Už ako dieťa som si uvedomil, že som muž, hovorí CHRISTIÁN HAVLÍČEK, ktorého pri narodení označili za ženu. Prešiel procesom zmeny rodu a dnes pomáha s prechodom v združení TransFúzia. Ako jeden z prvých Slovákov o svojej tranzícii aj otvorene prehovoril, aby ukázal ostatným, že v tom nie sú sami.
Možno som sa pýtala nekorektne. Možno som bola stereotypná, nevhodná, prostoreká. No muža, ktorého pri narodení označili ako ženu, som nikdy predtým nestretla, a tak neviem. Tak, ako asi väčšina z nás…
Pri rozhovore s Christiánom som si pripadala, ako keby som stúpala po rozbitom skle. Chcela som byť opatrná, súčasne som nechcela prestať sa pýtať. No Christián o tom sám otvorene hovorí a dnes už mužom aj viditeľne je. Hovoril o tom na TEDx v Bratislave. Náš rozhovor začal sám.
Volám sa Christián, svoje meno som si sám vybral, nie každý má tú príležitosť.
Aké bolo to pôvodné, dievčenské?
To neuvádzam.
Neboli ste vždy muž… Teda, boli, ale nevyzerali ste tak. Aké to je?
Nebol som tak vždy vnímaný.
Keď som bol malý, mal som šťastné detstvo, asi ako mnohí z nás. A od istého veku som si začal uvedomovať, že som zrejme trochu iný ako ostatní, že mi nevyhovuje rola, ktorá mi bola pripísaná. Uvedomil som si, že som chlapec, iba to okolie to nevidí. A neskôr som si uvedomil, prečo to nevidí – že je to pre to telo, ktoré je trochu iné.
Informácie o akýchkoľvek veciach, čokoľvek, k čomu som sa vtedy mohol dostať, aby som svojej situácii porozumel, alebo aby som videl nejaký vzor človeka ako ja, čo by ma mohol nasmerovať, tých bolo vtedy veľmi málo. A veľmi málo bolo informácií, čo sa s tým dá robiť. Ak neexistujú viditeľní ľudia z akýchkoľvek skupín našej spoločnosti, ostatní z tých skupín veľmi tápu. A cítia sa byť sami.
Bolo to tak u vás?
Bolo. Až postupom času som porozumel tomu, kto som a čo budem potrebovať, dostal som sa k nejakým informáciám. A rozhodol som sa, že chcem podstúpiť tranzíciu (zmena pohlavia; obdobie spoločenských, telesných a právnych zmien, ktoré vedú k vyjadreniu rodovej identity) a byť sám sebou. Samozrejme, nebolo to jednoduché, boli tam obavy kvôli prijatiu z okolia.
Ľudia občas reagujú, že ak žena hovorí, že je vlastne muž, je to výmysel. Asi keby vedeli, koľko vážnych prekážok musia ľudia ako vy prekonať, aby boli sami sebou, ani by im to nenapadlo…
Hej, to je častý mýtus väčšinovej spoločnosti, že si to niekto vymyslí a potom si to rozmyslí. Neviem si veľmi predstaviť človeka, ktorý by si to iba tak vymyslel. Musel by pochopiť, aké neľahké to v mnohých ohľadoch je, čiže neobávam sa toho, že by sa veľa cisrodových ľudí (človek, ktorý sa cíti v súlade s rodom, ktorý mu bol vybraný spoločnosťou na základe biologických znakov; pozn. red.) pomýlilo.
Ja sám som to nemal ľahké. Prešiel som cez veľa ľudí, ktorí ma previedli tranzíciou. Situácia na Slovensku je dosť zlá, čo sa týka dostupnosti služieb a v mnohých ohľadoch aj kvality služieb a prístupu. S tým máme problémy stále. Nie sú napríklad lekári, ku ktorým sa môžete dostať.
Jedna časť je sám sa viditeľne zmeniť. Druhá je v okolí – zrazu už nie ste spolužiačka, ale spolužiak, nie susedka, ale sused. Pre okolie je to asi ťažké pochopiť. Bývate stále tam, kde predtým? Či ste sa museli presťahovať?
