Deti vzdelávané v segregovanom rómskom kolektíve sa často stotožnia s tým, že patria k menejcenným ľuďom. “To je najlepšia cesta ku konzervovaniu rozdelenej spoločnosti,” hovorí bývalá hlavná školská inšpektorka VIERA KALMÁROVÁ, ktorá za riešenie problému segregácie rómskych žiakov získala ocenenie Lúč z tmy. Ocenenie je určené pre osobnosti zasadzujúce sa za zlepšenie postavenia Rómov na Slovensku a organizuje ho združenie EduRoma.
S vaším nástupom na pozíciu hlavnej školskej inšpektorky ste sa začali zameriavať na problém segregácie rómskych žiakov vo vzdelávaní. Aké hlavné problémy ste v tomto smere zistili?
Samozrejme, že sme potvrdili opodstatnenosť výhrad Európskej komisie voči Slovenskej republike, ktoré smerujú voči disproporčne vysokému percentu rómskych detí vzdelávaných v paralelnom špeciálnom školstve a vytláčaniu rómskych detí na okraj spoločnosti prostredníctvom rozličných spôsobov segregácie v bežných školách (napr. oddelené triedy len pre rómske deti) alebo v školách, ktoré navštevujú len rómske deti. Rovnako sme identifikovali nedostatky v právnych predpisoch, ktoré takýto stav buď umožňujú, alebo nedostatočne naň reagujú, vrátane toho, že sme sa snažili o zmenu účelu diagnostických vyšetrení, ktoré v súčasnej podobe vedú k selekcii detí do jednotlivých vzdelávacích prúdov namiesto toho, aby skôr stanovovali potrebnú podporu na vykrytie ich špecifických potrieb.
Aké zistenia ste odhalili priamo na školách?
Každoročne sme identifikovali skupiny škôl, ktoré cielene vytesňovali svojich rómskych žiakov do osobitných budov, poschodí. Najokatejšie prípady, kedy dochádzalo k účelovej diagnostike rómskych žiakov s cieľom získať na nich zvýhodnený finančný normatív mali dostatočnú publicitu, takže sú všeobecne známe. A dôsledky sú samozrejme fatálne. Miera segregovaného vzdelávania rómskych detí vo veku od 6 do 15 rokov patrí na Slovensku k najvyšším.
Aké dopady má segregácia na žiakov?
Podľa dostupných reprezentatívnych dát zozbieraných Agentúrou EÚ pre základné práva (FRA) v roku 2016, 62% rómskych detí v tomto veku navštevovalo základné školy, kde všetci alebo väčšina ich spolužiakov patrili k rovnakej etnickej skupine. Z výskumov vyplýva, že učitelia majú nízke očakávania voči žiakom pochádzajúcich z marginalizovaných komunít, čo vedie k tomu, že tieto očakávania sa aj naplnia (ide o tzv. Golemov efekt). Je všeobecne známe, že etnicky a sociálne zmiešaná škola, je priestorom, ktoré je oveľa vhodnejšie pre nadobúdanie ľudského kapitálu (sociálny a kultúrny) než jednoliate prostredie. Ide totiž o to, že ľudský kapitál závisí aj od množstva vzťahov s ľuďmi iného pôvodu, inej kultúry, iného sociálneho postavenia, medzi ktorými panuje dôvera a vzájomnosť a fungovanie pravidiel. Čím je pestrosť kontaktov väčšia, tým viac je človek ako nositeľ týchto kontaktov schopnejší integrovať sa do spoločnosti, je citlivejší a vnímavejší. Ľudský kapitál priamo ovplyvňuje schopnosť jednotlivcov prijímať zmeny v socioekonomickom prostredí. Deti, ktoré sú vzdelávané segregovane a sú v kontakte výlučne s ľuďmi zo sociálne vylúčených komunít túto prispôsobivosť nemajú a často sa stotožnia s tým, že patria k menejcenným ľuďom. To je najlepšia cesta ku konzervovaniu rozdelenej spoločnosti.
