Prečítajte si rozhovor so šéfkou prvého prírodného cintorínu na Slovensku Záhrada spomienok, ktorý vo Zvolene 10. októbra 2017 otvára CEEV Živica. ANDREA UHERKOVÁ hovorí, že mnohým dnešná podoba rýchlych obradov a chladných žulových náhrobkov nevyhovuje, pričom prírodný cintorín spája environmentálne hľadisko s ľudským.
Si mladá žena, ktorá sa onedlho stane šéfkou prvého prírodného cintorínu na Slovensku. Ako si sa k tomu dostala?
Tým, že som študovala ekológiu, tak som spočiatku vnímala vplyv cintorínov na životné prostredie. Od detstva mi na nich zároveň niečo nesedelo, lebo boli hrozne chladné a umelé s tými všetkými umelými vencami a neprirodzenými sviečkami, dnes už dokonca LED. Predstavovala som si, že by to mohlo byť inak, ale nevedela som, ako presne. Chýbala mi teda nejaká alternatíva a keď som potom uvidela kampaň českého ekofunebráckeho tria Ke kořenům, pochopila som, že to je presne to, čo by som chcela. Stala som sa fanúšikom iniciatívy týchto troch dievčat v Prahe sledovala ich, čo ma veľmi inšpirovalo.
Spomínala si ekologickú stránku tradičných cintorínov, čo je na nich z tohto pohľadu zlé?
Jednak zaberajú obrovský priestor, používa sa tam veľa drahého kameňa, ktorý sa dováža zo zahraničia, ako napríklad žula z Číny. Kvety, ak sú živé, tak sa tiež dovážajú z veľkej diaľky alebo sú zas umelé a nerozložia sa v komposte. Počas dušičiek tam bývajú kontajnery preplnené obrovským množstvom odpadu.
Prírodné pohrebníctvo ale nevzniklo v Česku. Aká je jeho história?
Vzniklo v Anglicku v 90. rokoch, konkrétne to bola organizácia psychoterapeutov Natural Death Centre, ktorí pomáhali umierajúcim. Z rozhovorov s umierajúcimi im vyplynulo, že by si priali trochu iné pohreby a cintoríny. Preto sa rozhodli založiť prvý prírodný cintorín. Odvtedy sa tam s nimi roztrhlo vrece a postupne sa to šíri aj do iných krajín. Vo svete majú prírodné cintoríny rôzne podoby, či už sú to také záhrady, ako plánujeme my, alebo les, ako majú v Prahe, ale aj rôzne lúky, pasienky, či dokonca farmy.
Spomínala si, že prírodné cintoríny vznikli na základe rozhovorov s umierajúcimi, ktorým sa nepáčili tie klasické pohreby a cintoríny. V čom sú prírodné cintoríny iné?
Ja som najprv vnímala rovinu vzťahu k prírode, že na prírodných cintorínoch sa pochováva v rozložiteľných rakvách a urnách, nie sú tam náhrobky či umelé kvety a ozdoby. Čoskoro som prišla na to, že je tam veľmi silný aj sociálny aspekt, ktorý ide prirodzene ruka v ruke s tým environmentálnym. Pozostalí si prajú okrem ekologickejšieho pohrebu aj osobnejšie posledné rozlúčky, lebo dnešná podoba posledných rozlúčok je veľmi neosobná a rýchla. Často sa v pohrebníctve koná aj desať posledných rozlúčok za deň a nemajú vôbec čas si to nejako pripraviť alebo prispôsobiť. U nás budú za deň posledné rozlúčky maximálne dve.
V čom sa líšia prírodné cintoríny od tých klasických z pohľadu obradov?
Tak v prvom rade tam majú pozostalí viac času na prípravu obradu. Chceli by sme s nimi stráviť pred obradom dostatok času, aby sme spolu prišli na to, ako by chceli, aby rozlúčka vyzerala. Vieme im pomôcť s príkladmi – nemusí byť v sále či konvenčnom priestore, ale môže sa pokojne konať pod holým nebom, alebo môže byť aj niekde úplne inde, napríklad v kaviarni, či niekde na kopci. Nie je to teda viazané na miesto cintorína, ale kľudne môže byť na mieste, ktoré bolo tomu zosnulému blízke.