Niektorí ľudia to riešia tak, v minulosti to bolo časté. Dnes už prechádzajú sociálnou aj medicínskou časťou tranzície aj mladí ľudia. V prípade mladých ľudí sa aktuálnym medicínskym trendom a poznaním sa viac približujú v Česku. Vedia tam s mladými klientmi pracovať. Tam už mladí ľudia, okolo 16-, 17 rokov, majú prístup k hormonálnej terapii. Je to proces – pohovor s rodičmi, diagnostika, má svoje postupy. V Čechách je možná tranzícia pred osemnástym rokom a nie je to vôbec problém. U nás to nie je. Deje sa teda to, že mnohí klienti a klientky OZ TransFúzia, ktoré pracuje s transrodovými ľuďmi, odchádzajú do Čiech za zdravotnou starostlivosťou, ktorú si musia platiť. Čiže, ak majú podporných rodičov a ak ich rodičia majú peniaze, ich deti vyhrali to, že môžu byť samy sebou skôr, a nie povedzme o rok, dva. Táto mládež je na stredných školách, prechádza tranzíciou, okolie to vidí a môže prijať. V minulosti sa každý človek cítil veľmi izolovaný, sám. Jeho predstavy boli, že je sám, je čudný a porušený. Mnoho ľudí sa tiež obáva vstúpiť do tranzície.
Viete popísať, aké to bolo osobne u vás?
Ja som bol vtedy sám. A postupne som si začal budovať komunitu ľudí okolo seba. Založili sme občianske združenie TransFúzia, ktoré je tu na pomoc a podporu. Poskytujeme peer poradenstvo (pomoc od ľudí, ktorí sa ocitli v podobnej situácii; pozn. red.), poskytujeme bezpečné priestory, organizujeme podporné skupiny v Bratislave aj v Košiciach. A tak sú trans ľudia posilnenejší, vedia, že nie sú sami a je to normálne. Vedia, že ľudia bývajú prijatí a už to nie je také, ako kedysi. Dnes už máme na stredných školách mladých ľudí, ktorí maturujú a už sú v medicínskom procese. Spoločnosť aj mladí si zvykajú a už sa nemusia sťahovať, nemusia odchádzať od svojich rodín pre to, aby mohli byť sami sebou.
Ako to prijímajú rodiny? Asi je to zvláštna správa pre všetkých najbližších, rodičov. No možno vnímali, že dieťa niečo riešilo. Vraveli ste, že váš starý otec na vašu tranzíciu zareagoval len vetou: „Christián, pekné meno si si vybral.“ Je to obvyklý spôsob prijatia?
Dnes, keď sa na nás obracajú rodičia mládeže, prichádzajú s obavami, ale aj s tým, že tomu chcú porozumieť a chcú svoje dieťa podporiť. To neznamená, že oni sami si neprechádzajú ťažkým obdobím, alebo že by nemali obavy a nepotrebovali sa s nimi vysporiadať.
Vy s tými rodinami pracujete?
Ak sa na nás kontaktujú rodičia, máme s nimi stretnutia, hovoríme s nimi, vysvetlíme im veci, kde sú dostupné služby, čo ich dieťa môže so sebou robiť, ako ho môžu podporiť. Je na nich, čo si z toho vyberú a odnesú. Vidím, že mnohým trans deťom a mládeži pomáha, že rodina ich akceptuje a môžu žiť svoje vlastné životy.
Pracujete so skupinou asi 600 ľudí z celého Slovenska. To ale asi nie sú všetci trans ľudia u nás, iba tí, čo si to uvedomili, a povedali si, že s tým idú niečo robiť.
Je to minimálne číslo na to, koľko trans ľudí by v populácii mohlo byť. Sú rôzne výskumy. Robia sa niekoľko posledných desiatok rokov. Je to krátko a aj metodológie sa rôznia, a tak aj odhady sú rôznorodé. Konzervatívne odhady hovoria, že na Slovensku by mohlo byť niečo medzi 10- až 20- tisíc trans ľudí. Niektoré výskumy hovoria až o tridsiatich tisícoch.
