Odhalením pochybného tendra pri slovenskom predsedníctve Rade EÚ nahnevala ministra zahraničných vecí aj premiéra. Teraz učí na gymnáziu. Tie decká ma nevnímajú ako Bielu vranu, ale ako ďalšiu učku, ktorá sa im snaží niečo povedať za hodinu a pol, keď ony chcú robiť niečo iné, hovorí ZUZANA HLÁVKOVÁ. Prečo sa rozhodla pre učiteľské povolanie a čo je ťažšie – učiť či odolávať hnevu mocných? Čítajte v rozhovore.
Študovala si na piatich vysokých školách po celom svete. Čo ťa motivovalo k tomu, aby si sa vrátila na Slovensko a skončila v štátnej správe na Ministerstve zahraničných vecí?
V rámci bakalárskeho a magisterského štúdia som mala možnosť navštíviť viaceré školy a zažiť viaceré vzdelávacie systémy, ale nevyštudovala som päť univerzít. (smiech) Na Slovensko som sa vrátila preto, že mi to prišlo ako prirodzené zakončenie cesty. Kde som svoju cestu začala, tam som ju chcela aj skončiť, aby som mohla lepšie pochopiť jej význam.
Mňa ale skôr zaujíma, ako si sa ocitla v štátnej správe? Človek s tvojím vzdelaním si asi mohol vybrať hocičo iné, nie?
Vždy ma lákala práca pre verejnosť a pre komunitu. V minulosti som pracovala ako dobrovoľníčka, takže práca pre verejné blaho pre mňa bola prirodzenou voľbou. No a ministerstvo zahraničných vecí ponúka aj medzinárodný kontext a mňa lákalo, že by som mohla urobiť niečo pozitívne pre Slovensko. Príprava na predsedníctvo v Rade EÚ bola naozaj veľkou šancou ukázať Slovensko svetu v tom najlepšom svetle. Som veľmi rada, že som toho bola súčasťou.
Kauza predraženého predsedníctva je už pre mnohých známa. Zaujíma ma, či pre teba bolo prekvapením podozrenie z korupcie na ministerstve a ako na to reagovali tvoji kolegovia?
Išlo o manipuláciu verejnej súťaže, kde zároveň nevyhrala firma, ktorá vyhrať mala, a následne ministerstvo ešte zaplatilo peniaze aj mimo verejných zmlúv, o ktorých verejnosť netušila. Celá zákazka sa tak výrazne predražila a ministerstvo o celej sume médiám klamalo. Po tom, ako zamestnanci ministerstva počnúc mnou verejne vystúpili proti takémuto konaniu, ministerstvo naďalej klamalo a zatĺkalo.
A čo sa týka kolegov, boli situáciou menej prekvapení ako ja. Nepovedala by som, že to vnímali ako normálne, ale pracovali v štátnej správe dlhšie, a zrejme ich to až tak nezaskočilo. Ja som ale zaskočená bola a nečakala som, že sa budem pri svojej práci na ministerstve musieť pasovať s niečím takýmto.
Myslíš si, že keby si sa prvá neozvala ty, našiel by sa tam niekto, kto by ten problém začal riešiť?
Ľudia, ktorí pracovali v našom tíme, o veci vedeli a nepáčilo sa im to. V rámci tímu sme sa o tom otvorene rozprávali. Ale napriek tomu väčšina zainteresovaných ľudí nič neurobila a ani naši nadriadení sa za nás nepostavili. Takže nebolo to tak, že ja som na niečo prišla a zrazu som to niekomu povedala. Bola to otvorená debata medzi kolegami, ktorí na danej veci pracovali, a zhodli sme sa v tom, že je to zlé.
Pripomína mi to rozhovor s Martinom M. Šimečkom, ktorý veľmi podobný proces opisoval z čias komunizmu. Obrovské množstvo ľudí vtedy vedelo, že spolupracuje so zlom, ale vždy si našli nejaký dôvod k tomu, aby zlu ustúpili. Prečo sa neozvali aj všetci kolegovia?
