Deti bez kontextu nechápu, že lom svetla je vlastne dúha. Profesor JOZEF HVORECKÝ sa to rozhodol zmeniť a pripravil učebnicu, ktorá dáva deťom priestor pochopiť súvislosti. Ako sa dajú tri predmety prepojiť v jednej knihe? A prečo sa na dnešných školách kontext deti často nenaučia? Čítajte v rozhovore.
Kniha má v popise dva na pohľad nesúrodé predmety – fyziku a slovenčinu. Ako ich možno spojiť? Pochopila by som, že sa spája matematika s fyzikou alebo fyzika s chémiou, alebo slovenčina s literatúrou, alebo s dejinami. Spojiť slovenčinu a fyziku je dosť netypické.
To spojenie je nezvyklé, zo slovenčiny v knihe využívam len analógie. Hlavná myšlienka, kedy mi napadlo, že fyzika so slovenčinou súvisí, je, keď si položíte otázku, či naozaj existuje pravidlo „píš, ako počuješ“. Ja som si ju položil pred vyše päťdesiatimi rokmi. Vyhlasuje sa za hlavné pravidlo v slovenčine. No v skutočnosti vôbec nefunguje. V knižke je ukážka toho, že ak by som naozaj písal, ako počujem, dochádzalo by k strašným absurditám. V slovenčine máme možnosť niektoré slová napísať až desiatkami spôsobov. Ak by sme teda písali, ako počujeme, pri čítaní by sme museli často pátrať nad zmyslom slova, ktorá z tých prípadne možných verzií je tá pravá.
A ako to súvisí s fyzikou?
Slovenčina, tak ako fyzika, musí mať viac pravidiel. Vieme, že vo fyzike existuje x fyzikálnych zákonov, ktoré si niekedy, aspoň nám sa to tak zdá, protirečia. Napríklad – prečo planéty krúžia okolo Slnka. Veď predsa prvý Newtonov zákon hovorí, že teleso zotrváva v priamočiarom rovnomernom pohybe, kým ho niečo neprinúti tento pohyb zmeniť. Ak planéty majú krúžiť, musí existovať aj iné pravidlo – že príťažlivá sila spôsobuje zmenu určitej priamky na krivku. V danom prípade na elipsu.
Takže ste spojili fyziku so slovenčinou preto, že obe sa riadia viacerými pravidlami, ktoré platia súčasne.
Áno. Podobných príkladov je tam veľa. Napríklad sa hrám aj s písmenom Q. Všade vo svete sa kvark píše s Q na začiatku, len u nás nie. V rámci bláznivého rozmýšľania mi napadlo, že také kvarky by u nás mohli byť úplne nešťastné a mohli by nás nedajbože opustiť, lebo sa im nepáči, ako ich píšeme. A tak, aby som ich depresiu kompenzoval, nahradil som slová, kde sa v slovenčine píše „kv“ a napísal ich s „q“ – „redqička“, „qety“, „qôli“… Vznikla krátka poviedka, ktorá je tam na to, aby ukázala, že aj z vedy sa dá urobiť žart.
V knihe je veľa častí aj o matematike. Rozumiem jej tak, že je to taká iná učebnica matematiky a fyziky. V úlohe žiakov je imaginárna postavička Améb, ktorému vysvetľujete fungovanie sveta.
Začína sa to naopak. Na začiatku je Améb múdrejší z nás dvoch a postupne som múdrejší ja. To vyplýva z faktu, že pri každom učení sa robíme jeden druhého múdrejším. Améb predstavuje akéhosi meňavca, nekonečne sa meniaceho tvora, ktorý vidí, vníma, ale neuvažuje. Bol svedkom toho, ako sa náš vesmír vyvíjal. Na rozdiel od nás to videl na vlastné oči. My sme to nevideli, ale vieme si to zo všeličoho odvodiť. On vie, čo sa stalo, a ja mu viem vysvetliť, prečo sa to stalo, a preto sa stávam na konci príbehu zdanlivo múdrejším.
