Jeho dcéra v škole trpela. Desať mesiacov stresu a dva mesiace voľna boli traumatizujúce aj pre rodičov. A tak začali hľadať alternatívy. Našli. Postupne v nich vyštudovali všetky tri jeho dcéry, dnes už absolventky štandardných vysokých škôl. PETER HARTKAMP sa medzitým stal sám zakladateľom „slobodných škôl“. O ich koncepte hovoril na tohtoročnom TEDx Bratislava.
Aké sú hlavné princípy fungovania vašich slobodných škôl?
Najdôležitejší je, že deti sú ľudia a mali by sme sa k nim správať s rešpektom. Základom našej školy je komunita. Tá by mala byť bezpečná, starostlivá a bez šikany. Komunitu tvorí mix detí od 4 do 19 rokov, ktoré pracujú v jednej veľkej skupine, kde sa medzi sebou učia. Školu vedieme ako participatívnu demokraciu, ktorá stavia na rôznych úlohách, ktoré deti majú.
Ako ich úlohy vznikajú?
Každý týždeň máme školskú schôdzu, kde sa rozhodne, čo sa v škole bude diať. Netýka sa to iba učenia, ale aj o prestávok, upratovania či jedla. Naše školy sú zatiaľ malé a je v nich okolo 20 detí, zo sveta však vieme, že to funguje, aj keď je v škole 200 detí. Aj v starovekom Grécku predsa fungovali „porady“, na ktorých sa zúčastňovalo a diskutovalo aj sedemtisíc ľudí. Tie naše sú dobre vedené a organizované a fungujú. Po tom, čo si deti samy vytvoria pravidlá, idú už podľa nich. Pravidlá sú celkom jednoznačné – napríklad, že by si nemali ubližovať alebo sa navzájom otravovať, mali by po sebe upratovať. Ak sa to niekomu nepáči, na nasledujúcej porade môže navrhnúť zmenu pravidla. Ľudia potom hlasujú a podľa toho sa ide ďalej.
Ako sa deti rozhodujú o tom, čo sa budú učiť?
Učia sa samy. Dôležitá je sila komunity, kde sú ľudia s mnohými záujmami. Majú rozdielne názory, vek aj skúsenosti. Hlavnou aktivitou v našich školách je rozprávanie. Vzniká podnetné prostredie, kde ľudia hovoria o veľa veciach, a to povzbudzuje zvedavosť ostatných. Vychádzame z toho, že deti sú prirodzene zvedavé a chcú sa učiť. U nás sa dokážu naučiť to, čo v štandardnej škole na vyučovacích hodinách – a ešte oveľa viac.
Znie mi to trochu idealisticky… Ťažko sa mi tomu verí.
Ale je to tak. Deti sa učia navzájom od seba. Ak by bol niekto, kto chce celý deň len ležať na gauči…
… a hrať sa…
Počkajte. Hranie je aktivita, z ktorej sa môžeme naučiť neuveriteľne veľa. Pozrite sa na zvieraciu ríšu. Tam sa všetky zvieratá učia od seba navzájom, aj hrami. Hra je práve ten správny spôsob, ako sa môžeme učiť.
Tak teda, ak by niekto chcel celý deň ležať na gauči a napríklad si len pozerať videá…
To u nás deti nerobia. Najlepšie sa učí počas robenia nejakej aktivity. Vtedy sa nesústredíte na učenie, ale na to, čo robíte – a učenie sa potom udeje ako efekt popri tom. Dám vám príklad. Mali sme skupinu 10 – 11-ročných chlapcov. Bolo ich tak 7-8 a všetci milovali Minecraft. Nevedeli však po anglicky, no prvá verzia hry bola v angličtine. Čiže ako prvé museli prekonať bariéru cudzieho jazyka. Urobili teda to, že si otvorili notebook a jeden začal druhému diktovať inštrukcie, ten ich nahadzoval do prekladača a prekladal – a tak sa naučili hrať a aj niečo z angličtiny.
Hra sa teda ukázala ako príjemná sociálna aktivita, na základe ktorej sa dá naučiť jazyk. Následne začali vytvárať svet, boli tým úplne pohltení. O deviatej ráno na druhý deň jeden z nich priniesol svoj vlastný počítač, pretože bol oveľa rýchlejší a výkonnejší. Budovali spoločne svoj svet do piatej popoludní, keď sa škola zatvárala. A to robili asi pol roka. Ak sa niekto spýtal, ochotne mu o svojom svete všetko vysvetlili. Nestavali len budovy, ale vybudovali aj ekonomiku, bol to neuveriteľne komplexný svet. V procese tvorby sa naučili veľmi veľa. Museli sa naučiť spolupracovať, po anglicky, strategicky myslieť, konštruovať inžinierske veci.