Segregácia a diskriminácia vo vzdelávaní je zákonom zakázaná, no napriek tomu sa deje. Vy ste sa tejto problematike začali venovať v roku 2015, ako sme sa odvtedy posunuli?
Minimálne sme prestali podliehať falošnej ilúzii, ktorou sme klamali svet (v tomto prípade Európsku komisiu) a najmä samých seba, že tento problém Slovensko nemá, a to je najlepší predpoklad preto, aby sme ho začali úspešne riešiť.
Spolu s EduRoma ste pripravili systém na zisťovanie systematickej segregácie rómskych žiakov a žiačok na školách. Predtým sme na Slovensku nemali údaje?
Nejde ani tak o údaje exaktného druhu o počtoch žiakov v špeciálnych základných školách a miere priestorovej segregácie, tie predsa nezávislé organizácie rôznymi spôsobmi zbierali, ale skôr išlo o rozkrytie mechanizmov, ktorými umožnili, aby k segregácii dochádzalo a bohužiaľ stále dochádza a odhalenie „sily“ právneho prostredia primerane na tieto javy reagovať.
Čo sa vás motivovalo k tomu, aby ste sa tejto téme cielene venovali?
Väčšiu rolu, ako povinnosť predstaviteľa štátnej inštitúcie konať v zmysle princípov právneho poriadku, zohrala v mojom prípade absolútna neochota rešpektovať absurdný stav, kedy sa situácia jednej skupiny ľudí zhoršila natoľko, že bez pomoci ostatných sa z problémov nemôže dostať. To je v 21. storočí, v bohatej a údajne civilizovanej krajine, za akú sa Slovensko považuje, neudržateľné. Samozrejme, že okrem tohto morálneho rozmeru má riešenie problémov marginalizovaných skupín aj racionálny rozmer.
Ako na vaše snahy reagovali učitelia na školách, ktoré ste kontrolovali? A čo vaši kolegovia a kolegyne?
Mnohí učitelia, ktorí pracujú s chudobnými rómskymi žiakmi, si uvedomujú, že ich segregácia nie je dobrým riešením, ale vzhľadom na okolnosti, v ktorých sa nachádzajú (veľké triedy, chýbajúci podporný personál, chýbajúce prostriedky pre zavedenie dlhšieho vyučovacieho dňa, týždňa a školského roka a takisto vlastná nepripravenosť vzdelávať heterogénne skupiny), inak konať nevedia. No a vo vlastných radoch sa mi mnohých kolegov podarilo presvedčiť, že problém vzdelávania chudobných rómskych detí je potrebné riešiť úplne inak ako segregáciou. Či si tento názor zvnútornili všetci, isté nie je.
Aké sú základné dôvody pre segregáciu na slovenských školách?
Dôvodov je viacero a sú dosť rôznorodé. Jedným z nich je snaha neprísť o žiakov z majority. Mnohí riaditelia škôl a ich učitelia sú presvedčení, že ak praktizujú segregované vzdelávanie je to v prospech aj rómskych žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, aj v prospech žiakov, ktorí nemajú žiadny hendikep a patria k majoritnej populácii. Samozrejme, že je to najmä v súlade s relatívne pohodlným životom školy, kedy nie je potrebné „bojovať“ s nevôľou rodičov dobre socializovaných detí. Nehrozí, že by títo rodičia preložili svoje deti do škôl, v ktorých by neboli v spoločných triedach s Rómami a škola teda nepríde o finančné prostriedky viazané na žiaka. Zároveň je iste jednoduchšie pracovať v homogénne vystavaných triedach, než v triedach, kde sú žiaci rôznej úrovne s odlišným vzdelávacím potenciálom. Takže s týmto spôsobom myslenia bude potrebné zviesť rozhodujúci zápas.
