Aj deti šéfa Inštitútu vzdelávacej politiky MICHALA REHÚŠA sa pýtajú, čo sa to vlastne učia a načo im to bude. Na odštartovanie reformy školstva je podľa neho okrem politickej vôle treba aj peniaze, tie však je ťažké dostať. Čím sa podľa neho môže ministerstvo školstva pochváliť a ako vníma stav dnešného školstva? Čítajte v rozhovore.
Prečo sme na tento rozhovor čakali päť týždňov a ministerstvo školstva sa vôbec rozhodlo, či ho môžeš poskytnúť?
Podľa informácií, ktoré mám, sa čakalo na komunikačný manuál pre verejné vystúpenia.
Rozhovor s riaditeľom IVP som vnímal ako niečo, čím sa ministerstvo môže pochváliť. Analýzy, ktoré robíte sú na profesionálnej úrovni. My sme však o túto možnosť bojovali niekoľko týždňov.
Myslím si, že zo strany ministerstva ide o akúsi opatrnosť a citlivosť na to, ako sa vecí komunikujú.
Má sa ministerstvo čím pochváliť?
Sú rozbehnuté procesy a máme aj výsledky, ktoré sú pozitívne. Pre mňa je to najmä spustenie procesu na povinné predškolské vzdelávanie detí od 5 rokov a zvyšovanie platov mladých učiteľov, ktoré, verím, sfinalizujeme v najbližšom období. Toto sú určite pozitíva.
Rozhovor robíme práve v čase písomných maturít. Váš inštitút vypracoval aj štúdiu „Encyklopedizmus náš každodenný“, kde kritizujete testovanie encyklopedických vedomostí. Ako hodnotíš tohtoročné písomné maturity?
Myslím, že je to skôr veľká systémová otázka, ako by mal vyzerať obsah vzdelávania. Od toho sa následne odvíjajú aj testovania a maturity. Maturity zo slovenského jazyka sú pomerne extrémny prípad, kde na niektorých odpovediach sa nevedeli zhodnúť ani samotní učitelia a odborníci. Moja manželka je vysokoškolská učiteľka slovenčiny a literatúry a jej reflexia na maturity bola taká, že niektoré otázky boli položené veľmi nešťastne a nemali jednoznačnú správnu odpoveď.
Môžeme sa pozrieť napríklad na túto otázku zo slovenského jazyka. Vedel by si odpovedať na túto otázku:
V ktorej možnosti sa nachádza jednočlenná veta?
(A) Ty mňa?
(B) Chceš doniesť.
(C) Budem chovať.
(D) Matička Kristova!
Podľa toho, čo som pozeral kľúč správnych odpovedí, veľa závisí od kontextu, v akom je daná veta použitá. Priznám sa, že v tomto okamihu odpoveď na otázku nepoznám.
Čo je zámerom autorov testov pri podobných otázkach?
Podľa mňa máme na Slovensku problém v koncepte testovania. Účelom totiž nie je zistiť štandard vedomostí, ale roztriedenie žiakov do rôznych úrovní podľa ich výkonu. Ak niekto hovorí, že sa naši žiaci na základe testov napríklad oproti minulému roku zlepšili, alebo zhoršili, neporovnáva to úplne korektne. Naše testy nie sú konštruované tak, aby dokázali niečo takéto pomenovať. Úroveň testov totiž nie je každý rok rovnaká. Veľmi ťažké otázky sú tam preto, aby sa dali veľmi kvalitní žiaci rozlíšiť od ostatných. Takéto spôsoby testovania sú však vhodné skôr na prijímacie pohovory na stredné a vysoké školy.
Je otázka, ktorú som vybral taká, ktorá rozlišuje dobrých a slabších študentov?
Neviem to úplne posúdiť, musel by som si danú problematiku naštudovať a prečítať si stanoviská odborníkov, necítim sa byť expert na slovenský jazyk.
Čo nám to hovorí o študentovi, ktorý na túto otázku vie správnu odpoveď?
Hovorí nám to o ňom, že pochopil definíciu jednočlennej vety a toto pochopenie dokázal aplikovať na praktickú otázku.
Hovoríš, že problém nie je až tak v testovaní, ako skôr v obsahu. Potrebujeme teda zásadne meniť kurikulum?