Nie je to ale ťažšia cesta? Niekomu možno vyhovuje, že príde do pohrebnej služby, kde im len nadiktuje meno, priezvisko zosnulého a o všetko sa postará služba?
Určite je to ťažšia cesta, zároveň však verím, že pokiaľ na to nájdu silu, je to aj liečivejšia cesta. Nie je to pre každého, ale v konečnom dôsledku to môže byť liečivý proces, ktorý pozostalým odľahčí fungovanie neskôr a možno nebudú v takej veľkej miere vyhľadávať psychológov a terapeutov, lebo budú viac schopní situáciu prijať.
Je pravda, že dnes sa o smrti vôbec nehovorí, všetci sa tvárime, že sme nesmrteľní a smrť niekoho blízkeho teda znášame zrejme ťažšie ako naši predkovia a musíme niekedy vyhľadať aj terapiu.
Je to tak. V minulosti bola smrť oveľa viac začlenená do života. Ľudia žili spolu viacgeneračne a keď niekto zomrel, často zomrel doma, pričom jeho blízki sa starali o jeho telo. Dnes sa často po lekárovi okamžite zavolá pohrebná služba a telo sa hneď odvezie. Nie je teda priestor sa s telom rozlúčiť a spočinúť pri ňom. Potom je to pre nás celé také vzdialené, niektorí majú dokonca strach vidieť mŕtve telo, hoci, keď sa rozprávame s tými, ktorí sa nebáli s telom chvíľu stráviť a dotknúť sa ho, hovoria, že im kontakt so smrťou veľmi pomohol prijať fakt, že sa to naozaj stalo, že je to ten človek, ale už je niekde inde. Z výskumu združenia Viaticus o umieraní vyplynulo, že 80 percent ľudí by si prialo zomrieť v kruhu svojich blízkych alebo rodiny, pričom sa ale polovica ľudí sa o tom so svojimi blízkymi nikdy nerozprávala.
Prírodné pohrebníctvo sa teda snaží trochu zmeniť aj to, aby nebolo umieranie takým tabu? Pripomenúť ľuďom, že všetci jedného dňa umrieme?
Prírodné pohrebníctvo a podoba prírodných cintorínov vytvára priestor na spočinutie so svojimi myšlienkami na mieste cintorína a premenlivosť prírody nám tam lepšie umožňuje pochopiť premenlivosť života. Aj preto napríklad nechceme v Záhrade spomienok sadiť žiadne stálozelené rastliny, pretože kolobeh premien prírody nám pomáha pochopiť aj premeny života.
Mám pocit, že mladá generácia už príliš na cintorínoch nebazíruje a ide sa tam pozrieť tak maximálne na Dušičky. Myslíš, že budú mať záujem sa nad cintorínmi zamýšľať a hľadať alternatívu v podobe prírodného cintorína?
No práve ten prírodný cintorín môže byť v tomto pre nich výhodný. Tým, že sa tam o hrob stará samotná príroda, nepotrebuje takú dodatočnú starostlivosť. Týmto to môže byť zaujímavé možno aj pre staršiu generáciu, ktorá má napríklad deti niekde ďaleko a bojí sa, kto sa im bude starať o hrob. Zároveň má mladšia generácia aj podľa prieskumu Viaticus väčšiu potrebu hovoriť o tom, ako by mal vyzerať ich pohreb a ako si predstavujú posledné chvíle svojho života, lebo im nevyhovuje to, čo tu dnes v bežnej ponuke je.
V Čechách vznikol prírodný cintorín, lebo veľká časť ľudí si nechávala popol svojich zosnulých doma a neurobili im žiaden pohreb. U nás sú však stále z veľkej časti pohreby kresťanské a tradičné.
Myslím, že u nás je veľa ľudí stále spokojných s tým tradičným systémom. Zároveň však vnímam, že mnohí o alternatíve iba nevedeli. To, že sú u nás pohreby cirkevné sa pritom vôbec s prírodným cintorínom nevylučuje. Dekan farského úradu vyslovil vôľu poslať svojich kňazov na posledné rozlúčenie aj na prírodný cintorín, nevidí v tom nijaký spor.