Paradoxne mnohí rodičia rómskych detí nemajú v podstate žiadne výhrady voči tomu, že ich dieťa sa vzdeláva buď v špeciálnej škole, hoci nie je vôbec isté, že tam patrí, alebo voči tomu, že sa vzdeláva výlučne s deťmi rovnakého etnika v bežnej základnej škole, hoci existuje aj iná možnosť. No a samozrejme, že ďalším faktorom sú chýbajúce podmienky pre iný typ vzdelávania, ktoré som už spomínala – programové, organizačné, ekonomické a personálne. Zároveň nie na poslednom mieste fungovanie segregovaného vzdelávania umožňuje nedostatočne formovaná verejná mienka.
Podľa môjho názoru je absolútne nevyhnutné presvedčiť prevažnú časť verejnosti, že súčasný stav je neudržateľný. Pokiaľ vo verejnosti nebude vžitý názor, že podpora tejto skupiny obyvateľov je životne dôležitá, keď už nie z hľadiska akceptácie ľudských práv, tak aspoň z hľadiska elementárnej logiky, ktorá hovorí, že neriešenie problému vylúčených rómskych komunít je časovanou náložou slovenskej spoločnosti, potom budeme mať ďalší problém, ak ho už nemáme aj v tejto chvíli.
Čo by im pomohlo tieto bariéry prekonať?
Ide o natoľko komplexný problém, že sa na tomto priestore pokúsim trochu zjednodušene načrtnúť riešenia. Je absolútne naivné domnievať sa, že odstránenie segregácie v školách a najmä jej negatívnych dôsledkov je možné bez toho, aby opatrenia vo sfére vzdelávania neboli paralelne sprevádzané opatreniami sociálno-ekonomickej povahy vo vzťahu k rodičom žiakov. Treba si uvedomiť, že deti budú žiť vždy v tieni rodičov a mám na mysli, v tieni ich životného štýlu, v tieni ich kultúrnych návykov a v tieni ich sociálneho správania. Tieň, ktorý v tomto zmysle vrhajú rodičia na život svojich detí sa bude skracovať primerane tomu, ako úspešne sa budú meniť ich podmienky života. Okrem iného to znamená aj nastavenie systému incentív, ktorý povedie minimálne k tomu, aby deti pravidelne chodili do školy. Je potrebné zo systému vytesniť všetky možnosti, ktoré vedú k segregovanému vzdelávaniu, nastaviť desegragačné mechanizmy všade tam, kde to možné je a paralelne pripraviť školy na skutočne inkluzívne vzdelávanie.
Nerómske deti zo škôl s Rómami často odvádzajú ich rodičia a segregácia sa tak deje aj bez pričinenia školy. Ako vie takýto prístup riešiť škola?
Problém spočíva práve v tom, že škola, ktorá čelí „bielemu odlivu“ bez systémových zmien nemá v podstate žiadne možnosti ako s týmto fenoménom bojovať a víťazne tento boj aj vybojovať. Podotýkam, že riešením nie je iba etnicky a sociálne namixovaná trieda. Inšpirácie zo zahraničia vedú k tomu, že školy môžu čeliť úbytku detí z dobre situovaných rodín ponukou skutočnej kvality. A mám na mysli možnosť vytvárať menšie skupiny žiakov, v ktorých pôsobia vynikajúci a dobre zaplatení učitelia, ktorí sú špeciálne pripravení na prácu v zmiešaných triedach. Samozrejmosťou je podporný personál, ktorý deti s hendikepom udržiava v takom tempe, aby stačili ostatným a možnosť slobodne pracovať so vzdelávacími programami.
Slovenský systém umožňuje rodičom slobodný výber školy pre svoje dieťa, čo svojím spôsobom prispieva ku segregácii rómskych žiakov a tzv white flight efektu. Ste za ponechanie tejto možnosti?