Obsah je určite dôležitý, ale možno už aj dnes by sme vedeli lepšie pripraviť aj to testovanie. Výlučne teda za všetko nemôže iba obsah, je to aj o koncepte, ako sa testy konštruujú. Súhlasím ale, že obsah by sme mali riešiť predovšetkým. Vo svojej analýze som sa venoval najmä kurikulu pre základné školy a môžem povedať, že tam je ten obsah pri niektorých predmetoch nastavený veľmi slušne. Vo fyzike a dejepise je to podľa mňa spravené tak, aby žiaci naozaj nadobúdali také zručnosti a kompetencie, ktoré by mali mať. Sú však aj predmety, ktoré sú koncipované veľmi faktograficky a tam potrebujeme urobiť zmenu.
V rozhovore pre Denník N si ohľadom školstva povedal, že prijímanie zmien je do veľkej miery politická vec. Aké by malo byť Programové vyhlásenie vlády, aby v ňom bolo školstvo skutočne prioritou?
Pri všetkej úcte k tomuto dokumentu, myslím, že nie je zárukou zmien, ak sa tam nejaké veci ocitnú. Myslím si, že dôležité je, do akej miery daná politická reprezentácia reálne prikladá váhu vzdelávaniu, koľko na to vyčlení zdrojov a ako vie reflektovať odborné podklady.
Aj súčasná vláda má školstvo ako jednu z priorít. Je tomu skutočne tak v realite?
Ja a kolegovia, ktorí sme spolu riešili Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania, sme napríklad cítili, že nebolo vždy ľahké získať potrebné financie na rokovaniach s Ministerstvom financií. Treba však dodať, že Ministerstvo financií je veľakrát medzi viacerými mlynskými kameňmi.
Sú peniaze skutočne tým hlavným dôvodom, prečo sa reforma školstva nemôže rozbehnúť?
Myslím si, že bez peňazí to nejde. Hlavne teda, ak sa bavíme o platoch učiteľov. Tie tvoria najväčšiu položku v rozpočte školstva. Sú však aj oblasti, kde peniaze nie sú kľúčové. Napríklad to platí o kurikulu, o ktorom sme sa už bavili.
Máme rok do volieb. Môžeme sa ako rodičia, učitelia, alebo deti tešiť na nejaké pozitívne zmeny, ktoré by sa dovtedy mohli ešte udiať?
Ak tento rok boli učiteľom zvýšené platy o 10 %, tak budúci rok to bude ďalších 10 % a okrem toho plánujeme zvýšenie pre učiteľov, ktorí svoju kariéru začínajú. Toto je pre mňa asi taký „highlight“, okrem toho bude dôležité implementovať povinné predškolské vzdelávanie pre deti od 5 rokov.
Aké dáta by si si prial mať k dispozícii a teraz ti chýbajú?
V prvom rade by som chcel mať prístup k dátam, ktoré dnes už existujú. Ja ich ale nemám k dispozícii, lebo sú to údaje iných rezortov. Pre nás sú veľmi zaujímavé dáta z Ministerstva práce. Napríklad, aké je uplatnenie absolventov, alebo ich platy, keď sa už dostanú na trh práce. Zaujímavé by bolo tiež sledovať spojitosť medzi vzdelaním a sociálnym zázemím.
Ako je možné, že vám tie dáta nedajú? Veď sú to vaši kolegovia z iného rezortu.
Dáta sú veľmi citlivá vec a legislatívne je prísne určené, kto k nim môže mať prístup. Pokiaľ však viem, chystá sa špeciálny zákon o dátach, ktorý by túto bariéru mohol odstrániť.
Pre analytika ako si ty to musí byť frustrujúce vedieť, že tieto údaje existujú, ty však k nim nemáš prístup. S akým pocitom chodíš ráno do práce?
Človek na to môže reagovať veľkou frustráciou, dá sa však k tomu postaviť aj tak, že sa k dátam jednoducho nejak snažím dostať. My sme si vybrali tú druhú cestu, s majiteľmi dát komunikujeme a snažíme sa o uzatváranie rôznych zmlúv. Okrem toho je ešte tretia cesta, kedy človek pracuje s dátami, ktoré k dispozícii má a chce z nich vydolovať čo najviac. Čo sa týka údajov, ktoré neexistujú, rád by som si napríklad pozrel dáta k účinnosti eurofondových projektov.
Cez ministerstvo prechádzajú miliónové eurofondové projekty a my nevieme, aký je ich dopad?
Tie projekty majú nejaké evaluačné súčasti. Z nášho pohľadu je to však veľmi slabé a malo by to byť omnoho kvalitnejšie a rozsiahlejšie.
Eurofondové projekty tu máme roky. To nikomu nenapadlo, že by bolo fajn vedieť, aký majú prínos?
