Príbeh Učiteľa Slovenska 2019 Petra Palla, ktorý druhákov na ceste za Jankom Hraškom naučil písmeno „a“, aj GPS súradnice.
Stojím pred dverami druhákov na Základnej škole Rudolfa Dilonga v Trstenej. Ich učiteľ Peter Pallo je už asi minútu v triede. Poveril ma bojovou úlohou. V ruke mám obálku a v nej kus suchej salámy. Mám zaklopať na dvere a povedať žiakom, že tento balík im posielajú rodičia Janka Hraška.
Je to súčasť hry. Druháci minulú hodinu v učebnici zistili, že Janko Hraško nepozná písmeno „a“. Kvôli tomu si myslel, že jeho rodičia mu posielajú slamu, hoci to bola saláma.
Druháci práve začínajú vyučovanie. Učiteľ sa ich pýta, aký mali víkend a volá ich zvítať sa. Každý si môže formu vybrať podľa plagátu, ktorý visí na stene. Niekto si s učiteľom tľapne, ale väčšina sa chce objať. Do toho sa v triede jeden cez druhý ozývajú zážitky z víkendu.
Peter Pallo si sadá do kresla vzadu v triede a deti ho obstupujú. Žiadne povinné sedenie v lavici a ruky za chrbát, ako nám to voľakedy zvykli kázať učitelia. „Radary na mňa!“ učiteľ si robí v triede poriadok. „Kto ešte nemá signál?“ Chytajú sa aj poslední, ktorí boli mysľou možno ešte pri zážitkoch z víkendu.
Nemáte čas čítať? Reportáž načítala skvelá Táňa Paufhofová. Vypočujte si ju v podobe podcastu.
Vraciame sa k obálke od Hraškovcov. Ak chcú žiaci Janka Hraška písmeno „a“ naučiť, musia ho najprv nájsť. „Ako nájdeme Janka Hraška?“ Banálna otázka.
„Pán učiteľ, my ho môžeme nájsť pomocou QR kódu!“ To ma prekvapilo.
„Pán učiteľ, kúpime hrach a tam bude!“
Pomerne užitočné a inovatívne nápady. Ukázalo sa ale, že s hľadaním Janka Hraška deťom pomôžu jeho rodičia. V obálke poslali úlohu, ktorá ich dovedie na správnu adresu. Zisťovať ju budú v štyroch tímoch. „Nie je to súťaž, je to spolupráca. Keď budete vyfarbovať spoločne, pôjde vám to rýchlejšie,“ upozorňuje svojich žiakov Peter Pallo a preskupuje niektorých jednotlivcov z tímu do tímu. Neskôr mi vysvetľuje, ktorý žiak má s čím problém, preto ho zaradil inde, aby sa vzájomne ťahali.
Zadanie čítajú nahlas. Každý niekoľko viet. Hádžu sa na koberec a na kolenách rátajú príklady v hlavolame, aby vedeli, ako správne vyfarbiť obrázok, ktorý im ukáže ďalšiu indíciu.
Máme čas obzrieť sa po triede. Všade sú funkčné hračky, ďalekohľad, klávesy a veľké nákresy domov. „Na týchto domoch sa deti učia hospodáriť. Za niektoré úlohy dostávajú hviezdičky ako kredit, za ktorý nakupujú vybavenie domu. Môžu si kúpiť vaňu, sedačku, telku alebo x-box a tak ďalej. Postupne ich učím, že ak má niekto x-box, ale nemá sa kde umyť, bude sa mu v dome žiť ťažko a nemôže nás ani pozvať na návštevu,“ ukazuje Peter Pallo.
S deťmi začal pracovať už keď mal 14 rokov ako animátor. Teraz so žiakmi nacvičuje divadlo, točí filmy, učí ich tancovať a organizuje spevácku súťaž aj súťaž v programovaní. Divadlo chystajú na Vianoce. Na spevácku súťaž DilongStar chodia dokonca žiaci z Česka, Poľska aj Maďarska. Na tento rok sa škole nepodarilo vybaviť podporu z Vyšegradského fondu. Súťaž však za posledných 15 ročníkov nabrala taký cveng, že bez dotácie ju škola nie je schopná zorganizovať z vlastného rozpočtu.
