fbpx

O východe z východu – čudné zimy, na ktoré sme si už skoro zvykli

Problém ale je, že to, čo zažívame teraz, sa viac ako na výkyv ponáša na trend.

Štrnásty diel zo série blogov o východnom Slovensku.

„Snehu bolo stále rovnako. Len si bol malé decko a preto sa ti zdalo, že ho bolo viac.“ Touto vetou ma otec zvykol uzemniť vždy vtedy, keď som sa posledné roky po návrate z lyžovačky alebo bežiek sťažoval, že so snehom je to každú zimu akosi horšie.

Pred pár rokmi som mu nevedel nijako oponovať, no dnes sa zdá, že som sa nemýlil, aj keď tento konkrétny spor je zaujímavý tým, že svojím spôsobom máme pravdu obaja. On tým, že si uvedené obdobie jednoducho lepšie pamätá a ja tým, čo stále viac a viac vstupuje do našich životov, hoci si to len neochotne pripúšťame a čo voláme klimatická zmena.

Otec správne poukázal na to, že spomienkový optimizmus je málokedy silnejší, ako v prípade spomienok z detstva. Ak platí, že naše spomienky nie sú objektívnym popisom minulosti, ale skôr príbehom, ktorý si vytvárame sami o sebe a našom živote, tak nie je prekvapujúce, že vytesníme všetky dni, kedy sme sa kvôli nedostatku snehu sánkovať a guľovať nemohli a necháme si len zopár silných spomienok na dvojmetrové snehové bunkre a armády snehuliakov.

Ročné obdobia mali vždy svoje výkyvy a bez ohľadu na zmenu klímy boli aj pred dvadsiatimi, či pätnástimi rokmi tak silné, ako aj celkom mierne zimy.

Problém ale je, že to, čo zažívame teraz, sa viac ako na výkyv ponáša na trend.

Na východnom Slovensku je množstvo malých lyžiarskych stredísk, ktoré za naozaj nízku sumu ponúkajú celkom dobrú lyžovačku. Kvôli nižšej nadmorskej výške sú ale tieto strediská každú zimu vydané na milosť a nemilosť prírode a podmienkam, ktoré im pripraví – kľúčových je aspoň pár dní súvislého sneženia a potom aspoň pár súvislých dní nízkych teplôt kvôli umelému zasnežovaniu, bez ktorého už tieto strediská prakticky ani nevedia existovať. Zlá správa je, že už ani tieto základné podmienky nemusia byť každú zimu splnené.

Ako dieťa som sa učil lyžovať v lyžiarskom stredisku Regetovka blízko poľských hraníc na svahu zvanom „H“, na ktorý kvôli jeho náročnosti nechodilo veľa ľudí a bol odkázaný vždy len na prírodný sneh, lebo vlekári neboli kvôli finančným, ale aj technickým podmienkam schopní svah zasnežovať. Som si istý, že posledných desať rokov na ňom nespustili vlek ani raz. Taktiež je stále väčším problémom ísť v okolí Bardejova či Prešova na bežky a zdá sa, že sme si zvykli na to, že Vianoce sú a asi aj budú jednoducho bez snehu.

Len pred pár dňami sme sa s rodinou vybrali do Pienin a keďže sme opúšťali sivý a nezasnežený Prešov, príjemne ma prekvapilo, že už za Lipanmi krajina nabrala zimný ráz a za Hniezdnym to už vyzeralo naozaj výborne. Ani jedno, ani druhé pritom nie je vyššie položené a nebola tam ani nižšia teplota. Je to len viac na sever.

V tejto súvislosti teda bude zaujímavé, no tiež zrejme aj znepokojujúce sledovať,  ako veľmi a ako rýchlo sa bude táto hranica posúvať. A tiež, či s tým v najbližšej dekáde dokážeme niečo urobiť.

Profil autora:

Študoval na Akadémii Umení v Banskej Bystrici, je absolventom Sokratovho inštitútu, spoluzakladal kníhkupectvo Artforum v Banskej Bystrici. V roku 2016 založil a odvtedy aj vedie  Artforum v Prešove. Narodil sa v Michalovciach, vyrastal v Bardejove, momentálne žije v Prešove. Je ženatý, má jednu dcéru.
„Východ je mojím domovom. Mám ho prirodzene rád, no aktívne a vedome sa snažím budovať si voči nemu aj jeden špeciálny druh lásky – byť voči nemu úprimne kritický. Mýtické uctievanie bájneho „Východu“ je dnes nebezpečný trend, ktorý zaváňa rusofilstvom a ktorému sa treba vyhnúť. Ale takisto je potrebné niektorým ľuďom na západe objasniť, že nie sme subsaharská Afrika. Je na to potrebná zmena myslenia. Budem veľmi rád, ak k nej budem môcť prispieť.“
WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner