Tento rok sú porazenými opäť deti.
Ministerke školstva sa podarilo tento rok zaviesť do slovenského vzdelávacieho systému skutočnú pedagogickú inováciu. Nemala odvahu odsúdiť plagiátorstvo svojho kolegu Andreja Danka a ukázala tak študentom nové didaktické postupy, ktorými sa dá dosiahnuť „vzdelanie“.
A pritom na tento krok nepotrebovala ani navýšenie rozpočtu svojho rezortu ani eurofondy. Stačila elementárna slušnosť, kúsok hrdosti a trošičku odbornosti. Pre niekoho je ale aj toto príliš veľká výzva.
Už aj najväčší optimisti zistili, že zo sľubovanej galaktickej reformy školstva opäť nič nebude. Miesto toho sa riešilo, kto bude učiť telocvik a pripravovalo sa zavedenie nového voliteľného predmetu „folkloristika“. Štátnych úradníkov skutočne trápia tieto veci. Mať tak ich starosti.
Je ale milé, že ak už nič iné, tak vrchnosť dopraje deťom trávnice. Spevom a krepčením môžu ľahšie prekonať mizériu, na ktorú sme ich my dospelí odsúdili. A je dôležité, že kotrmelce a skok do diaľky budú učiť len kvalifikovaní ľudia. Inak máme vo všetkom na školách profesionálov.
Aj tento rok, ako by povedal klasik Remarque, v školstve nič nového. Fínsko opäť neprišlo, lebo cudzie nechceme a svoje si nedáme. Nevadí, deti sa budú môcť učiť absurdnú drámu na príklade slovenskej cover verzie „Čakanie na Fínsko“. Ani Beckett by to lepšie nenapísal.
Učebnice meškali ako každý rok, najrozšírenejšou pedagogickou metódou je stále diktovanie poznámok a do školstva nám zväčša idú len tí, ktorí si nevedeli nájsť prácu inde. Pri rekordne nízkej nezamestnanosti je otázkou, kto nám príde do školstva v budúcnosti. Je možné, že sa dožijeme aj toho, ako štát začne rekvalifikáciou dlhodobo nezamestnaných. Veď učiť na Slovensku môže už každý.
Bratislavská Pedagogická fakulta sa ani nesnaží tváriť, že pripravuje budúcich učiteľov na ich povolanie. Keďže nestihli zrekonštruovať budovu, budúci pedagógovia prešli na samoštúdium v domácom prostredí. Pedagogická fakulta je jedna z prvých na svete, ktorá podporuje v nevídanej miere home-office. A že na Slovensku vraj nemáme rozvinuté inovácie.
Jeden z akademikov to dokonca povedal nahlas. Vyhovuje mu tento spôsob „vyučovania“, lebo sa môže sústrediť na písanie vedeckých textov o pedagogike a nemusí strácať čas so študentami. V našej krajine už aj pedikérky musia podstúpiť náročnejšie rekvalifikačné štúdium, ako študenti pedagogických smerov.
Je pozoruhodné, že v takomto stave tu stále máme pedagogické endemity. Sú síce na pokraji vyhynutia, ale stále dokážu ukazovať, aký má byť dobrý učiteľ. Prežívajú nie vďaka podpore štátu, ale napriek nemu. Keď aj týchto vyhubíme, debakel bude dokonaný.
Tento rok sú porazenými opäť deti.