Hlavnou ideou knihy je uplatňovať pri vzdelávaní sokratovský dialóg. Sokrates v starom Grécku prišiel na to, že najlepšie sa vzdeláva pri vymieňaní názorov, protirečení, pýtaní sa po príčinách. Vtedy, keď si lámeme hlavu nad tým, či je to takto alebo inak. Preto je v knihe veľmi veľa otázok. Odpovede na otázky sú na internete, aby sme nemuseli vytvárať príliš hrubú knihu, lebo to deti demotivuje.
Prečo ste sa ako profesor na Vysokej škole manažmentu rozhodli napísať knihu pre šiestakov o matematike, fyzike a slovenčine?
To keby som ja vedel! (smiech) Ale nie, som totiž vyštudovaný matematik a potom som k tomu pridal informatiku. Znalostný manažment je niečo medzi manažmentom a informatikou. Ešte ako žiak v škole som nikdy nemal problém porozumieť prírodovedným predmetom, ale videl som, že mojim spolužiakom to až tak prirodzene nešlo. Problém je hlavne v tom, ako sa látka deťom podáva. Obsahuje hrozne veľa vzorcov a poučiek, ktoré im nikto nevysvetlí v kontexte. V mojej knihe naopak chýbajú vzorce, ale je tam kontext.
A je možné napísať učebnicu bez poučiek?
Pozor, moja kniha nie je učebnica. Ja ju volám poloučebnica. Kdekade po svete by sa to ako učebnica použiť dalo, ale u nás sme príliš viazaní na pseudovedecký spôsob vzdelávania, kde je najväčší dôraz kladený na explicitné znalosti. To sú tie vzorce a formule – všetko, čo vieme presne zapísať. Napríklad, návod na použitie pracieho prášku je explicitná znalosť, ale keď niekto nevie, načo slúži prášok na pranie, tak mu je tento návod aj tak nanič. Chýba mu k tomu tacitná znalosť, že prací prášok sa používa na to, že ho pridáme do vody k bielizni, aby sme ju vyčistili. A to je problém aj nášho sveta. Strašne veľa vedomostí sa opiera o naše tacitné znalosti – že podvedome vieme, o čom je reč. Vzorce potom, keď vieme, o čom je fyzika, vezmeme, aby sme vyrátali, čo potrebujeme.
Rozumiem. Čiže vy ste vo svojej knihe spísali tie tacitné znalosti.
Tacitné znalosti sú len v našich hlavách, ale ja sa snažím deťom k nim dopomôcť. Snažil som sa obsah naformulovať tak, aby decká pochopili, prečo veci robíme, čo tým chceme dosiahnuť a čo budeme vedieť, keď to celé spravíme. Jednoducho, našim súčasným učebniciam zúfalo chýba dej.
Tak to máte pravdu. Naše deti dnes nevedia, načo im je dobré vedieť, ako sa množí nezmar alebo prečo je HDP Austrálie nejaké. Nevedia, na čo by to použili, a teda to časom zabudnú. Vo fyzike je problém to, že síce vedia pozorovať nejaký jav, ale nevedia, že je to on – napríklad dúha je lom svetla a podobne?
Vo fyzike je jedna veľmi dôležitá vec – schopnosť použiť analógiu. Keď vás to nikto nenaučí, tak je vám zbytočné vedieť vzorce. Vzorce sú skôr ako čerešnička na torte, a keď vám budem dávať stále iba vzorce, veľa vás o pečení torty nenaučím.
Vaša kniha je graficky krásna a hravá, bavilo by ma ju čítať.
