19-ročná študentka Sokratovho inštitútu si zamilovala rómsku kultúru. V divadelnom predstavení chce ukázať, že spolu vieme vychádzať a máme sa od seba čo učiť

Už v prvom ročníku Sokratovho inštitútu nasadila Živica latku riadne vysoko. Keď otvárali druhý, mala som pochybnosti, a ešte väčšie tretí a štvrtý – naozaj „dá“ Slovensko každý rok toľko kvalitných a zaujímavých ľudí, ktorým nie je ľahostajný svet okolo? A každý rok ma študenti znovu a znovu prekvapia. Decká, aké chcem vychovať zo svojich detí. Múdre. Rozhľadené, Zaujímavé. Nesebecké, otvorené robiť veci pre iných. Taká je aj devätnásťročná Júlia Kozáková, najmladšia účastníčka Sokratovho inštitútu. Dievčina, ktorá v maturitnom ročníku robí projekty s mladými Rómami a pre nich, ktorá s Rómami trávi kopu času a vôbec jej to nepripadá mimoriadne, ktorá svoju budúcnosť spája s prácou pre vyčlenených. Nie pre to, že hrá formu. Ale pre to, že ju na tú cestu priviedla výnimočná žena s rómskym pôvodom, ktorú si váži.

Si študentka gymnázia Jura Hronca (a zároveň aj  Sokratovho inštitútu) a na rozdiel od väčšiny svojich spolužiakov, si sa rozhodla robiť veci trochu inak – najmä  nie len pre seba. Ako si sa k práci s mladými Rómami dostala?

Celé sa to pre mňa začalo hudbou. Vzťah k nej mám už od detstva – vďaka rodičom. Vyrastala som s tradičným folklórom, neskôr som hrala na klavíri, spievala. Keď som mala asi 13 rokov, spoznala som Idu Kelarovú, českú speváčku venujúcu sa rómskej hudbe. Podarilo sa mi dostať k nej na 5-dňový workshop a bolo to pre mňa veľmi intenzívne. To bol prelomový moment, keď som hudbu začala vnímať oveľa citlivejšie a hlbšie. Doteraz je pre mňa Ida veľkým vzorom – nielen hudobným, ale aj ľudským.

Možno otázka od veci, ale to ťa rodičia ako 13-ročnú nechali ísť na 5-dňový workshop?

Áno, dostala som to ako vianočný darček od uja, ktorý si myslel, že ma to niekam môže posunúť, keďže som sa intenzívne venovala hudbe. A tak to aj bolo. Bol to veľmi veľmi silný zážitok. Pamätám si, že na druhý deň po workshope, keď som kráčala do školy, to vo mne celé doznievalo. A zrazu som sa medzi spolužiakmi cítila trochu ako cudzinec.

Možno aj preto, že asi skôr než rómsku hudbu počúvajú Beyoncé alebo Bruna Marsa.

Asi áno. Predtým som sa venovala folklóru a už to bolo iné. Moje objavenie rómskej hudby som nemala veľmi s kým zdieľať a pamätám si, že keď som sa vtedy chcela o ten zážitok s niekým z rovesníkov podeliť, vôbec to nefungovalo. Celé som si to musela spracovať sama.

A urobila som to tak, že som s Idou ostala v kontakte. Ona zo mňa zrejme cítila, že ma to veľmi chytilo, a sadli sme si aj ľudsky. Preto ma aj pozvala na letnú školu Romano drom a speváckeho zboru Čhavorenge. Tento zbor je zložený z mladých ľudí a detí z vylúčených lokalít a rómskych osád z Česka aj Slovenska. Pracujú tak, že sa všetci každý rok stretnú na letnej škole Romano drom, čo je intenzívna škola nielen hudobná, ale aj tvorivá. Tam sa nacvičuje program na koncerty, ktoré sa konajú párkrát za rok. Je náročné, aby sa stretli všetci pokope.

Takže každý rok má zbor iné zloženie?

Áno, každý rok niekto príde a aj odíde. Fluktuácia je tam veľká. Pretože okrem spevu sa lektori snažia deti motivovať aj k tomu, aby v bežnom živote fungovali inak, než ich okolie. Lenže mnohí z tých mladých Rómov sa potom vrátia domov a ostatní ich stiahnu späť. Je pre nich ťažké vytrvať.