Samozrejme, že napadlo. Napríklad analytická jednotka na Úrade vlády sa na to pozerá a snaží sa vyhodnotiť úspešnosť viacerých projektov. Problémom u nás ale je, že tie eurofondy sa v prvom rade snažíme vyčerpať a potom už neostáva priestor na evaluačnú fázu. Okrem toho u nás pokrivkáva analýza udržateľnosti projektov.
Na jednej strane tvrdíme, že potrebujeme viac peňazí do školstva, na strane druhej čerpáme zdroje z Európskej únie a ani nevieme na čo. Je to normálne?
Myslím, že je tu veľký priestor na to, aby sme lepšie štrukturovali a programovali, kam tie zdroje pôjdu. V súčasnosti sa však už na tom pracuje. Aj my, ako analytické jednotky, sme súčasťou pracovných skupín, ktoré by mali lepšie zadefinovať, čo chceme za eurofondy dosiahnuť. Verím, že sa budeme zlepšovať a odrazíme sa k lepším procesom a postupom.
Na čo si, ako šéf Inštitútu vzdelávacej politiky najviac hrdý?
Určite som hrdý na viaceré naše analytické výstupy, ktoré na základe dát a analýz navrhujú viaceré zmeny v školstve. Napríklad sme navrhli model zvyšovania platov učiteľov na začiatku kariéry, ktorý by sa mal aj realizovať alebo sme pomáhali pri znižovaní administratívnej záťaže škôl. Máme výbornú spoluprácu s ostatnými analytickými jednotkami ako aj s domácimi a zahraničnými odborníkmi na vzdelávanie.
Z pohľadu konkrétnych materiálov som najviac hrdý na „Revíziu výdavkov na skupiny ohrozené chudobou, alebo sociálnym vylúčením“, ktorý sme pripravili v spolupráci s útvarom Hodnoty za peniaze z Ministerstva financií. Pozeráme sa v ňom napríklad na výdavky, ktoré idú na podporu marginalizovaných skupín, aké úspešné sú deti z týchto skupín a aké opatrenia, ako štát, robíme a môžeme robiť, aby boli ešte úspešnejšie. Na tvrdých a zároveň unikátnych dátach sa nám podarilo ukázať, že deti, ktoré sú zo sociálne znevýhodnených rodín majú oveľa nižšie šance a možnosti zažiť úspech vo vzdelávaní.
Pretavil sa tento materiál aj do praxe?
Je to vlastne priebežná správa, na ktorú bude nadväzovať jej záverečná časť. Tá bude obsahovať akčný plán s konkrétnymi opatreniami, výdavkami a prípadnými úsporami a bude schvaľovaná vládou spolu s rozpočtom. Pre nás analytikov je to kľúčový nástroj, ako môžeme presadzovať dôležité veci.
Inštitút, ktorý vedieš, v minulosti pani ministerka Lubyová zrušila, potom ho následne opäť obnovila. Prečo sa takéto cvičenie udialo?
Toto rozhodnutie nás samozrejme na začiatku znepokojilo. S pani ministerkou sme mali ohľadom toho aj nejaké stretnutia a sme radi, že sa nám pomocou argumentov podarilo dosiahnuť obnovenie inštitútu.
Čo viedlo ministerku k tomu, že si povedala, že ona nepotrebuje pracovať s dátami?
Boli to argumenty založené na potrebe racionalizácie na ministerstve, zaznela tiež výhrada k tomu, že viac prezentujeme veci navonok a menej dovnútra. My sme však upozorňovali na to, že problém spočíva v niečom inom a nakoniec k obnove inštitútu predsa len došlo.
Čo hovoríš ako analytik a výskumník, ktorý musí ctiť a dodržiavať prísne kritériá pre prácu s použitými zdrojmi na to, ako sa ministerka Lubyová zachovala pri kauze okolo plagiátorstva jej šéfa Andreja Danka? Vyjadrila sa, že po dvadsiatich rokoch nemôžeme sekírovať niekoho za to, že nedal niekde úvodzovky.
Nechcem tieto výroky komentovať. Vo všeobecnosti je však plagiátorstvo neprijateľné a je dôležité, aby tento problém aktívne riešili najmä samotné vysoké školy a vedecké inštitúcie.
Veľa ľudí, ktorí študujú na pedagogickej fakulte, nakoniec pri učiteľstve neskončí. Tvoj príbeh je vlastne podobný. Prečo je tomu tak?
