Na rande s Felixom

Krokom sa posúvam rannou zápchou. Je mi jasné, že na trištvrte na osem to nestíham. „Je mi luto, meskam…“ ťukám do mobilu. Príde odpoveď: „Nevadi. Prvu hodinu zaciname o pol deviatej, je to pre rodicov aj deti prijemnejsie.“ Naozaj, nejdem do obyčajnej školy. Idem do školy, ktorá má síce zatiaľ len päť tried, ale neviem si predstaviť dieťa, ktoré by do nej išlo s nechuťou…

„Hlavný dôvod, prečo sme si vybrali Felixa bol, že sme pre nášho syna hľadali nejakú alternatívu oproti štátnej škole. Zaujalo nás, že matematika je učená Hejného metódou, že k deťom je individuálny prístup. Motiváciou pre nás bolo aj nadšenie a chuť ľudí, ktorí založili Felix. Tiež sme v prvej triede ocenili písanie comenia scriptom (nemuseli sme stráviť úmorné hodiny krasopisom). Celkovo sme po dva a pol roku veľmi spokojní, my aj Riško. (Henrieta L., mama tretiaka)

Felix je čudný

Do budovy s nápisom Felix v bratislavskej Petržalke prichádzam štvrť hodiny pred začiatkom vyučovania. Prekvapí ma ticho. V škole, kam chodia moje deti, je už od rána taký strašný hluk, že som vďačná za nariadenie pre rodičov nevchádzať dnu. Tu sa deti spôsobne premiestňujú zo šatní do tried a tam sa hrajú.

Riaditeľka Majka Boledovičová ma povodí po priestoroch. Každé dieťa pozdraví menom, zatiaľ čo mi ukazuje kluby a triedy a predstavuje maskota – agamu Felixa, o ktorú sa deti starajú. Okolo pol sa dvere tried zatvoria a začne sa vyučovanie. „U nás nezvoní. Ani na začiatku a ani na konci hodín. Učí sa podľa tempa detí,“ vysvetľuje Majka. Keď potrebujú natiahnuť hodinu, natiahnu ju a keď deti nevládzu, príde prestávka.

Felix má päť tried – dve prvácke, dve druhácke a jednu tretiacku. Každá trieda má triedneho, vychovávateľov je pre každý ročník jeden a v čase, keď je v klube najviac detí, prichádzajú ešte dvaja. Škola funguje tretí rok.

Nositeľom koncepcie Felixa je Peter Halák. Založil organizáciu Indícia, ktorá školí a sieťuje učiteľov. On sám učiteľ nie je, ale vzdelávaniu sa roky venuje. Keď jeho dieťa dorástlo do školopovinného veku, počúvol hlasy, ktoré mu roky vraveli – založ si školu, po ktorej snívaš. Spolu s Hankou Gottweisovou, svojou manželkou Radkou, Dávidom Králikom, Mirkou Kiripolskou a Majkou Boledovičovou vytvorili tím a začali myšlienky pretvárať do koncepcie. „Myslím si, že je dobré, keď je veľa rôznych škôl. Neexistuje jedna, ktorá by vyhovovala všetkým,“ vysvetľuje riaditeľka. „O žiadnej škole sa nedá povedať, že je ideálna, jediná dobrá, používa najlepšie metódy.“

Zápis ako hra a s rodičmi

Zopár rodičov detí z Felixa poznám. Vravia, že deti do školy chodia radi, aj preto, že sa na hodinách hrajú. „Nerobíme sem pri zápise výber na základe inteligenčných testov. My nie sme výberová škola, pre nadané alebo výnimočné deti. Pre nás je dôležité, aby rodiča chceli dať deti práve sem. Zápis pozostáva z overovania školskej zrelosti dieťaťa, kolektívnej zrelosti a spôsobilosti – dáme dokopy skupinku detí, aby sme videli, ako sa prejavia v kolektíve. Tu sa prejavia prvky strachu alebo dominancie, ktoré pri individuálnom zápise ujdú,“ popisuje proces Majka.