Čhavorenge je pritom úplný unikát, pretože spolupracuje s Českou filharmóniou. Spája profesionálnu akademickú hudbu s rómskou. Takže mladí sa na letnej škole veľmi veľa naučia, stúpnu prudko nahor. Samotné Čhavorenge je v rámci rómskej komunity veľmi známe a predstavuje pre rómskych spevákov úplný vrchol. Takže človek, ktorý sa do zboru dostane, automaticky získava vo svojej komunite určitý status. No a keď sa potom vráti do osady, často má pocit, že na sebe už nepotrebuje pracovať, lebo je už aj tak frajer/frajerka len tým, že je v zbore. Pretože si uvedomujú, že posunúť sa ešte ďalej by bolo stokrát ťažšie.

Čo konkrétne myslíš tým posunom ďalej?

Napríklad školu. Konkrétne máme teraz dve dievčatá, ktoré chceli chodiť na konzervatórium v Košiciach. Krásne baby, šikovné tanečníčky a speváčky. Stálo veľa námahy dostať ich tam, kde je väčšina študentov nerómskych, a zabezpečiť to aj finančne. Žiaľ, dievčatá neobstáli, pretože ich to lákalo späť domov. Tam sú za hviezdy a sú vo svojej komfortnej zóne, čo je veľmi silné. Nevýhodou tiež bolo, že tam boli dve a navzájom sa podporovali v tom, čo bolo pre ne jednoduchšie. Nedokázali si povedať, že vydržia, aj keď to určite bolo ťažké.

Je totiž veľký rozdiel, či pracujete s jedným Rómom alebo so skupinou. Zistila som, že ako skupina majú veľmi silne vyvinutú neverbálnu komunikáciu – vzájomne sa sledujú, komunikujú aj inak než slovami. Ale tiež brzdia, skrývajú jeden za druhého. Fungujú viac v kope ako jednotlivo.

Čo si sa rozhodla, že s týmito poznatkami a skúsenosťami budeš robiť?

Tých vecí je viac. Začalo to workshopom na našej škole, ktorý sa venoval predsudkom a menšinám, pokračovalo premiérou dokumentárneho filmu O čo ide Idě, ktorý sa dá vidieť aj na YouTube, a dokumentuje priebeh letnej školy Romano drom. No a dostala som sa na Sokratov inštitút, čo bola pre mňa veľká pocta, lebo som stredoškoláčka. Veľmi som tam chcela byť a venovať sa intenzívnejšie rómskej téme v rámci svojho mikroprojektu. Vymysleli sme divadelné zoskupenie Dramatický medzipriestor a občas je to tam naozaj dramatické. ☺ Ale je to veľká výzva a veľa som sa tam už naučila.

Ide o skupinu ôsmich žiakov a študentov základných a stredných škôl, kde jedna polovica pochádza z rómskej osady z Plaveckého Štvrtka a druhá z Bratislavy. V tíme sú aj štyria študenti divadla a herectva. Stretávame sa každú druhú sobotu na celodennom workshope, robíme divadelné skúšky, a je to veľmi obohacujúce. Už 9. mája mala byť premiéra nášho divadelného predstavenia. Zaujímavé je, že už predtým som navštívila rôzne rómske komunity na východe Slovenska, ale tú z Plaveckého Štvrtka som spoznala až vďaka tomuto projektu.

Ty si v Čhavorenge jediná Nerómka. Aké to je?

Nikdy mi nedali pocítiť, že som Nerómka.

Ako sa medzi sebou rozprávate?

Niektoré z deciek rozprávajú po rómsky, ale väčšinou sa tam rozpráva po slovensky a po česky. Spievame po rómsky a ja už veľa vecí po rómsky rozumiem a aj trochu viem hovoriť.

Čo na to vravia tvoji rodičia a spolužiaci, že si sa tak hlboko ponorila do rómskej kultúry?

Žijem len s otcom a on s tým problém nemá, aj keď niekedy si z toho robí srandu. Dokonca nemal  problém pustiť ma na prázdniny ku kamarátke do osady. Hoci, keď som tam išla prvýkrát, nevedela som, čo mám očakávať. Dohodli sme sa, že kamarátka so sestrou ma budú čakať na stanici, a keď som v noci prišla do Liptovského Mikuláša, nakoniec tam nikto nebol. Musela som si vziať k osade taxík. V tme som potom hľadala osadu. Priviezli ma k nej a ja som videla všade postávať cudzích ľudí – no, nebolo mi všetko jedno. Nakoniec som svoje kamarátky chvalabohu našla.

Moji spolužiaci z GJH (Gymnázium Jura Hronca) sú veľmi otvorení a moju prácu s Rómami berú ako prínos a novú skúsenosť. Zatiaľ som sa nestretla s negatívnym postojom, aj keď je to určite aj prostredím, v ktorom sa pohybujem.

