Digitálne technológie sú všade okolo nás a my musíme byť pripravení na ich správne a tvorivé využívanie, hovorí profesor IVAN KALAŠ, ktorý vytvoril nový prístup k vyučovaniu informatiky s robotom Emilom. Prečo by sa deti nemali na informatike len učiť pracovať s programami a ako v nich podnietiť informatické myslenie? Prečítajte si v rozhovore.
Ako sa dnes deti v škole učia „počítače“?
„Počítače“ sa učia tak, že s nimi pracujú. Učia sa ich používať. My však chceme, aby sa učili informatiku, nie „počítače“. Majú sa učiť informaticky myslieť, plánovať postupnosť krokov, premýšľať o riešení problému a jeho vyjadrení, analyzovať.
A deje sa to?
Skôr nie ako áno. Napriek tomu, že takmer všade na svete je informatika povinným predmetom už od prvého stupňa, chýbajú nám kvalitné nástroje na jej vyučovanie.
Najďalej je asi Anglicko. Učitelia si sami hľadajú materiály na internete a pripravujú si akúsi koláž obsahu na svoje hodiny. Niekedy na internete nájdu niečo naozaj kvalitné, inokedy nie, ibaže takto postaveným hodinám chýba ucelená koncepcia. Viete si predstaviť, že by sme takéto niečo tolerovali napríklad na matematike? Že by sme nevedeli, kedy sa máme učiť sčítanie, kedy násobilku a kedy zlomky?
Prečo je to tak?
Informatika je v porovnaní napríklad s matematikou mladý predmet. Matematika sa do tejto podoby – kým sme poznali presnú gradáciu, kedy sa čo učiť – formovala stáročia. My však teraz toľko času nemáme, pretože digitálne technológie sú všade okolo nás a my musíme byť pripravení na ich správne a tvorivé využívanie. Máme už definované vzdelávacie ciele, no potichu akceptujeme, že sa nenapĺňajú. Plytváme vlastnou energiou a energiou našich žiakov.
Pani učiteľky na prvom stupni štandardne učia skoro všetky predmety. Neviem si predstaviť, aby koncepčne učili programovanie. Je ten stav teraz taký zlý aj preto, že školy nevedia na túto situáciu reagovať?
Školy by som z tohto stavu rozhodne neobviňoval, nikto im nepomáha. Ani pri iných predmetoch sme nechceli od škôl, aby sa o ne postarali samé. Dostávajú patričné vzdelanie, učebné pomôcky, metodické materiály. A toto im musíme vedieť dať aj na informatiku. A na prvom stupni tak, aby informatiku a programovanie chceli a zvládli učiť, aby jej uverili.
Pamätám si na moje hodiny programovania. Základy programovacieho jazyka, jednoduché príkazy… Nikdy mi to na nič nebolo.
Pri počítačoch musíme rozlíšiť tri roviny – počítačovú gramotnosť, ich využívanie v iných predmetoch a skutočné informatické myslenie.
Počítačová gramotnosť znamená, že žiaci vedia napísať text či urobiť prezentáciu. Rozhodne to však na prvom stupni nemajú robiť v programoch ako Word či PowerPoint. Tie sú určené pre dospelých, celkom určite nie sú vhodné pre malých. Využívanie v iných predmetoch by malo vyzerať tak, že na výtvarnej si popri pastelkách a štetci vyskúšame aj maľovanie priamo v počítači, že na hudobnej výchove zistíme, ako sa dá pomocou počítača komponovať hudba… Že sa učíme objavovať výtvarno a hudobno a ďalšie smery v poznávaní aj pomocou nových nástrojov. Toto sa stále v školách dostatočne neuchytilo. No a nás momentálne najviac zamestnáva tá tretia rovina, teda ako správne už od prvého stupňa učiť riešiť problémy informatickým spôsobom.
Je to niečo, čo by sa mali učiť všetky deti?