Nie každý dokáže takúto knihu pripraviť. Tiež som sa musel párkrát donútiť text viac rozdeliť a vytvoriť z neho niečo ako dej. Chcel som, aby tu po mne niečo užitočné ostalo. Odborné publikácie číta hrozne málo ľudí, vychádzajú v desiatkach, maximálne v stovkách kusov. Toto, dúfam, zaujme viac ľudí a zároveň to prinesie odborné poznatky širšej verejnosti. Mojím cieľom bolo napísať zaujímavú knihu, vybral som si matematiku a fyziku, pretože ma to zaujíma a chcel som, aby zaujímala aj moje vnúčatá. Ja napríklad strašne obdivujem pána Vondrušku, ktorý píše knihy o dejepise ako detektívky. Niečo sa dozviem o histórii, ale zároveň je to zábava. Nikdy nebolo jeho, ani mojím, primárnym cieľom, poúčať čitateľov o svojom predmete. A ja si myslím, že aj o chrobákoch, rastlinách alebo fotosyntéze by sa toho dalo povedať strašne veľa zábavnou formou.
Veľmi sa mi páči, že v knihe sú fakty s hračkami (písmeno Q), anekdoty na lepšie zapamätanie –- prečo sa deti neučia len z takýchto kníh? Ako možno podobné knihy dostať medzi deti?
Bohužiaľ, hovorí sa, že na internete je dnes všetko – ale nie je. Keď neviete, čo máte hľadať, nenájdete to tam. V mojej knihe je napríklad časť o pohybe tektonických platní. Keď však neviete, že tie časti, z ktorých sa skladá svet, sa volajú tektonické platne, nenájdete o nich na internete nič. Čiže deti musíme naučiť pracovať s informáciami a byť si vedomí, že v hlave niečo musíme mať. Musíme mať základné lešenie, aby sme tie tehly mohli ukladať. A škola by mala dávať práve to lešenie.
A myslíte, že dnešná škola to lešenie deťom dáva?
Musíte mať šťastie na učiteľa. Ak máte smolu a schytáte učiteľa, ktorý vás bude memorovať dátumy, tak si budete síce možno pamätať všetky dejepisné termíny, ale nebudete rozumieť súvislostiam – prečo sa tie veci diali.
Ako by ste chceli, aby sa naše školstvo zmenilo?
Zdola. Ministerstvo je v oblasti netradičných metód vzdelávania úplne zadebnené, pedagogické fakulty detto. Preto si myslím, že keď sa pôjde zospodu, cez šikovných učiteľov, dá sa dosiahnuť pomerne veľa. Keď ostatní učitelia uvidia, že to decká baví a majú to rady, pridajú sa.
Takto to asi bolo vždy, že mnohí dnes spomíname na svojich učiteľov, ktorí boli dobrí a vlastne dokázali až nasmerovať našu profesijnú dráhu na celý život. Ako si myslíte, že sa v tom to smere vyvíjame? Je takýchto výnimočných učiteľov viac alebo menej ako v minulosti?
Ja som učil všelikde po svete a viem, že všade na svete sú ľudia aj inteligentní, aj natvrdlí – a proporcia je zhruba konštantná. Za normálnych okolností by každý žiak mal šťastie aspoň na jedného učiteľa, ktorý je šikovný, tvorivý a formujúci. Lenže naše školstvo robí všetko preto, aby takýchto učiteľov odrádzalo. Čiže aj mnoho učiteľov, ktorí by boli schopní učiť inak, si povie, že nebudú bojovať proti veterným mlynom a radšej to urobia tak, ako im diktuje systém. To vidím aj na vysokých školách, o ktorých píšem aj na mojom blogu na Trende už od roku 2006. Mám silný pocit, že keby som úplne prvý blog, v ktorom píšem, prečo začínam písať – lebo ma situácia skutočne hnevá – publikoval znova, nikto by nezbadal, že je z roku 2006.
Učili ste už po celom svete. Kde bolo školstvo podľa vás najlepšie?