Takže ťa nevnímajú ako „exotku“, že vystupuješ s Rómami a venuješ sa tejto téme?

Len v rámci srandy si zo mňa občas uťahujú, ale nikdy to nie je vyslovene negatívne. Skôr ja sama občas mám problém a riešim, či mám vôbec právo reprezentovať rómsku kultúru, spievať ich piesne, nosiť rómsku sukňu, keď nie som Rómka. Napríklad, keď ma zavolajú na festival Gypsy Jazz spievať, a je to mimo aktivít Čhavorenge. Takže, ak niečo negatívne niekedy vyvstalo, bolo to len o mne samej a mojom váhaní.

Aké sú tvoje plány do budúcnosti? Máš po skončení vystúpenia s Dramatickým medzipriestorom ďalšie nápady a plány pre prácu s Rómami? Robiť s nimi, pre nich, o nich?

Určite by som v tejto práci chcela pokračovať, ale keďže maturujem a chcela by som ísť na vysokú školu, neviem ešte presne, kde budem budúci rok a čo presne budem robiť. Ale mám radosť, že aj iní ľudia vnímajú túto prácu ako zmysluplnú a chcú v nej pokračovať – napríklad divadelná režisérka, ktorá s nami na projekte spolupracuje, chce venovať ešte viac času práci s rómskymi deťmi.

Mám ale predstavu, že v budúcnosti by som veľmi chcela prepájať hudbu s rómskou komunitou a ich tradičnou kultúrou, ktorá sa pomaly vytráca. Momentálne to cítim tak, že po štúdiu vysokej školy by som pokojne išla mimo Bratislavy do nejakého menšieho mesta na Slovensku a pracovala tam v komunite s ľuďmi, kde tie výsledky vidieť.

Rómska téma je veľká a celospoločenská téma. Politici sa tvária, že ju riešia a že ju riešiť treba, aj v spojitosti s extrémizmom, za ktorým sa skrýva aj množstvo neriešených problémov. Ty do osád chodíš, ľudí tam osobne poznáš, tráviš s nimi veľa času. Asi je to iné, ako keď tam raz čas príde sociálny pracovník. Ako to teda vnímaš ty? Čo by chceli Rómovia sami, čo by potrebovali?

Jednoznačne si myslím, že dôraz treba dávať na efektivitu. Často sa premrhajú peniaze na niečo, čo oni vôbec nepotrebujú a čo potom napríklad zničia. A všetci sa len čudujú prečo.

Vieš byť konkrétnejšia?

Napríklad si myslím, že projekty, kde si Rómovia sami stavajú domy, sú vydarené, pretože pri nich rastie ich sebavedomie tým, že sú schopní postaviť si niečo pre seba a svoju rodinu. Potom už prestávajú byť tými, čo sú odsunutí na okraj spoločnosti a odkázaní na pomoc od štátu. Aj pri vlastnom projekte si zakladám na tom, aby nebol vnímaný ako charita alebo dobročinnosť pre rómsku komunitu.

Ak by som to mohla otočiť, niekedy sa mi zdá byť potrebnejšie, pracovať skôr s nerómskou komunitou a mladými ľuďmi, ktorí nevedia nič o každodennom živote svojich rómskych rovesníkov žijúcich v osadách vzdialených pol hodinu od Bratislavy. Podľa mňa nie je cestou organizovať pre Rómov kurzy s cieľom, že im pomôžeme, lebo to potrebujú, pretože toto im robia všetci. Ale naopak, dokázať, aby zmiešaná skupina Rómov aj Nerómov tvorila rôznorodú farebnú skupinu, ktorá spolu funguje a pracuje na rovnocennej úrovni, tvorí veci spoločne.

Máš pocit, že ľudia z Čhavorenge by mohli byť tými lídrami, ktorí by ťahali  svoje komunity? Spomínala si, že niekedy ich komunita stiahne späť. Ako si predstavuješ, že by to mohlo fungovať? Rozmýšľajú vôbec mladí speváci o niečom takomto?

Práve takýmto dôkazom by malo byť Čhavorenge. Celé je postavené na tom, že by malo vychovať mladé rómske vzory. Deti v Čhavorenge musia mať určitý prospech v škole, nesmie byť na nich sťažnosť, musia reprezentovať Čhavorenge aj v rámci svojej komunity. Sú tam prísne pravidlá. V rámci Romano drom napríklad nemôžu vzniknúť žiadne vzťahy, pretože to rozbíja rovnosť a harmóniu. Ak sa také niečo stane, ľudia, žiaľ, musia odísť. Neexistuje tam žiadne skupinkovanie, všetko robíme spolu. Ak vznikne problém, riešia ho všetci spolu, niekedy je to dramatické a trvá aj niekoľko hodín, kým si všetko vykričíme, vyplačeme a vyrozprávame. Nič nemôže ostať zamlčané a zatajené, pretože to potom cítiť v hudbe aj v komunikácii.