S filmami sú žiaci úspešní v súťaži Slovenský detský Oskar. V roku 2013 získali Oskarov rovno troch. Za film Každý sme iný, ktorý venovali rómskej problematike. „Na Orave nie je veľa Rómov, deti s nimi nemajú skúsenosti. Film sme preto točili v osade, čo bolo pre ne nepoznané prostredie, no aspoň videli, ako naozaj žijú a stratili predsudky. Točili sme filmy aj o ekologických stopách alebo o vzťahu s mamou.“
Žiaci začínajú vybiehať z triedy. Hlavolam ich doviedol k tomu, aby si zapli tablety a v online zošitoch našli ďalšie inštrukcie. „Máme ísť za školníkom!“ Takéto riešenie však nedávalo zmysel ani Petrovi Pallovi, ktorý úlohy zostavoval. Až neskôr počas vyučovania sme prišli na to, ako zafungovala detská kreativita.
Úlohy pripravuje Peter po večeroch. „Až keď rodina zaspí, to je moja zásada.“ Jeho žena je učiteľka tiež a funguje podobne. Keď nastupovali do školy ich deti – dvojčatá, plán bol jasný: „Že ich budem učiť ja. Nad iným sme ani nepremýšľali.“
A začal tak trochu matrix. V škole mu vlastné deti vykali a oslovovali ho „pán učiteľ“. Písomky opravoval tak, že nevidel na mená a úlohy chystal rovnako, ako predtým aj potom – po nociach. „Fungovalo to tak od prvého dňa a nikdy sa nestalo, že by mi v škole povedali oci,“spomína Peter spätne. Matrix pokračoval aj mimo školy. „Po škole nastúpili do auta a ja som sa ich pýtal, ako bolo na vyučovaní. Dvojičky mi rozprávali, čo s nimi robil pán učiteľ. Často som sa od nich dozvedel, že aktivita, o ktorej som si ja myslel, že bola pútavá a zábavná, bola v skutočnosti pre ne nudná a vôbec sa nenaučili to, čo som tým sledoval. Bola to perfektná spätná väzba.“
„Radar na mňa!“ zahlási opäť Peter a druháci sa zbiehajú v triede do lavíc. Musia vyplniť ešte jedno pravopisné cvičenie, aby získali posledné informácie, čo ďalej na ceste za Jankom Hraškom. Cvičenie svieti na interaktívnej tabuli. Druháci dopĺňajú písmená „a“ a v tabletoch sa im cvičenie synchronizuje s tým, ako ho vypĺňajú na tabuli. Peter Pallo takto zapája do vyučovania aj deti, ktoré sú doma choré. Na tablete môžu hodinu sledovať online aj z postele.
Interaktívna tabuľa navyše druhákov baví, chcú k nej ísť všetci a žalujú, ak niekto bol už dvakrát a na ďalšieho rad nevyšiel. Z minulosti si pamätáme skôr atmosféru, keď sa žiaci tvárili neviditeľní, len aby nemuseli ísť k tabuli.
Peter sa snaží využiť techniku a tablety pri každej aktivite. Musí to však mať hranice, aby deti nepozerali na monitory stále. Aj pri Jankovi Hraškovi sa k tabletom dostali až v nejakom bode riešenia úloh. Tablety zavádza aj preto, aby mali malí školáci zručnosti v tejto oblasti automaticky zvládnuté už po prvých ročníkoch. Napokon v dnešnej dobe to je neoddeliteľná súťaž dennodenných činností. A okrem iného to deťom spestruje výučbu a zefektívňuje aj ich pracovné tempo na hodinách.
„Učiť s takýmto projektovým nasadením nie je reálne každý deň. Stojí to veľa úsilia a zas deti by boli premotivované a nerozpoznali by, aké výhody môže takéto zábavne učenie prinášať. Preto sa v triede stretávame aj s bežným vyučovaním.“
Zrazu sa v triede ozve: „Vonku je žeriav!“ Okamžite sa celá trieda nahrnie k oknám. Zvedaví sme aj my. Pod oknami nákladné auto odváža kontajner s nadrozmerným odpadom. Pre druhákov je to hotová párty. Každý k tomu má čo povedať a učiteľ ich necháva pri oknách, aby si stroje mohli obzrieť.
