančne. Teda všetci tí žiaci, ktorí majú na to vytvorené podmienky, nielen materiálne, ale aj personálne. Sú tu však skupiny detí, ktoré ostali na okraji. Na okraji spoločnosti, na okraji záujmu. Nemajú doma počítač, internet, ani rodičov, ktorí im dokážu so školskými úlohami pomôcť.
Pani učiteľka Monika Podolinská z Muránskej Dlhej Lúky vie, že táto situácia je pre nich zložitá. Preto robí všetko, čo je v jej silách, ale aj oveľa viac, ako sa od nej vyžaduje, aby deťom z marginalizovaných skupín pomohla. Prečítajte si o nej viac v novom blogu Komenského inštitútu, v ktorom vám každý mesiac prinesieme inšpiratívny príbeh jedného z učiteliek a učiteľov, ktorí skúšajú robiť veci inak.
Vždy chcela byť učiteľkou, ako jej obľúbená hrdinka z detských čias Anna zo Zeleného domu. A že cesta nebola práve najľahšia, veď mama dvoch detí (7 a 4 roky v tom čase) popri zamestnaní vyštudovala, hovorí sama: „Študovala som učiteľstvo a zároveň som ako učiteľka aj pracovala. To, že som sa našla v práci s rómskymi žiakmi, má na „svedomí“ moje prvé pracovné miesto. Spoznala som deti, ktoré vyzerali inak, rozprávali inak, inak sa obliekali, mali iné hodnoty a práve tú inakosť som chcela spoznať. Spoznávam ju každý deň, ale už jej začínam rozumieť.“
Nech sa snažíme ako vieme, nestačí to
Aj Monika Podolinská dúfa v skorý návrat detí do škôl. Minimálne dvakrát do týždňa je „hore v osade“ a doučuje deti priamo u nich doma. Nad rámec svojich povinností. Aj to je podľa nej málo. Podľa mňa stokrát viac, ako robia iní. Hovorí, že v škole dokáže omnoho viac. Teší sa na to, keď sa po návrate stretne so žiakmi. Spolu im je dobre. Popoludňajšie doučovania zorganizuje v malých skupinkách a dúfa, že spolu so žiakmi dobehnú zameškané.
Majú to učitelia na dedinách s deťmi zo znevýhodneného prostredia ťažšie? Monika Podolinská si to nemyslí. Hovorí: „Školy sú financované rovnako v meste aj v dedine. Rozdiel je v tom, že my nemôžeme očakávať, a ani sa spoliehať na materiálnu pomoc zo strany rodičov. Vieme rodičov zapojiť do školských aj mimoškolských aktivít, sú našimi hosťami na besedách, vedia byť súčasťou otvorených hodín, no sponzorské dary neočakávame. Školy, ako je naša, naopak môžu pôsobiť ako rodinné a priateľské v rámci komunity. Otvorené pre všetkých, láskavé, v tom našom malom mikrosvete.
Naši žiaci pochádzajú z veľmi skromných podmienok, z odlišného kultúrneho aj jazykového prostredia, no je ich pomerne málo. Len 60 detí v piatich triedach, ktorým vieme zabezpečiť individuálny prístup. V súčasnosti je skôr výnimkou, že v škole pracujú nekvalifikovaní učitelia, čiže aj v tomto porovnávaní sme na tom rovnako ako iné školy. Máme krúžky, školský klub detí, asistentov učiteľa, realizujeme rôzne menšie aj väčšie projekty, zapájame sa do súťaží. Máme veľkú podporu zriaďovateľa, starostu obce. A aj vďaka tomu môžeme občas vycestovať za hranice našej školy a obce.”
Najdôležitejší je vzťah
Monika chápe, že vzdelávanie bez podpory rodiny je náročné. Škola nemôže vzdelávať dieťa osamotene, to ide len v spolupráci s rodinou. Preto sa snaží v prvom rade vytvoriť si vzťah, vzťah so svojimi žiakmi a aj s ich rodičmi. Ani počas otvorených škôl organizovať informatívne hromadné rodičovské združenia raz za štvrť roka nestačí. Monika vzťah s rodičmi a žiakmi neprestáva budovať ani počas dlhého obdobia zatvorených škôl. Aby nedošlo k najhoršiemu, ako hovorí jedno naše príslovie, zíde z očí, zíde z mysle. Veď je to celé o tom, čo učiteľ chce. A ona chce, veľmi, na jej žiakoch jej záleží.
Dištančné vzdelávanie nám prinieslo nové výzvy, zvlášť náročné je vzdelávať marginalizované skupiny. Často je prekážkou nielen nedostatočné materiálne vybavenie, ale aj chuť učiteľov vyjsť z komfortnej zóny a nachádzať riešenia aj v ťažkých časoch. Nie je to však Monikin prípad. Obvolala známych a podarilo sa jej pozháňať dostatok telefónov aj SIM kariet, aby bola so svojimi žiakmi v kontakte. „Po telefóne čítame z Čítanky. Môžu mi kedykoľvek zavolať a porozprávať sa o všetkom, čo chcú aj potrebujú,“ dodáva Monika Podolinská, finalistka súťaže Učiteľ Slovenska.
Keď je práca koníčkom
Pracovné listy si tlačí v škole, s pomôckami pomáha zriaďovateľ, avšak stále je to o učiteľovi. Či učiteľ len stiahne pracovný list a povie toto prepíš, alebo si ho upraví, urobí niečo navyše, či ho vytvorí žiakovi na mieru. Monika to tak robí, pozná každého žiaka a pracovné listy im takpovediac šije na mieru. Ak je žiak dobrý v matematike, dá mu dva príklady navyše.
Ak žiačka rada číta, dá jej knihu. Monika verí, že učitelia sú kreatívne bytosti a poradia si so všetkým, pokiaľ chcú. Aj s dištančným vzdelávaním. Veď ako vraví, učitelia to majú v tomto období ľahšie ako iní ľudia, majú plat, pravidelný príjem a v inom to majú aj ťažšie – učitelia sú hromozvodom pre verejnosť, rodičov, vedenie, žiakov. Monika je spokojná, prácu by nemenila – ako by povedal jej muž, práca je jej jediným koníčkom.
Želám nám všetkým veľa takých učiteľov, akou je Monika Podolinská z Muránskej Dlhej Lúky.
Autorka je členkou tímu Komenského inštitútu.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Vyštudovala anglický jazyk, slovenský jazyk, občiansku náuku a etickú výchovu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Po dlhoročnej praxi na rôznych stupňoch škôl – základnej, jazykovej, bilingválnych gymnáziách, dokonca učila ESL aj v USA, sa rozhodla podporovať vo vzdelávaní učiteľov. Sama je absolventkou Komenského inštitútu a kvalita štúdia ju presvedčila, aby sa stala členkou jeho projektového tímu. Verí, že malými krokmi sa nám podarí posúvať školstvo k lepšiemu.