Ako bude Záhrada spomienok vyzerať?
Nachádzať sa bude na nevyužitej časti cintorína o rozmeroch zhruba 400 metrov štvorcových. Dopĺňa ju miesto pod stromami, kde bude obradné miesto s lavičkou a pieskovcovým umeleckým dielom, v ktorom sa na vodu budú púšťať sviečky bez hliníkových obalov. Postupne by sme chceli, aby boli tie sviečky vytvárané z vosku zo včelieho úľa, ktorý tam budeme mať. Samotný priestor cintorína bude pozostávať z trvalkových kvetinových záhonov, ovocných kríkov, zopár drobnoplodých stromov a ozdobných tráv, ktoré budú vianím vo vetre odľahčovať podobu celého miesta.
A ako sa tam bude pochovávať?
Zatiaľ sme sa s mestom dohodli, že budeme pochovávať spopolnené ostatky v rozložiteľných urnách alebo vsypom popola priamo ku kvetinovým záhonom alebo okolo stromov. Označené budú malými, jednoduchými kamennými tabuľkami s menom. Sviečky sa môžu klásť iba na vodnú hladinu umeleckého diela.
Nie sú všetky urny rozložiteľné?
(smiech) Práveže nie sú. Tie, ktoré by sme chceli používať my, by mali byť vyrobené z papiera, pričom premýšľame aj nad recyklovaným, aby sme znížili ich ekologickú stopu. Klasické urny sú keramické, plastové alebo kovové s umelohmotnými časťami, ktoré nie sú rozložiteľné v zemi. Rakvy sú zas často lakované a je v nich aj umelá hmota a syntetická výstelka. Prírodný cintorín inak vie pohreb aj finančne odľahčiť. Najmä dodatočné výdavky na rôzne umelé ozdoby, sviečky či výzdobu tu odpadajú.
Všimla som si, že už existuje aj sporenie na pohreb. Koľko zhruba vyjde taký tradičný pohreb?
Závisí to od toho, kde, ale môže to byť aj viac ako 1000 euro.
Ako sa ty osobne cítiš v tejto svojej novej role? Mladá žena ide šéfovať cintorínu. Trochu nezvyčajné povolanie, nie?
Je to výzva, ale zároveň sa to snažím brať ako poslanie, ktorým na Slovensku otvárame novú tému, ktorú vnímam ako veľmi dôležitú, a to nielen z hľadiska z úcty k prírode, ale aj z úcty k ľuďom. Pre mňa je veľmi sympatické, že sa to v tom spája. Sama som zvedavá, ako na to budú ľudia reagovať. Chceme vytvoriť alternatívu pre tých, ktorým by sa to páčilo. Myslím, že teraz je vhodný čas na tvorenie tejto témy, lebo ľudia začínajú stále viac rozmýšľať aj o tom, aký dopad má ich konanie na životné prostredie a toto je jedna z vecí, ktorá sa týka každého z nás. Ľudia často hovoria, že o smrti nerozmýšľajú, lebo je na to ešte skoro, že ešte majú čas, ale to človek nikdy nevie.
A ako reagovala napríklad tvoja mama, keď si jej povedala, že ideš otvárať cintorín?
Mám pocit, že rodičom to ešte úplne tak nedošlo, že to berú tak trochu s rezervou (smiech). Robím to ale z časti aj preto, lebo v našej rodine sme tiež neboli zvyknutí rozprávať sa o smrti a keď niekto zomrel, nevedeli sme, ako sa o tom baviť tak, aby nám to uľahčilo prechádzanie celým tým procesom. Posledné rozlúčky a pohreby, ktoré som zažila, by sa podľa mňa zosnulým, pre ktorých boli robené, nepáčili. Mala som pocit, že by to chceli inak. Nemám teda s klasickými pohrebmi dobré skúsenosti.
Hovoríš, že vám v rodine chýbala nejaká pomoc, ako spracovať to, že vám niekto umrel. Budete pri prírodnom cintoríne ponúkať aj nejaké psychologické poradenstvo?
Zatiaľ budeme sprevádzať len procesom prípravy poslednej rozlúčky. Už to samé ale podľa mňa je istá forma terapie.