Potom povie nahlas: „Reštauračný režim!“ Vôbec neviem, čo to má znamenať, ale deti idú na miesta a venujú sa úlohám. Pýtam sa jedného druháka, čo je to reštauračný režim. „Je to ako keď sme v reštaurácii, potichu.“
Z radu vyriešených úloh napokon zistili, že majú ísť niekam do vyhne za kováčom. A to môže byť problém. „Čo je vyhňa?“ pýta sa učiteľ. „Že sa niečomu vyhneme,“ skúša jeden zo žiakov. „Mesto Vyhňa,“ druhý typ tiež nebol správny. Spomeniem si na začiatok hodiny, keď prvý nápad, ako nájsť Janka Hraška, bolo cez QR kód.
Aby druháci pochopili, čo je vyhňa a ako pracoval kováč, púšťa im Peter Pallo na tabuli video. Vysvitne, že niektorí chceli ísť pri riešení úlohy za školníkom, lebo si ho stotožnili s prácou kováča. „Áno, aj školník má svoju dielňu,“ smeje sa Peter Pallo.
Za posledné dve hodiny si druháci precvičili čítanie, rátanie príkladov, logické myslenie pri riešení hlavolamu, naučili sa, čo je vyhňa a čo znamenalo byť kováčom. Ide sa ďalej. Na svojich tabletoch sa dopracovali k presnej adrese v Trstenej, na ktorej by mali nájsť starú vyhňu a v nej aj Janka Hraška, pre ktorého majú salámu z balíku od rodičov. Zdá sa, že cieľ je na dosah. Opak je pravdou. „Prečítajte mi tú presnú adresu,“ zadáva učiteľ. Prvé dievča začína čítať: „Microsoft…“ Ďalší číta číslice súradníc, ktoré sa pri adrese v tablete uvádzajú tiež.
Úkon, ktorý dospelí ľudia robia aj niekoľkokrát za deň. Zadať adresu do GPS. S absolútnou automatikou. Za pár sekúnd. Deti objavujú krok za krokom. V druhej triede sa s učiteľom práve naučili niečo, čo im bude raz denno-denne uľahčovať životy a čo sa im môže vskutku zísť, ak sa aj v tomto veku niekde stratia.
Pred nami je asi osemminútová prechádzka po Trstenej k starej vyhni. Vonku mrholí, ale decká si obliekajú bundy, naťahujú kapucne a vyrážajú na cestu. „Trochu dažďa im neuškodí.“
Vedie vždy ten, kto má v rukách tablet a nasleduje modrú šípku na mape. Situácia sa opakuje – tablet chce mať každý, takže aby neboli hádky, musí sa vytvoriť disciplinovaný rad. Z obchodíku na ulici kýva dieťaťu v skupine rodič. Iná druháčka zas ukazuje, že tu býva.
Nakoniec sme dorazili k vyhni. Janko Hraško tam ale samozrejme nebol. V napätí sme očakávali, ako to učiteľ deťom vysvetlí. „Janko Hraško išiel pracovať na pole tak, ako to je aj v rozprávke. Ďakuje vám, že ste ho naučili písmenko „a“ a má pre vás ešte jednu úlohu. Keďže on existuje iba v rozprávke, chcel by byť aj v skutočnom živote a potešil by sa, keby ste ho vyrobili. Z hrášku.“
Druháci túto hru prijali. Jankovi Hraškovi nechali za oknom salámu a vo vyhni si každý ešte vyskúšal tĺcť kováčskym kladivom. Popri slovenčine, matematike, logike či geografii, sa naučili aj niečo z histórie a mali trochu telesnej.
Po návrate do triedy sa ozve harmonika. Učiteľ Peter Pallo s nástrojom začína spievať, druháci sa pridávajú. „Choreografia na zahriatie po upršanej prechádzke,“ žmurká na mňa učiteľ.
Tento príbeh sme napísali vďaka podpore Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis v rámci série reportáží o inšpiratívnych učiteľoch a učiteľkách s názvom Ako sa učí Slovensko?
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Pôsobila ako redaktorka Investigatívneho centra Jána Kuciaka. Pracuje tiež na investigatívnej relácii Cez čiaru, ktorú spustila Nadácia Zastavme korupciu. Predtým pripravovala spravodajstvo v RTVS. Počas štúdia žurnalistiky na Univerzite Komenského a po jeho ukončení pracovala ako videoreportérka v denníku SME. Pochádza z Trenčína.