Áno, v 21. storočí je to veľmi dôležitá kompetencia – z viacerých dôvodov. Sme obklopení digitálnymi zariadeniami, s ktorými chceme vedieť komunikovať a riadiť ich. To dokážeme omnoho lepšie aj vďaka informatickým vedomostiam. Cieľom nie je skončiť školu a byť programátor. Skôr ide o to, aby sa človek vďaka takémuto spôsobu uvažovania vedel na problémy pozrieť aj inými očami, aby dokázal skúmať svet a riešiť problémy inak, cez svoju „informatickú zvedavosť“. Aby dokázal skúmať. Informatiku s Emilom tvoríme tak, aby bola užitočná pre každé dievča a každého chlapca v triede, nie len pre pár talentov či zapálených počítačových kúzelníkov.
Viete nám povedať príklad úlohy z Informatiky s Emilom?
Dostaneme napríklad zadanie – pozbierajte spolu s robotom Emilom do krabice 1,50 €. Emil, naša počítačová postavička, žije na obrazovke na ploche políčok, na ktorých sú napr. v tejto situácii rozmiestnené mince. Musíme pre neho naplánovať cestu, všimnúť si, aké má na ceste prekážky, kam sa dostať vie a kam nie, v akom poradí dokáže zbierať mince a pod. Zároveň však uvažujeme – dá sa to urobiť viacerými spôsobmi? Aké rôzne riešenia vieme nájsť? Môžeme využiť rôzne mince a predsa z nich poskladať rovnakú sumu? V tom sa podobáme modernej školskej matematike. V matematike však dávame dôraz na vyriešenie úlohy a v informatike skôr na spôsob, ako vyjadríme plán na jej vyriešenie. Rozvíjame teda aj informatické poznanie, ale tiež systematický prístup, plánovanie a abstraktné myslenie, vytrvalosť, schopnosť hľadať riešenia a nevzdávať sa.
Rodičom sa zdá, že deti obklopené digitálnymi technológiami ľahko strácajú sústredenie. Je to naozaj tak?
Digitálne technológie sú obviňované zo všetkého možného. Ony však deťom neubližujú. Ubližujeme im my, rodičia. Stačí si ísť sadnúť do detského parku a pozorovať rodičov. Čo robia? Hrajú sa s mobilnými telefónmi. A potom hovoríme, že deti sú závislé na technológiách. Deti však len vnímajú a kopírujú život okolo seba. Takže nie digitálne technológie, ale životný štýl, aký žijeme, vedie k rôznym rizikám. Podnetné a zdravé detstvo našich malých máme v rukách najmä my rodičia. Či budú hrať futbal, čítať knihy alebo sa hrať s počítačom… Všetko z toho je v poriadku, pokým dokážeme udržiavať zdravú rovnováhu.
Pri Informatike s Emilom sa opierate o výskumy. Začalo sa to nimi?
Odborne sa takýto postup nazýva výskum vývojom. Je to moderná metóda tvorby a rozširovania nášho vedeckého poznania. Funguje tak, že niečo vymyslíme, prídeme s tým do školy a poprosíme žiakov a ich učiteľov o pomoc – aby nám povedali, či sme ich zaujali. Dáme im pripravené problémy, ktoré majú riešiť, pozorujeme ich pri tom, rozprávame sa s nimi. A vidíme, čo nefunguje, čomu nerozumejú, kde nevedia, čo majú robiť. Vrátime sa späť na fakultu, analyzujeme výsledky a vyvíjame ďalej. A toto robíme povedzme rok, týždeň čo týždeň. Informatika s Emilom – to sú už teraz stovky a stovky hodín práce nad každou drobnosťou. Chodíme, pozorujeme, meníme… a zrazu v jednej chvíli začneme mať pocit, že veci fungujú, žiaci sa učia a majú radosť, sú zaujatí a primerane zaťažení.
Skúšali ste to na troch školách. Ste s testovaním hotoví?