Nemôže sa pri tomto stať, že dieťa má trému a bočí od iných a to je dôvod na neprijatie? „Na pohovore je vždy detský psychológ, ktorý posúdi, či je to bočenie len z ostychu. Deti dostávajú ďalšie šance na pohovor, ak majú problém. Pri zápise sa hrajú. Neskúšame iba, či vedia kresliť a rátať, na čo sú deti zo škôlok cvičené. Preverujeme, či sú schopné rešpektovať pravidlá, vydržať kým na nich vyjde poradie, počkať na pokyn alebo či idú ako tank. Ďalšia dôležitá časť je rozhovor s rodičmi,“ vysvetľuje Majka. „Počas zápisu nám ide najmä o vyjasnenie toho, čo škola ponúka a aké sú očakávania rodičov – aby sme zistili, či sa stretávame.“

Rodičia sa veľa pýtajú. Učitelia im vysvetľujú metódy výučby, ktoré sú v mnohom iné, než na štandardných školách – škola neučí klasické písmo, ale nespojité písané písmo. Matematika sa vyučuje inak, metóda je založená na dôvere k detskému rozumu. Rodičov v prvom rade žiadajú o dôveru – a aby svojím vzdelávaním doma do procesu nezasahovali.

„Jednou z dôležitých zásad, ktorých sa držíme, že počas hodín sa snažíme deťom neprezrádzať veci – aby na čo najviac toho prišli samé. Nech kolektív príde na riešenie. Keď sa v triede nazbiera 20 detí, každý vie niečo iné a dokopy je to úžasná masa, ktorá vie strašne veľa. A je fajn, keď si to oni navzájom povedia svojím jazykom – to je celkom iné, ako keď učiteľ z pozície svojej autority povie takto to je – tie deti mu všetko uveria. To nie je dobré. Je dobré, aby vedeli byť kritické, vedeli sa pýtať a overovať si, neuverili všetkému,“ popisuje Majka.

Čítanie u prvákov

Hodina v plnom prúde. Sadám si ku skrinke na farebný koberec, tak, aby som nerušila deti, ktoré sedia v kruhu pred učiteľkou. „Pomohli ste niekedy niekomu? Ako?“ pýta sa prvákov Marta. Po jednom deti menom vyvoláva a necháva ich kostrbato rozprávať. Nevstupuje im do viet, dáva im priestor. Jeden z chlapcov nevie obsedieť, dlho mu je. Mrví sa a po chvíľke sa usadí učiteľke v tureckom sede a nechá sa ňou objať. Zahniezdi sa, upokojí a ďalej počúva. Pani učiteľka Marta je pre viacerých rodičov ako dobrá víla.

„Vedeli sme, že náš syn Miško nie je jednoduchá osobnosť a možno nie každý učiteľ s ním bude vychádzať. Preto sme nehľadali školu, ale konkrétneho učiteľa, ktorý bude mať o naše dieťa záujem a uveríme mu, že to zvládne. Ešte pred definitívnym rozhodnutím sme sa stretli s Martou a rozhodnutie bolo na svete. Manželka po stretnutí s ňou žiarila a tešila sa, že Miška bude mať Marta. To, že do školy chodí aj druhý syn Mirko je úplne prirodzené, nič iné ani nebol ochotný pripustiť. Tešil sa na školu už vopred a stále ho to drží. A Miška tiež. Ráno, keď zaparkujem neďaleko školy, obaja vyskočia z auta a šprintujú tam. A tak je to s väčšinou detí.“ (Fero F., otec druháka a prváka)

Príprava na deň sa končí a plynule prechádza do hodiny. Deti prejdú do lavíc, nepravidelne poskladaných po triede. Ich usporiadanie sa často mení, dozvedám sa, aby sa deti naučili pracovať v rôznych polohách a pozíciách.

Na laviciach ležia pomôcky, ktoré som roky nevidela. Plastové čierne tabuľky s riadkami, na ktoré sa pripínajú biele písmenká. Pani učiteľka zadá slabiky, deti ich „píšu“ na tabuľky. Každé svojím tempom. Kto je hotový, tabuľku dvihne. Potom ich spolu čítajú. „LLLLLíííííísssssssss. Mmmmmááááááávvvvvvv.“ Učiteľka stojí uprostred triedy a ukazuje na tabuli. Deti sa zabávajú pri tom, aký hluk narobia. Z plného hrdla spoločne čítajú trojpísmenkové slová.

Všetko je inak

V škole vyučujú všetky predmety ako hocikde inde, je viazaná štátnym vzdelávacím programom. Od prvého ročníka sa deti učia informatiku zameranú najprv na rozvoj algoritmického myslenia. Tiež majú už od prváku angličtinu. Snažia sa učiť blokovo s prvkami vysoko efektívneho učenia.