Pedagogické fakulty môžu byť častokrát vnímané ako alternatíva k filozofickým, alebo humatitne orientovaným smerom. Pre mňa to bola tiež len jedna z fakúlt, kde sa dá študovať história. Tejto situácii nahráva aj to, že pedagogické fakulty nie sú zamerané na praktickú prípravu na učiteľstvo. Samotní učitelia na pedagogickej fakulte dokonca veľakrát nerátajú s tým, že ich študenti budú raz učiteľmi. Pripadá mi to ako tichá spoločenská dohoda, v ktorej sa jedna aj druhá strana tvári, že učíme učiteľstvo. Okrem toho chodia na pedagogické fakulty zrejme aj študenti, ktorí to vnímajú ako ľahšiu cestu k dosiahnutiu vysokoškolského titulu.
Ty máš dve školopovinné deti. Sú školy, ktoré navštevujú, kvalitné?
Moje deti navštevujú bežnú školu v Starom meste v Bratislave. Myslím si, že s prvým stupňom mám celkom dobré skúsenosti. Pri prvom dieťati sme si dopredu zisťovali informácie o kvalite okolitých škôl, nedali sme teda dieťa do školy, ktorá bola najbližšie. Syn je teraz na druhom stupni, kde však pociťujem, že nastávajú určité problémy. Myslím si, že je omnoho horšie nastavené kurikulum, zároveň kvalita učiteľov je rozmanitejšia.
Pýtajú sa ťa deti, čo vlastne robíš pre školstvo ty?
To je denno-denná otázka. Vedia, že pracujem na Ministerstve školstva, upínajú sa na mňa a veria, že by som to mohol zmeniť. Častá je otázka ohľadom toho, čo a prečo sa učia. Synovi musím dať veľakrát za pravdu, že je to zbytočné. Ďalšou veľkou témou sú potom domáce úlohy. Deti volajú po tom, aby sme ich zrušili. V tomto smere som si dal aj ja ako cieľ, že vypracujem analytický materiál o tom, či potrebujeme domáce úlohy.
Z prieskumu, ktorý robili kolegovia z ceny Učiteľ Slovenska vyplynulo, že až 57 % rodičov si spája ideálneho učiteľa s tým, že dáva domáce úlohy. Ako si to vysvetľuješ?
Myslím, že to súvisí aj s tým, že oni vyrastali v období a prostredí, v ktorom to bola automatická súčasť vzdelávania. Zrejme by to brali tak, že keď dieťa nedostáva úlohy, tak sa neučí. Je však aj dosť rodičov, ktorí si myslia, že to nemá veľký zmysel. Ja osobne si myslím, že škola by mala veľkú časť vzdelávacieho procesu zvládnuť sama a to aj z dôvodu znevýhodňovania detí bez zázemia a podpory zo strany rodičov. Ak sú, okrem toho, domáce úlohy ešte aj zle dizajnované, podľa výskumov zo zahraničia majú dokonca demotivujúci charakter.
Si členom komisie ceny Učiteľ Slovenska. Čo môže byť prínosom takýchto súťaží?
Učitelia v prieskumoch označujú, popri platoch, ako ďalší veľký problém, nedostatočné spoločenské uznanie. Takéto ocenenia môžu prispieť k tomu, aby sa práve toto uznanie v spoločnosti zvýšilo. Okrem toho má ocenenie pozitívny vplyv aj na žiaka, u ktorého zvýši atraktivitu učiteľského povolania, ak ho učí jeden z najlepších učiteľov na Slovensku. V tejto cene vidím obrovský význam.
Vieš si predstaviť, že by si niekoho nominoval, či už svojho bývalého učiteľa, alebo nejakého, ktorý učil tvoje deti?
Určite si to viem predstaviť. Myslím si, že na Slovensku je veľa kvalitných učiteľov, mal som ich ja, mali ich aj moje deti.
Záverečná otázka, ktorú kladieme v našich rozhovoroch je: Čo by si spravil ako prvé, ak by si bol ministrom školstva?
Toto je veľmi ťažká otázka, pretože tých prvých vecí je hneď niekoľko. Určite by nechýbalo zatraktívnenie učiteľskej profesie a skvalitnenie prípravy budúcich učiteľov. Pod zatraktívnením nemyslím iba lepšie platy, ale napríklad aj lepšie podmienky, lepšie didaktické zabezpečenie a podporu od odborného personálu. Spomínali sme už zmenu obsahu vyučovania a podporu terajších učiteľov. Pozitívnu zmenu totiž nebudeme môcť uskutočniť iba s novými učiteľmi.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.