Od momentu, keď ste začali hovoriť, mi začalo vŕtať v hlave, aké je to žiť v prevažne kresťanskom Slovensku. V tom lepšom prípade sa veľa ľudí tvári, že skrátka nie ste. A v tom horšom možno prichádzajú otvorené výpady, útoky? Ľudia niekedy povedia hocičo. Asi ste sa so všeličím stretli. Je možné, že sa toto nastavenie niekedy preklopí? Aj s prijatím homosexuálnych ľudí má väčšina našej spoločnosti neustále problém.
Výskumy ukazujú, že osobné postoje ľudí sa menia osobnou skúsenosťou. Čiže, ak by každý na Slovensku spoznal transrodového človeka, mal s ním skúsenosť, veľmi to ovplyvní celý prístup k téme a komunite. Vidí, že je to obyčajný človek, ktorý žije obyčajný život, má podobné starosti, a problémy, ako on sám, prestane sa trans ľudí báť. Tým, že komunita sa povzbudzuje navzájom, ľudia prechádzajú tranzíciou vo väčších počtoch, je viac vidieť. Vždy bude časť obyvateľov, ktorá niečo konkrétne odmieta. Alebo horšie, nenávidí. No táto skupina obyvateľstva by mala byť naozaj malá. A mali by vedieť, že ich názory sú extrémne a ich správanie patrí na okraj spoločnosti. Hovoríme o prejavoch nenávisti alebo násilia.
Ako to majú trans ľudia s vierou? Ak to nie je otázka cez čiaru…
Máme v komunite aj veriacich a je škoda, že sa niekedy cítia byť vylúčení. Im na tom spoločenstve stále záleží, ale cítia odmietanie. Mnohí si individuálnu vieru človeka vážia. Vieme, aké to je byť zosmiešňovaní, odmietaní pre to, kým sme, na základe nálepky. Niektorým z nás prekáža, keď sa o nás vyjadrujú rôzne cirkevné spoločenstvá, skupiny, spolky, organizácie. Menšina z nich je trochu viac extrémna a hovorí o nás, ako keby sme neboli dosť dobrí ľudia. Myslím si, že si to nezaslúžime. A myslím si, že by sa to robiť nemalo.
Hovoríte o tomto všade alebo len, keď sa vás niekto opýta?
Často a veľa. Ja som bol jeden z prvých, kto ukázal svoju tvár verejne so zámerom, aby ľudia porozumeli. A aj so zámerom, aby nás trans komunita našla. Stratený človek v tom celom, keď je sám, nevie dať podporu sám sebe a nevie mu ju dať ani okolie. Pre nás bolo kľúčové, aby aj ostatní ľudia zistili, že sú aj iní podobní. Hovorím o tom často, lebo ľudia sa ma často pýtajú na moju prácu. Vtedy odpovedám, čo je v danom momente moja platená práca, ale dodám, že robím aj dobrovoľníctvo pre organizáciu TransFúzia. Vysvetlím, že sa venujem ľudskoprávnym témam, transrodovej komunite na Slovensku a poskytujem poradenstvo. Väčšinou sa ľudia spýtajú, prečo to robím a chcú vedieť viac. A už to príde.
Videla som vás stáť na pódiu a rozprávať, a myslela som na to, že to chce „riadne gule“ takto sa otvoriť. A samú seba som zahriakla – to je teda maskulínny slovník! Na aké veci ste asi najviac citlivý? Sám ste povedali: „Nepýtajte sa ma, na aký záchod chodím. Nepýtajte sa ma, aké mám genitálie, na to sa predsa nikoho nepýtate.“ My si možno ani neuvedomujeme, čím všetkým by sme vám mohli ublížiť, čo všetko robíme zle. Hovoríme o učiteľoch, nie o učiteľoch a učiteľkách, používame hrubší slovník.
Základ je nehovoriť nám, kto sme. My to vieme. A počúvajte nás, počúvajte to, čo hovoríme. Nehovorte nám, ako máme žiť naše životy. Ani my vám nehovoríme, ako máte žiť. Správajme sa k sebe ako k akémukoľvek inému človeku. Keď stretnete trans človeka, jednoducho buďte ľudský.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.