Myslíte si, že do vašich škôl chodí nejaká špecifická skupina detí alebo sú naozaj pre každého?
Do našej školy môže prísť ktorékoľvek dieťa, ale nie je pre všetkých rodičov. Pretože rodičia potrebujú dôverovať vlastným deťom, že v takomto prostredí sú schopné učiť sa samy od seba. A na to musia rodičia dôverovať sami sebe, čo je niekedy ťažké.
Možno k tomu prispieva aj to, že vo vašej škole je asi ťažké kontrolovať, čo sa dieťa naučilo.
No ale to je ťažké aj v štandardnej škole. Zistilo sa, že v západnej spoločností je 10 – 20 % mladých dospelých, ktorí sú funkčne nevzdelaní. Znamená to, že sú schopní prečítať si titulok v novinách, ale takmer netušia, čo ten nadpis znamená. Je to hrozivý údaj. A týka sa ľudí, ktorí chodili do školy desať-jedenásť-dvanásť rokov. Ako je možné, že v systéme, kde stále hovoríme o potrebe vzdelávania, zo škôl vychádzajú po desiatich rokoch ľudia, ktorí vlastne nechápu napísaný text? A týchto ľudí pribúda. Mileniáli dnes končia stredné školy a prieskumy tento zhoršujúci sa trend potvrdzujú – medzi nimi je vraj dokonca až 30 % funkčne nevzdelaných. Nie, nie sme si istí, že naše vzdelávanie je to najlepšie pre všetkých. Ale rozhodne sa dnes ukazujú mnohé riziká takzvaného tradičného vzdelávania, a tie sa ukazujú ako väčšie než riziká alternatívnych škôl.
Možno je aj to dôvod, prečo alternatívnych škôl pribúda.
Pribúda, všade. V Holandsku máme ich boom, viacero ich je aj v USA, vo Veľkej Británii.
Vráťme sa však. Vraveli ste, že rodičia najprv musia veriť sebe, potom svojim deťom a následne konceptu vašej školy. Viete si predstaviť, že raz by v celom západnom svete mohli byť slobodné školy väčšinové?
No, nepresadzoval by som to za každú cenu. Myslím si totiž, že vzdelanie je natoľko dôležité, že v ňom ľudia musia mať možnosť voľby. Slobodné školy, ktoré si deti vyberú, by mali byť jedna z možností. Rovnako ako by mali mať možnosť vybrať si tradičnú školu. A tiež by mali mať možnosť odísť z nejakej školy na inú, ak sa tak rozhodnú. Kľúčové je, že k učeniu sa nedá nútiť. A takisto deti nemožno nútiť k nejakému spôsobu učenia sa alebo výučby. Ak niekoho k niečomu nútite, začne klásť odpor. A učenie nejde dokopy s kontrolovaním a ani odporom.
Rada by som zistila, ako sú vaše školy kompatibilné s tým, čo potom deti v živote čaká. Jedného dňa školu skončia. A potom buď študujú ďalej – asi na škole, ktorá má zrazu striktnejšie pravidlá, alebo začnú pracovať a to tiež nebýva najslobodnejšie prostredie. Stretnú sa teda s množstvom hraníc a prekážok. Na začiatku svojho života boli úplne slobodní a zrazu sa potrebujú zaradiť. To môže byť pre nich celom kruté, nie?
Je to vlastne presne naopak, naše deti to majú oveľa ľahšie, pretože sa v našej škole učia aj to, ako ísť podľa pravidiel, a čo sa zvykne stať, keď to nerobia. Do slobodnej školy chodia niekoľko rokov a naučia sa, ako byť súčasť systému, štruktúry. Vedia, že sú zodpovední za svoje vlastné voľby. A vedia za ne niesť dôsledky.
V našich školách nie sme proti diplomom za to, že niekto zloží nejaké skúšky. Sme proti trestom za nezloženie skúšok. A tiež proti tomu, aby boli deti k skúškam nútené. U nás nie je záverečná skúška dôvodom, prečo by sa deti mali učiť. Zmyslom našej školy je dať deťom čas a priestor pripraviť sa na to, čo chcú robiť po škole. Ak sa rozhodnú pokračovať na univerzite a potrebujú k tomu nejakú záverečnú a vstupnú skúšku, pripravia sa na ne. Rozhodnutie je však na nich. Je radosť vidieť, ako motivovane k tomu pristupujú. Sú schopné sa na skúšky pripraviť za rok, v štandardnom systéme to pritom trvá niekoľko rokov strednej školy. Navyše, na univerzitách v Holandsku potrebujete vstupnú skúšku, a nie nejakú záverečnú z predošlej školy.