Aj to však bude asi trochu iné, ako v klasickom pohrebníctve, kde prídete desať minút pred pohrebom, nadiktujete im meno, priezvisko, ktoré často aj tak popletú, a už sa ide na vec.
Jasné. Chceme vytvoriť priestor na to, aby si rodina mala kedy rozmyslieť, ako si predstavuje poslednú rozlúčku a ak o to budú mať záujem, nechať čo najväčšiu časť obradu na nich. Všetko sa dá spraviť po svojom. Začína to už smútočným oznámením, ktoré nemusí vôbec byť také klasické, ale môžu ho urobiť osobnejšie a pozvaným v ňom aj vysvetliť, že to bude celé trochu iné ako klasický pohreb. Ďalej môžu sami pripraviť smútočnú reč, vybrať hudbu, či prípadne doniesť aj nejaké jedlo a spraviť si tam hostinu. Niekomu to možno pripadá nedôstojné, ale jedlo predsa spája. Keď má človek čo i len najmenšiu funkciu v príprave poslednej rozlúčky, cíti sa potrebný a vie mu to sčasti pomôcť v celom procese prijímania novej situácie.
V pravidlách Záhrady spomienok som čítala, že to tam bude veľmi uvoľnené a nie je nutné sa nejako formálne obliecť a v podstate si tam môžu ľudia robiť, čo budú chcieť?
Bude tam toľko obmedzení, koľko ich budú chcieť pozostalí. Nemusí to byť zase cirkus, aj keď, ak zomrie cirkusant, môže to byť aj cirkus (smiech). Napríklad v Čechách robili poslednú rozlúčku s dievčaťom, ktoré malo rado ružovú farbu, tak pozostalí povedali, nech si každý oblečie niečo ružové a bolo to také pekné symbolické. Rozlúčenie sa taktiež nemusí konať na cintoríne, ale aj inde. Jeden kamarát robil rozlúčenie svojej mame v telocvični, lebo bola trénerkou gymnastiky. Takže je tam veľa možností.
Spomenula si, že v Záhrade spomienok bude aj úľ so včelami. Prečo?
Chceli by sme podporiť biodiverzitu toho miesta, a preto by sme tam radi mali aj opeľovače. Úľ majú aj v Prahe a nemali tam s tým zatiaľ žiaden problém. Chceme tým aj trochu búrať mýty a ukázať, že včely patria do mesta a netreba sa ich báť.
Ako vznikla vaša spolupráca s mestom Zvolen? Vy ste si ich vybrali sami alebo oni oslovili vás?
Vybrali sme si Zvolen, lebo tam jednak sídli Živica, ktorá bude cintorín spravovať a sídli tam taktiež Fakulta ekológie a environmentalistiky na TUZVO, s ktorou mesto dlhodobo spolupracuje. Preto bolo otvorené aj tejto spolupráci. Verí tomu, že môžu byť pilotným mestom, ktoré ukáže ďalším, že sa to dá robiť aj inak.
Správa cintorínu s týmto nápadom teda súhlasila?
Vyžadovalo to dlhšiu komunikáciu a myslím si, že ak by sme za nimi s týmto nápadom neprišli, tak by to sami neskúšali. Veľmi si však cením, že nás vypočuli a rozhodli sa ísť do toho napriek strachu, že to nevyjde a budú možno aj negatívne reakcie.
Myslíš, že sa niekomu nebude táto myšlienka páčiť?
Vždy sa môžu nájsť ľudia, ktorí to nepochopia a budú si myslieť, že sme nejakí stromáci alebo hipisáci. Konvenčnejším ľuďom sa môže zdať čudné, že tam nebudú žulové náhrobky, ale popol sa bude dávať len ku kvetom. Ale možno nás aj prekvapia, uvidíme.
Na záver ťažšia otázka – čo si myslíš, že sa s nami stane, keď zomrieme?
(smiech) Toto ešte stále asi nemám ujasnené. Verím však, že smrťou sa naša duša nestratí, že sa len premení na inú formu energie. Ako, to však ešte netuším.
Články z rubriky ENVIRO
Profil autora:
Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.