„V triede sa vytvára bezpečné prostredie a okrem vedomostí budujú aj iné zručnosti – vytrvalosť, znášanlivosť, trpezlivosť, zmysel pre humor, spolupráca… Aktivity sa volia tak, aby dieťa vždy vedelo, akú zručnosť si pri tom posilňuje,“ popisuje riaditeľka Majka metódu, ktorá platí v celom Felixe. Učitelia veľa spájajú – tak, aby dieťa vedelo, že to, že robí isté cvičenie znamená, že súčasne posilní svoju trpezlivosť. Veľa tiež prepájajú v predmetoch – prírodovedu s výtvarnou výchovou, vlastivedu so slovenčinou, hudobnú výchovu so slovenčinou. Deti nie sú fixované na rozvrh a nemenný plán.

Počúvam vysvetľovanie riaditeľky a trochu pochybujem. V čom je toto lepšie ako bezpečie klasických hodín? „Rozvrh máme a do istej miery časy dodržiavame, ale nie ako dogmu. Každé ráno sa v triede koná ranný kruh, kde si deti rozbaľujú mapu mysle a dozvedia sa, čo ich v daný deň čaká. Učiteľka povie, čo približne budú robiť, popíše úlohy, ktoré ich čakajú. A plus mínus to potom dodržia. Voľnosť je nám prirodzená. Koniec koncov, v živote tiež nie je všetko dopredu nalinkované,“ hovorí Majka.

Matematiku považujú za jeden z najlepších konceptov, ktorý využívajú. Používajú učebnice profesora Hejného s metodikou založenou na konštruktivizme. Dieťa si samo vytvára schémy v prostredí, kde sa mu dobre pohybuje. „My deťom nikdy nepovieme, čo je správny výsledok, že niečo takto je a takto sa to robí. Naopak – vytvoríme dostatok priestoru na to, aby si deti našli efektívny spôsob riešenia. Deti niekedy vymyslia veci, ktoré nám ani nenapadnú,“ berie si Majka na pomoc konkrétny príklad.

„Prestúpilo k nám z bežnej školy dievčatko do druhého ročníka. Robili sme práve stavby z kociek. Potrebovala som jej vysvetliť, čo považujeme za podlažie stavby. Vysvetľovala som, dookola, ale stále nechápala. Až sa prihlásila spolužiačka Dáška – Majka, ja jej to vysvetlím – to je také, že už tam nemáš žiadnu inú kocku. A to dievčatko okamžite pochopilo. Pre mňa nezmyselné vysvetlenie, nikdy by som to takto nepovedala. Ale deti hovoria jazykom, ktorému rozumejú. Nie ja to mám zhrnúť, oni si vystačia sami, len im treba nechať priestor.“

A čo ak raz pôjdu do inej školy?

Testy hovoria jasne – žiaci z Felixa vedia to isté, čo ich vrstovníci. Majka sa opiera o dáta: „Len sú možno pomalší, lebo ich neučíme naspamäť a nechávame ich používať pomôcky – sčítavací alebo krokovací pás, sčítavaciu tabuľku. Ak cieľom príkladu nie je sčítanie vysokých čísel, nepotrebujem, aby tým márnil čas. To vyskúšame inak a inokedy. Nebránime deťom používať ruky, kocky, počítadlá, fazuľky, ak chcú. Niekedy im teda odpoveď trvá dlhšie, ale veciam naozaj rozumejú. Raz za čas dostanú štandardnú písomku, aby sme videli, ako si poradia a nemajú s tým žiadny problém. Sú totiž za každých okolností zvyknutí pustiť sa do riešenia. Nemôže sa stať, že si povedia – takýto príklad som ešte nevidel. Dostanú zadanie a je im prirodzené s ním hneď niečo robiť.“

Váham, či sa pri skupinových riešeniach a poradách nemôže stať, že niekto exceluje a iný sa vezie. Majka ma však vyvedie z omylu. Deti sprvu na úlohách pracujú individuálne a až vo chvíli, keď nevedia ďalej vedia, že si môžu vypýtať pomoc od spolužiaka. Učiteľ všetkým rovnako zadá prácu a deti idú svojím tempom. Keď sa zaseknú, odídu v triede na koberec. Tam sa zíde hlúčik, ku ktorému podíde učiteľ a pokračuje s nimi ich tempom. Alebo príde spolužiak a vysvetlí im, čo potrebujú. Navzájom si aj úlohy kontrolujú.