Naša škola stavia pred študentov veľmi jasné požiadavky – aby sa sami rozhodli, čo chcú dosiahnuť a čo ich baví v ich vlastných životoch, a vyhovuje ich štýlu poznávania.
Nestane sa vám, že občas to niekomu nevyhovuje, a z vašej školy odíde?
Niekedy deti odchádzajú, je to ich voľba a rozhodnutie posunúť sa niekde inde. To je v poriadku.
To, o čom hovoríme, predpokladá pomerne vysokú úroveň vyspelosti detí. Musia byť zrejme celkom sebavedomé a vedomé si vlastných kvalít a schopností. To predsa každé dieťa nemá…
V našich školách sú také deti. Deti posudzujeme rozdielne a individuálne. Vnímame nielen ich vedomosti, ale ich celkové správanie. Každé dieťa je schopné robiť čokoľvek. Je schopné sa čokoľvek naučiť. A je podstatné, ako sa k deťom správate. Ak ich beriete ako zodpovedných ľudí, začnú sa aj správať zodpovedne. V tom je celé tajomstvo. Pravidlá v našej škole sú ako zákon. Naozaj tak fungujú, aj preto, že sú napísané explicitne a jasne pre každého. Sú napísané tým najjednoduchším slovníkom, aby im naozaj každý rozumel. A každý sa podľa nich mohol správať.
Máte nejaké prekážky, ktoré riešite?
Hlavné prekážky, s ktorými sa potýkame, sú externé. Väčšina ľudí premýšľa v kontextoch tradičného školstva. A tak ich doslova musíme niekedy vziať za ruku a ukázať im, ako učíme – nevedia to pochopiť len z rozprávania. Počujú, že sa deti u nás veľa hrajú, a vravia, že v tom musíme byť opatrní.
No a ďalšou veľkou prekážkou bývajú rodičia a okolie – starí rodičia, príbuzní. Pretože u nás sa deti naozaj môžu slobodne rozhodnúť, čo budú v škole robiť. A potom prídu domov a rodičia sa ich pýtajú: Čo ste robili? Naučili ste sa dnes niečo? Počítali ste nejaké príklady? A to dáva deťom silnú informáciu, že rodičia nie sú veľmi stotožnení s tým, čo v škole robia, že nasledujú svoje vlastné rozhodnutia. Starí rodičia reagujú: Načo chodíš do školy, kde sa nič neučíš? Tento vonkajší tlak je dosť silný.
Záleží im všetkým na budúcnosti detí, tomu sa nemožno zas až tak čudovať…
Starať sa o budúcnosť je v poriadku. Ale riešenia, ktoré títo ľudia odporúčajú, sú lepšie pre dospelých než pre tie deti.
Peter Hartkamp (1961) je zakladateľ slobodných škôl v Holandsku. Ako rodič sa stretol s nepriaznivými vplyvmi vzdelávacieho systému na svoje deti, a preto založil tri vysoko inovatívne školy. Aby to mohol uskutočniť, v priebehu posledných 15 rokov si vybudoval hlbšiu znalosť vzdelávania, holandského školského práva a ľudských práv. Peter Hartkamp pôsobí v Rade Európskeho spoločenstva pre demokratické vzdelávanie (EUDEC) a prezentuje tému vzdelávania a ľudských práv v rôznych krajinách. O vzdelávaní hovoril na tohtoročnom TEDxBratislava a napísal aj knihu Beyond Coercive Education: A plea for the realisation of the rights of the child in education.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Väčšinu svojho profesijného života strávila v médiách. Okrem toho takmer deväť rokov konzultovala a pomáhala s politickým PR. Pôsobí v TA3. Je trénerka, školiteľka a príležitostná moderátorka. Témy, ktorým sa prevažne venuje sú komunikácia vo všetkých možných odtieňoch, prezentácia a práca s informáciami. Obdivuje všetkých, ktorí sa snažia meniť verejný priestor k lepšiemu. Mama dvojčiat, milovníčka príbehov a kníh, dlhých prechádzok rezkým krokom a pletenia.