Sme hotoví s vývojom pre tretiakov. Máme programovacie prostredie a pracovný zošit pre žiakov, ďalej metodické materiály pre učiteľov, a tiež vzdelávanie, ako s touto novou metódou vyučovania informatiky pracovať. S Emilom už pracuje viac ako 90 škôl po celom Slovensku. Učiteľom na prvom stupni úprimne hovoríme, že od nich neočakávame žiadne predchádzajúce informatické vzdelanie. To, čo chceme robiť s tretiakmi a štvrtákmi, nie je zložité samotným informatickým obsahom, ale metodikou a didaktikou. Napríklad tým, ako organizovať vyučovaciu hodinu, aké postupy používať, o čom diskutovať, ako hodnotiť žiakov a podobne. Teraz pripravujeme a overujeme vzdelávací obsah pre štvrtý ročník, ktorý bude hotový na jeseň. A pripravujeme aj materiály pre prvákov, druhákov, a dokonca aj pre materské školy.
Programovanie v škôlke?
Rozumiem vášmu prekvapeniu. Keď sa opýtate rodiča, či chce, aby jeho dieťa programovalo v materskej škole, začuduje sa. Programovanie však môže napr. znamenať, že plánujeme vystúpenie šaša v cirkuse. Stojíme s piatimi deťmi pred interaktívnou tabuľou a zabávame sa vymýšľaním, čo bude mať šašo oblečené a aké prvky použije vo svojom vystúpení. Ani učiteľka a ani deti si často neuvedomujú, že sa spolu „učia“ informatiku. Z nášho pohľadu sa rozprávajú, spolupracujú, plánujú, vykonávajú, dávajú si navzájom príkazy a rozvíjajú si logické myslenie – učia sa. Z ich pohľadu sa hrajú, skáču, rozprávajú a smejú. Ale riešia a získavajú prvé skúsenosti. A tak by to malo byť.
V súčasnosti sa veľa hovorí o tom, že by sa školy mali viac venovať tzv. mäkkým zručnostiam. Dá sa to aj na informatike?
Dá sa to na každom jednom predmete. Na našej informatike napríklad žiak nikdy nepracuje s počítačom sám. Vždy pracujú minimálne vo dvojiciach, veľmi často aj celá trieda spolu. Je to zámer – dvojica spolu diskutuje a objavuje, podporuje sa, a napokon sa as musí zhodnúť na spoločnom riešení. Musia argumentovať, robiť kompromisy, prezentovať svoje názory či objaviť, že sa v niečom mýlili.
Ako by to vyzeralo napríklad pri tejto úlohe? (Pozeráme sa na obrázok s dvadsiatimi políčkami, v ktorých je vpísaných niekoľko písmen – R,D,H,I,O,A,M. Úloha pre deti znie: ktoré dobré slová dokážete s Emilom pozbierať?)
Pri tejto úlohe sa žiaci vždy najprv pýtajú, čo sú to dobré slová. A my im navrhneme, aby sme sa na tom dohodli všetci spolu. Začnú padať prvé návrhy. Napríklad, že by to mali byť slová slušné alebo že by mali byť spisovné. Niekedy sa dohodneme, že môžu byť aj anglické či maďarské. Deti sa cítia dôležito, že si sami určujú pravidlá. Je to úplne iné ako keď im dáte priamo zadanie, do ktorého nemôžu zasahovať. Chápu, že môžu ovplyvniť hodinu, cítia zodpovednosť a robia rozhodnutia. A tiež vidia, že niektoré úlohy nemajú riešenie alebo majú veľa riešení… A sú aj také, ktoré majú – úmyselne – nejasné alebo neúplné zadanie.
Viete porovnať žiakov, ktorí sa učia programovať takto, s tými, ktorí sa programovanie buď neučili, alebo sa ho učili inak?
Presne to sme robili dva roky v Anglicku. Pripravovali sme tam vzdelávací obsah z programovania pre piatakov a šiestakov. A na záver projektu chcela vláda, ktorá školy financuje, práve takéto porovnanie, chcela odmerať výsledok. Úprimne povedané, nie je to jednoduché a ešte s takýmito výskumami nie je dosť skúseností. Sú totiž zručnosti, ktoré viete otestovať a zmerať ľahko – áno, kto sa neučil programovať, v takomto meraní určite dopadne horšie. Ale to nestačí. Musíme porovnávať aj menej hmatateľné veci – napríklad vzťah k učeniu sa či odhodlanosť a vytrvalosť, s akou žiaci riešia problémy, ich systematický prístup a schopnosť zovšeobecniť novú skúsenosť a preniesť ju do riešenia iného problému… Treba pozorovať žiakov a sledovať, či a ako sa rozvíja ich potenciál. A zvyčajne vidím, že sa tešia zo svojej práce, že riešia ťažké problémy, že spolu komunikujú a majú chuť zotrvať pri hľadaní riešenia, až kým ho nenájdu. Aj keď je už dávno po zvonení. Aj to je súčasť komplexného porovnania.