„Ak má niekto niečo inak, začnú sa hádať – prečo je to tak. Vydiskutujú si a vysvetlia, kto má pravdu. Nie ja ako učiteľ poviem, čo je zle. Vzniká tak veľa priestoru na to, že sa môžem venovať žiakom, ktorí sú pozadu – a iní sa zatiaľ učia. Najprv radili – sem napíš trojku. Teraz sú perfektní – no a čo myslíš, aké číslo by sem malo ísť? Pýtajú sa, neradia priamočiaro, argumentujú,“ vysvetľuje Majka.

Fascinuje ma, s akou istotou popisuje niečo, čo si ako rodič detí z bežnej školy ťažko predstavujem. Ale vravím si, že na to niečo je. Napríklad na tom, že žiadna známka nie je strašiak. Majka: „Dôležité je, aby každé dieťa zažilo úspech na tej svojej úrovni, kde je. U nás ani ten najslabší žiak z matematiky nepovie, že ju nemá rád. On si ráta veci na svojej úrovni a zažíva úspech, že úlohu vyrieši. A iný zas zvládne ťažšiu.“

Ale čo slovenčina? Tam gramatika nepustí, nedá sa neopraviť nesprávne čítanie a jazyk nemožno objavovať skúšaním. Majka vysvetľuje: „Vybrané slová sú dôležité, ale neviem, či je najlepšie učiť sa ich naspamäť. Aj tak si ich pri každom použití všetky nevymenujeme, tak to predsa nefunguje. My si myslíme, že dieťa by sa malo stretnúť s vybranými slovami čo najväčším počtom zmyslov. U nás ich vidia napísané, kreslia ich, počúvajú ich a spievajú v pesničkách, dramatizujú vybrané slová tvoria príbehy. Tak si ich zapamätajú a naučia používať.“

Nie je to celé pokus?

Vravia, že deti sa doma už nemajú učiť zo školských učebníc. Nie s rodičmi, po šiestich – siedmich hodinách strávených v škole. S rodičmi majú robiť iné veci. A ďalej: Čo môže urobiť dieťa nech nerobí učiteľ. Uč sa skúšaním. Poraď sa spolužiakom. Rozprávaj. A princípov je oveľa viac. Felix si vo svojej výučbe berie z rôznych metód. Nie je to montessori pedagogika, ani waldorf, ani čistý konštruktivizmus. Snažia sa rešpektovať potreby každého žiaka a inšpirujú sa od iných.

„Vieme, že to nie je vhodné pre všetky deti. Niektoré potrebujú prísny režim, iné ako motiváciu známky, odmeny a trest. A niekedy aj pre rodičov je klasika istotou a zmenu iniciujú. Máme preto aj fluktuáciu – nie veľkú, ale je. Ak to niekomu nesadne, je dobré, ak zmení školu. Mrzí ma, ak nedokážeme vyhovieť každému, ale zároveň sami iniciujeme zmenu, ak vidíme, že veci nefungujú,“ priznáva riaditeľka realisticky.

Deti v tejto škole nemajú ani známky ako ostatné. Rodičia môžu hocikedy prísť na vyučovanie a vidieť, ako ich dieťa pracuje. Žiacka knižka je len internetová a žiakov hodnotia slovne. Nie však jedným slovom, dvakrát ročne dostávajú žiaci stranu alebo dve popisu toho, čo vedia z ktorého predmetu. Čo je dieťaťu jasné, kde má rezervy, kam sa môže posunúť, kde je priestor na zlepšenie. Plus je tam informácia o tom, ako je dieťa sociálne v predmete zaangažované – čo ho baví, či pomáha ostatným alebo radšej pracuje samo, či je aktívne.

Veľký odsek tvoria sociálne a osobnostné zručnosti – rozprávanie o tom, ako sa dieťa správa. „Nehodnotíme len vedomosť. Pre nás je dôležitý aj pokrok, ktorý dieťa robí. Ak mal niekto v diktáte 15 chýb a potom zrazu začal mať 8, stále je to “na päťku,” ale je to fantastický pokrok, chýb je o polovicu menej. Hodnotíme aktivitu, argumentačné schopnosti, aktívne počúvanie. Hodnotenie nie je len obsah poznatkov, ale komplexná sústava mnohých vecí. A je úplne v poriadku, ak má dieťa dvojku alebo trojku. V niečom inom je lepšie,“ dozvedám sa.

Felix nie je škola ako iné a nie je pre každého. Neboja sa otázok. Nepoznajú skratkovité riešenia. Nechávajú deti meniť sa na objaviteľov a samých seba občas spochybňujú. Sama by som možno patrila medzi váhavých rodičov. Ale jedno viem isto – moje deti, a zďaleka nie len ony, by tu boli spokojné a šťastné.

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!