Nedá sa povedať, kde to bolo najlepšie. Nikde to nie je ideálne a všade sa nájdu rôzne zrady. Napríklad Papua Nová Guinea má školstvo skôr biedne, ale žiaci sú strašne chtiví po poznatkoch. Keď som tam prišiel, prihlásilo sa mi na predmet 6 študentov. Na konci semestra som mal 60 študentov. Jednoducho, keď videli, že ich chcem naučiť, hlásili sa mi noví a noví.
Naopak, zo Spojených arabských emirátov som zutekal. Navštívil ma syn a hovorí: „To musí byť skvelá škola!“ Uvidel totiž krásnu novú budovu s najmodernejšou technológiou, knihami a čo ja viem čím ešte. Ja som sa začal strašne smiať. Pýta sa ma: „Prečo sa smeješ?“ Hovorím mu: „Choď k tým knihám v knižnici a uvidíš – absolútna väčšina z nich je ešte zalepená.“ Niekedy mám pocit, že som bol jediný, kto do tej knižnice chodil a otváral tie knihy. Tam ma nútili dávať známky aj žiakom, ktorí v písomke nenapísali ani písmenko. Nie, žeby písali s chybami, ale nerobili vôbec nič.
Nielen na Slovensku, aj inde sú teda žiaci leniví a podobne. Hlavná úloha učiteľa je, že on ide žiakom na pol cesty a oni musia prejsť tú druhú polovicu. Ja sa snažím nejakú tú polcestu urobiť – ukázať deťom, čo je zaujímavé a zábavné, ale deti si musia niečo samé preštudovať, aby moje vtipy vedeli aj pochopiť.
Blogujete na Trende o školstve a veru ho nešetríte. Ako ste vydržali písať o školstve 12 rokov?
Pretože vidím cesty, ako by sa to dalo pomerne ľahko zmeniť. A mnohé tie cesty sú zadarmo, stačí využiť znalostný manažment. My máme napríklad nešťastne rozdelené funkcie na univerzite. Vrcholových pracovníkov sú dva typy. Na jednej strane máme typ guru, ktorý by mal byť špičkový vedec s obrovskými znalosti z vlastnej disciplíny, no ostatné sú mu ukradnuté. V očiach verejnosti sú to tí šialení vedci, ktorí majú rozčesnuté vlasy a nevedia, či dnes jedli alebo nejedli. Na druhej strane je typ politik – ľudia, ktorí nemusia byť odborníci v žiadnej disciplíne, ale musia vedieť veľa o tom, kam školstvo smeruje, ako sa mení, ako sa dajú zohnať peniaze.
Prečo na Slovensku chceme profesora v nejakej konkrétnej disciplíne, teda typ guru, hodiť na rektora, ktorý by mal byť ten druhý typ? To nám dokonca do istej miery prikazuje zákon! Guru meria úspech kritériami, na ktoré je zvyknutý zo svojej disciplíny. Školstvo nefunguje voči spoločnosti, lebo sa príliš koncentruje na publikácie, citácie a ďalšie veci, ktorými si navzájom dokazujeme, akí sme dobrí, no vonkajšiemu svetu je to jedno. Ten potrebuje konkrétne výsledky, použiteľné v bežnom živote. Univerzity by ich vedeli produkovať – ale v ich akademickom, finančnom a spoločenskom hodnotení sa to neodrazí.
Čiže školstvo je príliš sústredené na seba, čo je vidno aj na vzťahu pani ministerky so SAV. Ale asi nie je Slovensko jediná krajina na svete, kde to tak je, nie?
Určite nie, ale my sa nemáme prečo orientovať podľa krajín, kde je to horšie.
Keď to zhrniem, úplne kľúčové pre všetkých, ktorí do vzdelávania vstupujú, je chcieť. A keď to niekde začne škrípať a niekomu sa nebude chcieť pracovať alebo bude chcieť nesprávne veci, tak školstvo nebude dobré?
Bojím sa, že máte pravdu. Raz musí niekto začať. Ako sa hovorí: „Kto, keď nie my? Kedy, keď nie teraz?“
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.