Pripomína mi to princípy Hejného matematiky. Na chyby prichádzame my sami. Rovnako aj na to, prečo sa stali. Správne riešenie vzniká z diskusie.
Nie je to náhoda, s profesorom Hejným sa stretávame, sme jeho bývalí študenti. No vo vyučovaní informatiky nikto vo svete doposiaľ nevedel, ako postupovať takýmto štýlom. Teraz sme urobili veľký posun, myslím si. Veľký krok správnym smerom. Učiteľ nikdy neprezrádza poznatok, len podporuje a riadi proces jeho postupného objavovania. Ak žiaci „uviaznu“ v probléme, učiteľ sa ich iba pýta, navádza ich a inšpiruje.
Pripadá mi to viac ako učenie sa životným zručnostiam než ako programovanie.
Ak vám to tak pripadá, som veľmi rád. Ide nám o žiaka, jeho celostný rozvoj. Ak dokáže vyriešiť naše úlohy, veľa sa pri tom učí z informatiky. Ale úlohy staviame tak, aby spájali poznatky z rôznych predmetov – učia sa tak nielen informatiku, ale aj matematiku, finančnú gramotnosť či čítanie s porozumením. A rôzne dôležité zručnosti pre život.
Ak by sme boli v ideálnom svete a učitelia by takto učili aj ostatné predmety, bola by to zábava. No na slovenčine si tento prístup predstaviť neviem.
Učiteľka na prvom stupni učí celú triedu všetko alebo skoro všetko. Ak sa nám ju podarí získať pre tento prístup v informatike, určite ju to ovplyvní a začne uvažovať, či musí na inej hodine za každú cenu žiakovi povedať, že má niekde chybu. Možno začne premýšľať o inom metodickom prístupe. Všetky predmety sa dajú učiť vzrušujúco.
Na Slovensku je asi 1800 škôl. Rátate so spoluprácou s politikmi, aby táto metóda pomohla čo najviac deťom?
Celý môj pracovný život sme sa snažili spolupracovať s Ministerstvom školstva. No nefunguje to správne. Napríklad, všetci hovoria o tom, aká je školská informatika dôležitá, ale na ministerstve nemá školskú informatiku na starosti nikto. Existuje odbor informatizácie, lenže ten má na starosti najmä techniku a internet na školách. A káble. Ďalej máme Štátny pedagogický ústav, kde informatiku nemá na starosti tiež nikto, možno iba formálne. Ani na Národnom ústave certifikovaných meraní vzdelávania. Treba postaviť tímy ľudí – metodikov, didaktikov, výskumníkov. A nejde o veľké peniaze. Treba len vôľu.
Idete na to teda zdola.
Presne tak. Rodičia sa pýtajú, prečo majú za Emila platiť – musia ho totiž svojim deťom do školy kúpiť. A ja sa pýtam to isté. Som rodič, platím dane a moja škola má právo rozhodnúť sa, aké učebnice deti budú mať. Treba dať peniaze škole, nech sa rozhodne sama. Tak, ako ostatné predmety, aj informatika má právo mať učebnice či pracovné zošity. Také, ktoré spĺňajú predstavu štátu o kvalite informatického vzdelávania. Len sa bojím, že žiadnu nemá.
My teraz prichádzame s novou metódou, ktorá funguje, a pokúšame sa pre ňu zapáliť školy. A tak je to správne. Tieto školy si medzi sebou povedia, čo sa im páči. Je to náročné, ale zatiaľ mám z toho veľkú radosť.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.