Možnosť slobodného výberu vzdelávacej cesty pre svoje dieťa je nesmierne cennou hodnotou a patrí k slobodnej spoločnosti. Jej likvidácia by určite neprospela riešeniu problémov súvisiacich so segregovaným vzdelávaním. Naznačila som, že tento efekt by sa dal poraziť konkurenčnou výhodou inkluzívnych škôl, ktorou je kvalita poskytovaného vzdelania.
Existuje celodenný výchovný systém – ako by mohol pomôcť v chudobných komunitách?
Samozrejme, že je jedným z opatrení, na ktoré netreba zabúdať. Predlžovanie času, ktorý deti strávia v zmysluplnej činnosti, je mimoriadne účinné, ale je potrebné zájsť za hranicu predĺženia vyučovacieho dňa. Krajiny, ktorým sa darí pretrhávať reťaz dedičnej chudoby a nevzdelanosti využívajú aj zavedenie dlhšieho týždňa, kedy niektoré deti chodia do školy aj v sobotu a dlhšieho školského roka. Jednoducho bez uplatnenia princípu „viac času“ to iste nepôjde.
V Ostrovanoch, ako aj inde, ako riešenie segregácie navrhli postaviť kontajnerovú školu priamo v osade, kde by samozrejme chodili iba rómski žiaci. Miestny starosta to prezentoval ako snahu dať šancu tým deťom, ktoré inde nechcú a umožniť im napredovať vlastným tempom. Nie všade sú tieto veci vnímané ako segregácia, kontajnerové školy sa stavajú aj na miestach, kde to je proste najvhodnejšie. Je kontajnerová škola a jej umiestnenie v blízkosti osady podľa vás jedným z dôvodov segregácie?
Úplne univerzálna odpoveď neexistuje. Z môjho pohľadu je možné vyrovnať sa s tým, že povedzme materské školy a školy, ktoré poskytujú primárne vzdelávanie (1. stupeň základnej školy) sú v blízkosti osád a v tomto postoji sa odráža rešpekt k veku detí, pre ktoré sú obe ustanovizne určené. Vnútorne však nie som stotožnená s tým, aby v blízkosti osád boli umiestňované školy, ktoré poskytujú nižšie sekundárne vzdelanie (2. stupeň základnej školy) a ako v súčasnosti býva „dobrým“ zvykom aj nižšie stredné odborné vzdelanie. O škodách, ktoré vyplývajú z toho, že mladí ľudia vo veku od 10 – 18 rokov sa nikdy neocitli v triede so žiakmi z iného socio-kultúrneho prostredia som na v tomto rozhovore už zmienila.
Kde by sa podľa vás mohla Slovenská republika inšpirovať pri odstraňovaní segregácie resp. ako by štát a celé školstvo najlepšie vedeli pomôcť deťom z chudobného prostredia?
Dobré vzory poskytujú krajiny, ktoré sú rasovo, etnicky a sociálne pestré a zároveň tejto problematike venujú pozornosť a primerané zdroje. Ide napríklad o niektoré riešenia, ktoré sa uplatňujú v USA, v Spojenom kráľovstve. Inšpiratívne modely sa dajú nájsť povedzme aj v Izraeli, ktorý je prisťahovaleckou krajinou a veľmi dobre zvláda integráciu veľkej skupiny etiópskych Falašov.
Deti z chudobného prostredia sú ešte viac postihnuté práve v aktuálnom čase, kde pandémia prinútila zaviesť opäť dištančné vzdelávanie. Tieto deti však často nemajú na to technické vybavenie, ani možnosti v domácnosti, kde žije viac ľudí a celkovo sú postihnutí tým, že nechodia do inštitúcie (školy), kde sú inštitucionalizované viaceré procesy, ktoré pomáhajú deťom v učení (či už prítomní učitelia, vybavenie, potreba dodržiavať režim, teplá strava a pod.). Ako by štát mal pracovať v časoch takýchto barier vo vzdelávaní práve s týmito deťmi?
