Deti vidia svet inak. Nepoznačení časmi socializmu sa vedia opýtať veci, ktoré by mi nenapadli. Nútia k premýšľaniu. Aj k priznaniam, že v detstve som tiež robila to, čo ostatní – bez hlbších úvah a zábran. Robil to predsa takmer každý.
Po prvý raz prišlo na poriadny výživný rozhovor o časoch socializmu asi pred mesiacom. Cestovali sme na výlet, za päť hodín v aute sa toho dá prebrať veľa. Deti si pustili z môjho telefónu hudbu a naďabili na Kryla. Vysvetlila som im krátko súvislosti a s malou dušičkou pustila Bratříčka.
Každú pesničku som sa snažila vysvetliť, ťažké obraty zjednodušiť, zasadiť do kontextu. Po piatej skladbe dcéra povedala: „Dosť!“ Bolo jej strašne smutno a neverila, že to, o čom hovorím, som naozaj zažila.
Že si naozaj pamätám časy, keď sa nesmelo hovoriť, že tie pesničky poznáme. Keď pred nami rodičia doma skrývali Mňačkove a Tatarkove knihy, aby sme sa neprekecli pred spolužiakmi. Keď na tých, čo chodili do kostola, striehli čudní chlapíci a fotili si ich spoza rohu. Keď dlhovlasého chalana mohli len tak odviezť na políciu a ostrihať. Všetci sme nosili rovnaké oblečenie, lebo iné nebolo, a o cestách za hranice sme doma ani nepremýšľali.
A to boli len veci, ktoré som vnímala v ich veku. Až neskôr mi došli súvislosti a miera vymývania mozgov. Dátum narodenia a úmrtia Lenina sme museli vedieť aj o polnoci. Izba československo–sovietskeho priateľstva v škole radšej než výučba angličtiny. Státie v pionierskej rovnošate pri ceste v novembri, keď sa z neďalekej Dukly valili delegácie omedailovaných chlapíkov v uniformách pri príležitosti každoročných osláv Karpatsko-duklianskej operácie.
O tomto som deťom rozprávala a snažila sa prispôsobiť slovník aj udalosti tomu, čo vo svojich dvanástich rokoch budú vedieť prijať. Odvtedy mi ich občasná otázka viackrát pripomenula, že stále premýšľajú. Syn si Kryla púšťa, keď sa vraciam domov z práce. A v stredu ma čakal s tým, že nesmieme premeškať prezidentov prejav.
V ten večer som deti poprosila, aby si so mnou pozreli dokument o Auguste ’68 Čierne dni. Necelú polhodinu sme sledovali vyše hodiny. Každú chvíľu sme to stopli a ja som vysvetľovala. Ani ja som nerozumela všetkému, ale bezmoc proti tankom nám bola všetkým celkom zjavná. Potom si deti vypýtali, že chcú pozerať film o Dubčekovi. Trochu som sa čudovala a neverila celkom, že to zvládnu celé.
Zvládli, dokonca zas o dobrú polhodinu vysvetľovania natiahnuté. A na druhý deň si vypýtali Eštebáka. Téma Augusta ’68 sa posunula k tomu, že svet nie je čiernobiely a niekedy je naozaj veľmi ťažké súdiť. „A keď to bolo tak, prečo teda všetci dnes vyčítajú Babišovi, že je eštebák?“ „A ako to, že ten kňaz mohol kázať?“ „A prečo chceli deti vziať do domova, keď mali oboch rodičov?“ Nie sú to ľahké otázky. A moje odpovede sú relatívne, často skôr otázky a hľadanie paralel.
Deti vidia svet inak. Nepoznačení časmi socializmu sa vedia opýtať veci, ktoré by mi nenapadli. Nútia k premýšľaniu. Aj k priznaniam, že v detstve som tiež robila to, čo ostatní – bez hlbších úvah a zábran. Robil to predsa takmer každý, nebola som žiadny revolucionár. Ktovie, ako by to bolo, ak by neprišiel November.
Svet nie je čiernobiely, je moje hlavné motto tohtoročného Augusta. A je sprevádzané vďakou – k deťom. Za ich záujem, otázky aj zrkadlo. Myslím si, že všetci ich občas potrebujeme.
Články z rubriky NÁZORY
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.