Nemôžem hovoriť za ostatných, ale môj odhad je, že v tom bol strach o stratu zamestnania a tiež pocit rezignácie v zmysle: čo ja už môžem zmeniť. Určite aj rodina a záväzky u ostatných kolegov zohrali rolu, Pavol Szalai, ktorý so mnou vystúpil, a ja sme boli v niečom slobodnejší, nemali sme rodiny ani hypotéky. Ale podľa mňa do hry vstúpilo aj sebavedomie, teda pocit, že nemusíte niekomu pritakávať, aj keď viete, že pravda je niekde inde, že máte naviac ako byť niekoho komplicom, že môžete robiť niečo poriadne. A k tomu sebavedomiu určite prispieva kvalitné vzdelanie. Z mojej strany to ale bolo aj presvedčenie, že ako človek mám nejaký hlas a mám právo sa ozvať, nemusím byť v područí spoločnosti alebo kolektívu, ale môžem konať a myslieť za seba.
Tvoj príbeh ale dokumentuje to, že síce si sa otvorene ozvala proti neprávosti, ale z ministerstva si nakoniec musela odísť. Plánuješ sa niekedy do štátnej správy alebo priamo na ministerstvo vrátiť?
Ja ten príbeh vnímam pozitívne, pretože sa mi podarilo vyhrať nad zlou skúsenosťou, a to mi dáva obrovskú silu pokračovať ďalej. Momentálne pracujem v neziskovom sektore a v dohľadnej dobe sa do štátnej správy vrátiť nechcem, ale viem si to raz predstaviť.
Čo by sa muselo stať, aby si sa vrátila späť?
Nemám nejaké vyhranené podmienky, ale určite by som do toho potrebovala ísť s vedomím, že mám možnosť konať niečo pozitívne pre svoje okolie. A samozrejme, musela by som mať istotu, že sa tam podobné korupčné veci diať nebudú, a ak predsa, budem mať možnosť proti nim zasiahnuť.
Zuzana Hlávková bola večernou hosťkou vzdelávacieho programu Sokratov inštitút. Chceli by ste s ňou diskutovať aj vy? Príďte na festival Showcrates a spoznajte, o čom je Sokratov inštitút:
www.showcrates.sk
Mnohí ľudia si myslia, že keby rovnako ako ty otvorene vystúpili v podobnej kauze, už ich na Slovensku nikdy nikto nezamestná. Ako to bolo s tebou? Skončila si na úrade práce?
Po odchode z ministerstva som naozaj chvíľu mala pocit, že už sa nezamestnám na adekvátnej pozícii, dokonca ani v súkromných firmách. Mali sme s Palom Szalaiom pocit, že všetci sú poprepájaní. Krátko po odchode z ministerstva som si našla prácu ako tlmočníčka v automobilovom priemysle. Ale moje obavy sa nepotvrdili, lebo po zverejnení kauzy, čo bolo o niekoľko mesiacov neskôr, som dostala asi 20 pracovných ponúk aj zo súkromného sektora. Takže aj na Slovensku sú súkromné firmy, ktoré takýto postoj považujú za profesionálny a cenia si ho. Morálny postoj a etika by totiž mali byť súčasťou profesionálnej výbavy úradníkov, pretože narábajú s verejnými peniazmi a pracujú za verejné peniaze.
Dostala si pracovnú ponuku aj z nejakého štátneho úradu?
Nie, iba zo súkromného a tretieho sektora.
Ty si si nakoniec vybrala aj profesiu učiteľky na gymnáziu. Aké je to postaviť sa pred 15-ročných gymnazistov a učiť ich o globálnych súvislostiach?
Je to veľmi náročné. Ja nemám učiteľské vzdelanie a učím sa za pochodu.