Aj tu je možné hľadať inšpiráciu v tom, ako rovnaký problém riešili v čase prerušenia prezenčného vzdelávania v anglických školách. Učitelia pripravovali učebné materiály smerované k deťom, ktoré sa nemohli zapojiť do plnohodnotného dištančného vzdelávania práve z dôvodov, ktoré udávate, ale neostalo iba pri ich doručení do domácnosti detí. Asistenti učiteľov, inštruovaní učiteľmi, prichádzali priamo do rodín a osobne pracovali s deťmi. Jednej z nich som sa pýtala, prečo do priameho kontaktu s deťmi nevstupovali sami učitelia a dostalo sa mi logického vysvetlenia. Učiteľ bol v tomto procese natoľko kľúčovou osobou, že pokiaľ by sa v kontakte so žiakmi infikoval, ohrozilo by to vzdelávanie všetkých jeho žiakov. Osobne som bola príjemne prekvapená, že aj naši učitelia cítia v tejto dobe nesmiernu zodpovednosť za túto skupinu detí. Poznám príbeh, kedy učitelia pre deti pochádzajúce z chudobnej rodiny pripravili vyučovanie, kde deti boli na jednej strane plota a sedeli za improvizovanými lavicami, ktoré im pripravili rodičia a učiteľka so špeciálnym pedagógom vyučovali z druhej strany plota. Je to smutný ale aj dojemný príbeh.
Čo si myslíte o používaní rómskeho jazyka ako pomocného jazyka pri vzdelávaní?
Priznávam, že nemám v tom úplne jasno. Viem, že existujú krajiny, do ktorých smerovali silné imigračné vlny a v dôsledku toho by bolo možné u žiakov jednej školy identifikovať aj 50 rôznych materinských jazykov. Osvojovanie si angličtiny ako vyučovacieho jazyka určite školy neriešia tým, že by používali materinský jazyk žiakov ako pomocný jazyk. Pokiaľ sa však odborníci zhodnú na tom, že používanie rómskeho jazyka môže mať pozitívny vplyv na úspešnosť vzdelávania, tak prečo nie ?
Čo podľa vás v budúcnosti pre Slovensko znamená, ak nezačne aktívne pracovať na odstránení diskriminácie detí z chudobného prostredia a nezačne im aktívne pomáhať dokončiť aspoň stredoškolské vzdelanie?
V tomto kontexte je potrebné spomenúť, že v SR rastie počet osôb, ktoré predčasne vypadli zo školského systému, čo znamená iba toľko, že nedosiahli ani na výučný list. Posledné údaje Štatistického úradu SR, ktoré mám momentálne k dispozícii hovoria, že najvyššia miera predčasného ukončenia školskej dochádzky bola v roku 2018 v Košickom kraji – 17,5 % , čo je viac oproti roku 2014 o 9,4 %; pričom v roku 2018 nad 10 % bolo takýchto osôb identifikovaných v Prešovskom kraju (10,7%) a Banskobystrickom kraji (10.3 %).
Treba povedať, že ide o kraje, kde je vysoký podiel osôb patriacich k marginalizovaným rómskym komunitám a takisto je potrebné povedať, že zrejme pôjde aj o osoby, ktoré budú a sú existenčne závislé od sociálnych dávok. Aj toto je argument, ktorý by mal zabrať na ľudí, aby pochopili, že s týmto problémom je potrebné zápasiť. Mimochodom napríklad v BSK a ŽSK je miera zastúpenia týchto osôb iba 2,8 %. A ešte je potrebné povedať, že podiel osôb tejto kategórie medzi rokmi 2014 a 2018 vzrástol v SR takmer o 2 %. (8,5 %). Z toho prehľadu je zrejmé, aké sociálne a ekonomické dôsledky má zanedbávanie riešení tohto problému.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
Tulák pôsobiaci vo viacerých mimovládnych organizáciách, punkový hudobník z bratislavskej kaviarne.