Celé je to ale pre nich veľmi motivujúce a najsilnejší moment je, keď začnú byť hrdí na svoju kultúru. Pre nich je najťažšie prestať sa hanbiť za to, že sú Rómovia, pretože okolie im v tom veľmi nepomáha. A práve ich hudba a kultúra je veľmi dobrá cesta, pretože je to naozaj poklad a unikát. Väčšina ľudí berie Rómov s rezervou, ale mnohí uznajú, že rómska hudba je pekná, tá sa im páči. A to je presne to, čoho sa treba chytiť. Aj ich vlastná cesta ku svojim koreňom je podľa mňa super a akonáhle si členovia Čhavorenge uvedomia, že sú rómskymi vzormi a svetu sa to, čo robia páči, tak to je veľká vec. Vypredávame Rudolfinum v Prahe a s Českou filharmóniou v lete ideme do Rumunska a Bulharska. Filharmónia hrá spolu s deťmi žijúcimi v osadách! To je veľká vec.

Myslím, že veľmi kľúčový je fakt, že s mladou generáciou sa dá pracovať, dá sa vzdelávať, dá sa im otvárať myseľ. Robí to okrem Čhavorenge aj množstvo ďalších združení. Ale rodičia týchto mladých ľudí sú zo staršej generácie a sú veľmi poznačení a skeptickí. Žili v dobe, keď boli neustále odmietaní – v škole, v práci, pri zháňaní bývania… A preto už nechcú skúšať nové veci a nedovolia to ani iným. Sú akoby schovaní vo svojej ulite a pokúšajú sa tam vtiahnuť aj ostatných. Je veľkým šťastím, ak sa nájdu rómski rodičia, ktorí svoje deti podporujú v ich úsilí.

Som presvedčená, že má jednoznačne veľký význam investovať energiu do mladých – tvoriť s nimi, komunikovať s nimi, vytvárať zmiešané skupiny, prepájať ich s inšpiratívnymi ľuďmi. Ale hlavne – nechať ich samých, nech povedia, s čím potrebujú pomôcť. Najdôležitejšia by v práci s Rómami nemala byť naša predstava o tom, ako im pomôcť, pretože s tou sa nemusia stotožňovať. Musíme počúvať ich predstavy.

Bude musieť ešte prejsť nejaký čas. V minulosti sa toľko aktivít s Rómami nerobilo, ale dnes je to inak, a chce to len čas, kým sa všetko vyrieši a napraví.

Čo sa od seba môžeme navzájom naučiť?

Keď som po prvý raz išla na Romano Drom, nevedela som o Rómoch vôbec nič. Ako trinásťročná som mala v hlave iba to, čo má každé dieťa – teda nie úplne pozitívnu asociáciu s Rómami. Ale bola som otvorená sa od nich učiť. Ukázali mi svoju hĺbku, cit. Dnes viem, že by sme sa od seba mali navzájom učiť. My by sme sa od nich mohli učiť to, čo nám stále viac chýba v dnešnej rýchlej dobe plnej informácií – ľudskej jednoduchosti, hĺbke, citlivosti, takej tej primárnej. Plakať, radovať sa, prejavovať emócie. A oni od nás zase zodpovednosti, realite, lebo to je potrebné. Toto keby fungovalo a keby si to ľudia uvedomovali. Je pravda, že to nie je jednostranné, že len Nerómovia nie sú otvorení Rómom, ale aj naopak. Mnohí Rómovia sú uzavretí voči majorite na základe svojich rôznych skúseností. Ak by sa to spojilo a navzájom by sme si mohli odovzdávať čo vieme, to by bolo najviac.

Na Sokratovom inštitúte počas jedného roka zažiješ 11 intenzívnych vzdelávacích workshopov s ľuďmi, ktorí majú chuť a potenciál meniť svoje okolie a spoločnosť k lepšiemu. Prehĺbiš si vedomosti, získaš inšpiráciu a cenné kontakty, a pri vlastnom celoročnom projekte prenesieš svoje nápady do praxe. Prihlás sa do ďalšieho ročníka už teraz: www.sokratovinstitut.sk