Povedal by som, že po skúsenostiach s médiami a s tlakom z ministerstva, ktoré si prežila, musíš byť zocelená a dáš to ľavou zadnou.
Zocelená som teda bola. Premiér mi nadával, minister mi nadával, na internete mi nadávali, ten tlak bol veľký… Skúsenosti s učením som mala aj predtým, z workshopov a prednášok cez Transparency International. Ale niečo celkom iné je postaviť sa pred študentov ako učiteľ a viesť ich k niečomu systematicky. Je to iný typ náročnosti.
Čo je na učiteľskom povolaní také ťažké? Veľa ľudí prirovnáva náročnosť učiteľstva ku kúpeľnému pobytu.
Ja túto skúsenosť rozhodne nemám. Pre učiteľov, ktorí učia dlhé roky, je to asi jednoduchšie ako pre tých začínajúcich. Ale ja ako začínajúci učiteľ sa na hodinu musím pripraviť, musím sa naučiť zvládať svoju triedu, chápať 15-ročných, dať jasnú štruktúru všetkému, čo rozprávam a robím.
Čím teda môžu takí 15-roční žiaci rozhodiť Bielu vranu, ktorej už nadával premiér aj s ministrom?
Tie decká ma nevnímajú ako Bielu vranu, ale ako ďalšiu učku, ktorá sa im snaží niečo povedať za hodinu a pol, keď ony chcú robiť niečo iné.
Čo teda robíš pre to, aby si s deckami na hodinách vedela pracovať?
To je práve to, čo sa učím za pochodu. Ak aktivity na hodine nefungujú, skúsim ich prerobiť, ak nefunguje skupinová práca, urobiť ju individuálne, keď nefunguje individuálna, skúsiť ju robiť v pároch. Skúšať hry, súťaže, vedieť ich motivovať k učeniu sa.
Máš už skúsenosť s podvádzaním u svojich žiakov?
Áno, objavilo sa podvádzanie pri písaní esejí. U nás na škole to nie je tolerované, a v momente, keď zistíme, že sa podvádza, žiaci dostávajú nulovú známku za plagiátorstvo alebo podvod. 15-ročné deti to občas skúsia a čakajú, či na to prídem.
Ako si na to reagovala v rámci triedy?
Rovno som im povedala, že takéto správanie netolerujem a je neprípustné. A že ak podobnú vec skúsia urobiť na vysokej škole doma či v zahraničí, za toto ich môžu rovno vyhodiť.
A ako na to reagovali žiaci?
Uvedomili si to, aj keď nie všetky 15-ročné deti presne vedia, čo môžu a čo už nie. Čo už je podvod a kde sú tie hranice. Podvádzanie napríklad pri písomke je jednoznačnejšie – odpísal som to, neodpísal som to. Ale napríklad pri práci so zdrojmi na internete ešte presne nechápu, prečo nemôžu len tak niečo skopírovať z internetu a použiť to.
Myslíš si, že časť podvodov na školách je spôsobená nevedomosťou žiakov? Tým, že ich napríklad od malička neučíme, kde je hranica medzi podvádzaním a vlastnou prácou? Môže sa to potom premietnuť do dospelosti v zmysle, že malé podvody sú vlastne prípustné?
Určite je tam sčasti nevedomosť, sčasti lenivosť, sčasti skúšanie hraníc, čo mi odhalia a čo neodhalia. A s tým treba pracovať.
Učíš raz týždenne a tvoja práca je ako hovoríš veľmi náročná. Ak by sme to chceli porovnať, je to náročnejšie ako príprava Slovenska na predsedníctvo v Rade EÚ?
Ťažko sa to porovnáva, lebo je to úplne iný typ práce. Ale v škole je náročné to, že sa tam deje veľa vecí naraz a vy musíte reagovať na mieste a riešiť to za pochodu. Rovnako si nemôžem povedať, že toto urobím neskôr, keď budem mať na to viac času a chuti, to sa proste nedá. Mám 7,5-hodinový úväzok na týždeň, ale reálne učeniu a príprave naň venujem 2 až 3-krát toľko času.
Vieš si predstaviť svoju kariéru ako učiteľka na plný úväzok? Pracovať s mladými a učiť ich hodnotám, keďže ako si na začiatku spomenula, kvalitné vzdelanie považuješ za kľúčové pre vývoj krajiny.
Viem si to predstaviť, ale myslím, že sa to dá robiť aj z inej pozície. Vzdelávanie nie je iba o odovzdávaní vedomostí v škole, dá sa získavať aj iným spôsobom.
A čo politika? Vedela by si do nej vstúpiť a meniť veci zhora napriek tomu, že politiku mnoho ľudí odsudzuje?
Ja som politiku dlho vnímala podobne, myslím, že je to jeden z kultúrnych nánosov, ktorý máme. Ale môj pohľad sa mení a vidím, že keď sú v politike ľudia, ktorí chcú úprimne veci meniť k lepšiemu a vnímajú to ako službu občanom, dokážu robiť skvelé veci. Žiaľ, takýchto politikov máme veľmi málo. Málo je tých, ktorí svoju prácu v politike vnímajú ako službu verejnosti.
Keby ti povedali, Zuzka, poď slúžiť do politiky, čo odpovieš?
Ja sa v tomto momentálne nevidím. Skôr sa teraz realizujem vo vzdelávaní, v pomoci oznamovateľom korupcie, v práci s mladými. Ale politiku už nevnímam tak negatívne ako predtým.
Patrí podľa teba politika do škôl?
Politika typu tlačenia ideologických názorov smerom od učiteľov k deckám určite do školy nepatrí. Ale politická diskusia do školy podľa mňa patrí. Na stredné školy určite, pretože decká sa o politike aj tak budú baviť a dostanú sa k nej. Potrebujú mať preto nejaké informácie, s ktorými môžu argumentovať. Ako 18-roční majú možnosť voliť a ak čerpajú z úplného politického vákua, tak sa potom môže ľahko stať, že 25 % prvovoličov bude voliť ĽSNS.
Aká je tvoja predstava kvalitného vyučovania o politike?
Určite pomocou diskusie, ponúknutím faktov, argumentov a možnosťou pozrieť sa na vec z viacerých strán. Predmet, ktorý učím, prakticky politiku obsahuje. Keď sa bavíme o globalizácii, chudobe a globálnom otepľovaní, tak na politiku nevyhnutne narážame. Mojím cieľom je, aby si študenti na základe faktov a argumentov vedeli vytvárať názory. Často ani nevedia, čo je to názor. Myslia si, že názor je niečo, čo sa im páči a tak to proste je. Ale to nie je názor, to je nonsens. Názor je niečo, čo tvrdíš a máš na to argument na základe faktov a vedomostí.
Vieš si predstaviť, že by si svoju kauzu, o ktorej minister tvrdí, že nie je pravdivá, otvorila ako tému na hodine etickej výchovy pre 17-18-ročných študentov?
Určite áno, a vlastne som to aj robila. Minulý rok som bola v rámci Transparency International na približne 20 školách robiť diskusie na túto tému. Dostávala som rôzne otázky. Ako vieme, že niečo je predražené? Ako som na to vlastne prišla? Decká to podľa mňa zaujíma a potrebujú informácie na to, aby sa zorientovali.
Stalo sa ti, že by ťa na nejakej škole upozornili, že toto je už politické, a nemáš o tom rozprávať?
Priamo nie, ale môžem sa len domnievať, že na niektoré zo škôl ma nepozvali kvôli tomu, že tému považovali za politicky citlivú. Tých škôl ale bolo minimum. Bola som na školách štátnych, súkromných aj cirkevných a všetko je to hlavne o nastavení učiteľov a riaditeľov škôl.
Články z rubriky VZDELÁVANIE
Profil autora:
Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.
